znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. M. a E. M., Ž., zastúpených advokátom JUDr. V. P., D., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   9 Co/379/2010   z 12.   mája   2011, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. M. a E. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011 p o r u š e n é b o l o.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   9 Co/379/2010   z 12.   mája   2011 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 105/2013   z 21.   februára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. M. a E. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co/379/2010 z 12. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „žalobným návrhom zo dňa 15. 6. 2007 podali návrh na Okresný súd v Žiline o nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného: N..., ktorý je príspevkovou organizáciou (ďalej len žalovaný), v ktorom sa domáhali, aby s nimi žalovaný uzavrel ako predávajúci kúpnu zmluvu, ktorou na nich prevedie vlastníctvo k bytu č. 1, pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúceho sa v obytnom dome na ul...

Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že ako nájomníci podali žiadosť o prevod bytu do ich vlastníctva v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov písomným podaním dňa 20. 9. 1993 ešte právnemu predchodcovi žalovaného L. Uzavretie zmluvy viackrát urgovali, avšak k jej uzavretiu ku dňu podania žalobného návrhu nedošlo.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   31 C/312/2007   zo   dňa   09. 6. 2009   návrh   zamietol. Krajský súd uznesením č. k. 9 Co/280/2009 zo dňa 12. 11. 2009 rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Na základe toho okresný súd vydal rozsudok č. k. 31 C/312/2007 zo dňa 21. 9. 2010, ktorým návrh v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že odporca vzniesol námietku premlčania a keďže súd sa s týmto stotožnil, že nárok sťažovateľov považoval za premlčaný, keďže sa jedná o majetkové právo, pričom premlčacia doba uplynula dňa 20. 9. 1996 a nárok bol uplatnený na súde až dňa 15. 6. 2007 tým došlo v zmysle ust. § 101 Obč. zák. k premlčaniu. Odporcovi trovy konania nepriznal...

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   9 Co/379/2010   zo   dňa   12. 5. 2011   rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pričom odporcovi náhradu trov nepriznal. Krajský   súd   v   rozhodnutí   konštatoval,   že   pokiaľ   išlo   o   skutkové   zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

Zároveň doplnil, že ust. § 100 ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných majetkových práv z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom, ako to vyplýva z ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Jedným z nepremlčateľných práv je právo   vlastnícke   a   nepochybne   nepremlčateľnosťou   sa   vyznačujú   aj   práva,   ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia.

V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu, ktorým   by   mohli   (ale   nemuseli)   získať   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   keby   mali v prejednávanej veci úspech. Špeciálna zákonná úprava zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov   a   nebytových   priestorov   určila   lehotu   na   usporiadanie   právnych   vzťahov   tam uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadostí o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej lehote   jeho   žiadosti   nebolo   vyhovené.   Účelom   tejto   úpravy   bola   stabilizácia   právnych vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu vôle   nenaplnila   účel   zákonnej   úpravy   a   nezabezpečovala   by   právnu   istotu   v   takto upravených vzťahoch.

Ako vyplýva z rozsudkov návrh bol zamietnutý z toho dôvodu, že odporca vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnili tým, že nárok sťažovateľov je premlčaný v zmysle ust. § 101 Obč. zák., keďže sa jedná o majetkové právo, ktoré sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote po uplynutí lehoty podľa § 29 ods. 2 zák. č. 182/93 Z. z.“.

Krajský súd podľa sťažovateľov pochybil, keď potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   31 C/312/2007-259   z 21.   septembra   2010   (ďalej aj „prvostupňový rozsudok“), ktorým bol zamietnutý ich návrh na nahradenie vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu.

Podľa tvrdenia sťažovateľov krajský súd v odvolacom konaní a predtým aj okresný súd   v prvostupňovom   konaní „irelevantne   aplikovali“ v okolnostiach   danej   veci   § 101 Občianskeho   zákonníka,   keď   akceptovali   námietku   premlčania   vznesenú   odporcom, v dôsledku čoho bol ich návrh zamietnutý.

