znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 105/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 158/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej spoločnosti   P.,   s. r. o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 158/2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej   spoločnosti   P., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských   korún)   na účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr. M.   M.,   Bratislava,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 105/07   zo   17. mája 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 158/2002.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 6. februára 2002 okresnému súdu návrh na začatie konania (návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 13 680 Sk s príslušenstvom). Dňa 23. apríla 2002 jej bol doručený platobný rozkaz, proti   ktorému podala odporkyňa 2. mája 2002 odpor. Vo veci sa uskutočnili celkom štyri pojednávania (15. apríla 2003,   7. novembra 2006, 18. decembra 2006   a   23. mája 2007).   Na   poslednom pojednávaní okresný súd vo veci   meritórne rozhodol, keď návrh sťažovateľky zamietol a uložil   jej   povinnosť   nahradiť   odporkyni   trovy   konania.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť 14. júna 2007.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne skončené, sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ďalej   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v jej právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k prijatej   sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3355/2007 doručeným ústavnému súdu 12. júna 2007, v ktorom okrem opísania procesných úkonov okresného súdu   konštatoval, že „... zákonný sudca vo veci konal   obratom   bez   spôsobenia   subjektívnych   prieťahov   v konaní“, a súčasne   súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným   ústavnému   súdu   28. júna 2007,   v ktorom   s jeho   stanoviskom   nesúhlasil a odvolal   sa   na   dôvody   uvedené   v sťažnosti.   Zároveň   vyjadril   súhlas   s upustením   od ústneho pojednávania v tejto veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti, z   predloženého   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   a z   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd konštatuje nasledovný priebeh a stav konania:

- 8. marca 2002 sťažovateľka   podala   návrh   na vydanie platobného rozkazu, ktorý okresný súd vydal 26. marca 2002,

- 2. mája 2002 odporkyňa podala odpor proti platobnému rozkazu,

- 13. mája 2002   okresný   súd   vyzval   odporkyňu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za podaný   odpor   a súčasne   vyzval sťažovateľku   na vyjadrenie   sa   k priloženému   odporu (urobila tak 1. augusta 2002),

- 2. apríla 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. máj 2003, ktoré bolo pre ospravedlnenú neúčasť účastníkov konania odročené na neurčito,

- 31. januára 2005 a opätovne 10. mája 2005 okresný súd vyžiadal od Obvodného oddelenia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   N.,   B.   (ďalej   len   „OOPZ“),   podanie správy   o   stave   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   ČTS:   ORP-139/2002   –   konanie   proti obvinenému splnomocnencovi sťažovateľky (urobilo tak 9. júna 2005),

- 24. októbra 2005   okresný   súd   prerušil   predmetné   konanie   do   právoplatného skončenia trestného konania proti obvinenému splnomocnencovi sťažovateľky pre trestný čin sprenevery (podľa odporkyne finančná suma jej nebola vyplatená),

- 19. júna 2006 okresný súd znova zisťoval u OOPZ stav trestného konania (OOPZ podalo správu 12. júla 2006),

- 4. augusta 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. december 2006, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenej neúčasti účastníkov konania odročené na 12. február 2007,

- 12. februára 2007 sa na okresnom súde uskutočnilo iba za prítomnosti odporkyne pojednávanie,   ktoré   bolo   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na   neurčito   za   účelom vypočutia svedkov dožiadaným súdom,

- 26. februára 2007   okresný   súd   zaslal   predmetný   spis   dožiadanému   súdu,   ktorý ho 26. marca 2007 vrátil vybavený okresnému súdu,

