znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. B., P., zastúpeného B. advokátska kancelária, s. r. o., P., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012   doručená   sťažnosť   I.   B.,   P.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   zastúpeného   B.   advokátska kancelária, s. r. o., Františkánske námestie 4, Prešov, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   P.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto K. ako žalobca (ďalej len „žalobca“) sa žalobou   z 21.   októbra   2008   domáhalo   voči   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   1 800 Sk (59,75 €) a prísl. z dôvodu nezaplatenia nákladov za odtiahnutie motorového vozidla, ktoré bolo   zaparkované   na   vyhradenom   parkovisku   pre   invalidov.   Konanie   bolo   vedené Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 151/2009.

Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 151/2009 z 22. januára 2010 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 26/2010 zo 6. júla 2010 tak, že zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne   bol   sťažovateľ   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   151/2009 z 10. novembra 2010 zaviazaný zaplatiť žalobcovi 59,75 € s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom   sp.   zn.   19   Co   13/2011   z 20.   októbra   2011,   ktorým   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľa nie je namietaný rozsudok riadne odôvodnený, keďže v ňom „absentuje odôvodnenie týkajúce sa najpodstatnejšej skutočnosti v sťažovateľovej veci a to, prečo nie je dôležité preukázanie, kto bol prevádzkovateľom motorového vozidla, ktoré   bolo   odtiahnuté,   keď   náklady   spojené   s odťahom   motorového   vozidla   má   znášať v zmysle § 40 ods. 4 písm. b/ zák. č. 315/1996 Z. z. (v znení účinnom v čase odtiahnutia motorového vozidla) práve prevádzkovateľ vozidla“.

Sťažovateľ   vyslovuje   v sťažnosti   tiež   nesúhlas „s   tvrdením   krajského   súdu,   že sťažovateľ vytýka súdu prvého stupňa, napriek tomu, že bol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, že nevykonal ďalšie dôkazy. V odvolaní sťažovateľ uvádza, že kto bol v čase odťahu vozidla jeho prevádzkovateľom vyplýva z evidencie motorových vozidiel DI OR PZ Prešov. Táto evidencia je však súčasťou priestupkového spisu, ktorý bol ku spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 151/2009 pripojený“ (z priestupkového spisu vyplýva, že v relevantnom čase bol prevádzkovateľom motorového vozidla I. B., I..., P., pozn.).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 13/2011 z 20. októbra 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť I. B. trovy právneho zastúpenia v sume 269,60 € na účet jeho právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m.   m. IV. ÚS 62/08).

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaný rozsudok krajského súdu   nie   je   riadne   odôvodnený,   keďže   v   ňom   absentuje   odôvodnenie   týkajúce   sa skutočnosti,   kto   bol   v relevantnom   čase   prevádzkovateľom   motorového   vozidla, a zodpovedanie   toho,   prečo   nie   je   otázka   osoby   prevádzkovateľa   motorového   vozidla v danej veci dôležitá.

V odôvodnení namietaného rozsudku sa okrem iného uvádza:

«Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba v tom, že v konaní nebolo preukázané, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn..., evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v konaní   nikto   nežiadal   vykonať,   ani   vykonaný   nebol.   Súd   prvého   stupňa   pri   svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že odporca bol vodičom predmetného motorového vozidla v čase, keď bolo na 20. 08. 2007 zaparkované na mieste odkiaľ bolo dotiahnuté. Uvedené vyplýva aj z listín v spise napr. zo Záznamu o vyjadrení podozrivého z priestupku z 20. 08. 2007 a tiež z toho, že si prišiel auto v uvedený deň prevziať. Jeho obranou, že neviedol v rozhodnom období motorové vozidlo, ale jeho vedenie zveril inej osobe, nepreukázal. V tejto   súvislosti   je   treba   dať   do   pozornosti   obsah   priestupkového   spisu   Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach č. ORP – P – 1940/1 – ODI – 2007, z ktorého vyplýva jednak, že odporca sám uviedol „videl som značku a čo má byť teraz. Ja môžem parkovať, kde ja chcem.“ Z uvedeného spisu ďalej vyplýva, že I. B. – I..., P. oznámil Okresnému riaditeľstvu PZ, že pracovníkom zodpovedným za prevádzku motorového vozidla evidenčné číslo... je I. B.   a dané vozidlo sa nepoužíva na podnikanie ani v súvislosti s podnikaním,   preto sa nevedie žiadna evidencia o prevádzke vozidla. Osoba zodpovedná za prevádzku motorového vozidla, oprávnená rozhodovať o jeho použití, zverení vedenia vozidla v súlade so zákonom č. 315/1996   Z.   z.   je   I.   B.,   P.   Všetky   tieto   údaje   vyplývajúce   z priestupkového   spisu potvrdzujú   správnosť   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   o tom,   že   povinnou   osobou zodpovednou za sumu uplatnenú navrhovateľom v tomto konaní je odporca označený ako I. B., P. Odporca nepreukázal, že nie je pasívne legitimovaný v tomto spore.»

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací   súd   svoj   rozsudok   sp.   zn.   19   Co   13/2011   z   20.   októbra   2011   primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z už citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku je zrejmé, že krajský súd sa vysporiadal   s   otázkou,   kto   je   prevádzkovateľom   motorového   vozidla   s   evidenčným číslom..., pričom vychádzal práve z pripojeného priestupkového spisu. Krajský súd nijakým spôsobom nepochybil, keď ustálil (v súlade so súdom prvého stupňa), že prevádzkovateľom sporného motorového vozidla je živnostník I. B., I..., IČO:..., pričom z tvrdenia samotného sťažovateľa   vyplývalo,   že   osobou   zodpovednou   za   prevádzku   motorového   vozidla evidenčné číslo... je I. B., teda sťažovateľ, ktorý toto vozidlo nepoužíva na podnikanie ani v súvislosti s podnikaním.

Nezrozumiteľné v kontexte celkového odôvodnenia namietaného rozsudku vyznieva tvrdenie krajského súdu, v zmysle ktorého „Je treba súhlasiť s tvrdením odvolateľa iba v tom, že v konaní nebolo preukázané, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla zn..., evidenčné číslo..., nakoľko takýto dôkaz v konaní nikto nežiadal vykonať, ani vykonaný nebol.“, keďže z ďalšieho odôvodnenia zjavne vyplýva, že krajský súd sa touto otázkou zaoberal, a zrejmý a jasný je aj záver, ku ktorému krajský súd v tejto súvislosti dospel. V kontexte celého odôvodnenia namietaného rozsudku možno usudzovať, že krajský súd mal v   citovanej   vete   zrejme   na   mysli   nie   prevádzkovateľa   motorového   vozidla   v   zmysle v relevantnom   čase   platného   a   účinného   §   6   zákona   č.   315/1996   Z.   z.   o premávke   na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, ale vodiča motorového vozidla, ktorý v rozhodnom okamihu motorové vozidlo riadil.

Napriek uvedenému nedostatku v citovanej vete odôvodnenia namietaného rozsudku ústavný súd považuje tento rozsudok krajského súdu ako celok (najmä s poukazom na jeho ďalšie   odôvodnenie)   za   ústavne   akceptovateľný,   keďže   je   primeraným   spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby – podnikateľa, táto fyzická osoba nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani prípadných záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Preto neexistuje z hľadiska jednoznačnosti identifikácie   subjektu   na   účely   predmetného   súdneho   konania   zásadný   rozdiel   medzi fyzickou osobou podnikateľom a nepodnikateľom.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. marca 2012