Sťažovatelia vyslovujú názor, že „V tejto súvislosti s poukazom na ust. § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., podľa ktorého nájomcovi bytu, ktorý žiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzatvorená zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť, týmto   späťvzatím   žiadosti   nezaniká   nájomcovi   právo   podať   ďalšiu   žiadosť   o   prevod vlastníctva   bytu.   Jedná   sa   o   výnimku   z   pravidla   (§ 100   Občianskeho   zákonníka),   keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto právo z premlčania vylúčené.

Sťažovatelia v tejto súvislosti zdôrazňujú, že zákonná 2-ročná lehota uvedená v § 29 ods. 2 je poriadkovou lehotou a jej nedodržaním povinnosť štátnym podnikom, rozpočtovým a príspevkovým   organizáciám   na   splnenie   povinnosti uzavrieť   zmluvu s nájomcom   bytu nezaniká.

Z toho vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo odpredať všetky byty uvedené v ust. § 29 ods. 1 a 2 zák. č. 182/1993 Z. z. ich nájomcom ak o to požiadajú. Dvojročnú lehotu ako poriadkovú zákonodarca zakomponoval iba z toho dôvodu, aby subjekty uvedené v ust. § 29 ods. 1 a 2 boli schopné pri veľkom návale žiadostí u kúpu bytov do vlastníctva zvládnuť celú rozsiahlu agendu spojenú s prípravou a vyhotovením kúpnych zmlúv.

Napokon   o   tom   svedčí   aj   znenie   § 29b   ods. 3,   z   ktorého   tak   z logického,   ako aj gramatického   výkladu   vyplýva,   že   zákon   č. 182/1993   Z. z.   ako   lex   specialis   v   celom rozsahu pokrýva problematiku prevodu bytov a nebytových priestorov. Z toho vyplýva, že ak je daná problematika riešená v rámci špeciálnej úpravy, táto má prednosť pred všeobecnou úpravou,   a   preto   nie   je   možné   na   daný   vzťah   uplatniť   všeobecnú   úpravu   podľa Obč. zákonníka, a teda tu platí princíp lex specialis derogat priori so všetkými dôsledkami z toho pre aplikáciu práva plynúcimi. Preto sťažovatelia zdôrazňujú, že sa jedná o výnimku z pravidla (§ 100 Občianskeho zákonníka), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto právo z premlčania vylúčené.“.

Sťažovatelia napokon poukázali na to, že „Krajský súd v Žiline v identickej veci o nahradenie vyhlásenia vôle odporcu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu pod č. k.   9 Co/283/2007   (v   tom   istom   zložení   senátu)   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu v Liptovskom   Mikuláši   č. k.   7 C/36/2006,   pričom   odporca   v   týchto   konaniach   vzniesol námietku premlčania, ktorá nebola akceptovaná práve z dôvodu, že jedná sa o výnimku z pravidla (§ 100 Občianskeho zákonníka), keď vzhľadom na svoju povahu a funkciu je toto právo z premlčania vylúčené.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom: „1/ Krajský súd v Žiline v konaní č. k. 9 Co/379/2010 zo dňa 12. 5. 2011 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/379/2010 zo dňa 12. 5. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd prípisom z 23. januára 2012, t. j. ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa k nej vyjadril. Predseda krajského súdu v stanovisku sp. zn. Spr. 65/2013 z 15. februára 2012 uviedol:

„Pripájam   vyjadrenie   predsedu   senátu   JUDr.   J.   B.,   ktorý   bol   v   danej   veci aj sudcom/spravodajcom. Uvedené je možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu v Žiline.

