znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19. februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť I. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods.   1   a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 3 T 70/2008 z 12. mája 2009, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 100/2009 z 21. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 27/2012 z 26. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2012 doručená sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 70/2008 z 12. mája 2009, uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 100/2009 z 21. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 27/2012 z 26. júna 2012.

Sťažovateľ   bol   označeným   rozsudkom   okresného   súdu   z 12.   mája   2009   uznaný za vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia   slobody   v trvaní   desať   rokov,   pre   výkon   ktorého   bol   zaradený   do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov.   Tým istým rozsudkom   bola obžalovaná M. R.   oslobodená spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala.

Krajský súd napadnutým uznesením z 21. júna 2011 zamietol odvolanie sťažovateľa aj odvolanie prokurátora podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné.

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. júna 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku (z dôvodu, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku).

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s postupom odvolacieho   súdu   a súdu   prvého   stupňa   týkajúcim   sa posúdenia   zákonnosti   postupu príslušníkov kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru T. (ďalej aj „OR PZ   T.“)   pri   sledovaní   jeho   osoby   z mesta   T.   do   obce   B.,   kde   bol   zadržaný   hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru T. (ďalej len „OO PZ T.“) na pokyn príslušníkov kriminálnej   polície.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   bol   postup   pri zadržaní sťažovateľa a jeho spolujazdkyne M. R. v súlade so zákonom a v súlade so zákonom bol aj postup pri zaistení vecí, ktoré odovzdala M. R. pred jej zadržaním, a takto bol legálne zabezpečený vecný dôkaz pre trestné konanie. Najvyšší súd uviedol, že tento postup bol primeraný najmä za situácie, keď zasahujúcim policajtom bolo známe, že sťažovateľa ako hľadanú osobu a jeho spolujazdkyňu M. R. spájajú predchádzajúce spoločné kriminálne aktivity, drogová trestná činnosť, za ktorú boli odsúdení v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 T 80/2007.

Sťažovateľ uvádza, že zo spisu je zrejmé, že príslušníci kriminálnej polície začali sledovať vozidlo, ktoré viedol, už v meste T. a vedeli, že on je hľadanou osobou a s M. R. má   spoločnú   kriminálnu   drogovú   minulosť,   a preto   požiadali   o spoluprácu   OO   PZ   T. Po zastavení   vozidla   hliadka   OO   PZ   T.   kontrolovala   sťažovateľa.   K M.   R.   pristúpil príslušník kriminálnej polície J. K. a vyzval ju, aby vystúpila z vozidla a išla s ním k vozidlu kriminálnej polície,   kde   ju vyzval, aby vyložila   všetko,   čo   má pri   sebe vrátane obsahu kabelky. M. R. na jeho výzvu vybrala obsah kabelky a okrem iných vecí aj malé puzdro, v ktorom sa po otvorení našlo 10 ks papierových skladačiek a jedna zatavená striekačka, v ktorej   bol   bledožltý   prášok.   M.   R.   musela   všetko   vybrať   a následne   dať   naspäť a príslušník kriminálnej polície si puzdro s obsahom vzal k sebe. Následne bol sťažovateľ prevezený v sprievode príslušníkov OO PZ T. na OR PZ T. a M. R. viedla svoje vozidlo v sprievode príslušníka kriminálnej polície na OR PZ T. Na OR PZ T. bola M. R. vykonaná osobná   prehliadka   podľa   §   99   ods.   4   Trestného   poriadku   s poukazom   na §   102   ods.   4 Trestného   poriadku   tak,   že   musela   otvoriť   puzdro,   vysypať   jeho   obsah   a po spísaní nájdených   vecí   ich   musela   opäť   dať   do   puzdra.   Potom   jej   boli   odobraté   stery   z rúk na preukázanie prítomnosti drogy, ktorých výsledok bol pozitívny. Stery z rúk boli odobraté aj sťažovateľovi, tieto boli negatívne. Sťažovateľ bol ešte v ten deň vypočutý a pri výsluchu priznal, že veci nájdené u M. R. patria jemu a do puzdra ich dal bez jej vedomia. Sťažovateľ poukazuje na to, že „po celý čas čakania bol dôkazný materiál po celých minimálne 3 hodín mimo   nášho   dosahu   u operatívneho   pracovníka   kriminálnej   služby   J.   K., bez zadokumentovania,   ktoré   sa   robilo   až   po   príchode   vyšetrovateľky,   čo   tiež   vyvoláva pochybnosti, či nebolo s materiálom manipulované“.

