znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/07-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5. septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o   sťažnosti   B.   M.   a M.   M.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom pod sp. zn. V 2 - 7 C 85/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V 2 - 7 C 85/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. B.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 106/07 zo 17. mája 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a M. M. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. K.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. V 2 - 7 C 85/93.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že nálezom č. k. I. ÚS 126/02-23 z 3. apríla 2003 ústavný   súd   nevyhovel   sťažnosti   sťažovateľov,   ktorá   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie uznesením   z   30. októbra 2002   a   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 2 - 7 C 85/93.

Podľa sťažovateľov porušovanie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pokračovalo aj po vydaní uvedeného nálezu.

Sťažovatelia   podali   20. februára 2004   okresnému   súdu   žiadosť   o pokračovanie v prerušenom   konaní   [konanie   vedené   pod   sp.   zn.   V 2 - 7 C 85/93   bolo   na   základe uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7 K 77/99   zo

7. mája 1999 zo zákona prerušené v zmysle § 14   ods. 1   písm. d)   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších   predpisov],   pretože   zanikli   prekážky,   ktoré viedli k jeho prerušeniu, a 28. apríla 2004 podali žiadosť o informáciu o stave konania, na ktorú im do podania sťažnosti ústavnému súdu nebola doručená žiadna odpoveď.

Podľa   sťažovateľov   vec,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania,   nie   je   skutkovo ani právne   zložitá   a   ich   správanie   v   priebehu   konania   bolo   aktívne   a   nezapríčinilo „neúmerné predĺženie“.

Podľa názoru sťažovateľov v postupe okresného súdu došlo v predmetnom konaní k viacerým   obdobiam   nečinnosti.   Posledné   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvá od 25. januára 2001 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, počas ktorého okresný súd neurobil v konaní žiadny úkon, a to napriek jeho povinnosti pokračovať v konaní po zrušení konkurzu na majetok žalovaného T., a. s., I., pretože jeho majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty.

Sťažovatelia vzhľadom na uvedené navrhli ústavnému súdu, aby nálezom rozhodol takto:„1. Okresný súd Bratislava III vo veci vedenej pod č. k. 7 C 85/93 porušil právo B. M. a M. M. rod. Č. aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. k. 7 C 85/93 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. B. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. M. rod. Č. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doručil   1. augusta 2007   svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľov, v ktorom uviedol:

„Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti   chcem   poukázať   na   tú   skutočnosť, že v predmetnej veci, vec bola pridelená viacerým sudcom. Naposledy v roku 2001 JUDr. Ľ. S., ktorý i napriek väčšiemu časovému odstupu vo veci konal a v tom čase bol i dva krát dočasne pridelený na Krajský súd v Bratislave. Ďalej poukazujem i na tú skutočnosť, že išlo o zložitú právnu vec.“

Vyjadrenie   okresného   súdu   doručil   ústavný   súd   6. augusta 2007   právnemu zástupcovi sťažovateľov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľov   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

- 30. decembra 1992 bol Okresnému súdu Bratislava – vidiek (neskôr Okresný súd Bratislava III) doručený návrh na začatie konania sťažovateľov o zaplatenie 48 500 Kčs s príslušenstvom,

- 2. februára 1993 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku,

- 16. februára 1993 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 1993, na ktorom následne rozhodol, že vo veci nie je miestne príslušný konať a postúpil vec Obvodnému súdu Bratislava II,

- 27. mája 1993 Obvodný súd Bratislava II postúpil predmetnú vec Mestskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o miestnej príslušnosti,

- 30. júna 1993 Mestský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8 Nc 111/93 rozhodol, že vo veci je príslušný na ďalšie konanie okresný súd,

- 10. septembra 1993 bol spis doručený okresnému súdu,

- 4. novembra 1993 okresný súd nariadil pojednávanie na 18. november 1993,

- 18. novembra 1993   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené s tým, aby sa žalovaný vyjadril k žalobe,

- 24. novembra 1993 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného,

- 6. decembra 1994 okresný súd zaslal výzvu sťažovateľovi a žalovanému,

- 3. januára 1995 odporca doručil okresnému súdu výpis z obchodného registra,

- 9. januára 1995 sťažovatelia doručili okresnému súdu odpoveď na jeho výzvu,

- 8. septembra 1995 okresný súd nariadil pojednávanie na 3. október 1995,

- 3. októbra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom odročené,

- 13. novembra 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom znovu odročené,

- 29. novembra 1995 sťažovatelia doručili okresnému súdu podanie, v ktorom navrhli vypočuť viacerých svedkov,

- 17. novembra 1995 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. január 1996 a nechal zaslať výzvu S. (ďalej len „S.“),

- 11. januára 1996 okresný súd uskutočnil pojednávanie, ktoré odročil s tým, že bude urgovaný dopyt na S. a potom bude nariadené znalecké dokazovanie,