Keďže   v predmetnej   záležitosti   sa   jedná   takmer   výlučne   o   bezprostredné   právne posúdenie záverov súdu druhého stupňa, nie je dobre možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať v konkrétnostiach tak súhlasné, ako ani odlišné   stanovisko.   Z   pozície   predsedu   krajského   súdu   mi   totiž   neprináleží   posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí odvolacieho súdu.“

Predseda krajského súdu k predmetnému prípisu pripojil aj vyjadrenie JUDr. J. B., ktorý „v danej veci bol aj sudcom spravodajcom“. V uvedenom vyjadrení sa uvádza:„V napadnutej veci sme sa priklonili k dôvodom rozhodnutia prvostupňového súdu, pokiaľ išlo o ustanovenia § 29b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. s tým, že nájomcovi bytu, ktorý   požiadal   o   prevod   vlastníctva   bytu   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve, nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ale súd v takomto prípade je povinný prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú odporcom.

Keď sme v minulosti vyslovili opačný názor, judikatúra v tomto smere sa ešte len vyvíjala a vtedy súd vykladal ustanovenie § 29b ods. 3 citovaného zákona ako špeciálne ustanovenie ku vzťahu k ustanoveniu § 101 Občianskeho zákonníka (vzhľadom na slovné spojenie právo nezaniká).

Sme toho názoru, že dôvody prvostupňového rozhodnutia v napadnutom rozsudku sp. zn. 9 Co/379/2010 boli presvedčivé, a preto tak, ako je vyššie uvedené, s týmto názorom sme sa pri rozhodovaní stotožnili.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu   na   vyjadrenie   k   sťažnosti,   ktorá   v doplňujúcom   vyjadrení   sp. zn.   Spr. 209/2013 z 18. marca 2013 uviedla:

«Zotrvávame   na   vyjadrení   podanom   predsedom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 15. 02. 2012, Spr. 65/2012 a k nemu pripojenom vyjadrení predsedu senátu JUDr. J. B., ktorý   bol   v   danej   veci,   sp. zn.   9 Co/379/2010   i   sudcom/spravodajcom.   Len   pokiaľ   ide o odlišnú rozhodovaciu prax v obdobnej veci (sp. zn. 9 Co/283/2007) v tom istom zložení odvolacieho   senátu,   na   ktorú   poukázali   sťažovatelia,   Krajský   súd   v   Žiline   primerane poukazuje   na   uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   z   10. 11. 2011,   sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19 vo vzťahu k rozhodovacej praxi v skutkovo i právne porovnateľných veciach, so zvýraznením, že „požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať...“»

K vyjadreniam predsedu a predsedníčky krajského súdu sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 22. apríla 2013 zaujali stanovisko, v ktorom okrem iného uviedli:

«V   rozhodovanom   prípade   sme   toho   názoru,   že   znenie   ust.   § 29b   ods. 3 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len zákon) dáva odpoveď na „požiadavku právnej istoty“ a to v tom smere, že ako lex specialis jednoznačne zvýhodňuje nájomcu bytu, ktorý po splnení zákonom požadovaných podmienok má právo, aby mu byt bol prenajímateľom prevedený do vlastníctva. Napokon o tom svedčí znenie § 29b ods. 3 pred bodkočiarkou.

Nemalo by zmysel, aby sťažovatelia zobrali svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne   späť   a   podali   novú   žiadosť   v   súlade   so   znením   § 29b   ods. 3   znenie za bodkočiarkou.

Sťažovatelia sú toho názoru, že úmyslom zákonodarcu nebolo vytvárať byrokratické prostredie v súvislosti s prevodom bytov podľa zákona.

V   tejto   súvislosti   sa   vynára   otázka   v   tom   smere,   že   či   je   možné   v   súvislosti so zákonom hovoriť o právnej istote, keď z platného znenia zákona (§ 29b ods. 3) nezaniká právo na prevod vlastníctva bytu, aj keď k prevodu bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona alebo v lehote dohodnutej v zmluve o budúcej zmluve, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť.

Právna   istota   v   danej   problematike   by   podľa   nášho   názoru   bola   vtedy,   keby zákonodarca nebol zakomponoval do zákona v § 29b ods. 3 znenie za bodkočiarkou „týmto späťvzatím žiadosti nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu.“.

