znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   24   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím rektora Katolíckej univerzity v R. sp. zn. CZ 4291/2010 RE z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a práv   podľa   Protokolu   č.   12   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2   a čl.   13   ods.   1   ústavy   rozhodnutím   rektora   Katolíckej   univerzity   v R.   sp.   zn.   CZ 4291/2010 RE z 30. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie rektora“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Dňa 16. 07. 2007 som bol rozhodnutím dekana Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity v R. (ďalej len Fakulta - súčasná adresa: R., t. č.:) prijatý na externú formu doktorandského štúdia v študijnom odbore 3.1.14 Sociálna práca.

2. Dňa 29. 07. 2009 som odovzdal na Fakulte písomnú prácu k dizertačnej skúške s novou témou „Kulty a sekty - pokrok a regres“, prihlásil som sa na dizertačnú skúšku a zároveň som požiadal dekana Fakulty doc. PaedDr. T. J., PhD. o schválenie témy tejto práce, keďže som pôvodne na štúdium bol prijatý s inou témou. Uvedený dekan nemal námietky.

3. Až dňa 16. 04. 2010, pred mojou dizertačnou skúškou v študijnom odbore 3.1.14 Sociálna práca, ktorá sa konala napokon až dňa 11. 05. 2010, čiže až 9 mesiacov po prihlásení sa na dizertačnú skúšku, mi bol poštovou zásielkou odoslaný oponentský posudok prof JCDr. ThDr. A. F., PhD.

4.   Oponentský   posudok   prof.   JCDr.   ThDr.   A.   F.,   PhD.   na   mňa   pôsobil   ako ideologická a náboženská propaganda, ale rozhodne nie ako vedecký posudok na vedeckú prácu z nenáboženského študijného odboru 3.1.14 Sociálna práca, ktorý som študoval na verejnej vysokej škole Katolíckej univerzite (ďalej len „Univerzita“).

5. Dňa 11. 05. 2010 pán profesor F. ale na dizertačnej skúške znovu prečítal ten istý text oponentského posudku, a trval na jeho doslovnom znení. Tento dosť diskriminačný postoj mi následne potvrdil aj emailom dňa 12. 05. 2010. Posudok znevažuje aj názov mojej práce,   hoci   dekan   Fakulty   voči   nemu   nič   nenamietal,   a   celý   tento   útok   cítim   aj   ako hanobenie presvedčenia, aj ako útok na moju slobodu vierovyznania.

6. Na základe otázky z voliteľného predmetu v doktorandskom štúdiu Rétorika, ktorú špeciálne na Univerzite preberajú len poslucháči bakalárskeho štúdia, ale nie poslucháči doktorandského štúdia ako ja, ma komisia ohodnotila neprospechom. Túto otázku mi položil tiež spomínaný oponent prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD.

7. Dňa 12. 05. 2010 mi profesor F. emailom potvrdzuje trvanie na doslovnom znení jeho oponentského posudku, a tiež fakticky ním má potvrdzovať jeho pochybenie položením otázky, ktorá nie je v tézach na dizertačnú skúšku, hoci to obhajuje námietkami, ktoré majú byť pre samotnú dizertačnú skúšku bezpredmetné.

8. Dňa 19. 05. 2010 som doporučeným listom s doručenkou opísal dekanovi Fakulty pochybenia na dizertačnej skúške zo dňa 11. 05. 2010 a vyzval touto cestou komisiu na opravu jej rozhodnutia.

9. Dňa 31. 05. 2010 som prebral doporučenú zásielku zo strany Fakulty, v ktorej komisia potvrdzuje jej pôvodný negatívny výrok o mojej dizertačnej skúške zo dňa 11. 05. 2010.

10. Dňa 03. 06. 2010 som Rektorovi Univerzity podal prvú žiadosť o preskúmanie, ktorú prorektorka prof. RNDr. ThDr. J. M., PhD. postúpila dekanovi Fakulty.

