znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a JUDr. J. K., obaja bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 143/1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a JUDr. J. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2008 doručená sťažnosť J. K. a JUDr. J. K., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., B., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 143/1996.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 23. augusta 1996 Okresnému súdu   Bratislava - vidiek   žalobu   o   priznanie   náhrady   škody   spôsobenej   protiprávnym konaním a uvedenie do pôvodného stavu, pričom predmetné konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn. 14 C 143/1996.

Sťažovatelia boli okresným súdom 19. septembra 1996 vyzvaní na úpravu petitu žaloby tak, aby bol „presný, zrozumiteľný, určitý a vykonateľný“. Podaním zo 4. októbra 1996 doplnili petit žaloby a súčasne uhradili požadovaný súdny poplatok. Dňa 16. mája 1997 požiadali okresný súd o oznámenie termínu pojednávania. Pojednávanie 20. októbra 1997   bolo odročené   na neurčito   s tým, že okresný   súd   doručí   sťažovateľom   protinávrh odporcov s prílohami.

Sťažovatelia   sa   písomným   podaním   z 3.   novembra   1998   domáhali „...   na   súde oznámenia, kedy bude v predmetnej veci vytýčené pojednávanie“. Pojednávanie 23. marca 1999   bolo   okresným   súdom   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sťažovatelia   na   výzvu zákonného sudcu upresnili petit žaloby podaním zo 7. apríla 1999.

Právna zástupkyňa sťažovateľov písomnými podaniami zo 6. apríla 2001, 21. mája 2001   a 23.   júla   2001   požiadala   okresný   súd   o stanovenie   termínu   pojednávania. Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 28. júna 2002 uviedol: „V konaní konštatujem prieťah v období od 18. 05. 2001, kedy bolo Vaše podanie, doručené súdu dňa 12. 04. 2001, doručené zástupcovi odporcov 1) a 2) do 28. 06. 2002, kedy bolo nariadené pojednávanie na 03. 09. 2002.“

Ďalšie   pojednávania   v danej   veci   sa   uskutočnili   10.   septembra   2002, 29.   októbra 2002   a 3.   decembra   2002,   pričom „...   od   pojednávania   dňa   03.   12.   2002   sa   ďalšie pojednávanie   konalo   až   dňa   18.   10.   2007,   t.   j.   takmer   po   piatich   rokoch.   Posledné pojednávanie bolo odročené na deň 17. 01. 2008. Dňa 22. 01. 2008 bol v predmetnom konaní vyhlásený rozsudok“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   postupom okresného súdu v označenom konaní došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhujú, aby vo veci ich sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 143/1996 porušil právo J. K. a JUDr. J. K., obaja bytom P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   J.   K.   a JUDr.   J.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III im povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (m. m. II. ÚS 387/06).

Zo   sťažnosti,   z   predložených   príloh   a zistení   ústavného   súdu   zjavne   vyplýva,   že v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (18.   februára   2008)   nemohlo   dochádzať postupom   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   pretože   podľa   tvrdenia sťažovateľov   okresný   súd   na   pojednávaní   22.   januára   2008   rozhodol   v danej   veci rozsudkom.   Predmetný   rozsudok   bol   podľa   zistení   ústavného   súdu   okresným   súdom vypravený 25. februára 2008 (doručovanie účastníkom konania).

Sťažovatelia namietali zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu v čase, keď už bola predmetná vec rozhodnutá. Z uvedeného dôvodu už okresný súd nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   v ňom spôsobovať prieťahy. Sťažnosť sťažovateľov bolo preto potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 79/07).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľov   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, ako aj o prípadných ďalších nárokoch uplatnených v ich sťažnosti, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008