znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 prerokoval sťažnosť Ing. J. R., A., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv podľa čl. 6 ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. R., A., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., A., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «... Sťažovateľ podáva Ústavnú sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2 Ndob 16/2008, ktorým sa rozhodlo o mojom návrhu na postúpenie veci na Všeobecný súd veriteľa a to na Krajský súd v Bratislave, tak že Najvyšší súd SR môj návrh zamietol.

Ku skutkovému stavu uvádzam nasledovné: Dňa 11. 04. 2008 som zaslal na Krajský súd v Košiciach konkurznú prihlášku v rámci konania vedeného pod číslom 3 K 191/02 voči spoločnosti   E.,   a.   s.   Jednalo   sa   o pohľadávku,   ktorá   mi   vznikla   na   základe   faktúry č. V/R/2002   zo   dňa   04.   07.   2008.   Celková   výška   mojej   pohľadávky   predstavuje   obnos 74.000,- Sk....

Dňa 14. 04. 2008 som už ako veriteľ zaslal súdu návrh na postúpenie veci vedenej na uvedenom súde pod číslom 3 K/191/02 vecne a miestne príslušnému súdu, ktorým je Krajský súd v Bratislave....

V tomto podaní som poukázal na ustanovenie § 11 O. s. p. z ktorého vyplýva, že konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia. Ďalej som poukázal na ustanovenie § 66 a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní v zmysle ktorého je na konanie príslušný konkurzný a vyrovnávací súd, v ktorého obvode je všeobecný súd dlžníka.

V podaní   bolo   taktiež   zdôraznené,   že   konkurzným   konaním   na   Krajskom   súde v Košiciach dochádza k porušeniu Ústavy SR a to konkrétne v čl. 48 ods. 1, keďže zákonným súdom je Krajský súd v Bratislave.

Krajský   súd   v Bratislave   mi   oznámil,   že   moja   žiadosť   vôbec   nebude   odstúpená Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, nakoľko o dôvodoch pre ktoré vec žiadam postúpiť vecne a miestne príslušnému súdu už rozhodol Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením z 21. 02. 2008 č. 2 Ndob 3/2008, ktoré mi bolo zároveň zaslané....

Nakoľko s týmto   postupom   som sa   nestotožnil   požiadal   som Predsedu Krajského súdu v Košiciach o odstránenie prieťahov v konaní a odstúpenie môjho návrhu na Najvyšší súd SR.... Najvyšší súd SR môj návrh na postúpenie veci zamietol....

Ako vyplýva z odôvodnenia uvedeného z rozhodnutia Najvyššieho súdu tento dospel k záveru, že nie je potrebné vôbec posudzovať námietky vecnej príslušnosti, nakoľko súd I. stupňa   nedospel   k záveru,   že   je   vecne   nepríslušný.   Poukázal   na   výpis   z obchodného registra obchodnej spoločnosti E., z ktorého vyplýva, že sídlo spoločnosti od 02. 12. 2002 do 26. 10. 2007 bolo v K. a preto konkurzný súd správne postupoval, keď v čase začatia konkurzného konania na súde skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k záveru, že je vecne a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 O. s. p. nič nemení ani právoplatné rozhodnutie KS NR, ktorý určil rozsudkom 18 Cbs 13/02, že všetky uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s. dňa 06. 11. 2002 sú neplatné a teda neplatné je aj uznesenie o zmene sídla obchodnej spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti viazané....

Sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote, nakoľko sťažnosť smeruje proti právoplatnému uzneseniu NS SR zo dňa 27. 02. 2003, a toto rozhodnutie bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 07. 04. 2003 (potvrdzuje to prezenčná   pečiatka   KSS   v Košiciach   ako   aj   spisový   prehľad),   ktorý   ich   po   uvedenom dátume   doručoval   účastníkom   konaní.   Nie   je   nám   známy   presný   deň   právoplatnosti napadnutého uznesenia, ale tento deň musel nasledovať až po 07. 04. 2003 a keďže táto ústavná sťažnosť bude odoslaná na poštovú prepravu dňa 30. 05. 2003, tak niet pochýb o tom, že dvojmesačná lehota zostáva zachovaná.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   Najvyšší   súd   SR   vydaním   napadnutého   uznesenia porušil právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   VI.   od.   1,   Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

Porušenie týchto práv sťažovateľ vidí v tom, že Najvyšší súd SR vôbec neposudzoval námietky vecnej príslušnosti mňa ako veriteľa, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd I. stupňa nedospel k záveru, že je vecne nepríslušný. Tento názor je v rozpore s už citovanými inštitútmi Ústavy SR.

V odôvodnení napadnutého uznesenia na strane 2 v 6. odstavci je uvedené „námietky veriteľa týkajúce sa miestnej nepríslušnosti zistiť nedôvodnými“. Z textu nie je zrejmé, či v danej vete chýbajú niektoré slová, alebo sa jedná len o gramatickú chybu, každopádne som   toho   názoru,   že   napadnuté   uznesenie   nie   je   riadne   odôvodnené.   V tomto   vidím porušenie práva na spravodlivé súdne konanie... Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je totiž súčasťou práva na spravodlivý proces.