Sťažovateľ uvádza, že vo vzťahu k nemu bol postup polície v súlade so zákonom, pretože   bol   osobou,   po   ktorej   bolo vyhlásené   pátranie.   Vo   vzťahu   k M.   R.   však   došlo k nezákonnému postupu, pretože podľa sťažovateľa bol na jej sledovanie potrebný príkaz, resp. predbežný súhlas prokurátora podľa Trestného poriadku. Dôkazy získané sledovaním bez príkazu, ako aj dôkazy z nich vyplývajúce, medzi nimi výpoveď sťažovateľa, nemožno podľa   neho použiť v trestnom konaní ako dôkaz. Po   vylúčení takto získaných dôkazov nemožno bez akýchkoľvek pochybností dokázať, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   za   situácie,   keď   polícia   disponovala   informáciou, že s ním ako osobou v pátraní sa nachádza aj osoba, s ktorou ho spája kriminálna minulosť, mala po zastavení vozidla vykonávať úkony podľa Trestného poriadku, a teda na základe príkazu alebo súhlasu prokurátora. Podľa sťažovateľa „Pokiaľ teda príslušník ÚJ a KP J. K. vyzval M. R., aby vyložila všetko čo má pri sebe, ako aj obsah kabelky a prikázal jej, aby otvorila aj puzdro od rúžu, postupoval protizákonne v rozpore s ustanoveniami § 101 Trest. poriadku.“. Úkony podľa Trestného poriadku mohli vykonávať len orgány činné v trestnom konaní,   čo   príslušníci   kriminálnej   polície   neboli,   z čoho   tiež vyplýva   procesná nepoužiteľnosť získaných dôkazov.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   pochybenie   pri   odoberaní   sterov   z rúk   M.   R.,   ktorá predtým   manipulovala   s drogou   na   základe   príkazu   príslušníka   kriminálnej   polície, aby vybrala   obsah   puzdra.   Týmto   postupom   bola   podľa   sťažovateľa   donútená   prispieť k svojmu obvineniu, čo je v rozpore s jej právom na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.

K namietanému porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ uviedol, že bol vypočúvaný ako zadržaný podozrivý bez prítomnosti obhajcu a ani nebol poučený o možnosti zvoliť si obhajcu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj tým,   že   návrh na vzatie   do   väzby M.   R.   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v T. JUDr. L. Š. (ďalej len „krajský prokurátor“) a o sťažnosti M. R. proti rozhodnutiu o vzatí do väzby rozhodoval senát, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. Š., manželka krajského prokurátora,   ktorý   podal   aj   obžalobu   na sťažovateľa   a M.   R.   okresnému   súdu,   a   jeho manželka bola členkou senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa. Sťažovateľ poukazuje na to, že „nikto nemôže odstrániť oprávnenú obavu, že sa v súkromí rozprávajú o svojej práci a tým je ovplyvnený úsudok JUDr.   Š.   ako sudkyne,   čím   dochádza   aj   k porušeniu   zásady   rovnosti   zbraní   v prospech obžaloby“.

Podaním doručeným 6. decembra 2012 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť o úradný záznam OO PZ T. z 12. decembra 2007, ktorým chce preukázať, že jeho zadržanie bolo výsledkom plánovanej policajnej akcie.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu   a aby   jeho   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie. Vo veci samej žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo M. I. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj v čl. 16 ods. 1, 2 Ústavy SR, v čl. 17 ods. 2, 3 Ústavy SR, v čl. 21 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1, čl. 5 ods. 1 písm. c a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v článku 144 ods. 1, 2 Ústavy SR postupom

a) Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 27/2012

b) Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 100/2009

c) Okresného súdu v Trnave sp. zn. 3 T 70/2008 porušené bolo.