Z pohľadu sťažovateľov zákon, ako lex specialis pokrýva celú problematiku prevodu vlastníctva bytov a nebytových priestorov. A takto je potrebné ho aj vykladať aj v súdnej praxi.   Dôležitá   je   tá   skutočnosť,   že   právo   na   prevod   vlastníctva   bytu   je   odvodené od nájomného vzťahu.   Princípom právneho štátu je právna istota,   ktorá zahŕňa dôveru občana v právo a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových.“... Možno len súhlasiť s názorom ÚS, že jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka všeobecnej platnosti, trvácnosti, stability, racionality a spravodlivého obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti   konania   orgánov   verejnej   moci   (právna   istota),   ktorej   základom   je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).»

Keďže sťažovatelia aj predsedníčka krajského súdu oznámili ústavnému súdu, že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od jeho konania upustil, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 206/2010).

Výklad a aplikácia   zákonných predpisov   zo strany všeobecných   súdov   musí byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a zmyslom   (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01, III. ÚS 48/2013)].

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   aj   v preskúmavanej   veci   rešpektuje   svoj   právny   názor   vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   nie je posudzovanie právnej   perfektnosti   napadnutého rozhodnutia všeobecného   súdu   z   hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov a všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a   z   týchto   aspektov   jeho   prípadné „vylepšovanie“   (m. m. IV. ÚS 325/08),   ale   posúdenie   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v   oprávnení   každého   reálne sa   domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda   že   základné   právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite,   t.   j.   zákonom   ustanoveným   postupom   súdu,   dostať   (IV. ÚS 172/2011).   Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva   na   súdnu   ochranu   účastníka   konania   vyplývajúceho   z   čl. 46   ods. 1   ústavy (III. ÚS 35/05).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne konformne interpretovanej   platnej   a   účinnej normy na zistený stav veci (III. ÚS 465/2010).

Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Tomuto   základnému   právu   zodpovedá   uplatňovanie   zásady   prednosti   ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí plnohodnotnú,   resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 76/08).

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu   ku   všetkým   účastníkom konania a zároveň   garantovať   ich   primeranú   rovnováhu   tak,   aby   bolo   rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Zo   sťažnosti   a   z k nej   pripojených   príloh,   vyplýva   že   krajský   súd,   rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľov,   rozsudkom   sp. zn.   9 Co/379/2010   z 12. mája   2011   potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č. k.   31 C/312/2007-259   z 21.   septembra   2010,   ktorým   bol zamietnutý   ich   návrh   na nahradenie   prejavu   vôle   odporcu   s uzavretím   kúpnej   zmluvy o prevode vlastníctva k bytu, ktorého boli dosiaľ nájomcami. Sťažovatelia sú presvedčení, že   tým   došlo   predovšetkým   k porušeniu   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivý   proces),   a to   v dôsledku   ústavne   neakceptovateľného   výkladu   a aplikácie právnej normy.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd okrem iného uviedol:„Napadnutým   rozsudkom   Okresný   súd   v   Žiline   zamietol   návrh   navrhovateľov, ktorým sa domáhali voči odporcovi nahradenia prejavu vôle s uzavretím kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu č. 1 pozostávajúceho z troch obytných miestností a príslušenstva nachádzajúceho sa v obytnom dome č. súp... na KN parcele č... v kat. úz. Ž. vo vchode č... na   prízemí,   na   adrese...,   spolu   so   spoluvlastníckym   podielom   na   spoločných   častiach a zariadeniach domu č. súp..., ako aj spoluvlastníckeho podielu na zastavanom pozemku KN parcele č... a KN parcely... v kat. úz. Ž. Pri rozhodovaní vo veci prihliadol na odporcom vznesenú námietku premlčania, pretože k podaniu návrhu nedošlo v zákonom stanovenej 3- ročnej premlčacej lehote v súlade s ust.   § 101 Občianskeho zákonníka.   Z odôvodnenia rozhodnutia súdu je zrejmé, že vychádzal v tomto prípade z ust. § 29 ods. 2 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z ktorého vyplýva 2-ročná lehota na prevod vlastníctva bytu vlastníkom obytného domu od podania žiadosti o prevod konkrétneho bytu. Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa 20. 9. 1993,   teda   premlčacia   doba   začala   plynúť   dňa   21. 9. 1993   a   uplynula   dňa 21. 9. 1996, pričom návrh na súde na splnenie povinnosti bol podaný dňa 18. 6. 2007... Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie   veci,   v   tomto   smere   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Keďže ani zo strany odvolateľov neboli v priebehu odvolacieho konania uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia.