- 31. januára 1996 okresný súd vykonal úpravu - opätovne zaslať dopyt S.,

- 16. apríla 1996 okresný súd dal pokyn na zaslanie urgencie S.,

- 1. októbra 1996   okresný   súd   uznesením   č. k.   7 C 85/93-78   (právoplatným 29. októbra 1996) nariadil znalecké dokazovanie,

- 16. októbra 1996   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   žalovaného   proti výroku uznesenia o zložení preddavku na trovy znaleckého dokazovania,

- 8. novembra 1996 bol spis doručený krajskému súdu,

- 16. mája 1997   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   Z-2-13 Co 456/96   zrušil   uznesenie okresného súdu z 1. októbra 1996 v napadnutej časti,

- 10. júla 1997 bol spis doručený okresnému súdu,

- 21. júla 1997 bol daný pokyn zákonného sudcu doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania,

- 27. novembra 1997   okresný   súd   uznesením   sp. zn. V 2 - 7 C 85/93 rozhodol o vrátení zaplateného súdneho poplatku sťažovateľovi,

- 19. februára 1998 bol daný pokyn predložiť spis súdnemu znalcovi,

- 19. mája 1998 súdny znalec doručil okresnému súdu znalecký posudok,

- 21. mája 1998 bol daný pokyn doručiť znalecký posudok účastníkom konania,

- 15. decembra 1998 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. február 1999,

- 24. februára 1999 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito (okresný súd si vyžiadal výpis z obchodného registra, z ktorého vyplynulo, že záväzky po H., B., prešli na obchodnú spoločnosť U., a. s.),

- 5. marec 1999 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu požadované výpisy z obchodného registra,

- 9. marca 1999 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. apríl 1999,

- 19. apríla 1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalovaného   k   meritu veci,

- 21. apríla 1999 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito,

- 13. októbra 2000 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2000,

- 9. novembra 2000 okresný súd odročil pojednávanie na 7. december 2000,

- 17. novembra 2000   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu požadované   výpisy   (výpis   z obchodného   registra   obchodných   spoločností   V.,   a. s., a T., a. s., ktoré vznikli rozdelením obchodnej spoločnosti U., a. s.),

- 24. novembra 2000 bola zaslaná výzva firmám V., a. s., a T., a. s., aby ako právni nástupcovia   žalovaného   v   lehote   5   dní   predložili   delimitačné   protokoly   a ich dodatky, a súčasne bolo nariadené pojednávanie na 7. december 2000,

- 6. decembra 2000   okresný   súd   zmenil   termín   nariadeného   pojednávania na 25. január 2001,

- 7. decembra 2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne V., a. s., v ktorom mu oznámila, že táto spoločnosť nie je v spore pasívne legitimovaná,

- 24. januára 2001   bolo   doručené   podanie   správcu   konkurznej   podstaty   T.,   a.   s., v ktorom   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a súčasne   oznámil,   že   na   majetok T., a. s., bol vyhlásený konkurz,

- 25. januára 2001 okresný súd odročil pojednávanie v tejto veci na neurčito s tým, že si vyžiada uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 K 77/99 (sudca konštatoval, že obchodná spoločnosť T., a. s., prevzala všetky známe i neznáme záväzky obchodného i neobchodného styku po žalovanom U., a. s., krajský súd však uznesením sp. zn. 7 K 77/99 zo 7. mája 1999 vyhlásil konkurz na majetok T., a. s., a tým došlo zo zákona k prerušeniu napadnutého konania vedeného okresným súdom),

- 12. februára 2001 bol spísaný úradný záznam, podľa ktorého bola do spisu založená zápisnica   č. (...)   o zrušení   spoločnosti   bez   likvidácie   –   U.,   a. s.,   spolu   s delimitačnými protokolmi, ktorými jej majetok prešiel na spoločnosti T., a. s., a V., a. s.,

- 14. januára 2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľov o pokračovanie v konaní,

- 5. februára 2002 sťažovateľ požiadal o vrátenie zaplateného súdneho poplatku,

- 20. februára 2002 bol okresnému súdu doručený prípis krajského súdu, v prílohe ktorého mu doručil sťažovateľovu žiadosť o vrátenie súdneho poplatku,

- 12. apríla 2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľov o pokračovanie v konaní,

- 29. mája 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým opätovne požiadal o vrátenie súdneho poplatku,

- 23. februára 2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľov,   ktorým   žiadal   o   pokračovanie   v prerušenom   konaní   a súčasne   oznámil odstránenie prekážky, ktorá bránila pokračovať v konaní (ukončenie konkurzného konania),

- 4. mája 2004 bola doručená žiadosť sťažovateľov o informáciu o stave konania,

- 22. februára 2005 bola okresnému súdu doručená žiadosť verejného ochrancu práv o poskytnutie informácii   o stave predmetného   konania, na ktorú   okresný   súd odpovedal listom z 11. marca 2005,

