znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., a. s., P., zastúpenej JUDr. R. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžnč 2/2010-43 z 12. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   a.   s., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   a. s.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Sžnč 2/2010-43 z 12. júla 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka podala žalobu najvyššiemu súdu,   v ktorej namietala   nečinnosť   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „daňové riaditeľstvo“) podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Uvedenou žalobou   sa   domáhala, aby   najvyšší   súd   uložil   daňovému   riaditeľstvu „povinnosť   konať a vydať rozhodnutie správneho orgánu vo veci daňových kontrol vedených pod číselnými označeniami...“. Sťažovateľka sa domnieva, že daňové riaditeľstvo postupovalo nezákonne, pretože „bez   vážneho   dôvodu   nekonal[o]   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom“.

Sťažovateľka poukázala na to, že daňové riaditeľstvo ako žalovaný správny orgán je „vo   vzťahu   k   predmetným   daňovým   kontrolám   povinný   vydať   platobné   výmery,   avšak v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty nevyrubiť... [sťažovateľke] daň.

...   Žalovaný   konal   v   rozpore   so   zákonom   ustanovenými   základnými   zásadami daňového   konania   a   ust.   §   44   ods.   4   a   6   Zákona   o   správe   daní   a   poplatkov,   čím   sa jednoznačne a preukázateľne dopustil nezákonného postupu spočívajúceho v nečinnosti, t. j. Žalovaný...   bez   vážneho   dôvodu   nekonal   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom.

Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v dôsledku nečinnosti spočívajúcej v nevydaní platobného výmeru, Žalobca nemôže využiť všetky právne prostriedky obrany, ktoré mu priznáva ust. § 46 Zákona o správe daní a poplatkov.

V tejto súvislosti Žalobca poukázal na právnu teóriu, ktorá ako jeden z prejavov nečinnosti   rozoznáva   prípady,   v   ktorých   namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí nedostatok právomoci a vec vybaví listom alebo informáciou, prípadne konanie zastaví záznamom v spise a podobne (Občianske právo s vysvetlivkami, 2. zväzok, kol. aut. pod vedením JUDr. Václava Nesrovnala, Csc).“.

Žalobu sťažovateľky najvyšší súd uznesením č. k. 3 Sžnč 2/2010-43 z 12. júla 2010 zamietol z dôvodu, že „navrhovateľom označený odporca nie je v danom konaní proti nečinnosti pasívne legitimovaný... Podľa názoru Najvyššieho súdu... označený odporca nie je oprávnený na základe § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov... konať a rozhodnúť tak, ako sa toho domáhal navrhovateľ, teda konať a vydať rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, Najvyšší súd... nemohol odporcovi ani požadovanú povinnosť uložiť.“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   obsahom   protokolu   daňového   riaditeľstva č. I/181/15821-2350/2010/Fec z 12. januára 2010 je pokyn, že «miestne príslušný správca dane (Daňový úrad P.) nevyrubí rozdiel dane vyplývajúci z výsledku kontroly.

Následne Porušovateľ rovnako tak cituje z protokolu č. I/181/15399-2712/2010/Sza zo dňa 13. januára 2010, v ktorom sa uvádza: „... Žalovaný nevydá dodatočné platobné výmery a platobné výmery...“.

Z   vyššie citovaných   skutočností   vyplýva,   že na   základe pokynu resp.   usmernenia Žalovaného   nedošlo   zo   strany   miestne   príslušného   správcu   dane   k vydaniu   platobných výmerov resp. dodatočných platobných výmerov.

Je teda zrejmé, že ak Žalovaný disponoval oprávnením konať a vydať pokyn resp. usmernenie pre miestne príslušného správcu dane nevydať platobné výmery, má rovnako tak oprávnenie konať a vydať pokyn resp. usmernenie pre správcu dane, aby vydal platobné výmery. Žalovaný mohol konať v predmetnej právnej veci, to znamená má oprávnenie vydať pokyn, a teda je pasívne legitimovaný minimálne vo vzťahu k návrhu uvedenému pod bod ad 1) uvedeným vyššie....

Podľa názoru Sťažovateľa zamietnutím Žaloby proti nečinnosti Žalovaného došlo zo strany   Porušovateľa   k   odmietnutiu   spravodlivosti,   a   teda   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.».