2.   Ruší   sa   Uznesenie   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   6   To   100/2009   zo   dňa 21. 6. 2011   a prikazuje   sa   mu,   aby   vec   vrátil   Okresnému   súdu   v Trnave   a ten   vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol v intenciách Ústavného súdu SR.

3. V zmysle čl. 46 ods. 3 a čl. 127 ods. 2, 3 ústavy SR sa M. I. priznávajú trovy konania právneho zastupovania vo výške... €, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd Trnava na účet advokáta ex offo do jedného mesiaca od tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že označenými rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 21 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   je   námietka,   že   drogy,   ktoré   boli   nájdené   pri bezpečnostnej prehliadke   M.   R.   a   zaistené   ako   dôkaz,   na   základe   ktorého   bolo vedené trestné konanie   a sťažovateľ   bol   odsúdený,   boli   získané   v rozpore   so   zákonom, pretože jej bezpečnostná prehliadka   nebola   vykonaná   postupom   v súlade   so   zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 171/1993   Z. z.   o   Policajnom   zbore   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZ“). Táto námietka sa týka konania ako celku.

1. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu sp. zn. 3 T 70/2008 z 12. mája 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach,   ktorými   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   namietajú   porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Okresný súd rozsudkom sp.   zn. 3 T 70/2008 z 12. mája 2009 uznal sťažovateľa za vinného   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo ho odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a súčasne mu uložil ochranný dohľad v trvaní dvoch rokov. Obžalovanú M.   R.   okresný   súd   oslobodil   spod   obžaloby   za   ten   istý   skutok   podľa   §   285   písm.   c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná.

Opravným   prostriedkom   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   je   odvolanie   (§   306 ods. 1 Trestného poriadku). Odvolaním možno napadnúť rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu   predchádzalo   (§   311   ods.   1   Trestného   poriadku).   Odvolanie   možno   oprieť   o   nové skutočnosti   a dôkazy   (§   311   ods.   4   Trestného   poriadku).   O   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd (§ 315 Trestného poriadku).

Sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   proti   rozsudku   súdu prvého stupňa podaním odvolania, túto možnosť aj využil a bolo v právomoci príslušného krajského súdu jeho odvolanie prerokovať a o ňom rozhodnúť, a teda poskytnúť ochranu tým   právam,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   v   odvolaní   namietal.   Právomoc   iného všeobecného súdu vylučuje v danom prípade právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že odmietol sťažnosť v tejto časti podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 To 100/2009 z 21. júna 2011

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je   lehota   na   podanie   sťažnosti   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr.   vtedy,   ak   zákon   výslovne   vylučuje   možnosť   podania   dovolania   k rozhodnutiu všeobecného   súdu   ako   celku).   V takom   prípade   nemožno   sťažnosť   smerujúcu proti právoplatnému   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa ďalej zameral na posúdenie, či preskúmanie námietok sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu   patrí   do   jeho   právomoci,   resp.   či   na   ich   posúdenie   bol   príslušný   najvyšší   súd v dovolacom konaní. Ústavný súd môže vo vzťahu k odvolaciemu súdu preskúmať také námietky, ktoré sťažovateľ nemohol uplatniť v dovolacom konaní, pretože ich nemožno subsumovať   pod   žiadny   dovolací   dôvod,   napr.   týkajúce   sa   skutkového   stavu,   a teda sťažovateľ   nemal   vo   vzťahu   k týmto   námietkam   k dispozícii   iný   účinný   opravný prostriedok.

Sťažovateľ odôvodnil v tejto časti sťažnosti namietané porušenie svojich práv tým, že krajský   súd   posúdil   postup   polície   pri   vykonaní   bezpečnostnej   prehliadky   M.   R. ako postup,   ktorý   bol   v súlade   so   zákonom   o PZ,   a teda   ako   zákonný   spôsob   získania dôkazu pre trestné konanie. V doplnení k sťažnosti namietal aj porušenie svojho základného práva na nestranný súd.

