znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť IGM Emballagentechnik Gesellschaft m. b. H., so sídlom V., Rakúska republika, zastúpenej advokátom JUDr. B. M., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 36 Cb 92/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo IGM Emballagentechnik Gesellschaft m. b. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 92/99 p o r u š e n é b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 92/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. IGM Emballagentechnik Gesellschaft m. b. H. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   uhradiť IGM Emballagentechnik Gesellschaft   m. b. H.   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   8 796 Sk   (slovom   osemtisíc sedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. B. M., Č., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 106/04-16 zo 7. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť IGM Emballagentechnik Gesellschaft m. b. H. (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Cb 92/99.

Na základe výzvy ústavného súdu z 8. júna 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr. 959/04 zo 6. júla 2004, v ktorom uviedol, že vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   36 Cb 92/99   bolo   nariadené   dosiaľ   iba   jedno   pojednávanie na 13. november 2001.   Ďalej   z vyjadrenia   vyplýva: „V posudzovanom   prípade   úpadca od samého   začiatku   konkurzného   konania   spochybňuje   otázky   majetku   patriaceho do konkurznej   podstaty.   Riešenie   ustálenia   majetkovej   podstaty   je   predmetom   celkom šiestich   incidenčných   žalôb,   v ktorých   sa   jednotlivé   časti   majetku   vzájomne   prelínajú a správkyňa konkurznej podstaty má značné problémy s identifikáciou majetku patriaceho do konkurznej podstaty, ako aj zabezpečením tohto majetku. Otázky vlastníctva sa riešia prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, pretože chýbajú doklady preukazujúce vlastníctvo   a ku   vlastníctvu   sa   hlásia   viaceré   subjekty.   Vzhľadom   na   to,   že   z dôvodu nezrovnalosti dokladov nie je možné jednoznačne určiť, komu prináleží vlastnícke právo, ako aj kde sa konkrétny majetok nachádza, je potrebné vyčkať na závery šetrenia polície, tak aj prokuratúry, ktorých sa správkyňa pravidelne aktívne zúčastňuje. (...) Pokiaľ teda došlo   v konkrétnom   prípade   k porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (...) neboli prieťahy v konaní spôsobené postupom súdu.“

Sťažovateľka   zaujala   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu   podaním   právneho zástupcu   z   2. septembra 2004,   v   ktorom   okrem   iného   uviedla,   že „(...)   jediný,   kto   sa procesne má zaoberať otázkou vlastníctva v prejednávanej veci tak, aby mohlo byť o našej incidenčnej   žalobe   rozhodnuté   (prejudiciálne   vyriešenie   otázky   vlastníctva),   odôvodňuje svoju   nečinnosť   prenesením   sa   tohto   rozhodnutia   o otázke   vlastníctva   na   orgány   činné v trestnom   konaní.   (...)   Až   na   základe   vykonania   dôkazov   v tomto   konaní   a zistenia skutkového   stavu   môže   súd   vec   rozhodnúť   (irelevantné   je   tvrdenie   o konaniach   v iných veciach bez vzťahu k účastníkom, najmä nie konanie trestné)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 1. október 1999 - sťažovateľka   podala   krajskému   súdu „návrh   na   vydanie   vecí“ zahrnutých   do   konkurznej   podstaty   spoločnosti   KOVPACK,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len „úpadca“);

- 12. jún 2000 - krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh, ktorý sťažovateľka zaplatila 3. júla 2000;

- 10. október 2001 - krajský   súd   nariadil   pojednávanie na 13. november 2001,   ktoré bolo na základe žiadosti správkyne konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „žalovaná“) odročené;

- 9. október 2003 - okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   24. október 2003,   ktoré   bolo z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti sťažovateľkou proti predsedovi senátu krajského súdu odročené;

- 10. november 2003 - spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý 19. novembra 2003 uznesením sp. zn. Ndob 581/03 rozhodol, že sudca   krajského   súdu   nie   je   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodnutia   veci   (spis   bol vrátený krajskému súdu 18. decembra 2003).

Od 18. decembra 2003 nebol vo veci vykonaný žiaden úkon.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zakotvuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99, IV. ÚS 232/03, IV. ÚS 200/04).

