znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/2012-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 108/2012 a sp. zn. Rvp 109/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 108/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 18. januára 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. M., B., ktorou namieta porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 (ďalej aj „namietané rozsudky“).

Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 108/2011 a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 28. októbra 2010 Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) č.   I/221/13039-82798/2010/990325-r   z   23.   augusta   2010,   ktorým   potvrdilo   (daňové riaditeľstvo)   platobný   výmer   Daňového   úradu   v L.   (ďalej   len   „prvostupňový   správny orgán“)   č. 664/230/5865/10/Gol   z   8.   februára   2010,   ktorým   bol   sťažovateľke   vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 13 246,03 € za zdaňovacie obdobie máj 2000. Krajský   súd   žalobu   sťažovateľky   rozsudkom   č.   k.   24   S   97/2010-52   zo   4.   marca   2011 zamietol.   Proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžf   25/2011 z 27. októbra   2011   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu č. k. 24 S 97/2010-52 zo 4. marca 2011 potvrdil.

Zo sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. Rvp 109/2012 a z príloh k nej priložených vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   krajskému   súdu   domáhala   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   č.   I/221/13037-82790/2010/990325-r z 23. augusta 2010, ktorým potvrdilo dodatočný platobný výmer prvostupňového správneho orgánu   č.   664/230/5609/10/Gol   z   5.   februára   2010,   ktorým   bol   sťažovateľke   znížený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2000 zo sumy 23 318,60 € na sumu 502,16 €. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 24 S 100/2010-52 zo 4. marca 2011 tak, že ju zamietol. Proti označenému rozsudku krajského súdu sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol najvyšší súd ako súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžf   25/2011   z 27. októbra   2011,   ktorým   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 24 S 100/2010-52 zo 4. marca 2011 potvrdil.

Sťažovateľka   formuluje   v   sťažnostiach   v   zásade   identické   výhrady   proti   obom namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré možno zhrnúť takto:

1.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   nebol   oprávnený   vyvodiť   záver   o   tom,   že nájomná zmluva medzi prenajímateľom L., a. s., a sťažovateľkou je neplatná, keďže „po podpise nájomnej zmluvy zo dňa 30. 11. 1999 bol žalobca v dobrej viere, že ním prenajatú nehnuteľnosť užíva v dobrej viere“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 30/2011 z 3. októbra 2011, ktorým bol zrušený rozsudok krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010   zo   4.   marca   2011,   ktorým   bolo   preskúmavané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, pričom v označenom rozsudku bola otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy posúdená odlišne ako v namietaných rozsudkoch (ďalej aj „prvá námietka“).

2.   Zo   strany   žalovaného   (daňového   riaditeľstva,   pozn.)   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľky k porušeniu § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), keďže „v súvislosti s ústnym pojednávaním dňa 11. 12. 2009 na ktorom vypočul štatutárneho zástupcu spoločnosti E., s. r. o. žalobca nemal možnosť štatutárnemu zástupcovi spoločnosti E., s. r. o. klásť otázky a vyjadriť sa ku skutočnostiam   uvádzaným   v   jeho   výpovedi...“,   keďže „štatutárny   zástupca   žalobcu (sťažovateľky,   pozn.) nebol   žalovaným   upovedomený   a prizvaný   na   úkon,   kde   by   svoje zákonné právo mohol uplatniť“ (ďalej aj „druhá námietka“).

3. Sťažovateľka formuluje výhrady proti hodnoteniu svedeckej výpovede MUDr. J. M.   v   namietaných   rozsudkoch   najvyššieho   súdu,   keďže   podľa   nej   z tejto   výpovede „jednoznačne vyplynulo, že mal vedomosť a vedel o tom, že spoločnosť M., s. r. o. v objekte L.   vykonávala   svoju   podnikateľskú   činnosť,   že   tento   objekt   stavebne   upravovala   a rekonštruovala   v   súvislosti   s   už   spomínanou   nájomnou   zmluvou,...   ak   aj   vypovedal   k niektorým   otázkam   nie   celkom   zrozumiteľne,   tak   len   vo   vzťahu   ku   skutočnostiam dotýkajúcich   sa   rozsahu   a   objemu   žalobcom   vykonaných   prác,   a   nie   vo vzťahu   k okolnostiam na základe ktorých by mohla vzniknúť odôvodnená pochybnosť, že dotknuté rekonštrukčné práce na objekte L. vykonávala spoločnosť M., s. r. o., t. j. žalobca“ (ďalej aj „tretia námietka“).