2.1   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   v súvislosti   s námietkou nezákonného získania dôkazu

Sťažovateľ podal odvolanie v zákonnej lehote len proti výroku o treste. Jeho obhajca rozšíril dôvody odvolania aj proti výroku o vine, ale až po uplynutí tejto lehoty na verejnom zasadnutí.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol: „odvolací   súd, aj s prihliadnutím na rozšírenie dôvodov odvolania až na verejnom zasadnutí, preskúmal napadnutý   rozsudok,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   so   zameraním   sa   na   to, či chyby vytýkané po uplynutí odvolacej lehoty, by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.“

Krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení   zaoberal   namietaným   porušením   zákona o PZ a dospel k záveru, že postup polície bol v súlade s týmto zákonom, a preto aj dôkaz získaný vykonaním bezpečnostnej prehliadky bol získaný zákonným spôsobom a mohol byť použitý v trestnom konaní. Krajský súd teda nezistil pochybenie, ktoré by odôvodňovalo podanie   dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní sťažovateľa tak, že ho zamietol podľa § 319 Trestného poriadku, pretože zistil, že nie je dôvodné.

Sťažovateľ   s právnym   názorom   krajského   súdu   nesúhlasil,   a preto   ho   napadol dovolaním, v ktorom kvalifikoval svoje námietky ako dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.   i)   a g)   Trestného   poriadku.   Najvyšší   súd   sa   dovolaním   sťažovateľa   zaoberal, neodmietol ho ako neprípustné, jeho námietky posúdil, dospel však k záveru, že nespĺňajú žiadny   z dôvodov   dovolania.   Keďže   námietky   sťažovateľa   posudzoval   najvyšší   súd, ústavný súd   dospel   k záveru,   že   nemá   právomoc   preskúmať tieto   námietky   sťažovateľa ani vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, pretože právomoc na ich posúdenie mal v tomto prípade najvyšší súd.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   v súvislosti   s   právom na nezávislý a nestranný súd

Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   z 12.   novembra   2012   poukázal   na   okolnosti, z ktorých vyplýva jeho obava, že v jeho veci rozhodoval súd, ktorý nebol nestranný:

- 1. návrh na vzatie do väzby M. R. podal krajský prokurátor a o zamietnutí sťažnosti M. R. proti rozhodnutiu o väzbe rozhodol senát, ktorého predsedníčkou bola JUDr. D. Š., jeho manželka, a

- 2.   obžalobu   na   sťažovateľa   a M.   R.   podal   krajský   prokurátor   a o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu rozhodoval senát, ktorého členkou bola jeho manželka.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej domáhať   sa   ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv.   Namietať   porušenie   práv   inej   osoby   môže iba zákonný zástupca takej osoby (II. ÚS 4/96).

Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že v konaní o návrhu na vzatie do väzby M. R. bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, je sťažnosť v tejto časti podaná neoprávnenou osobou.

Pokiaľ   sťažovateľ   v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe   M.   R.   namieta   porušenie svojich práv z dôvodu, že o jej väzbe nerozhodol nestranný súd, je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená, pretože rozhodnutie o dočasnom pozbavení osobnej slobody M. R. nie   je   v príčinnej   súvislosti   s právami   sťažovateľa.   Okrem   toho   sťažovateľ   namieta porušenie svojich práv rozhodnutím o veci samej, ktoré nemožno zamieňať s rozhodnutím o väzbe, ktoré v sťažnosti nenapadol.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v tejto časti sťažnosti z dôvodu rodinnej väzby   medzi   sudkyňou,   ktorá   bola   členkou   senátu   rozhodujúceho   o jeho   odvolaní, a zástupcom obžaloby ako strany v konaní.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Využitie takéhoto právneho prostriedku ochrany základných   práv   sťažovateľa   predchádza   poskytnutiu   ochrany   v konaní   ústavného   súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z obsahu   spisu   ani   z obsahu   sťažnosti   nevyplýva,   že   sťažovateľ   namietal   túto okolnosť v odvolacom konaní, a teda využil na ochranu svojho práva právny prostriedok, ktorý   mu   poskytuje   Trestný   poriadok   (podanie   námietky   zaujatosti   podľa   §   31   ods.   1 Trestného poriadku).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   s poukazom   na   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

3. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 27/2012 z 26. júna 2012

3.1 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tvrdením sťažovateľa o nezákonnom spôsobe získania dôkazu

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   riadil   svojou   stabilnou judikatúrou,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom na konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias v.   Grécko z 29.   5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

Najvyšší   súd   v uznesení   sp.   zn.   2   Tdo   27/2012   z 26.   júna   2012   konštatoval, že námietky   sťažovateľa   nemôžu   spĺňať   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i) Trestného poriadku, a preto sa nimi môže zaoberať len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.   1 písm.   g)   Trestného poriadku   (rozhodnutie je založené na dôkazoch,   ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom). Najvyšší súd už pri predbežnom preskúmaní veci zistil, že nie je splnený žiadny dovolací dôvod, a preto dovolanie odmietol. Svoj názor odôvodnil takto:

„Postup   súvisiaci   so   zaistením   vecí   odovzdaných   M.   R.   pred   jej zadržaním 12. decembra 2007 bol vykonaný v súlade so zákonom a takto bol legálne zabezpečený vecný dôkaz pre následne vedené trestné konanie.

Pri pátraní po hľadanej osobe je policajt v zmysle § 23 ods. 1, ods. 2 písm. b) zák. o PZ oprávnený nielen dať pokyn na zastavenie dopravného prostriedku, ale aj vykonať jeho prehliadku.

Za   týchto   okolností   je   primeraný   a   zákonu   zodpovedajúci   postup,   ak   sa   policajt pri vykonávaní predmetného služobného zákroku zároveň na základe § 22 ods. 1 zákona o PZ presvedčí, či u seba nemá zbraň hľadaná osoba, rovnako aj osoba, ktorá sa s ňou nachádza   vo   vozidle.   To   platí   najmä   za   situácie,   v   ktorej   je   zasahujúcemu   policajtovi známej   že   osobu   spolujazdca   (tu   M.   R.)   s   hľadanou   osobou   (obžalovaným)   spájajú predchádzajúce spoločné kriminálne aktivity (rozsudok Okresného súdu Trnava z 21. júna 2007,   sp.   zn.   7 T 80/2007)   −   išlo   o   spoločné   spáchanie   rovnakej   ako   prejednávanej, teda drogovej trestnej činnosti.

Forma presvedčenia sa o držbe zbrane nie je v zákone konkrétne ustanovená, musí však zodpovedať nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu sledovaného služobnou činnosťou v zmysle § 8 ods. 1 zákona o PZ. Vzhľadom aj na legálnu definíciu zbrane podľa tohto zákona (§ 22 ods.   1,   §   14   ods.   5),   teda   čohokoľvek,   čím možno   urobiť   útok   voči   telu dôraznejším, je primerané, aby bola osoba vyzvaná k vyloženiu všetkého, čo má pri sebe, vrátane vecí z kabelky. Ak je potom takto získaná, okrem alebo namiesto zbrane, iná vec s možným   súvisom so spáchaním trestného činu v   intenciách §   21 ods.   1 zákona o PZ (tu skladačky a striekačka), je potrebné postupovať podľa odseku 2 naposledy označeného ustanovenia a v nadväznosti na to podľa § 92 Trestného poriadku, k čomu aj zaistením týchto vecí a ich následným prevzatím vyšetrovateľom došlo (čl. 108 a 109), a čo bolo podkladom pre začatie trestného stíhania.

Avšak aj v prípade, ak by policajt (príslušník policajného zboru, teda nielen policajt v   zmysle   §   10   ods.   8   a   ods.   10   Trestného   poriadku)   zistil   v   momentálnej   situácii, že je páchaný   trestný   čin,   tu   v   konkrétnej   súvislosti   s   držbou   omamných   látok,   bol by povinný vykonávať služobný zákrok, ako mu to prikazuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o PZ (nezáleží   pritom   na   označení   zákroku   policajtom,   ale   na   dodržaní   zákonných oprávnení).   Také   zistenie   môže   prameniť   aj   zo   spozorovania   spoločného   pohybu   osôb odsúdených   za   drogovú   trestnú   činnosť   spáchanú   v   spolupáchateľstve,   viazaných obmedzením   podľa   rozhodnutia   súdu,   spočívajúcim   v zákaze   sa   spolu   stýkať   (viď   skôr označený rozsudok Okresného súdu Trnava).