Nedostatočné odôvodnenie spočíva v tom, že vôbec nebolo akceptované rozhodnutie KS NR č. 18 Cbs 13/02 v spojení s uznesením NS SR č. 5 Obo 263/2002, respektíve toto rozhodnutie   bolo   nesprávne   interpretované,   keď   za   sídlo   obchodnej   spoločnosti   E.   je považované sídlo v K. a to v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 hoci z rozhodnutí, ktoré som citoval, vyplýva iný právny záver. Tým bolo porušené aj ustanovenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR o práve na zákonného sudcu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Najvyšší súd SR uznesením č. 2 Ndob 16/2008 zo dňa 21. 08. 2008 porušil právo sťažovateľa Ing. J. R., A., na prístup k nezávislému a nestrannému súdu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2.   Zrušuje   sa   v plnom   rozsahu   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   2   Ndob   16/2008 zo dňa 21. 08. 2008 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   predovšetkým   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Najvyšší súd svojím uznesením vo veci č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008 zamietol návrh sťažovateľa zo 16. apríla 2008 na postúpenie veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 3 K 191/02 vecne a miestne príslušnému súdu a v tomto rozhodnutí okrem iného uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prejednal   námietku   príslušnosti   v danej   veci v zmysle ust. § 105 ods. 3 O. s. p a dospel k záveru, že návrh veriteľa... nie je dôvodný. Podľa ust. § 104a O. s. p. súd skúma vecnú príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej. Vecnú príslušnosť súdu skúma súd prv než začne vo veci samej konať zo zákona. Pokiaľ zistí vecnú nepríslušnosť súdu, postúpi vec príslušnému súdu a upovedomí o tom účastníkov,   v danej   veci   súd   mal   povinnosť   zo   zákona   skúmať   svoju   vecnú   príslušnosť a pokiaľ nepostúpil vec inému súdu z dôvodu vecnej príslušnosti má za to, že koná ako vecne príslušný súd. V zmysle citovanej právnej úpravy námietky účastníka konania, ktorý podá   námietky   týkajúce   sa   vecnej   príslušnosti   súdu,   môže   skúmať   súd   len   do   začatia konania vo veci samej.

Podľa ust. § 105 ods. 1, 3 druhá veta O. s. p, súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri prvom úkone, ktorý účastníkovi   patrí.   V ostatných   prípadoch   rozhodne   o miestnej príslušnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozhodnutím súdu vyššieho stupňa sú súdy nižšieho stupňa viazané.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky vecnej príslušnosti veriteľa   neposudzoval,   nakoľko   súd   prvého   stupňa   nedospel   k záveru,   že   je   vecne nepríslušný.   Námietky   veriteľa   týkajúce   sa   miestnej   nepríslušnosti   zistiť   nedôvodnými. Podľa úplného výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti E., sídlo spoločnosti v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 bolo v K. a podľa tohto zápisu správne postupoval konkurzný súd, keď v čase začatia konkurzného konania na súde, (ktoré konanie začína podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu na súd prvého stupňa) konajúci súd skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k správnemu záveru, že je vecne a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ust. § 11 ods. 1 O. s. p. nemení nič   ani   to,   že   Krajským   súdom   v Nitre   sp.   zn.   18 Cbs 13/02   v spojení   s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obo 263/2002 súd okrem iného určil, že všetky uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s., zo dňa 6. 11. 2002 sú neplatné, t. j. aj uznesenie o zmene sídla obchodnej spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti viazané.“

Najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   v odôvodnení   rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou vecnej a miestnej príslušnosti konkurzného súdu (Krajského súdu v Košiciach). Pritom nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo   zmysel základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (práva   na   spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   pretože   najvyšší   súd   sa   vyrovnal   s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Iba skutočnosť, že sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených práv, ak podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie vrátane jeho odôvodnenia ústavne neakceptovateľné.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a   rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 16/2008-449 a namietaným porušením (prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy. Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd neakceptoval právoplatné uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 18 Cbs 13/02 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 263/2002 ako dôvod na založenie novej miestnej príslušnosti vo veci sp. zn. 3 K 19/02, o ktorej koná Krajský súd v Košiciach, respektíve v tom, že ho nesprávne interpretoval.   V súvislosti   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   (jeho   chýbajúcimi slovami, gramatickou chybou na s. 2) sťažovateľ tiež tvrdí, že uznesenie najvyššieho súdu nie je riadne odôvodnené, v čom vidí porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavnoprávna   zásada   vyjadrená   v čl.   48   ods.   1   ústavy   sa   vzťahuje   na   konanie a rozhodovanie vo veci samej a k jej porušeniu môže dôjsť len vtedy, ak bola nesprávne založená   vecná   alebo   miestna   príslušnosť   všeobecného   súdu.   Túto   skutočnosť   však sťažovateľ nenamieta. Pritom najvyšší súd dostatočne analyzoval v napadnutom rozhodnutí pravidlá   určenia   miestnej   a vecnej   príslušnosti.   Medzi   napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu,   ktoré je založené na právnom názore o vecnej   a miestnej   príslušnosti konkurzného súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí a z tohto dôvodu namieta aj porušenie svojich   základných   práv   upravených   v čl.   48   ods.   1   a 2   ústavy,   nie   je   podľa   názoru ústavného súdu žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne pripustila záver o ich porušení. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a Rice   proti   Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00,   II.   ÚS   63/03, IV. ÚS 163/07).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008 nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti   s možným   porušením   práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom   prerokovaní   podľa   čl.   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009