V závere   svojej   argumentácie   sťažovateľka   opakovane   vyslovila   názor,   podľa ktorého „... ak aj Žalovaný nemal oprávnenie na vydanie platobných výmerov vzhľadom k zákonnej úprave nachádzajúcej sa v § 4 ods. 3 písm. c) Zákona o daňových orgánoch,... na základe citovaných protokolov bol Žalovaný oprávnený konať a vydať pokyn pre miestne príslušného správcu dane, aby ten v súlade so zákonnou úpravou vydal platobné výmery“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3 Sžnč 2/2010-43, zo dňa 12. júla 2010 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z Čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 LISTINY ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD;

zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   sp.   zn.:   3   Sžnč 2/2010-43, zo dňa 12. júla 2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu alebo   rozhodnutia   orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý   jej   návrh   zamietol   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcu   s   tým,   že postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia č. k. 3 Sžnč 2/2010-43 z 12. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Z   obsahu   administratívneho   spisu   odporcu   najvyšší   súd   zistil,   že   Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   odbor   mimoriadnych   kontrol,   oddelenie   výkonu mimoriadnych kontrol P. začalo dňa 25. 11. 2008 daňovú kontrolu na základe podnetu orgánov činných v trestnom konaní u daňového subjektu - žalobcu, predmetom ktorej boli daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobia: rok 2001, rok 2002 a rok 2003, daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2004 a daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia: december 2002, január až december 2003 a január až december 2004. Dňa   12.   01.   2010   bol   vypracovaný   protokol   č.   I/181/15821-2350/2010/Fec o výsledku zistenia z daňovej kontroly začatej dňa 25. 11. 2008, kontrolovaného daňového subjektu -žalobcu, predmetom ktorej bola daň z príjmov právnických osôb za kontrolované obdobie rok 2001, v ktorej Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol,   oddelenie   výkonu   mimoriadnych   kontrol   P.   konštatovalo,   že   miestne   príslušný správca   dane,   Daňový   úrad   P.,   nevyrubí   rozdiel   dane   vyplývajúci   z výsledku   kontroly, pretože daňová kontrola je podľa ustanovenia § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo   jeho   zástupcom.   Dňom   nasledujúcom   po   dni   prerokovania   protokolu   sa   začína vyrubovacie konanie (§ 44). V zmysle ustanovení § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane (§ 45 ods. 1). Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol P.   začalo dňa 28.   10.   2009 daňovú kontrolu na základe podnetu orgánov činných v trestnom konaní u daňového subjektu - žalobcu, predmetom ktorej bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia: november 2001, december 2001 a január až november 2002.

Dňa   13.   01.   2010   bol   vypracovaný   protokol   č.   I/181/15399-2712/2010/Sza   o výsledku zistenia z daňovej kontroly začatej dňa 28. 10. 2009, kontrolovaného daňového subjektu   -žalobcu,   predmetom   ktorej   bola   daň   z   pridanej   hodnoty   za   kontrolované zdaňovacie   obdobia   november   2001   a   december   2001,   v   ktorej   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky, odbor mimoriadnych kontrol, oddelenie výkonu mimoriadnych kontrol P.   konštatovalo,   že na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly miestne príslušný správca dane kontrolovaného daňového subjektu, Daňový úrad P., nevydá

1. dodatočné platobné výmery na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia november 2001 a december 2001

2. platobné výmery na zvýšenie dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 3 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - za zdaňovacie obdobia november 2001 a december 2001,

nakoľko podľa ustanovenia § 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. zaniklo právo vyrubiť daň za zdaňovacie obdobia november 2001 a december 2001 na dani z pridanej hodnoty.... Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi - Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky povinnosť konať a vydať rozhodnutia - platobné výmery v dôsledku skončenia daňových kontrol.

Z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. c/ zák. č. 150/2001 Z. z. ale vyplýva, že rozhodnúť v daňovom konaní, t. j. aj vo vyrubovacom konaní, vydať rozhodnutie môže len daňový úrad a to aj v prípade, ak bola daňová kontrola vykonaná daňovým riaditeľstvom.

V   danom   prípade   vykonalo   daňové   kontroly   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej republiky, pracovisko P., avšak miestne a vecne príslušným daňovým úradom na vydanie navrhovateľom požadovaných rozhodnutí by bol Daňový úrad P. Poukazujúc na uvedené, senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že navrhovateľom označený odporca nie je v tomto konaní proti nečinnosti, pasívne legitimovaný.

Predpokladom toho, aby súd mohol návrhu navrhovateľa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy vyhovieť je okrem splnenia iných zákonných predpokladov, aby orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Preto aby bol navrhovateľ úspešný v tomto konaní, musí byť podľa zákona (§ 250t ods. 1 O. s. p.) navrhovateľom označený odporca povinný   konať   a   oprávnený   vydať   rozhodnutie,   ktorého   sa   navrhovateľ   v   konaní   o nečinnosti domáha. Ak označený odporca požadovanou kompetenciou na základe zákona nedisponuje (t. j. nie je zákonom oprávnený na vydanie požadovaného rozhodnutia), súd návrh zamietne ako nedôvodný.

Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade označený odporca nie je oprávnený na základe § 4 ods. 3 písm. c/ zák. č. 150/2001 Z. z. konať a rozhodnúť tak, ako sa toho domáhal navrhovateľ,   teda   vydať   rozhodnutia   vo   vyrubovacom   konaní,   najvyšší   súd   nemohol odporcovi ani požadovanú povinnosť uložiť. Na základe uvedeného návrh navrhovateľa ako nedôvodný podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O. s. p. zamietol.“

V tomto prípade najvyšší súd konal a rozhodoval na základe návrhu sťažovateľky podaného   na   najvyššom   súde   15.   apríla   2010.   Predmetným   podaním   označeným   ako „Žaloba   proti   nečinnosti   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky“ sa   sťažovateľka domáhala,   aby   najvyšší   súd   uložil   daňovému   riaditeľstvu „povinnosť   konať   a   vydať rozhodnutie   správneho   orgánu   vo   veci   daňových   kontrol   vedených   pod   číselnými označeniami... do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.“

Aj v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   v   súlade   s   §   250t   ods.   8   OSP   použijú   primerane ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ak v štvrtej hlave piatej časti nie je ustanovené inak. Prípadne v spojení s § 246c ods. 1 OSP sa na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou (§ 249 ods. 1 OSP), v žalobe musí ten, kto žalobu podáva, okrem iných uviesť, aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 OSP). Obdobne z návrhu na začatie konania podľa § 79 ods. 1 OSP musí byť okrem iných zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. V návrhu podľa § 250t ods. 1 OSP sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní   nečinný,   môže   domáhať,   aby   súd vyslovil   povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a   rozhodnúť.   Návrh   na rozhodnutie vo veci samej, teda petit, predstavuje ťažisko a podstatu každého návrhu, určuje program konania a rozhodovania súdu (§ 153 ods. 1 OSP), ktorý súd v zásade nemôže prekročiť.   Výnimky   z   tohto   pravidla   sú   výnimočné   a   vždy   sú   v   príslušnom   právnom predpise výslovne uvedené (napr. § 153 ods. 2, § 212 ods. 2 a § 245 ods. 1 OSP).

V nadväznosti na uvedené v danom prípade bol najvyšší súd oprávnený a povinný rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo svojom návrhu domáhala, z   dôvodu,   že   nebola   daná   žiadna   výnimka   zo   zásady   viazanosti   súdu,   návrhom   na rozhodnutie   vo   veci   samej.   Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že najvyšší súd uvedenú zásadu správne aplikoval, keď konštatoval, že „navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi - Daňovému riaditeľstvu... povinnosť konať a vydať rozhodnutia - platobné výmery v dôsledku skončenia daňových kontrol“.

V konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t a nasl. OSP musí súd skúmať, či v návrhu označený orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný. Súd teda musí ako predbežnú otázku okrem iných vyriešiť, či v návrhu označený orgán má právomoc v návrhu označeným spôsobom konať a rozhodnúť. Súd je povinný dôsledne rešpektovať a aplikovať ústavný princíp podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rozhodnutie súdu v konaní podľa § 250t a nasl. OSP nemôže založiť právomoc orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť, teda súd nemôže uložiť označenému orgánu verejnej správy povinnosť konať a rozhodnúť spôsobom, ktorý mu nevyplýva zo zákona.

V tejto súvislosti najvyšší súd skúmal pôsobnosť daňového riaditeľstva a daňových úradov, pričom aplikoval § 3 a § 4 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly (ďalej len „zákon o daňových orgánoch“). Podľa § 3 ods. 6 písm. g) zákona o daňových orgánoch daňové riaditeľstvo je oprávnené vykonať daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu, ktorá inak patrí do pôsobnosti daňových úradov.

Podľa   §   4 ods.   3   písm.   c)   zákona   o daňových   orgánoch   daňový   úrad rozhoduje v daňovom konaní podľa osobitného predpisu, a to aj v prípadoch, keď sa daň vyrubuje na základe kontroly vykonanej dožiadaným daňovým úradom alebo daňovým riaditeľstvom alebo   vykonanej   spoločne.   Na   základe   týchto   skutočností   najvyšší   súd   konštatoval,   že „v danom   prípade   vykonalo   daňové   kontroly   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky, pracovisko   P.,   avšak   miestne   a   vecne   príslušným   daňovým   úradom   na   vydanie navrhovateľom požadovaných rozhodnutí by bol Daňový úrad P. Poukazujúc na uvedené, senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že navrhovateľom označený odporca nie je v tomto konaní proti nečinnosti, pasívne legitimovaný.“.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd pri vyslovení svojho   právneho   názoru   interpretoval   relevantné   právne   predpisy   ústavne   konformným spôsobom,   čím   je   vylúčená   arbitrárnosť   alebo   zjavná   neodôvodnenosť   predmetného uznesenia.   O   svojvôli   (arbitrárnosti)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho meritórne preskúmanie. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu   a   jeho   rozhodnutie   sú   ústavne   akceptovateľné.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2 ústavy   a   čl.   36   ods.   2   listiny a nezakladá oprávnenie ústavného súdu   nahradiť právny názor najvyššieho súdu   svojím vlastným.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   označeným   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36   ods.   2   listiny   nie   je   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť vyslovenia   porušenia   označených   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011