Judikatúra   ústavného   súdu (m. m.   IV. ÚS 74/02) sa   ustálila   v   tom,   že   otázka, či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právnej a faktickej zložitosti veci (1), správania účastníka konania (2) a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (3).

1) V právnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 36 Cb 92/99 je predmetom konania   nárok   sťažovateľky „na   vydanie   vecí“ zahrnutých   do   konkurznej   podstaty úpadcu. Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľkou,   krajským   súdom   a   z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver o právnej zložitosti veci. Ústavný súd však konštatuje určitú mieru faktickej zložitosti veci, ktorá   vychádza   z   toho,   že   sťažovateľka   nepredložila   listinné   dôkazy   potvrdzujúce oprávnenosť jej nároku a navyše riešenie ustálenia majetkovej podstaty predmetných vecí je predmetom iných konaní.

Krajský súd vo svojom citovanom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na právnu ani faktickú zložitosť veci.

2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníka konania, ústavný súd dospel k záveru,   že   sťažovateľka   v   značnej   miere   prispela   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní. Vyplýva to z predloženého súdneho spisu, z ktorého ústavný súd zistil, že:

- sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za návrh po vyše deviatich mesiacoch od podania návrhu napriek tomu, že poplatková povinnosť jej vznikla podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992 Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov podaním návrhu (žaloby);

- sťažovateľka nepredložila krajskému súdu ani odporkyni dostatočné dôkazy preukazujúce jej   vlastníctvo   označených   vecí   (predložila   len   kópie,   ktoré   nie   sú   totožné   s originálmi evidovanými v účtovníctve úpadcu).

Sťažovateľka vzniesla aj námietku zaujatosti zákonného sudcu, ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 581/03 z 19. novembra 2003 zamietol. V súvislosti s procesnými úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   využitie   možností   daných sťažovateľom Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   konania,   ale   nemožno   to kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. II. ÚS 31/01, IV. ÚS 195/04).

3) Pokiaľ   ide   o postup   samotného   krajského   súdu,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že konanie krajského súdu je poznačené nečinnosťou. Ide najmä o obdobie:

- od   1. októbra 1999   (podanie   návrhu)   do   12. júna 2000   (výzva   na   zaplatenie   poplatku za návrh), t. j. viac ako 8 mesiacov;

- od   3. júla 2000   (zaplatenie   poplatku   za   návrh)   do   10. októbra 2001   (nariadenie pojednávania na 13. november 2001), t. j. viac ako 15 mesiacov;

- od   13. novembra 2001   (pojednávanie)   do   9. októbra 2003   (predvolanie   účastníkov na pojednávanie), t. j. viac ako 22 mesiacov;

- od   18. decembra 2003   (spis   vrátený   krajskému   súdu)   do   rozhodnutia   ústavného   súdu, t. j. viac ako 15 mesiacov.

Rýchlosť,   účinnosť   a   výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   správaním   účastníka   súdneho   konania,   ako aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Ústavný súd je toho názoru, že úkony krajského súdu   nesmerovali k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľky   (za   také   úkony   nemožno   považovať   2   nariadené pojednávania).   Jeho   konanie   je   poznačené   nečinnosťou,   pre   ktorú   ústavný   súd   nezistil žiaden procesne významný dôvod.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   36   Cb   92/99   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (m.   m.   IV. ÚS 77/04).

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde krajskému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 36 Cb 92/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti „s prihliadnutím na dôležitosť uplatnených nárokov a hodnotu“ jej „patriaceho majetkového práva (...), s ktorými nemôže pre nečinnosť súdu disponovať“,   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 1 000 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil   všetky   skutočnosti   zakladajúce   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, spočívajúce v nekonaní krajského súdu, pričom ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   jednak   závažnosť   predmetu konania   pre   sťažovateľku, v ktorom   vznikli   zbytočné   prieťahy   spôsobené   nečinnosťou okresného súdu, ale aj podiel sťažovateľky na zbytočných prieťahoch v namietanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. B.   M.,   Č., a priznal   jej   úhradu   trov   konania   v   hodnote   8 796 Sk   (slovom   osemtisíc sedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún), a to za dva úkony právnej služby [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004] v hodnote 4 270 Sk (prípravu a prevzatie veci a písomné vyhotovenie podania vo veci samej). Základom pre výpočet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát aj náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 vyhlášky).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2005