znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom   pod   sp. zn.   13   Er   999/2008   a jeho   uznesením   z 2.   apríla   2012,   ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 41 CoE 162/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Er 999/2008 a jeho uznesením z 2. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   41 CoE 162/2012   a jeho   uznesením   z 11.   júla   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej   doložky,   resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“),   rozhodovať   o   právnom   postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne   deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu peňažnej   pohľadávky   a   uložil   dlžníkovi   povinnosť   platiť,   bola   dlžníkovi   na   základe rozsudku   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   jej   pohľadávku   spoločne s príslušenstvom.   Z   dôvodu   nesplnenia   povinností   zo strany   dlžníka   bola   sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

V sťažnosti sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa   prechodných   ustanovení   je   nutné postupovať   podľa   Exekučného   poriadku   v   znení   zákona   č. 230/2012   Z.   z.   aj   v   prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka   v ďalšom   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné   súdy   porušili   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ale   aj   právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že «Na rozdiel od všeobecného súdu máme za to, že tvrdenie „Smernica   Rady   (Európskej   únie)   č. 93/13/EHS   z 5.   4.   1993   považuje   riešenie   sporov zo spotrebiteľských   zmlúv   v rozhodcovskom   konaní   za   ustanovenie   neprimerané“,   je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách,   uverejnenou   v Mimoriadnom   vydaní   v slovenskom   jazyku v kapitole   15,   zväzok   2,   str.   288   až 293   sa   za   neprijateľné   (nekalé)   podmienky   môžu považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa   riadi   zmluvný   vzťah,   malo   spočívať   na   inej   zmluvnej   strane“.   Tvrdíme,   že   uvedené ustanovenie   slovenskej   verzie   smernice   Rady   93/13/EHS   je   nesprávne   v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: «„... zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych předpisů...“.

Vzhľadom   na   požiadavky   jednotnej   aplikácie   a jednotnej   interpretácie   úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách   a vziať   do   úvahy   skutočný   úmysel   zákonodarcu   a cieľ   samotného   predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa   záväzkových   vzťahov   v rámci spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby   účastníkov   konania   zbavilo   právnej   neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za   to,   že   všeobecný   súd   mal   na   základe   § 109   ods. 1   písm. c)   OSP   a čl. 267   zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky...»

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti uvádza najmä, že „Všeobecný súd, ktorý koná   v   pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo vyzval   v podanom   odvolaní   súd,   aby   postupom   podľa   ust.   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa   sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto   rozhodnutia   len   na   návrh   účastníka   konania   (ust.   § 45   ZoRK).   Aj   v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice   jeho   právomoci   a odlíšiť   sa   tak   od   právomoci   všeobecného   súdu   konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo   vzťahu   k aplikácii   ustanovení   smernice Rady   93/13/EHS o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica Rady“ alebo „smernica“)   sťažovateľka   uvádza,   že „V   súvislosti   s ústavnou   potrebou   aplikácie relevantných   právnych   noriem   sťažovateľ   (oprávnený)   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný   súd   vo   veci   aplikoval   ustanovenia   Smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách.   Smernica   nemá   všeobecnú   záväznosť   ako nariadenie,   pretože   je   adresovaná   iba   členským   štátom   Európskej   únie   a   nie   všetkým fyzickým a právnickým osobám...   neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   aj   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu a k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vydané   v   tomto   konaní,   ktorým   okresný   súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa predovšetkým uvádza:«Exekučným   titulom   v   predmetnej   veci   je   rozhodcovský   rozsudok   sp. zn. SR 07163/08,   vydaný   dňa   8.   augusta   2008   Stálym   rozhodcovským   súdom,   zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B., ktorým bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) dlžnú sumu 891,72 Eur (26.864,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 803,29 Eur (24.200,- Sk) od 28.   mája 2008 do zaplatenia a trovy   rozhodcovského   konania   vo   výške   226,42   Eur   (6.821,-   Sk)   do   3   dní od právoplatností tohto rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere č. 6610190, uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 14. decembra 2007. V   článku   17 Všeobecných   podmienok   poskytnutia úveru,   ktoré   sú   neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere č. 6610190 zo dňa 14. decembra 2007, si zmluvné sírany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie   budú   riešené   a)   pred   Stálym   rozhodcovským   súdom   zriadeným   spoločnosťou S., a. s.,   B...   (ďalej   len   „rozhodcovský   súď“)   ak   žalujúca   zmluvná   strana   podá   žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu   o jej   platnosť,   výklad   alebo   zrušenie   na   všeobecnom   súde,   považuje   sa   táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa   nepoužije   v   prípade,   ak   pred   podaním   žaloby   na   súde   bola   podaná   žaloba   na rozhodcovský súd vo vecí; v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa   § 41   ods. 2   písm. d)   Exekučného   poriadku   exekúciu   možno   vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisii a zmierov nimi schválených.