Aj   v   takom   prípade   je   dané   oprávnenie   dať   pokyn   na   zastavenie   a   vykonanie prehliadky dopravného prostriedku [§ 23 ods. 1, ods. 2 písm. a) zák. o PZ] a oprávnenie zaistiť vec podľa § 21 ods. 1 tohto zákona − v tomto prípade so zameraním práve na držbu narkotík a s tým súvisiacich prostriedkov na ich užívanie. Spôsob vykonania služobného zákroku spojený s predchádzajúcou výzvou na vyloženie vecí, ktoré má osoba, voči ktorej sa služobný zákrok vykonáva pri sebe, je primeraný a zodpovedajúci kritériám § 8 ods. 1 zákona o PZ (v danom prípade realizovaný bez potreby použiť donucovacie prostriedky v zmysle § 50 tohto zákona). Zároveň aj tu by bolo možné použiť aj postup podľa § 22 ods. 1 zákona o PZ vo vzťahu k možnej držbe zbrane osobou, proti ktorej sa vykonáva služobný zákrok.

Na   to   potom   nadväzuje   postup   podľa   §   21   ods.   2   zákona   o   PZ   a   podľa   §   92 Trestného poriadku, ktorý bol aj v preskúmavanej veci použitý.

Na   rozdiel   od   vyššie   uvedeného,   pri   relevantných   poznatkoch   o   podozrení zo spáchania   alebo   aktuálneho   páchania   trestného   činu,   ktorými   polícia   disponuje v dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa Trestného poriadku (v súčinnosti so službami Policajného zbor v rozsahu podľa § 7 ods. 2 zákona o PZ).

Tu by išlo o začatie trestného stíhania uznesením alebo zaisťovacím úkonom (§ 199 ods. 1 Tr. por.), pričom týmto úkonom by mohlo byť vydanie, resp. odňatie veci (§§ 89, 91 Tr. por.), alebo osobná prehliadka (§ 102 Tr. por.), spojená s odňatím veci.

V preskúmavanej veci o naposledy uvedený prípad nešlo. Nie je v nej spochybnená zákonnosť postupu, ako ho popísal zasahujúci policajt K., pričom v súlade so zákonom by tento postup bol aj v prípade, ak by služobný zákrok bol vyvolaný okamžitým, resp. náhle vzniknutým podozrením zo spáchania trestnej činnosti, pre ktorú bolo následne vznesené obvinenie (opätovne je potrebné zdôrazniť, že nešlo o predbežné disponovanie informáciou o páchaní takého trestného činu).

Na   základe   uvedeného   najvyšší   súd   uzavrel,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je založené na dôkazoch vykonaných v nesúlade so zákonom. Je teda zrejmé, že nie je splnený dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. (ani iný dovolací dôvod).“

S poukazom   na   citované   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami sťažovateľa proti postupu polície a svoj   názor   rozsiahlo, podrobne   a logicky   odôvodnil.   Záver   najvyššieho   súdu je v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci,   na   ktoré   poukázal   najvyšší   súd, udržateľný aj v konfrontácii s právnou úpravou, na ktorú sa odvoláva, aj s obsahom spisu, ktorý   mal   najvyšší   súd   k dispozícii.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Posúdiac konkrétne okolnosti danej veci – sťažovateľ bol osobou v pátraní, pretože nenastúpil nariadený výkon trestu, bol spozorovaný vo vozidle s M. R., s ktorou ho spája predchádzajúca   drogová   trestná   činnosť,   za   ktorú   boli   spoločne   odsúdení   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 T 80/2007 z 21. júna 2007, okresný súd im súčasne uložil zákaz sa spolu stýkať, ktorý týmto porušili – ústavný súd nemá pochybnosti o legitímnom dôvode na   vykonanie   služobného   zákroku   aj   proti   M.   R.   a na to nadväzujúcej   bezpečnostnej prehliadky.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   arbitrárny   ani   právny   názor   najvyššieho   súdu týkajúci sa postupu pri vykonaní tejto prehliadky.

Sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nesúhlasí a trvá na tom, že akcia polície proti nemu bola plánovaná, polícia vopred disponovala informáciami o páchaní drogovej trestnej činnosti a bezpečnostná prehliadka M. R. bola účelovo zameraná na hľadanie drog, a teda v podstate obchádzala zákonný postup podľa Trestného poriadku. Na podporu svojej argumentácie   predložil   úradný   záznam   OO   PZ   T.   z 12.   decembra   2007,   ktorý   bol sťažovateľovi zaslaný na základe jeho žiadosti 21. novembra 2012. V úradnom zázname príslušník OO PZ T. uviedol, ako prebiehal služobný zákrok, pri ktorom bol sťažovateľ zadržaný 12. decembra 2007. V zázname sa uvádza:

„Dňa 12. 12. 2007 bola v čase od 08.00 hod vykonávaná akcia s OKP PR PZ ZZ, pri odhaľovaní dealerov drog, ktorý sa mali presunúť z T. smerom na S. cez služobný obvod OO   PZ   T.   na...   Malo   ísť   o dve   osoby:   mužského   a ženského   pohlavia,   pričom   osoba mužského pohlavia mala byť v pátraní (nenastúpenie do výkonu trestu odňatia slobody). V čase okolo 11.50 hod bolo uvedené OMV v obci B. predpísaným spôsobom zastavené hliadkou OO PZ T. v zložení Vh: nstržm. M. B., Vo nstržm. M. C., pričom sa na miesto vzápätí dostavili dve vozidlá OKP...“

Z obsahu spisu   okresného súdu   sp.   zn. 3 T   70/2008 vyplýva, že úradný   záznam OO PZ T. z 12. decembra 2007 nebol jeho súčasťou a v trestnom konaní neboli vypočutí príslušníci   OO   PZ   T.,   ktorí   vykonali   služobný   zákrok.   V konaní   boli   vypočutí ako svedkovia policajti OR PZ T. J. K. a D. C. Svedok J. K. vypovedal, že 12. decembra 2007 pri vykonávaní služobnej činnosti spozoroval osobné motorové vozidlo, ktoré viedol sťažovateľ,   pričom   vedel,   že sťažovateľ má nariadený nástup do   výkonu   trestu   odňatia slobody, a preto začal vozidlo prenasledovať a na účely jeho zastavenia sa skontaktoval s hliadkou   OO PZ   T.   Svedok   D.   C.   vypovedal, že sa   s ním   počas služobného zákroku telefonicky   skontaktoval   J. K.   a uviedol,   že prenasleduje vozidlo,   v ktorom   sa   nachádza osoba, po ktorej je vyhlásené pátranie, a žiadal ho, aby sa presunul smerom na obec B.

Pokiaľ teda sťažovateľ tvrdí, že získal neskôr, t. j. po tom, ako rozhodol najvyšší súd o jeho dovolaní, dôkaz, ktorý by mohol nasvedčovať tomu, že služobný zákrok proti nemu nebol   vykonaný   náhle   vzniknutým   podozrením   zo   spáchania   trestnej   činnosti, ako to vypovedal svedok J. K., je to podľa názoru ústavného súdu skutočnosť súdu skôr neznáma, ktorá po preukázaní jej pravdivosti by mohla byť dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 394 Trestného poriadku.

V súdnom konaní boli vykonané dôkazy na zistenie, ako prebiehal služobný zákrok, pri ktorom bol zadržaný sťažovateľ, a z ktorých vyplývalo, že bol výsledkom okamžitej akcie   polície.   Sťažovateľ   nenavrhol   na   objasnenie   tejto   skutočnosti   iné   dôkazy ani na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí o odvolaní, ani v dovolaní. Najvyšší súd teda bral do úvahy pri posudzovaní dovolania tie dôkazy, ktoré boli v trestnom konaní vykonané a z ktorých nevyplývali pochybnosti, ktoré by mal dôvod odstraňovať.

Najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa,   ktorou   spochybňoval legálny spôsob získania dôkazu v tom rozsahu, ako to namietal v dovolaní, pričom z obsahu spisu   ani   z obsahu   dovolania   nevyplývali   také   okolnosti,   ktoré   by   mal   najvyšší   súd objasňovať v dovolacom konaní postupom podľa § 379 ods. 2 Trestného poriadku. Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie ani postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní netrpia vadami, ktoré by oprávňovali zásah ústavného súdu do rozhodovacej kompetencie najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom na nezávislý a nestranný súd

Námietky sťažovateľa o porušení jeho práva na nezávislý a nestranný súd sa týkajú konania a rozhodnutia krajského súdu. Sťažovateľ nenamietal v dovolaní, že v jeho veci je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania), ani v podanom dovolaní neuviedol okolnosti, ktorými by sa najvyšší súd mohol zaoberať v rámci tohto dôvodu dovolania. Sťažovateľ neuviedol v sťažnosti ani žiadne námietky spochybňujúce nestrannosť senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval v jeho veci.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi sťažovateľom   označeným   právom   a uznesením   najvyššieho   súdu,   a preto   aj   túto   časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.3 K námietke porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 21 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 13 dohovoru

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 2 ústavy domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním,   a   to   na   písomný   a   odôvodnený   príkaz   sudcu.   Spôsob   vykonania   domovej prehliadky ustanoví zákon.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej   hospodárskej   činnosti,   takéto   zásahy   môžu   byť   zákonom   dovolené   aj   vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

písm.   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby   za   účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   vo   vzťahu   k svojej   osobe   považuje   služobný zákrok   policajtov   za   zákonný,   pretože   bol   osobou   v pátraní   (s.   7   sťažnosti).   Porušenie základného   práva   na   súkromie   a na   nedotknuteľnosť   osoby   namieta   v súvislosti so služobným zákrokom   polície   vo vzťahu k M. R.   Na   základe výsledku   bezpečnostnej prehliadky   M.   R.   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a vznesené   obvinenie   sťažovateľovi. Bezpečnostná prehliadka M. R. má preto súvislosť s trestným konaním, ktoré bolo vedené proti sťažovateľovi, a ústavný súd sa touto námietkou zaoberal v časti týkajúcej sa súdneho konania.   Sťažovateľ   však   neuviedol   žiadne   námietky   proti   bezpečnostnej   prehliadke týkajúcej sa jeho osoby ani žiadne okolnosti o zásahu do jeho práva na nedotknuteľnosť obydlia,   a preto   je sťažnosť   v časti   namietaného porušenia   jeho základných   práv   podľa čl. 16 ods. 1 a 2 a čl. 21 ústavy zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy v súvislosti s dôvodom a spôsobom jeho trestného stíhania odôvodnil námietkami, ktorými sa ústavný súd zaoberal pri posúdení namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 17 ústavy. Ústavný súd považuje námietky v časti týkajúcej sa práva na súdnu ochranu za nedôvodné, a preto je zjavne   neopodstatnená   aj   časť   sťažnosti   týkajúca   sa namietaného   porušenia   základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov vo veci samej o jeho   trestnom   obvinení.   Konania,   ktoré   sťažovateľ   označil,   sa   netýkajú   obmedzenia osobnej slobody zadržaním, na ktoré sa vzťahuje čl. 17 ods. 3 ústavy, ani rozhodovania o väzbe, na ktoré sa vzťahuje čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   z   čl.   13   dohovoru   vyplýva   pre   fyzické   osoby a právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej   povahy mať   účinné   právne   prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o porušení   iného   práva   chráneného dohovorom (III. ÚS 38/05). Keďže ústavný súd nezistil dôvody na vyslovenie porušenia niektorého   z dohovorom   chráneného   práva   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu čl. 13   dohovoru,   a   preto ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného s poukazom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v celom   jej   rozsahu   ústavný   súd   nerozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014