Na doplnenie s prihliadnutím na dôvody odvolania je potrebné dodať, že ust. § 100 ods. 2 a 3 uvádza výnimky v prospech niektorých výslovne menovaných majetkových práv z premlčateľnosti práv, ktoré je pravidlom ako to vyplýva z ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka   (tak,   ako   to   správne   konštatuje   i   odporca   vo   svojom   vyjadrení).   Jedným z nepremlčateľných   práv   je   právo   vlastnícke   a   nepochybne   nepremlčateľnosťou   sa vyznačujú aj práva, ktoré z vlastníckeho práva vyplývajú alebo s ním úzko súvisia. V danom prípade sa ale navrhovatelia domáhali nahradenia prejavu vôle odporcu, ktorým   by   mohli   (ale   nemuseli)   získať   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   keby   mali v prejednávanej veci úspech. Špeciálna zákonná úprava zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov   a   nebytových   priestorov   určila   lehotu   na   usporiadanie   právnych   vzťahov   tam uvedených subjektov z hľadiska vybavenia žiadosti o prevod vlastníctva k bytu. Zároveň tento zákon stanovil možnosť žiadateľa o prevod vlastníctva bytu, aby sa obrátil na súd v sporovom konaní, o nahradenie prejavu vôle predávajúceho, ak by v zákonom stanovenej lehote   jeho   žiadosti   nebolo   vyhovené.   Účelom   tejto   úpravy   bola   stabilizácia   právnych vzťahov z hľadiska právnej istoty k prevodu vlastníctva bytov na základe tam uvedených právnych titulov. Práve z tohto dôvodu by nepremlčateľnosť práva na nahradenie prejavu vôle   nenaplnila   účel   zákonnej   úpravy   a   nezabezpečovala   by   právnu   istotu   v   takto upravených vzťahoch.“

Ústavný súd pri preskúmavaní príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd ako vecne správne potvrdil aj vymedzenie premlčacej doby okresným súdom, ktorý uviedol: „Prvýkrát mohli navrhovatelia právo uplatniť po uplynutí kontraktuálnej lehoty, teda od uplynutia dvoch rokov od podania žiadosti o prevod bytu. Navrhovateľ podal žiadosť dňa 20. 9. 1993, teda premlčacia doba začala plynúť dňa 21. 9. 1993 a uplynula dňa 21. 9. 1996...“

Aj keby sa mal ústavný súd prikloniť k záveru o premlčaní daného práva, nemohla by premlčacia lehota podľa jeho názoru uplynúť pred 21. septembrom 1998, keďže plynúť mohla začať až 21. septembra 1995, teda potom, ako uplynula dvojročná lehota vyplývajúca z § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ (v prvostupňovom rozsudku, ako   aj   v potvrdzujúcom   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   označená   ako „lehota kontraktuálna“)], v ktorej bol prevádzajúci povinný uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu.

Podľa § 29b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov v znení novely vykonanej zákonom č. 158/1998 Z. z. s účinnosťou od 1. júna 1998 nájomcovi bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo s ktorým bola uzavretá   zmluva   o budúcej   zmluve,   nezaniká   právo   na   prevod   vlastníctva   bytu,   aj   keď k prevodu   bytu   do vlastníctva   nedošlo   v lehote   podľa   tohto   zákona   alebo   v lehote dohodnutej   v zmluve   o budúcej   zmluve,   ak nájomca   svoju   žiadosť   o prevod   vlastníctva písomne nevzal späť; týmto späťvzatím nezaniká nájomcovi právo podať ďalšiu žiadosť o prevod vlastníctva bytu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd odmietol hlavný argument sťažovateľov o nesprávnej aplikácii inštitútu premlčania podľa § 100 Občianskeho zákonníka v okolnostiach danej veci s poukazom na to, že podľa jeho názoru   konštatovanie   nepremlčateľnosti   práva   na nahradenie   prejavu   vôle   odporcu s uzavretím zmluvy o prevode bytu by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v takto upravených vzťahoch.