11. Keďže dekan neodpovedal v zákonnej lehote, podal som ju znovu na rektorát Univerzity   dňa   06.   07.   2010   (Univerzita   ju   vraj   dostala   12.   07.   2010),   no   aj   túto prorektorka   postúpila   dekanovi   Fakulty,   hoci   sa   podľa   všetkého   ňou   mal   už   zaoberať rektorát.   Dekan,   pokiaľ   by   išlo   o   odpoveď,   na   ktorú   mal   povinnosť   v   prvom   prípade odpovedať do 30 dní, odpovedal v podstate oneskorene a negatívne zásielkou, z obsahu ktorej   vyplýva,   že   sa   mojimi   námietkami   nezaoberal,   ale   pravdepodobne   podpísal   len štandardný predtlačený text.

12.   Dňa   21.   07.   2010   som   rektora   Univerzity   prof.   T.   Z.,   PhD.   požiadal o preskúmanie priebehu mojej dizertačnej skúšky zo dňa 11. 05. 2010, pričom som mu opísal skutkové aj právne pochybenia ohľadom nej.

13. Dňa 03. 08. 2010 mi Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky   poslalo   list,   v   ktorom   moju   prosbu   o   pomoc   ohľadom   pochybení   Fakulty a Univerzity označilo v rozpore s realitou za žiadosť, ako keby som po ňom žiadal uznanie mojej dizertačnej skúšky. Zároveň sa takto zbavilo ako správny orgán zodpovednosti.

14. Dňa 18. 08. 2010 mi poštovou prepravou prišlo konečné rozhodnutie rektora Univerzity z 30. júla 2010. ktorým definitívne potvrdzuje negatívne rozhodnutie komisie z mojej dizertačnej skúšky zo dňa 11. 05. 2010. Rektor prof. T. Z., PhD, v tomto konečnom rozhodnutí   rovnako   ako   dekan   Fakulty   opomenul   všetky   moje   námietky   o porušených článkoch Ústavy Slovenskej republiky na dizertačnej skúške dňa 11. 05. 2010, opomenul aj brať   do   úvahy   námietky   o   porušení   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, o porušení článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i o porušení článku 1 k Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   už   nebolo   možné očakávať,   že sa komisia a vedenie Fakulty a Univerzity postavia k zákonom,   k Ústave Slovenskej   republiky   a   k   medzinárodným   dohovorom,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná, inak. Od štúdia na Univerzite preto odstupujem.

Porušené základné právo a sloboda

15.   Text   samotného   oponentského   posudku   prof.   JCDr.   ThDr.   A.   F.,   PhD.   je   v rozpore   s   článkom   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Ústava“),   podľa ktorého „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu, ani náboženstvo.“ Má ísť aj o nerešpektovanie Ústavy v čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2 (Druhá hlava: Základné práva a slobody. Všeobecné ustanovenia), čl. 24 ods. 1, 2 (Druhá hlava: Základné práva a slobody. Základné ľudské práva a slobody), čl. 35 ods. 1 (Hospodárske, sociálne a kultúrne práva), čl. 42 ods. 1 (Právo na vzdelanie).

16.   Text   samotného   oponentského   posudku   je   tiež   podľa   všetkého   v   rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 1950, konkrétne s článkom 1 (záväzok dodržiavať ľudské práva), s článkom 9 (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva),   s   článkom   10   (sloboda   prejavu),   s   článkom   14   (zákaz   diskriminácie) a článkom 17 (zákaz zneužitia práv).

17. Text samotného oponentského posudku ďalej pôsobí aj v rozpore s Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 20. III. 1952, konkrétne s článkom 2 (právo na vzdelanie).

18. Text samotného oponentského posudku ďalej pôsobí aj v rozpore s Protokolom číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 2000, konkrétne s článkom 1 (všeobecný zákaz diskriminácie).

19. Keďže rektor prof. T. Z., PhD. bol mojim listom zo dňa 21. 07. 2010 informovaný o   obsahu   oponentského   posudku   od   prof.   JCDr.   ThDr.   A.   F.,   PhD.,   v   ktorom   som poukazoval na rozpor textu posudku s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR a s jej ďalšími článkami i medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, má jeho rozhodnutie s dátumom   30.   júl   2010,   ktoré   som   prebral   18.   08.   2010,   ako   konečné   rozhodnutie štatutárneho orgánu Univerzity zo dňa 30. júla 2010 tiež porušovať článok 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, 2, čl. 24 ods. 1, 2 Ústavy SR. Taktiež, keďže bol informovaný aj o mojom hodnotení skúšky na základe otázky, ktorú sme v doktorandskom štúdiu nepreberali, má to u pána rektora prof. T. Z., PhD. byť aj popieraním čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods.   1   Ústavy   SR.   Postoj   pána   rektora   má   byť   tiež   porušením   už   uvádzaných   článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 1950, aj v rozpore s vyššie uvádzanými článkami Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 20. III. 1952, i v rozpore s uvádzanými článkami Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 2000. Návrh na rozhodnutie vo veci samej