- 2. decembra 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. február 2006,

- 14. februára 2006   okresný   súd   odročil   pojednávanie   z dôvodu   neprítomnosti žalovaného V., a. s., v likvidácii na 28. marec 2006,

- 22. marca 2006 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým bolo oznámené, že spoločnosť T., a. s., bola 14. apríla 2005 vymazaná z obchodného registra,

- 28. marca 2006 okresný súd na pojednávaní rozhodol rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. júna 2006,

- 11. augusta 2006 okresný súd uznesením opravil výrok uznesenia z 27. novembra 1997   (vrátil   súdny   poplatok   sťažovateľovi   a v ostatných   častiach   zostalo   uznesenie nezmenené).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o posúdenie   veci   podľa   kritéria   zložitosti,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o   žalobe   o   náhradu   škody, t. j. ide o spor týkajúci sa finančných nárokov sťažovateľov, ktorý po právnej stránke patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov. Vzhľadom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom na strane žalovaných možno napadnuté konanie po vecnej stránke považovať za zložitejšie.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria - správanie sťažovateľov v posudzovanom konaní   -   ústavný   súd   na   strane   sťažovateľov   nezistil   žiadne   také   okolnosti   po   právnej a skutkovej   stránke,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k závažnejšiemu   spomaleniu postupu okresného súdu v predmetnom konaní.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd v čase, keď postupu okresného súdu v predmetnom konaní nebránila žiadna zákonná prekážka, zistil viacero období nečinnosti, počas ktorých nebol v konaní vykonaný žiadny procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu merita veci a ktoré mali výrazný vplyv na celkovú dĺžku tohto konania:

- od   24. novembra 1993   (vyjadrenie   žalovaného   doručené   okresnému   súdu), až do 6. decembra 1994   (pokyn   zákonného   sudcu   na   zaslanie   vyjadrenia   žalovaného sťažovateľom), t. j. viac ako 1 rok,

- od 9. januára 1995 (doručenie sťažovateľovej odpovede na výzvu okresného súdu) do 8.   septembra   1995   (úpravou   zákonného   sudcu   nariadené   pojednávanie),   t.   j.   takmer 8 mesiacov,

- od 16. apríla 1996 (pokyn zákonného sudcu na zaslanie urgencie) až do 1. októbra 1996 (uznesením nariadené znalecké dokazovanie), t. j. viac ako 5 mesiacov,

- od   21. mája 1998   (pokyn   zákonného   sudcu   na   doručenie   znaleckého   posudku účastníkom   konania)   do   15. decembra 1998   (úpravou   zákonného   sudcu   nariadené pojednávanie), t. j. takmer 5 mesiacov,

- od 7. júla 2003 (dátum uverejnenia uznesenia krajského súdu o zrušení konkurzu z 29. mája 2003 v Obchodnom vestníku č...) až do 2. decembra 2005 (úpravou zákonného sudcu nariadené pojednávanie), t. j. 2 roky a 5 mesiacov.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   preskúmavané   konanie   poznačené aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje napr. na nevyužitie poriadkových opatrení okresným súdom pri zabezpečovaní súčinnosti S.,   ktorý   ignoroval   jeho výzvu   i následné   dve   urgencie,   ako aj na   nesústredenú   činnosť okresného   súdu,   v dôsledku   ktorej   došlo   napr.   k zrušeniu   uznesenia   okresného   súdu z 1. októbra 1996   v časti   výroku   o zložení   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania uznesením   krajského   súdu   zo   16. mája 1996,   ako aj postup   okresného   súdu   v súvislosti s vrátením súdneho poplatku.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   tohto   konania,   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu, ako aj so zreteľom na to, že predmetné konanie bolo poznačené aj neefektívnou činnosťou, je potrebné konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   V 2 - 7 C 85/93   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali tiež toho, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že konanie v predmetnej veci bolo skončené rozsudkom okresného súdu z 28. marca 2006,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   20. júna 2006.   Za   týchto   okolností   sa   stalo rozhodovanie o tejto časti návrhu sťažovateľov bezpredmetným.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk pre každého z nich z dôvodov uvedených v ich sťažnosti, najmä so zreteľom na okolnosti prípadu, ktorý je predmetom súdneho konania.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 2 - 7 C 85/93   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   považoval priznanie   sumy   50 000 Sk   pre   každého   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP alebo Trestného poriadku. V danom prípade úspešným sťažovateľom   ústavný   súd   úhradu   trov   konania   spočívajúcu   v náhrade   trov   právneho zastúpenia   nepriznal,   pretože   si   ju   ich   právny   zástupca   neuplatnil   a trovy   konania   ani nevyčíslil. O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje totiž súd na návrh (§ 151 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2007