4.   Podľa   sťažovateľky „Zistenia   znaleckého   posudku   č.   58/2003   vypracovaného znalcom...   nemohli   objektívne   odrážať   hodnotu   objektu   L....,   a   to   už   so zreteľom   k   tej skutočnosti,   že   svedok   MUDr.   J.   M.   vo   svojej   výpovedi   na   ústnom   pojednávaní   pred správcom   dane   uviedol,   že   dotknutý   nehnuteľný   objekt   videl   v   štádiu   rekonštrukcie   a rozostavanosti“ (ďalej aj „štvrtá námietka“).

5. Sťažovateľka sumarizujúc predchádzajúcu argumentáciu „... opätovne poukazuje na nedôsledné uplatňovanie § 2 a § 3 zákona č. 511/1992 Zb. v dotknutom daňovom konaní a   následne   i   konaní   súdnom   a   súčasne   poukazuje   opätovne   na   porušenie   zákonných ustanovení   §   15   ods.   3   písm.   e)   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov [sťažovateľka mala zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. e) zákona o správe daní, pozn.]. Sťažovateľ v súvislostiach uvádzaných v bode I./1,2,3,4,5 a súčasne v bode II./1,2,3,4,5 je toho názoru, že pri dôslednom dodržiavaní všetkých zákonných podmienok v dotknutom daňovom a   následne i   súdnom   konaní,   t.   j.   najmä keby   sťažovateľ mohol   v dotknutom daňovom konaní uplatniť svoje právo zaručené mu zákonom v ustanoveniach § 15 ods. 3 písm. d) a e) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov [sťažovateľka mala zrejme na mysli § 15 ods. 5 písm. d) a e) zákona o správe daní, pozn.], v dotknutom daňovom konaní by z vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“ (ďalej aj „piata námietka“).

Na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   sťažovateľka   navrhuje,   aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že rozsudkami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf   25/2011   z   27.   októbra   2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 „bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa v ustanoveniach čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozsudky   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje svoje výhrady proti rozsudkom   najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pôvodne   pod sp. zn. Rvp 108/2012 a sp. zn. Rvp 109/2012, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky (a jej právneho zástupcu) a najvyššieho súdu, proti ktorému obe sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V súlade s čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   každý   má právo,   aby sa   mohol vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   nemožno považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že námietky uplatnené sťažovateľkou v žalobách o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňového riaditeľstva (citované v časti I odôvodnenia, pozn.),   v   odvolaniach   proti   rozsudkom   krajského   súdu   (sp.   zn.   24   S   97/2010 zo 4. marca 2012 a sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2012) a v samotných sťažnostiach adresovaných   ústavnému   súdu   sú   v   zásade   identické,   a   preto   ústavný   súd   v   ďalšom poukazuje na tie časti namietaných rozsudkov najvyššieho súdu, v ktorých sa najvyšší súd ako   odvolací   súd   s týmito   námietkami   zaoberal,   pričom   úlohou   ústavného   súdu   bolo posúdiť, či sa najvyšší súd s nimi vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

K prvej námietke najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol, že sa nestotožňuje so   sťažovateľkou   tvrdenou   dobromyseľnosťou   pri   užívaní   nehnuteľností   na   základe nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi   ňou   a L.,   a.   s.,   z   30.   novembra   1999,   keďže „O nedobromyseľnosti   žalobcu   vo   vzťahu   k   spornej   nájomnej   zmluve   svedčí   predovšetkým výpoveď bývalého predsedu predstavenstva L., a. s., Ing. P. K. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 09. 09. 2009 tento svedok správcovi dane do zápisnice uviedol, že vyššie uvedenú nájomnú zmluvu zo dňa 30. 11. 1999 on ako predseda predstavenstva nepodpísal, pretože   žiadal   zmluvu   doplniť   o   niektoré   body   obmedzujúce   žalobcu   v   nakladaní   s predmetom nájmu, napr. zákaz prenajímať nehnuteľnosti tretej osobe alebo zapracovať do zmluvy   podmienku   schválenia   zamýšľaných   rekonštrukčných   prác   predstavenstvom prenajímateľa. Čo sa týka predsedu predstavenstva, tento podpísal nájomnú zmluvu až dňa 24. 07. 2001 po doplnení uvádzaných požiadaviek.

