znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpených advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 45/2008 a 2 Obdo   46/2008   a jeho   uznesením   z   12.   decembra   2008,   za   účasti   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obdo   45/2008   a   2   Obdo   46/2008   a   jeho uznesením z 12. decembra 2008   p o r u š e n é   b o l i  .

2.Z r u š u j e   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Obdo 45/2008 a 2 Obdo 46/2008 z 12. decembra 2008 a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti P., a. s., a obchodnej spoločnosti T., s. r. o., trovy konania v sume 384,78 € (slovom tristoosemdesiatštyri eur a sedemdesiatosem centov) na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2009 faxovou správou a 13. mája 2009 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B.,   a   obchodnej   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 45/2008 a 2 Obdo 46/2008 a jeho uznesením z 12. decembra 2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   odporcami v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 Cb   31/2006,   ktorého   predmetom   je   rozhodovanie   o neplatnosti   hromadnej   akcie, neplatnosti zmluvy o založení cenných   papierov,   neplatnosti   realizácie   záložného práva a nariadení predbežného opatrenia vo veci.

V predmetnom konaní okresný súd uznesením sp. zn. 25 Cb 31/2006 z 12. februára 2008   rozhodol   o   pripustení   vstupu   ďalších   účastníkov   do   konania,   a   to   tak   na   strane navrhovateľa, ako aj na strane odporcu. Zároveň tým istým uznesením okresný súd pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania. Právny zástupca sťažovateľov prevzal uznesenie okresného súdu na pošte 25. marca 2008. Následne právny zástupca sťažovateľov podal 9. apríla 2008 na poštovú prepravu odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 1 Cob 118/2008 z 26. júna 2008 rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľov tak, že ho odmietol s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako oneskorene podané. Krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného   súdu   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručované   3.   marca   2008 a opätovne 4.   marca   2008,   a «keďže   doručenie bolo   bezúspešné,   v   tento   deň mala   byť spoločnému právnemu zástupcovi sťažovateľov ako odporcov v 1. a 2. rade „i zásielka doručená na pošte“». Podľa názoru krajského súdu teda posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol 24. marec 2008 (22. marca 2008 bola sobota). Odvolanie podané 9. apríla 2008 bolo preto podľa krajského súdu podané oneskorene.

Sťažovatelia sú toho názoru, že krajský súd na zistený skutkový stav neaplikoval správne   ustanovenie   právneho   predpisu,   pretože   §   47   ods.   2   OSP   v   znení   účinnom v rozhodnej   dobe   pri   náhradnom   doručovaní   advokátovi   ako   fyzickej   osobe   oprávnenej na podnikanie nemožno použiť. V takom prípade je podľa sťažovateľov potrebné aplikovať ustanovenie § 48 ods. 3 OSP. Sťažovatelia tak tvrdia, že odvolanie podané na poštovú prepravu 9. apríla 2008 bolo podané včas.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   im   napadnutým   uznesením,   ktorým   odmietol odvolanie   ako   oneskorené,   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Sťažovatelia   namietajú i zmätočnosť napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom podľa ich názoru krajský súd dospel k záveru o existencii dvoch rozdielnych momentov, kedy malo byť uznesenie okresného súdu sp. zn. 25 Cb 31/2006 z 12. februára 2008 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľov, keď uviedol, že „bolo napadnuté uznesenie prvostupňového súdu doručované dňa 3. 3. 2008, opätovne 4. 3. 2008 a keďže doručovanie bolo bezúspešné, v tento deň mu bola   zásielka   doručená   na   pošte.   Keďže   si   advokát   zásielku   do   3   dní   od   uloženia nevyzdvihol, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia (7. 3. 2008)...“.

Proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 118/2008 a jeho uzneseniu   z   26.   júna   2008   sťažovatelia   podali   6.   augusta   2008   mimoriadny   opravný prostriedok   –   dovolanie.   Podstata   dovolacích   námietok   sťažovateľov   spočívala   v   ich tvrdení, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 118/2008 je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP, pretože „Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd odvolanie sťažovateľov   proti uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava II   č.   kon.   25 Cb   31/2006-388 zo dňa   12.02.2008   vecne   neprejednal   a   rozhodol   o jeho   odmietnutí   pre   jeho   údajnú oneskorenosť,   hoci   toto   odvolanie   sťažovateľov   bolo   v skutočnosti   podané   včas,   čím odvolací súd odňal odvolateľom v 1. a 2. rade možnosť konať pred súdom“.

Následne sťažovatelia 19. septembra 2008 z rovnakých dôvodov podali sťažnosť ústavnému   súdu,   o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   62/09 z 24. februára 2009 tak, že ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

O dovolaní sťažovateľov rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 45/2008 a 2   Obdo   46/2008   z   12.   decembra   2008   tak,   že   ho   odmietol   ako   neprípustné.   Podľa sťažovateľov   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   uvádza,   že „prípustnosť dovolania sťažovatelia odôvodnili dôvodmi zmätočnosti uznesenia odvolacieho súdu (§ 237 písm. f) O. s. p.)... ide o nesprávny výklad citovaného ustanovenia zo strany sťažovateľov. Dovolanie   možno   podať   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   keď   to   zákon   pripúšťa. Do procesného rozhodnutia, ktoré v podstate upravuje vedenie konania a nie je konečným rozhodnutím nikto ani dovolací súd nemôže do postupu odvolacieho súdu zasahovať. Ani z ostatných ustanovení upravujúcich dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 O. s. p.) prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť.“.

Sťažovatelia   namietajú,   že   v   preskúmavanej   veci   najvyšší   súd   nesprávne   právne posúdil   otázku   prípustnosti   ich   dovolania   podaného   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 1 Cob   118/2008-423   z   26.   júna   2008,   pričom   vychádzal   z   nesprávneho   právneho výkladu ustanovenia § 237 OSP.

Podľa   názoru   sťažovateľov „žiadne   ustanovenie   O.   s.   p.   pritom   nevylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „ak   porušovateľ   ako   dovolací   súd   rozhodol   o   odmietnutí dovolania sťažovateľov ako odporcov v 1. a 2. rade zo dňa 06. 08. 2008 podaného proti Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. kon. 1 Cob 118/2008-423 zo dňa 26. 06. 2008 z dôvodu, že dovolanie sťažovateľov... nie je prípustné, hoci toto dovolanie sťažovateľov ako odporcov v 1. a 2. rade bolo v skutočnosti prípustné podľa § 237 písm. f) O. s. p., dovolací súd odňal sťažovateľom ako dovolateľom možnosť konať pred súdom.“.

Navyše sťažovatelia   namietajú aj zmätočnosť napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu, ktorú vidia v tom, že „ako odporcovia v 1. a 2. rade nikdy nepodali dovolanie proti Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. kon. 2 Cob 363/2006-227 za dňa 20. decembra 2006 a preto porušovateľ týmto uznesením rozhodol o odmietnutí neexistujúceho dovolania, ktoré nikdy nebolo podané a urobené. Týmto zmätočným rozhodnutím porušovateľa... bolo tiež porušené právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1.   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   2   Obdo   45/2008 a 2 Obdo 46/2008 zo dňa 12. 12. 2008 boli porušené základné práva spoločnosti P. a. s. B., PSČ:..., IČO:..., a spoločnosti T. s. r. o. B., PSČ:..., IČO:..., na spravodlivé súdne konanie   a   na   súdnu   ochranu   podľa   ustanovení   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a tiež podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   2   Obdo   45/2008 a 2 Obdo 46/2008 zo dňa 12. 12. 2008 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti P. a. s., B., PSČ:..., IČO:..., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti T. s. r. o. B., PSČ:..., IČO:..., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,00 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   P.   a.   s.   B., PSČ:..., IČO:..., a spoločnosti T., s. r. o., B., PSČ:..., IČO:..., trovy konania vo výške, v akej budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, k rukám ich právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 106/2010-19 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v   prípise č. k. KP 4/2010-2 (Nobs 40/2010) z 12. apríla 2010 doručenom ústavnému súdu 3. mája 2010 uviedla, že zotrváva na svojom stanovisku z 1. februára 2010 č. k. KP 4/2010-2 (Nobs 3/2010), ktoré podala ešte pred predbežným prerokovaním predmetnej sťažnosti senátom ústavného súdu a ktorého obsahom je okrem iného aj toto:

„Podľa nášho názoru, ak odvolací súd odvolanie odmietne, hoci pre takýto postup nie sú splnené zákonné podmienky, potom takýmto jeho postupom bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom, čím je daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Či k takejto situácii došlo v danom prípade, to po skutkovej stránke posúdiť nemôžeme,   pretože   nemáme   k   dispozícii   spis   súdu   prvého   stupňa,   kde   sa   nachádzajú doručenky, ako aj ďalšie doklady, týkajúce sa doručovania rozhodnutia súdu prvého stupňa a tiež aj samotné odvolanie.

Podľa   nášho   názoru   dovolací   súd   s   otázkou   prípustnosti   dovolania   sa   náležite nevysporiadal, pretože ak je daný niektorý dôvod prípustnosti podľa ust. § 237 O. s. p., potom dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie procesnej povahy. V tomto smere odôvodnenie dovolacieho súdu považujeme za neúplné.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky nemá námietky, aby ústavná sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. v jeho platnom znení).“

Právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení z 24. mája 2010 doručenom ústavnému súdu   faxovou   správou   24.   mája   2010   k   stanovisku   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu z 1. februára   2010   uviedol,   že „sám   porušovateľ   v   podaní   pripúšťa,   že   porušovateľ sa s otázkou   prípustnosti   dovolania   náležite   nevysporiadal,   pretože   ak   je   daný   niektorý dôvod prípustnosti podľa § 237 O. s. p., potom dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie procesnej povahy, a v tomto smere považuje rozhodnutie porušovateľa ako dovolacieho súdu za neúplné“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV.   ÚS   115/07).   Formuláciou uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v zákonom   právnom   predpise   Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá   ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá,   že   účastníkovi   súdneho konania   sa   táto   ochrana   dostane   v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad a aplikácia zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať   základné   právo   účastníkov   konania   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj záruky vyplývajúce z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 63/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   tejto   ochrany   však   neznamená   právo   na   úspech v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.

Ústavný súd zistil, že v namietanom prípade krajský súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 1 Cob 118/2008 z 26. júna 2008 odmietol odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu   sp.   zn. 25 Cb   31/2006   z 12.   februára 2008,   ktorým   prvostupňový   súd pripustil,   aby   do   konania   tak   na   strane   navrhovateľov,   ako   aj   odporcov   vstúpili   ďalší účastníci, ako aj pripustil zmenu petitu návrhu na začatie konania, ako oneskorene podané, pričom včasnosť odvolania posudzoval podľa § 47 ods. 2 OSP. O dovolaní sťažovateľov rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo   45/2008 a 2 Obdo 46/2008 z 12. decembra 2010 tak, že ho odmietol z dôvodu, že nie je prípustné. Jeho neprípustnosť odôvodnil tým, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiu vo veci samej,   keď   to   zákon   pripúšťa.   Do   procesného   rozhodnutia,   ktoré   v   podstate   upravuje vedenie konania a nie je konečným rozhodnutím, podľa názoru najvyššieho súdu nikto, a teda ani dovolací súd nemôže zasahovať (najvyšší súd pritom zároveň chybne vo výroku rozhodnutia   odmietol   aj   dovolanie   sťažovateľov   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 363/2006 z 20. decembra 2006, aj keď z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu   nesporne   vyplýva,   že   dovolanie   proti   predmetnému   uzneseniu   podal navrhovateľ, nie sťažovatelia ako odporcovia, pozn.).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že vo veci odvolanie podali včas, pričom jeho včasnosť bolo potrebné posudzovať podľa § 48 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého za podmienok v   ňom   uvedených   sa   písomnosť   považuje   za   doručenú   po   troch   dňoch   od   vrátenia nedoručenej zásielky súdu. Podľa nich odvolací súd včasnosť odvolania posúdil nesprávne, a tým im odňal možnosť konať pred súdom. Dovolací súd toto pochybenie odvolacieho súdu   nenapravil,   čím   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie. Dovolací   súd   pochybil   podľa   sťažovateľov   predovšetkým   v   tom,   že   nesprávne   posúdil prípustnosť dovolania v danej veci.