- 28. marca 2007   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   23. máj 2007, na ktorom okresný súd vo veci rozhodol.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v označenom konaní dochádzalo k porušovaniu označených práv sťažovateľky.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   bol   nárok   sťažovateľky na zaplatenie   sumy   13 680 Sk   s príslušenstvom,   ktorú   poskytla   odporkyni   na   základe zmluvy   o úvere.   So   zreteľom   na   to,   že   aplikácia   príslušnej   právnej   úpravy   obsiahnutej v Občianskom   súdnom   poriadku   (§ 174)   a v   Obchodnom   zákonníku   (§ 497   a nasl.)   je stabilizovaná   a vychádza   zo   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov v takýchto veciach, možno vysloviť názor, že ide o vec, ktorá nie je právne a skutkovo zložitá. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie vzhľadom na jeho predmet nemožno hodnotiť ako právne a ani skutkovo náročnú vec.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Okresný súd sa vo svojom vyjadrení ku správaniu sťažovateľky nevyjadril, ústavný súd   však   nemohol   nebrať   do   úvahy   skutočnosť, že   sťažovateľka   sa   nezúčastnila   ani na jednom   z nariadených   pojednávaní,   keď   svoju   neúčasť   vždy   ospravedlnila   veľkou pracovnou zaneprázdnenosťou jej štatutárnych orgánov, avšak vždy súhlasila, aby okresný súd rozhodol v jej neprítomnosti.

Aj sťažnosť na prieťahy v konaní zaslala sťažovateľka predsedovi okresného súdu v čase,   keď okresný   súd   už   plynulo   konal,   čo   potvrdil   aj   predseda   okresného   súdu v odpovedi na jej sťažnosť, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú.

3. Napokon sa   ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu   v napadnutej veci a zistil také skutočnosti, ktoré pri zisťovaní, či v nej došlo ku vzniku zbytočných prieťahov v konaní, je potrebné pripísať na jeho ťarchu.

Po podaní odporu okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa k nemu vyjadrila, čo urobila 1. augusta 2002. Po doručení vyjadrenia sťažovateľky k podanému odporu okresný súd nariadil 2. apríla 2003 (t. j. až po 8 mesiacoch) termín pojednávania na 21. máj 2003. Toto pojednávanie bolo pre ospravedlnenú neúčasť oboch   účastníkov konania odročené na neurčito s tým, že sudca dal pokyn kancelárii na vypracovanie rozhodnutia o prerušení konania   podľa   § 109   ods. 2   písm. c)   OSP.   Tento   pokyn   sudcu   však   nebol   kanceláriou zrealizovaný a okresný súd až 31. januára 2005 (t. j. po 20 mesiacoch od predchádzajúceho pojednávania) vyžiadal od OOPZ správu o priebehu trestného stíhania proti obvinenému splnomocnencovi sťažovateľky. Po doručení správy o stave trestného stíhania okresný súd uznesením z 24. októbra 2005 prerušil predmetné konanie. Ďalší postup okresného súdu bol plynulý   a vyústil   až do   rozhodnutia   vo   veci   samej,   keď   na   pojednávaní 23. mája   2007 vo veci meritórne rozhodol.

Celkové prieťahy v konaní okresného súdu ustálil ústavný súd v trvaní 28 mesiacov. Ústavný   súd   tieto   prieťahy   hodnotí   ako   zbytočné,   ktoré   mali   za   následok   porušenie základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

IV.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   okresným   súdom,   avšak   z dôvodu,   že predmetné   konanie   bolo   14. júna 2007   právoplatne   skončené,   neprichádzalo   do   úvahy prikázať okresnému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   najmä   na   to,   že „... navodením   právnej   neistoty   zo   strany   súdu   a ním   zapríčineným   porušením   (...) ústavných   práv...“ bola   obmedzená „... v   rozvoji   podnikateľských   aktivít,   nadobudnutí a udržiavaní si materiálnych a osobných zložiek podnikania...“, a taktiež podľa jej názoru utrpela „... ujmu na dobrom meme – likvidite, ktorú požíva v relevanstných ekonomických kruhoch“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   napadnutého   konania,   ktorá   predstavuje   viac   ako 5 rokov, podiel sťažovateľky na spomalení konania vyhodnotený v časti III v 2.bode tohto nálezu, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sťažovateľkou požadovanej sumy   10 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. M., ktoré si uplatnil v sume 6 296 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I.   polrok   2006, ktorá   bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk. Trovy právneho zastúpenia vrátane režijného paušálu 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk, teda v sume, ktorú si sťažovateľka vyčíslila a uplatnila.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. augusta 2007