Odvolací súd považoval záver okresného súdu za správny v tom, že základom pre nárok oprávneného uplatnený v rozhodcovskom konaní je spotrebiteľská zmluva. Správny potom   bol   aj   postup   okresného   súdu,   ktorý   daný   právny   vzťah   posudzoval   aj   podľa ustanovení   upravujúcich   spotrebiteľské   zmluvy   v   § 52   a nasl.   Občianskeho   zákonníka, prihliadnuc aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (platného a účinného k 14. decembru 2007)   spotrebiteľské   zmluvy   nesmú   obsahovať   ustanovenia,   ktoré   spôsobujú   značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet, plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa   § 53   ods. 4   Občianskeho   zákonníka   neprijateľné   podmienky   upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa   článku   6   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   05.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto   podmienok   naďalej   záväzná   pre   strany,   ak   je   jej   ďalšia   existencia   možná   bez nekalých podmienok.

Podľa článku 3 ods. 1 vyššie citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne   dohodnutá   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek   požiadavke   dôvery   spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Vyššie   citovaná   smernica   bola   do   nášho   právneho   poriadku   prevzatá   zákonom č. 150/2004   Z. z.,   ktorým   sa   novelizoval   Občiansky   zákonník.   Na   základe   zásady nepriameho účinku vyplývajúcej z článku 6 smernice platí, že smernica je záväzná aj pre Slovenskú   republiku   a   treba   ju   používať   ako   interpretačné   pravidlo   k   ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Z rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-240/98 zo dňa 27. 06. 2000, Océano Grupo Editorial SA vyplýva, že cieľ článku 6 smernice (93/13 EHS), ktorý od členských štátov vyžaduje   stanoviť,   že   nekalé   podmienky   nie   sú   pre   spotrebiteľa   zaväzujúce,   by   sa nedosiahol,   keby   bol   spotrebiteľ   sám   povinný   vystúpiť   proti   nekalej   povahe   takýchto podmienok.

Odvolací súd súhlasí s hodnotením okresného súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako   je   uvedená   vo   všeobecných   obchodných   podmienkach   poskytnutia   úveru,   ktoré   sú súčasťou   zmluvy   uzavretej   medzi   oprávneným   a   povinným   dňa   14.   decembra   2007 a určujúca právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie sporov z uzavretej zmluvy, spĺňa všetky podmienky pre vyslovenie záveru ojej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti podľa   § 53   ods. 4 Občianskeho   zákonníka.   Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý   nepomer   v   právach   a   povinnostiach   zmluvných   strán,   ku   škode   spotrebiteľa predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva   v   zásade   len   veriteľ   z   úverového   vzťahu   na   ním   zvolený   rozhodcovský   súd. Rozhodcovská   doložka   nebola   so   spotrebiteľom   individuálne   dojednaná,   čo   vyplýva z formulárovej zmluvy, ktorej je súčasťou, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a preto povinný ako dlžník jej obsah nemohol ovplyvniť, keďže mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť. Nie je možné súhlasiť s názorom odvolateľa, že súd nerešpektoval prejav vôle spotrebiteľa. Spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať,   aby   porozumel   jej   významu.   Takéto   dojednanie   rozhodcovskej   doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytuje nielen smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských v zmluvách, ale aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Dojednanie   rozhodcovskej   doložky   s   takým   obsahom,   aký   je   súčasťou   vyššie uvedených   všeobecných   obchodných   podmienok   pre   úver,   tvoriacich   nedeliteľnú   súčasť zmluvy o úvere, je v rozpore nielen s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   v   zmluvách,   ale   aj   s   vnútroštátnymi právnymi normami, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv, z dôvodu ktorého okresný súd dospel k správnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Správne je potom aj jeho rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.»

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   jedným z nevyhnutých   predpokladov   vedenia   exekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   (vyjadrený v napadnutom   uznesení)   vychádzajúci   z   toho,   že   neexistencia   takého   rozhodcovského rozsudku   vydaného   Stálym   rozhodcovským   súdom,   ktorý   by   bolo   možné   považovať za spôsobilý exekučný titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   môže   rozhodnúť o zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu   konania,   len   čo   zistí,   že   sú   dané   dôvody na ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   Z   toho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   je povinný   v priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

V súlade s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) príslušný súd na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo

c) ak rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania na plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým mravom.

Podľa   § 45   ods. 2   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo písm. c).

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa použitia ustanovení smernice Rady, ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“,   ústavný   súd   poukazuje   na čl. 288   Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice Rady (za stanovených podmienok) majú ustanovenia smernice význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho   práva   vnútroštátnym   súdnym   orgánom.   Vzhľadom   na   uvedené   považuje ústavný súd námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady v jej veciach za neodôvodnenú.

K   námietke   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   postupoval   krajský   súd   neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v   rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný súd nevykonáva dokazovanie [ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122 až § 124 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane   do   neho   založených   listín.   Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   považuje z ústavného hľadiska   za   akceptovateľný,   a   preto   hodnotí   aj túto   námietku   sťažovateľky za neopodstatnenú.