20. A preto navrhujem podľa čl 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznanie porušenia   mnou   uvádzaných   základných   práv   a   slobôd   a   ľudských   práv   a   základných slobôd a na podklade tohto rozhodnutia priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zo strany Univerzity vo výške 210 000,- EUR. Túto sumu odôvodňujem vysokou morálnou a materiálnou škodou, ktorú mi spôsobili konania Fakulty a Univerzity od môjho prijatia na štúdium až do dnešného dňa. Teoretické možnosti dokončenia doktorandského štúdia síce ešte   existujú,   ale   prax   hovorí   o   personálnom   prepojení   a   o   blízkych   kontaktoch akademických pracovníkov Univerzity s akademickými pracovníkmi iných vysokých škôl v Slovenskej republike, i v zahraničí. Predpojatosť zo strany akademických pracovníkov iných vysokých škôl má byť v praxi logickým následkom obhajovania si garantovaných práv a slobôd osobou na nižšom stupni hierarchicko - autoritatívneho systému vysokoškolského štúdia, čiže mnou. I keby k tomuto negatívnemu javu šikanovania, čiže psychického násilia na   mne,   ktoré   sa   má   odohrávať   pre   nemožnosť   mojej   účinnej   obrany,   nedošlo,   zmena študijného pôsobiska po troch rokoch húževnatého, finančne, časovo a psychicky náročného štúdia, v priebehu ktorého som si vzorne plnil moje školské povinnosti, aktívne sa zúčastnil do mojej dizertačnej skúšky, čiže do dňa 11. 05. 2010 pätnástich vedeckých konferencií a vykázal desať vedeckých publikovaní - po tomto všetkom zmena pôsobiska kvôli aktívnemu potláčaniu   mojej   slobody   vierovyznania   znamená   nevyhnutnosť   znovu   budovať   môj spoločenský status, ktorý konaním Fakulty a Univerzity je v podstate zničený. Taktiež je v tejto   sume   finančného   zadosťučinenia   zohľadnená   časová   strata,   ktorú   mi   konanie Univerzity spôsobilo. V tejto sume je zohľadnená i ekonomická podnikateľská strata zisku, ktorý by som inak určite dosiahol, keby som čas určený pre štúdium venoval samostatnej zárobkovej   činnosti.   Náklady   na   každý   rok   70.000.-   EUR   sú   potom   rozpočítané   takto:

1. poplatok   za   doktorandské   štúdium   na   súkromnej   vysokej   škole   ročne   3.000,-   EUR (poplatok za štúdium, poplatky za skúšky, cestovné, nocľažné), sociálne poistenie 3.000,- EUR (ako externému doktorandovi - uchádzačovi o zamestnanie evidovanému na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, sa mi omnoho ťažšie hľadalo a hľadá v dnešných časoch ekonomickej krízy zamestnanie, a aj kvôli štúdiu ostávam teda bez sociálneho poistenia), 32.000,-   EUR   ekonomická   strata   (čas   venovaný   štúdiu   ako   strata   možného   zisku   pri samostatnej   zárobkovej   činností),   32.000,-   EUR   morálna   satisfakcia   za   morálne a spoločenské   dôsledky   porušenia   mojich   neodňateľných   práv   zo   strany   Fakulty a v konečnom dôsledku zo strany Univerzity.

Konečné rozhodnutie v tejto veci - odpoveď rektora Katolíckej univerzity prof. T. Z., PhD. zo dňa 30. júla 2010 - nadobudlo účinnosť dňa 18. 08. 2010 doručením na moju adresu a mojim prevzatím. Túto ústavnú sťažnosť teda podávam v zákonnej dvojmesačnej lehote.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   z   hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažovateľovej   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadal   na vymedzenie svojej právomoci v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu je   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   limitovaná   princípom   subsidiarity   vyplývajúcim z označeného ustanovenia ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ sa ochrany   základného   práva   alebo   slobody   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02,   IV.   ÚS   115/07, IV. ÚS 203/09).

Ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti za návrh na rozhodnutie (petit) považoval bod 19   sťažnosti,   v ktorom   sťažovateľ výslovne označuje za porušovateľa   svojich   práv rektora univerzity a žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv podľa čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy a porušení jeho práv podľa protokolu, ako aj o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť namietaným rozhodnutím rektora. Z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd je viazaný   návrhom,   v dôsledku   čoho   posudzuje   sťažnosť   v rozsahu   vymedzenom   v jej návrhovej časti – petite, ktorý v danom prípade obsahuje bod 19 sťažnosti. V tomto bode sa sťažovateľ domáha nielen vyslovenia porušenia ním označených základných práv podľa ústavy   a práv   podľa   protokolu,   ako   aj   porušenia   ďalších   (ním   označených)   ustanovení ústavy   namietaným   rozhodnutím   rektora,   ale   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   210   000   €   (obdobne   napr.   II.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/08, IV. ÚS 203/09). Ostatné časti sťažnosti z tohto dôvodu ústavný súd považuje len za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy; napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05). Konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iné orgány verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa. Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa.

Ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa čl. 127 ods.   1 ústavy ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a   slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné   prostriedky   v   inom   type konaní (občianskom   súdnom   konaní, trestnom   konaní a správnom konaní).

V   súlade   so   stabilnou   judikatúrou   ústavného   súdu   zmyslom   a   účelom   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásady uvedenej   predovšetkým   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   zopakovanej   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 48/2010). Až v prípade, že nie je dosiahnutá   náprava   v   systéme   všeobecného   súdnictva,   môže   sa   uplatniť   ochrana poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením   úspešný,   môže   predložiť   –   prostredníctvom   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy – namietané porušenie tohto práva alebo základnej slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy a zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. m. m. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť   na ďalšie konanie. Prijatiu   takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Inými   procesnými   prostriedkami,   ktoré   zákon   poskytuje   fyzickým   osobám a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania (alebo tiež iného zákonom upraveného konania), vrátane žalôb podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“, na základe ktorých sa začína konanie pred všeobecným súdom.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietaným   rozhodnutím   rektora,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu   jeho   základných   práv   zaručených   v čl.   24   ods.   1   a 2   ústavy   a práv   podľa protokolu, ako aj k porušeniu čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy. Ústavný súd posúdil právnu povahu namietaného rozhodnutia rektora, a na tomto základe dospel k záveru, že ide o správne rozhodnutie, ktoré v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy podlieha súdnemu prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   108   zákona   č.   131/2002   Z.   z.   o vysokých   školách   v znení   neskorších predpisov sa všeobecné predpisy o správnom konaní nevzťahujú na rozhodovanie podľa tohto zákona okrem taxatívne ustanovených vecí, ktoré sú v tomto ustanovení vymenované. To však neznamená, že vylúčenie všeobecných predpisov o správnom konaní vylučuje aj súdny prieskum individuálnych správnych aktov (správnych rozhodnutí) vydaných v inom procesnom režime, ako je konanie podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu aj takéto individuálne správne akty podliehajú podľa čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy súdnemu prieskumu.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (II. hlavy piatej časti OSP, pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   pripomína,   že   vyčerpanie   zákonných procesných   prostriedkov   sa   posudzuje   predovšetkým   z   hľadiska   procesného,   a   nie obsahového.

Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ mohol a mal využiť právny prostriedok na uplatnenie ochrany svojich práv v systéme všeobecných súdov daný mu ustanoveniami druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čo, ako uvádza v sťažnosti, zrejme neurobil, pretože obsah sťažnosti ani k nej uvedené prílohy takúto informáciu neobsahujú.

Právomoc   všeobecného   súdu   poskytnúť   sťažovateľovi   ochranu   pred   namietaným zásahom   do   jeho základných   práv   v   danej   veci   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na meritórne prerokovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na záver, že ak je   možná   a   dostupná   účinná   právna   ochrana   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa v správnom   súdnictve,   je vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   na konanie v   danej   veci, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   o   ďalších   otázkach   požadovaných   sťažovateľom   už   nerozhodoval   (napr. I. ÚS 143/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011