Podľa sťažovateľov napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 45/2008, 2 Obdo 46/2008 a jeho uznesením z 12. decembra 2008 došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   argumentácia, na ktorej je založené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 45/2008, 2 Obdo 46/2008 z 12. decembra 2008, je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

„Uznesenie 2 Cob 363/2006 napadol dovolaním navrhovateľ (č. l. 254) a ďalším podaním doručeným prvostupňovému súdu 15. 03. 2007 (č. l. 285) podané dovolanie vzal späť. Uznesenie 1 Cob 118/2008 napadli dovolaním odporcovia v 1. a 2. rade (č. l. 430) s odôvodnením, že nebol daný dôvod na postup odvolacieho súdu, pretože odvolanie bolo podané včas.   Navrhol preto rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť   na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1/ OSP) predtým ako pristúpil   k   preskúmaniu   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   skúmal,   či   sú   splnené   preto podmienky (§ 103 v spojení s § 243a ods. 2 OSP), či v danej veci napadnuté rozhodnutie môže preskúmavať. Zistil, že podmienky preskúmania napadnutých uznesení odvolacieho súdu v dovolacom konaní nie so dané.

V prvom prípade zákon (§ 239 ods. 3 OSP) nepripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu o predbežnom   opatrení.   Nemohol   preto   dovolací   súd   prihliadnuť   ani   na   späťvzatie dovolania, pretože nespĺňalo podmienky prípustnosti dovolania.

V druhom prípade, kde podali dovolanie odporcovia v 1. a 2.   rade,   prípustnosť dovolania   títo   účastníci   prostredníctvom   právneho   zástupcu   odôvodnili   dôvodmi zmätočnosti uznesenia odvolacieho súdu (§ 237 pís. f OSP). Tu ide o nesprávny výklad citovaného   ustanovenia   zo   strany   odporcov.   Dovolanie   možno   podať   proti   rozhodnutiu vo veci   samej,   keď   to   zákon   pripúšťa.   Do   procesného   rozhodnutia,   ktoré   v   podstate upravuje vedenie konania a nie je konečným rozhodnutím nikto ani dovolací súd nemôže do postupu odvolacieho súdu zasahovať. Ani z ostatných ustanovení upravujúcich dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 OSP) prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť. V   prípade,   že   dôjde   v   konaní   k   zmätočnému   postupu   odvolacieho   súdu   a   bude tu niektorý dôvod uvedený v § 237 OSP, môže ho nespokojný účastník vždy namietať, bez ohľadu, či by dovolanie podľa ostatných ustanovení bolo prípustné. To platí aj pokiaľ ide o dôvod spočívajúci v tom, že postupom súdu účastníkovi bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nemožno totiž pripustiť, že dovolaním bude usmerňovaný postup súdu v konaní a po vynesení rozhodnutia vo veci samej opätovne by bolo možné pre dovolanie použiť ten istý dôvod o ktorom bolo rozhodované v dovolacom konaní.

Dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c v spojení s § 243b ods. 5 OSP).“

Dovolanie je mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorým   nemožno napadnúť každé rozhodnutie   súdu.   Výnimočnosti   tohto   opravného   prostriedku   zodpovedá   právna úprava jeho   prípustnosti.   Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon.

V predmetnej veci bolo dovolaním sťažovateľov napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd odmietol ich odvolanie proti uzneseniu okresného súdu procesnej povahy ako oneskorene podané, pričom prípustnosť dovolania proti takémuto uzneseniu podľa § 239 OSP nemožno vyvodiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že toto procesné pravidlo nemení nič na tom, že ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou vadou vymenovanou v písm. a) až g) § 237 OSP majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania, možno proti každému takémuto rozhodnutiu podať dovolanie.

Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   pripúšťa   dovolanie   proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád taxatívne uvedených v písm. a) až g) tohto ustanovenia. Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu   bez ohľadu   na povahu predmetu   konania a bez ohľadu   na to, či   ide o rozhodnutie vo veci samej alebo rozhodnutie procesnej povahy.

Vychádzajúc z toho, že § 237 OSP nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania, ústavný súd zastáva názor, že ak   je   občianske   súdne   konanie   postihnuté   niektorou   z   vád,   vymenovaných   v   tomto ustanovení,   možno   napadnúť dovolaním aj rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia procesnej povahy nevynímajúc. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom nevylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané (III. ÚS 62/09).

Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP však nie je daná iba tvrdením dovolateľa, že rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   niektorou   z   vád   uvedených   v   tomto ustanovení, ale aj tým, že dotknuté rozhodnutie skutočne takouto vadou aj trpí. Občiansky súdny   poriadok   v   §   242   ods.   1   ukladá   dovolaciemu   súdu   povinnosť   prihliadnuť   vždy na prípadnú procesnú vadu v § 237 OSP (bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil). Ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie nie je niektorou z uvedených vád postihnuté, dovolanie odmietne, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V   okolnostiach   prípadu   sťažovatelia   v   dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 1 Cob 118/2008 z 26. júna 2008 tvrdili, že postupom odvolacieho krajského súdu im bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   odmietol   ich   odvolanie   proti   uzneseniu okresného   súdu   sp.   zn.   25   Cb   31/2006   z   12.   februára   2008   ako   oneskorene   podané. Zo zistení ústavného súd však vyplýva, že najvyšší súd (ako dovolací súd) sa obmedzil len na   skúmanie   prípustnosti   dovolania,   ktoré   smeruje   proti   uzneseniu   procesnej   povahy. K sťažovateľmi   tvrdenej   vade   v   konaní   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   sa   dovolací   súd v napadnutom   konaní   nevyjadril.   Táto   skutočnosť   vyplýva   z obsahu   odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   aplikovateľnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   102/04)   odňatím možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva [napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci, podávať opravné prostriedky a pod. (obdobne podľa doterajšej   judikatúry   najvyššieho   súdu,   napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   5   Cdo   102/01 z 27. septembra 2001, sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000)].

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a   z ktorých   by   bol   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   vylúčený,   je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP zakladajúcou prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, na ktorú vadu musí dovolací súd vždy prihliadnuť.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade mal preto najvyšší súd povinnosť preskúmať, či napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 OSP, a to zvlášť preto, že sťažovatelia v dovolaní takúto vadu, konkrétne odňatie možnosti konať pred súdom, namietali.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   absencia takéhoto postupu dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov v konaní sp. zn. 2 Obdo 45/2008 a 2 Obdo 46/2008 a v uznesení z 12. decembra 2008 je porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

V časti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   označeným   postupom   a označeným   uznesením   najvyššieho   súdu, ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto   rozhodnutia).   Vychádzal   pritom z toho,   že   námietky   uplatnené   sťažovateľmi   proti   postupu   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 45/2008 a 2 Obdo 46/2008 a jeho uzneseniu z 12. decembra 2008 zahŕňajú ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom pri rozhodovaní vo veci samej nezistil žiadne dôvody na to, aby vyslovil v danej veci aj porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľov bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   žiadali   aj o   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500   €   pre každého z nich z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľom neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   v   danom   prípade   ochrana   práv   sťažovateľov,   ktorých sa touto sťažnosťou domáhali, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto   konaní   vyslovené   a   pre   najvyšší   súd   záväzné   právne   názory   ústavného   súdu. Ústavný   súd   preto   sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nepriznal (bod   4 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním   advokátom   Mgr.   M.   H.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej pomoci   (zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých   osôb.   Prevzatie   a   prípravu   zastupovania   a   vypracovanie   písomného   podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 370,88 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € mu priznal úhradu trov konania v celkovej sume 384,78 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 24. mája 2010 (stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci   samej,   a   preto   odmenu   zaň   nepriznal.   Vo   zvyšnej   časti   požadovaným   trovám právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010