Navyše, ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Exekučného poriadku, podľa   ktorého   ak   súd   rozhoduje   o   zastavení   exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   písm. g)   a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo platnosť aj účinnosť 9. augusta 2012, pričom napadnuté uznesenie   krajský   súd   vydal   pred   týmto   dátumom,   teda   pred   nadobudnutím   účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Za daných okolností ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa jej „výzvy“, aby krajský súd „podľa § 109 ods. 1 písm. b)   OSP   prerušil   konanie   a   podal   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta   prvá   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   pre   rozpor   s   princípom   právnej   istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“, ústavný súd považuje rovnako za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd na jej „výzvu“ neprerušil konanie a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade ňou označených ustanovení Exekučného poriadku   s   príslušnými   ustanoveniami   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP takáto povinnosť pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde vyplýva, že subjektom procesne spôsobilým podať   návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   je   súd   v   súvislosti   s   jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn.   III. ÚS 259/09   ústavný   súd   uviedol,   že   „Samotná   sťažovateľmi   namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Postup krajského súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľky viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prerokúvanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej   aplikácia prichádza   v danom   prípade   do   úvahy. Ak   krajský súd v tomto procese nedospel k názoru, že sťažovateľkou označené ustanovenia Exekučného poriadku sú   v   rozpore   s ústavou,   nemal   povinnosť   prerušiť   konanie a   postúpiť   návrh   na zaujatie stanoviska   ústavnému   súdu   podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP,   a   to   bez   ohľadu na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení Exekučného poriadku mala sťažovateľka.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru, že aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky krajský súd postupoval ústavne konformným   spôsobom,   a   preto   svojím   postupom   ani   napadnutým   uznesením   nemohol porušiť sťažovateľkou označené základné práva podľa ústavy ani práva podľa dohovoru.

V ďalšej   časti   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   vyjadriť   sa   k námietke sťažovateľky týkajúcej povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   a   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky.“.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť prejuduciálnu otázku   (pozri   Mazák,   J.,   Jánošíková,   M.: Základy   práva   Európskej   únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:

a)   odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   by   nemala   žiadny   význam   na   vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c)   je   výklad   práva   EÚ   taký   jasný,   že   nevznikajú   žiadne   rozumné   pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade,   ak   sú   uvedené   podmienky   –   vzhľadom   na   okolnosti   posudzovaného prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať   právo   EÚ,   resp.   musí   mu   priznať   účinky   závislé   okrem   iného   aj   od   druhu prameňa,   v   ktorom   je   predmetné   pravidlo   vyjadrené,   bez   toho,   aby   sa   musel   obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný   súd   už   taktiež   vyjadril   názor,   že   nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj   podľa   ESĽP   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   dostatočne   odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS 129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového   ústavného   súdu   BVerfGe   82,   159,   a uznesenie   Ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   formulovať záver,   že   len   zásadné   a   kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   v   prípade,   keď   súd   sám   o   interpretácii   práva   EÚ   mal   pochybnosti a predbežnú   otázku   nepredložil,   má   za   následok   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   týmto   spôsobom   by   bola svojvoľne   popretá   právomoc   Súdneho   dvora   (II. ÚS 129/2010,   porovnaj   aj   rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Z odôvodnenia už citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že odvolací súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú z dôvodu, že spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, „že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva zásadne len   veriteľ   z úverového   vzťahu   na   ním   zvolený   rozhodcovský   súd“,   pričom   táto rozhodcovská   doložka   navyše   nebola   medzi   oprávneným   a povinným   individuálne dojednaná,   teda   povinný   ako   spotrebiteľ   nemohol   podstatným   spôsobom   ovplyvniť   jej obsah, keďže bol súčasťou predtlačeného formuláru. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu vychádza z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými   podmienkami   v spotrebiteľských   zmluvách,   podľa   ktorej   je   spotrebiteľ z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení (napr. rozsudok Súdneho dvora veci Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je   vecou   vnútroštátneho   (všeobecného)   súdu,   pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku vo veci   samej, relevantnosť otázok, ktoré   Súdnemu dvoru   položí (napr.   IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010,   II. ÚS 163/2010),   ako   aj   to,   či   sú   splnené   predpoklady,   za   ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).

Na   základe   uvedených   skutočností   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   túto   námietku sťažovateľky vo vzťahu k obom napadnutým uzneseniam krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako zjavne neopodstatnenú.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti   zastaviť   exekučné   konanie,   t.   j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1   dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m.   II. ÚS 78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky konštatoval,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť,   že   sťažovateľka   sa   na   neho   opakovane   obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát   rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku   alebo   notárskej zápisnice) dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer   identických   veciach,   keďže   aj   podľa   judikatúry   ESĽP   nie   je   nevyhnutné,   ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán,   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí   z   materiálneho   hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   Kmec,   J.   et   al.:   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade   pochybnosti   o   jeho   účinnosti   vyplýva   taktiež   z   ustálenej   judikatúry   ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú   podložené   dostatočnými   argumentmi,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a   ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   ktorými   tieto   typovo   identické   sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nej už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013