znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., D., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením princípu   právnej istoty   vyplývajúceho z čl. 1 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 18/2008 a jeho rozsudkom z 29. mája 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co   337/2009   a   jeho   rozsudkom z 20. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť Ing. J. J., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 listiny   a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 18/2008 a jeho   rozsudkom   z 29.   mája   2009   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   14   Co   337/2009   a jeho   rozsudkom   z 20. septembra   2011   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 30. januára 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   okresnému   súdu domáhala voči trom žalovaným zaplatenia sumy 294 652 Sk s príslušenstvom ako náhrady škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľka   svoj   nárok   odvodzovala   od   úrazu,   ktorý   sa   jej   stal   16.   mája   2005 v hoteli B., „keď vo večerných hodinách cca o 21.30 vyšla na terasu hotela, ktorá nebola osvetlená a na uvoľnenom schode spadla a utrpela niekoľkonásobnú fraktúru ľavej dolnej končatiny. V dôsledku tohto úrazu sa musela sťažovateľka podrobiť viacerým operáciám a bola nútená absolvovať dlhodobú rehabilitáciu.“.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   18/2008   z   29.   mája   2009   bola   žaloba sťažovateľky zamietnutá, pričom žalovaným nebola týmto rozsudkom priznaná náhrada trov konania.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Rovnako podali   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie   aj   žalovaný   v 2.   rade   a žalovaný v 3. rade, a to vo vzťahu k výroku o trovách konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 337/2009 z 20. septembra 2011 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa výroku o náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   k   žalovaným   v   2.   rade   a 3.   rade   ho   zrušil   a   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky súdy oboch stupňov vec po právnej stránke nesprávne posúdili,   keďže   na   vec   bolo   potrebné   aplikovať   §   420a   Občianskeho   zákonníka,   ktorý upravuje   osobitnú   zodpovednosť   za   škodu,   a   to   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú prevádzkovou činnosťou, pričom táto je na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti za škodu založená na princípe objektívnej zodpovednosti. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že k jej úrazu došlo za prevádzky reštauračného zariadenia hotela.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   žalovaní,   resp.   niektorí   z   nich   sa   mohli   zbaviť zodpovednosti   len   vtedy,   ak   by   preukázali,   že   nemohli   zabrániť   vzniku   škody   ani   pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je možné od nich objektívne požadovať, alebo vtedy, ak by   preukázali,   že   škoda   bola   spôsobená   vlastným   konaním   sťažovateľky. „Teda porušovatelia v zmysle citovaného ustanovenia zákona mohli zamietnuť žalobu len vtedy, ak by sa bezpečne preukázalo, že reštaurácia nebola v prevádzke, že schody i podlaha terasy bola bez závad, prípadne, že terasa v čase, keď došlo k úrazu, bola bezchybná, bola riadne osvetlená, pretože sa na nej zdržiavali návštevníci hotela, čo nikto ani nespochybnil.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/18/2008 porušil základné právo Ing. J. J. právo na súdnu ochranu garantované v čl. 11 Listiny, ako právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konania, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Súčasne   porušovateľ   svojim postupom zasiahli do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

2. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/337/2009, v časti v ktorej rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II potvrdil, porušil základné právo Ing. J. J. právo na súdnu ochranu garantované v čl. 11 Listiny, ako právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konania, upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd.   Súčasne   porušovateľ   svojim   postupom   zasiahli   do   princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

3.   Rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   8   C/18/2008-264   zo   dňa 29. 05. 2009 zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn.   14   Co/337/2009-326   zo   dňa 20. 09. 2011 zrušuje a vec vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Porušovatelia v prvom a druhom rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 323,50 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € x 2 úkony + 20 % DPH,   t.   j.   51,05   €)   k   rukám   advokátky   JUDr.   E.   B.,   a   to   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl.   1   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 18/2008 a jeho rozsudkom z 29. mája 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva podľa čl. 11 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl.   1   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 Co 337/2009 a jeho rozsudkom z 20. septembra 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   otázky,   či   nie   je   zjavne neopodstatnená. Ešte predtým poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorých aplikácia v právnej veci sťažovateľky prichádzala do úvahy.

Podľa   §   420   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa   §   420a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

Podľa   §   420a   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   škoda   je   spôsobená   prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená

a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil,   zbaví,   len   ak   preukáže,   že   škoda   bola   spôsobená   neodvrátiteľnou   udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Kľúčová   námietka   sťažovateľky   spočíva   v tvrdení,   že   všeobecné   súdy   mali   v jej právnej   veci   aplikovať   §   420a   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   upravuje   osobitnú zodpovednosť za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou, ktorá je založená na princípe objektívnej zodpovednosti.

V odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Čo   sa   týka   ďalších   odvolacích   námietok   navrhovateľky,   ani   tieto   neobstoja. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vypočul svedkov - kolegov navrhovateľky, aj zamestnancov hotela. Sporný bol predovšetkým čas, kedy došlo k úrazu navrhovateľky, keďže medzi výpoveďami jednotlivých svedkov išlo o vyše   hodinový   rozdiel.   Odvolací   súd   považoval   v   zhode   so   súdom   prvého   stupňa za objektívne listinné dôkazy,   z ktorých vyplýva,   že k úrazu navrhovateľky došlo v čase okolo 22,30 hod., kedy bol úraz nahlásený prostredníctvom tiesňovej linky. Odvolací súd v tomto smere považuje za nevierohodné výpovede navrhovateľky a svedkov, pokiaľ tvrdili, že k úrazu malo dôjsť už o 21,30 hod., pretože je nelogické a aj nereálne, aby po ťažkej zlomenine,   sprevádzanej   veľkými   bolesťami,   ostala   navrhovateľka   vyše   hodiny   bez privolania   lekárskej   pomoci.   Aj   z   výpovedí   svedkov   vyplýva,   že   zdravotná   pomoc   bola volaná   bezprostredne   potom,   ako   došlo   k   úrazu.   Tomuto   času   zodpovedajú   aj   listinné dôkazy o prevoze navrhovateľky sanitkou a o jej ošetrení v nemocnici, a súčasne aj zápis v hotelovej knihe, vykonaný službukonajúcim vrátnikom o čase a príčine úrazu.

Výpovede svedkov sa rozchádzali aj v príčinách úrazu, keďže tí, ktorí tvrdili, že príčinou úrazu bol uvoľnený schod, nevedeli označiť jeho miesto a rozdielne ukazovali aj miesto,   kde   sa   mal   úraz   stať.   V   tomto   smere   nebolo   preukázané,   že   príčinou   úrazu navrhovateľky   bol   uvoľnený   schod.   Navrhovateľka   samotná   túto   skutočnosť   spontánne neuviedla ako príčinu úrazu kolegom, ktorí sa jej po páde snažili pomôcť, ani ošetrujúcim lekárom. Uvoľnenie schodu, ani žiadne iné poškodenie schodiska, nebolo nikým nahlásené ani personálu hotela.

Pokiaľ   ide   o   príčinu   úrazu   z   dôvodu   nedostatočného   osvetlenia   terasy   pred reštauráciou, resp. priestranstva s vonkajším posedením, z výpovedí svedkov – pracovníkov hotela, vyplýva, že reštaurácia bola prevádzkovaná do 21,00 hod., ale aj potom bola terasa v   uvedený   deň   osvetlená   svetlom   zvnútra   reštaurácie,   nakoľko   v   nej   personál   chystal miestnosť na raňajky. Keďže úraz sa stal okolo 22,30 hod., t. j. po prevádzkovom čase, nejde o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou odporcu v 3. rade. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľky o nesplnení prevenčnej povinnosti odporcu v 3. rade ako prevádzkovateľa hotela podľa § 415 OZ, nakoľko vzhľadom na nočný kľud sa v čase úrazu už žiadne osoby nemali   na   priestranstve   terasy   nachádzať.   Navyše   terasa   bola   osvetlená   svetlom z reštaurácie a pouličným osvetlením.

Keďže v konaní nebolo preukázané, že odporcovia v 2. a 3. rade (jeden ako vlastník a druhý ako prevádzkovateľ) zavinili úraz navrhovateľky, a k úrazu nedošlo ani v súvislosti s prevádzkovou činnosťou hotela, ale vlastným konaním navrhovateľky, súd prvého stupňa správne zamietol žalobu navrhovateľky aj voči odporcom v 2. a 3. rade.“

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 14 Co 337/2009 z 20. septembra 2011 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky. Namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou   hotela,   pričom   tento   svoj   záver   oprel   o   výsledky   vykonaného   dokazovania, z ktorých vyplynulo, že úraz sa stal približne v čase o 22.30 h, teda po prevádzkovom čase, keďže   reštaurácia bola prevádzkovaná len do   21.00   h. Určenie času,   kedy   sa   úraz stal (v spojení so skutočnosťou, či sa v danom čase ešte v reštaurácii obsluhovalo), bolo v danej veci   kľúčovým   na   posúdenie   otázky,   či   v   danom   prípade   ide   o   škodu   spôsobenú prevádzkovou činnosťou.

Vzhľadom na to, že krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nejde o škodu spôsobenú   prevádzkovou   činnosťou,   prichádzalo   do   úvahy   len   použitie   všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, ktoré však predpokladajú subjektívnu zodpovednosť. Aj v tomto smere krajský súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že schod bol uvoľnený. Rovnako sa krajský súd logicky vysporiadal aj s otázkou osvetlenia terasy.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu nevykazuje nedostatky, je jasné a   zrozumiteľné.   Aj   preto   ústavný   súd   argumentáciu   krajského   súdu   obsiahnutú v odôvodnení   jeho   rozhodnutia   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa ústavy a listiny a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Rovnako v danom prípade neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy, o to viac, že túto časť petitu sťažovateľka v sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnila. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012