Samotný   krajský   súd   však   pripustil   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti,   že   pri rozhodovaní   o identických   veciach   týkajúcich   sa   prevodu   bytov   do   vlastníctva   ich nájomníkov   nepostupoval   rovnako.   Nejednotnosť   rozhodovania   odôvodnil   tým,   že „judikatúra v tomto smere sa vyvíjala“, ale nekonkretizoval judikatúru všeobecných súdov, z ktorej   vychádzal   v napadnutom   rozsudku,   a   taktiež   sa   v odôvodnení   argumentačne nevyrovnal s inými, resp. odlišnými právnymi závermi vyslovenými v iných rozhodnutiach.

Aj ústavnému súdu je známe, že judikatúra všeobecných súdov upravujúca aplikáciu inštitútu   premlčania   podľa   § 100   Občianskeho   zákonníka   vo   vzťahu   k uplatneniu   práva nájomníkov   na   prevod   bytu   do   ich   vlastníctva   podľa   príslušných   ustanovení   zákona o vlastníctve bytov nie je jednotná.

Ústavný súd, majúc na zreteli účel zákona o vlastníctve bytov a súčasne uplatňujúc zásadu   prednosti   ústavne   konformného   výkladu,   považuje   za   nevyhnutné,   aby   bol v okolnostiach   danej   veci   uprednostnený   taký   výklad,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaného   základného   práva   sťažovateľov na súdnu ochranu, pričom za taký považuje právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 37/2010 z 21.   decembra   2010   (ďalej   aj   „označené   uznesenie“),   ktorý,   rozhodujúc   v dovolacom konaní a posudzujúc obdobné právne súvislosti spojené s aplikáciou § 100 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na prevod vlastníckeho práva k bytu, odmietol možnosť akceptácie záveru odvolacieho súdu o premlčaní práva na prevod vlastníctva bytu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd poukázal v označenom rozhodnutí taktiež na   to,   že   zákon   o   vlastníctve   bytov   je   k všeobecnému   predpisu,   akým   je   Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality, čo podľa neho celkom nepochybne vyplýva z § 3 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, v zmysle ktorého právne vzťahy k bytom v bytových domoch sa spravujú   ustanoveniami   Občianskeho   zákonníka,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. Najvyšší súd zároveň v tejto súvislosti uviedol, že vzťah špeciality sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú.

V odôvodnení   označeného   uznesenia   najvyšší   súd   ďalej   zdôraznil,   že   aj   napriek tomu, že sa vznik práva na prevod vlastníctva bytu posudzuje podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti o tento prevod, v súvislosti s otázkou premlčania tohto práva mal odvolací   súd   prihliadnuť   i   na   zmeny   zákona   o vlastníctve   bytov   vykonané   novelami účinnými od 1. augusta 1995 (zákon č. 151/1995 Z. z.) a od 1. júna 1998 (zákon č. 158/1998 Z. z.), teda účinnými skôr, ako podľa názoru odvolacieho súdu malo dôjsť k premlčaniu práva   na prevod   vlastníctva   bytu.   Novelou   vykonanou   zákonom   č. 151/1995   Z. z.   bolo v § 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov výslovne ustanovené, že nájomca môže po uplynutí lehoty dvoch rokov od podania žiadosti o prevod vlastníctva bytu podať návrh na súd, aby uložil splnenie tejto povinnosti. Táto možnosť nájomcu nebola obmedzená žiadnou lehotou. Osobitnú   pozornosť   upriamil   najvyšší   súd   na   skutočnosť,   že novelou   vykonanou zákonom   č. 158/1998   Z. z. bol   do   zákona   o vlastníctve   bytov vložený § 29b, z ktorého odseku   3   (už   citovaného,   pozn.)   vyplýva,   že   nájomcovi   bytu,   ktorý   požiadal   o   prevod vlastníctva   bytu,   nezaniká   právo   na   prevod   vlastníctva   bytu,   aj   keď   k   prevodu   bytu do vlastníctva nedošlo v lehote podľa tohto zákona, ak nájomca svoju žiadosť o prevod vlastníctva bytu písomne nevzal späť. Zmyslom tejto úpravy bolo zvýšenie právnej istoty a zvýšenie ochrany nájomcu bytu, ktorý požiadal o prevod vlastníctva bytu.

