znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. K., a F. K., zastúpených   advokátom   JUDr.   Mgr.   Radimom   Komkom,   Hlavná   27,   Prešov,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 128/2012 z 25. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. a F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2013 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), a F. K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách   aj   „žalobcovia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Mgr.   Radimom   Komkom, Hlavná 27, Prešov, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 128/2012 z 25. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli účastníkmi   konania   vedeného   Okresným   súdom   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 9 C 80/2003 v procesnom postavení žalobcov. V označenom súdnom konaní sa sťažovatelia svojou žalobou domáhali proti pôvodne žalovanej obchodnej spoločnosti M. s. r. o., neskôr proti jej právnym nástupcom, a to obchodnej spoločnosti D. s. r. o., a B. s. r. o., odstránenia časti stavby stojacej na parcele... zapísanej na liste vlastníctva... v katastrálnom   území...,   zasahujúcej   do parcely...,   zapísanej   na   liste   vlastníctva... v katastrálnom území... V priebehu konania sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu a navrhla, aby vec bola postúpená na ďalšie prerokovanie inému okresnému súdu. Túto námietku odôvodnila tým, že obaja sťažovatelia vykonávajú dlhoročnú advokátsku činnosť v sídle okresného súdu, v dôsledku čoho sú v neustálom kontakte   so   všetkými   sudcami   tohto   súdu.   Ďalej   poukázala   na   to,   že   právny   zástupca žalovanej obchodnej spoločnosti M. s. r. o., je jej spoločníkom a tiež manželom sudkyne a zároveň   podpredsedníčky   okresného   súdu.   O predmetnej   námietke zaujatosti   rozhodol Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2   NcC   47/06 z 18. októbra 2006 o vylúčení sudkyne D. B. a sudcov Š. T. a P. F. Pokiaľ išlo o ostatných sudcov   okresného   súdu,   konštatoval,   že   neboli zistené   žiadne   objektívne   dôvody,   ktoré by odôvodňovali   záver   o existencii   zákonných   predpokladov   na   vylúčenie   okrem   iných aj vec prerokúvajúceho sudcu okresného súdu.

Následne okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 9 C 80/2003 z 19. januára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľov, čo odôvodnil s poukazom na § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že na základe vykonaného dokazovania   dospel   k   záveru,   že   nedošlo   k   porušeniu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov tak, ako   to   uvádzali.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   31/2011   z   29.   novembra   2011   tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. Krajský   súd   sa v odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj s námietkou   sťažovateľov týkajúcou sa nerešpektovania § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom poukázal aj na označené uznesenie krajského súdu.

Rozsudok   krajského   súdu   vo   výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu, napadli   sťažovatelia   dovolaním,   ktoré   odôvodnili   s   poukazom   na   §   237   písm.   f)   a   g) Občianskeho   súdneho   poriadku.   O   dovolaní   sťažovateľov   najvyšší   súd   napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľov ako neprípustné odmietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv odôvodnili s poukazom na jeho arbitrárnosť a z toho vyplývajúcu ústavnú neudržateľnosť, pretože   vec   prerokovávajúci   sudca   mal   byť   po   vznesení   námietky   zaujatosti   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   veci,   keďže   mal   vedomosť   o   tom,   že   právny   zástupca žalovanej   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   je   jej   spoločníkom   a   zároveň   manželom sudkyne   a   podpredsedníčky   okresného   súdu,   z   čoho   sťažovatelia   usúdili,   že je daná objektívna   skutočnosť,   ktorá   svojím   charakterom   a   intenzitou   odôvodňovala   vylúčenie namietaného   sudcu   z prerokovania   a   rozhodovania   ich   veci.   Sťažovatelia   ďalej   uviedli, že žalovanej obchodnej spoločnosti M. s. r. o., z uvedených dôvodov vyplývali − bližšie nekonkretizované   –   výhody,   a   tak   došlo   aj   k   narušeniu   rovnosti   účastníkov   konania. Sťažovatelia na záver uviedli, že o nestrannosti a neobjektívnosti rozhodovania v ich veci svedčí   aj   spôsob,   akým   všeobecné   súdy   hodnotili   dôkazy,   keď dôkazy   hodnotili   v   ich neprospech,   pričom   nezohľadnili   fotodokumentáciu,   ktorú predložili   v   priebehu   konania a z ktorej mal byť zrejmý zásah do ich vlastníckeho práva.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo D. K. a F. K. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 128/2012 zo dňa 25. 4. 2013 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 128/2012 zo dňa 25. 4. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť trovy konania D. K. a F. K., ktoré je povinný zaplatiť   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   advokátovi   JUDr.   Mgr.   Radimovi   Komkovi, Prešov,   Hlavná   27   na   účet   založený   v...   vo   výške   po   275,94   Eur   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnený   návrh   ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil na posúdenie   otázky,   či   možno   považovať   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatnili.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov   (m.   m.   I.   ÚS   97/97),   resp.   toho,   aby   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľmi   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu, ktorý po tom, ako v jeho úvodnej časti zrekapituloval podstatný priebeh celého   konania,   podstatný   obsah   vo   veci   vydaných   rozhodnutí   všeobecných   súdov a argumentáciu   sťažovateľov   v   priebehu   celého   konania,   následne   v   časti   relevantnej pre toto konanie uviedol:

«V prejednávanej veci ide o posúdenie nezaujatosti sudcu súdu prvého stupňa M. B., keď napriek dovolateľmi vznesenej námietke o nerešpektovaní ustanovenia § 14 ods.   1 a § 15   ods.   1   O.   s.   p.   v   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prešov,   Krajský   súd v Prešove sa podľa názoru dovolateľov s otázkou „o vylúčení sudcov vyporiadal svojsky a nezákonne.“...

Žalobcovia v dovolaní vadu konania podľa § 237 písm. g) O. s. p. odôvodňovali totožnými dôvodmi, ktoré uviedli v rámci odvolacieho konania a žiadne nové skutočnosti na podporu   svojho   tvrdenia   neuviedli.   Dovolací   súd   konštatuje,   že   obsah   spisu a ani dôvody, ktoré žalobcovia uviedli vo svojich námietkach, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudcu M. B. k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom   (por.   §   14   ods.   1   O.   s.   p.).   Z   podstaty   argumentácie   žalobcov   vyplýva, že zaujatosť   vec   prejednávajúceho   sudcu   vyvodzujú   predovšetkým   z   toho,   že   právny zástupca žalovaného M. s. r. o. V. B., je spoločníkom tohto žalovaného a manželom sudkyne Okresného súdu Prešov D. B. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že namiesto pôvodne žalovaného M. s. r. o. so sídlom v P. sa účastníkmi konania na strane žalovanej stali D. s. r. o. a B. s. r. o. obaja so sídlom v P., a to ako právni nástupcovia a súčasní vlastníci   predmetnej   nehnuteľnosti,   ktorých   na   základe   plnej   moci   zo   7.   októbra   2008 v tomto konaní zastupuje P. P. Námietky žalobcov týkajúce kolegiálneho vzťahu sú tak celkom   nedôvodné,   pričom   je   potrebné   tiež   poukázať   na   uznesenie   Krajského   súdu v Prešove z 18. októbra 2006 sp. zn. 2 NcC 47/2006, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o vznesenej   námietke   zaujatosti,   v   ktorom   krajský   súd   okrem   iných,   ani   M.   B. z prejednávania a rozhodovania tejto veci nevylúčil. Potrebné je zdôrazniť, že žalobcovia námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu prvýkrát vzniesli až po troch rokoch od začatia konania, pričom konkrétnu námietku voči vec prejednávajúcemu sudcovi nevzniesli a nerešpektovanie ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p. len vo všeobecnej rovine a s poukazom na spôsob rozhodnutia namietali vždy až po vydaní prvého, resp. druhého rozhodnutia   súdom   prvého   stupňa.   Dovolací   súd   so   zreteľom   na uvedené   konštatuje, že žalobcovia   nedôvodne   namietajú,   že   v   danej   veci   konal   a rozhodoval   zaujatý   sudca. Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, že ani obsah spisu nesvedčí o opodstatnenosti dovolacej námietky, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.»

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania) najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa názoru ústavného   súdu   dostatočne   reagoval   na dovolacie   námietky   sťažovateľov,   ktorými odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad na vec sa vzťahujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľov o porušení ich   základného práva   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   najvyšší   súd vo veci sťažovateľov rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   prijať   záver   o   porušení   obsahu   sťažovateľmi označených   práv,   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   s   poukazom   na   svoju   ustálenú judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993 a pod.).   Princíp   rovnosti   zbraní   hrá   dôležitú   úlohu   v   každom   štádiu   súdneho   konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje   záujmy   a   zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy,   sťažovatelia   jeho   porušenie   vnímali   ako   sekundárny   dôsledok   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach   a   povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny súd (PL.   ÚS   43/95,   II.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   121/02).   To   znamená,   že   všetci   účastníci súdneho konania   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré   uplatňujú   a plnia za rovnakých podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej   z procesných strán (III.   ÚS   108/2013).   Sťažovatelia   však   okrem   všeobecného   tvrdenia   o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedli žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto základného práva.

Samotná   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   ktorý   je   vo   svojich dôsledkoch nepriaznivý pre sťažovateľov, nepostačuje pre záver o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu medzi obsahom označeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na strane druhej neexistuje relevantná príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti a odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľmi označených práv a sťažnosť bola z už   uvedených   dôvodov   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a   priznania   náhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014