V nadväznosti   na   to   najvyšší   súd   vyslovil   názor,   že   interpretácia   uvedených ustanovení   zákona   o   vlastníctve   bytov   vyžaduje   použitie   klasických   i   moderných výkladových metód. To znamená predovšetkým ich výklad vo vzájomných súvislostiach prihliadajúc na ich účel, ako aj účel zákona ako celku, ktorým bola a stále je privatizácia bytového fondu, dotýkajúca sa tisícok občanov. Ďalej je podľa najvyššieho súdu potrebné zohľadniť   aj   skutočnosť,   že   tento   proces   (privatizácia   bytového   fondu)   nebol   ani po viacerých   zmenách zákona časovo   ohraničený, a teda   uzavretý. V neposlednom   rade najvyšší   súd   doplnil   svoju   argumentáciu   názorom,   podľa   ktorého   je   tiež   potrebné   mať na zreteli, že súd nie je viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie, a dokonca aj   musí   odchýliť,   pokiaľ   to   vyžaduje   účel   zákona,   história   jeho   vzniku,   systematická súvislosť   alebo   niektorý   z   princípov,   ktoré   majú   svoj   základ   v   ústavne   konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Napokon najvyšší súd v odôvodnení uvedeného uznesenia dodal, že „ povinnosť súdu nachádzať právo neznamená iba vyhľadávať priame a výslovné   pokyny   v zákonnom   texte,   ale   tiež   povinnosť   zisťovať   a formulovať,   čo   je konkrétnym   právom   i tam,   kde   ide   o interpretáciu   abstraktných   noriem   alebo   noriem nejasných či legislatívne nepresných“.

Napriek   tomu,   že   ústavnému   súdu   neprislúcha   v   tomto   konaní hodnotiť   ústavnú konformitu rozhodnutí, ktoré neboli sťažnosťou napadnuté, poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd v citovanom rozhodnutí prijal záver, ktorý je z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie pre sťažovateľov priaznivejší, než záver, ku ktorému dospel krajský súd v ich právnej   veci,   pričom   zohľadňuje taktiež   účel,   históriu   a systematické   ukotvenie   zákona o vlastníctve bytov v právnom poriadku. Zároveň mal krajský súd podľa názoru ústavného súdu prihliadať aj na novelu zákona o vlastníctve bytov vykonanú zákonom č. 158/1998 Z. z.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že výklad krajského súdu v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel zákona o vlastníctve bytov, ktorým je predovšetkým vytvorenie právneho rámca pre privatizáciu bytového fondu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov zobral v neposlednom rade tiež do úvahy, že títo namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je   v   demokratickej   spoločnosti   natoľko   favorizované,   že   pri   jeho   výkone   neprichádza do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 197/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd po posúdení argumentácie,   na základe ktorej krajský súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, vzhľadom na už uvedené dôvody konštatuje, že krajský súd neposkytol sťažovateľom účinnú ochranu ich práv, a preto napadnutým rozsudkom krajského súdu   bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd preto napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenými   v tomto   náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie

Keďže sťažovatelia priznanie finančného zadosťučinenia ani úhradu trov konania nepožadovali, ústavný súd o týchto nárokoch nerozhodoval.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013