Predtlač   mien   a   funkcií   konateľov   podpisujúcich   strán   sa   nachádzajú   pod záverečnými ustanoveniami nájomnej zmluvy spolu s dátumom podpisu zmluvy na tej istej strane   zmluvy.   Za žalobcu   podpísal   spornú   nájomnú   zmluvu   konateľ   spoločnosti   J.   N., pričom   za   účelom   uvedenia   podpisu   prenajímateľa   sú   na   zmluve   uvedené   dve   mená   s uvedením ich funkcie. Z obsahu žalobcom predloženej nájomnej zmluvy vyplýva, že nad menom a funkciou predsedu predstavenstva L. a. s. jeho podpis chýba. Vzhľadom k tomu, že pred podpisom nájomnej zmluvy prebiehali rokovania, počas ktorých museli byť rokujúcim stranám   známe   výhrady   predsedu   predstavenstva   L.   k   obsahu   zmluvy   a   je   vysoký predpoklad, že tieto výhrady boli konateľovi žalobcu známe, nie je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver, že v roku 2000 bol žalobca v užívaní nehnuteľností prenajatých kúpeľov dobromyseľný. Odvolací súd podotýka, že žalobcovi nesvedčí ani obsah zápisu v príslušnom obchodnom registri o spôsobe konania v mene akciovej spoločnosti L. a. s., podľa   ktorého   v mene   spoločnosti   konajú   a   podpisujú   vždy   najmenej   dvaja   členovia predstavenstva.   Zápis   spôsobu   konania   obchodnej   spoločnosti   v   obchodnom   registri   je súčasť   obsahu   verejnej   listiny,   ktorá   slúži   verejnosti,   tretím   osobám,   na   overenie relevantných   informácií   potrebných   pri   vstupe   s   týmito   obchodnými   spoločnosťami   do právnych   vzťahov.   V   záujme   predchádzania   právnej   neistote   a   v   záujme   uzatvárania jasných a korektných zmlúv, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať na to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní vedených v súvislosti   s   podnikateľskou   činnosťou   tej   ktorej   zmluvnej   strany.   Žalobca   teda   v   čase podpisu   nájomnej   zmluvy   zo   dňa   30.   11.   1999   mal   a   mohol   vedieť,   akým   účinným   a zaväzujúcim spôsobom jeho zmluvný partner – L. a. s. koná.

Na platnosť zmluvy o prenájme nebytového priestoru zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov podľa § 3 ods. 3 v spojení s ods. 4 vyžaduje písomnú formu, pričom nedostatok podpisu konajúcej osoby, v prípade obchodnej   spoločnosti   podpisov   členov   štatutárneho   orgánu   spoločnosti   podľa   spôsobu uvedeného   v   obchodnom   registri,   spôsobuje   neplatnosť   takéhoto   právneho   úkonu   pre nedostatok formy (§ 40 OZ). Nakoľko sa jedná o nedodržanie písomnej formy vyžadovanej zákonom, má tento nedostatok zmluvy za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ba   s prihliadnutím   na   vedomý   nedostatok   prejavu   vôle   nepripojením   podpisu   predsedu predstavenstva prenajímateľa, možno konštatovať, že sa jedná o ničotný právny úkon, ku ktorého uzavretiu vôbec nedošlo. Právny úkon sa podľa súdnej praxe za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň hľadí tak, ako keby nebol vôbec urobený a jeho neplatnosť pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť súd alebo iný štátny orgán prihliada z úradnej povinnosti, bez toho, aby sa jej neplatnosti dotknutá osoba dovolávala. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti uzavretia spornej nájomnej zmluvy a na vedomosť žalobcu o nesúhlase predsedu predstavenstva L. s obsahom spornej zmluvy, nemožno ju považovať za platne uzavretú. Žalobca ako druhá zmluvná strana vedel o neakceptovaní zmluvného návrhu a prenajímateľ s úmyslom neuzavrieť navrhovanú zmluvu nedoplnil podpis predsedu predstavenstva, preto možno uvedenú zmluvu považovať za neuzavretú, a nie za relatívne neplatnú.

V tomto ohľade je vyhodnotenie správcu dane, že žalobca k dodávateľským daňovým dokladom nepredložil uzavretú nájomnú zmluvu, správne, pretože vo vzájomnej súvislosti výsledkov ďalšieho dokazovania bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 v spojení s § 29 ods. 4 zákona o správe daní).“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   v   namietaných rozsudkoch vo vzťahu k prvej námietke založené v prvom rade na závere o neplatnosti nájomnej   zmluvy   pre   nedostatok   formy   vychádzajúcom   z   aplikácie   §   40   Občianskeho zákonníka z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať aj na ďalšiu časť odôvodnenia   najvyššieho   súdu   týkajúceho   sa   skúmania   platnosti   nájomnej   zmluvy v namietaných rozsudkoch, podľa ktorej „vo vzťahu k splneniu zákonných hmotnoprávnych podmienok na vznik nároku na nadmerný odpočet DPH podľa § 20 zákona o DPH, riešenie tejto otázky (platnosti nájomnej zmluvy, pozn.) je irelevantné. Základnou podmienkou, ak zákon neustanovuje inak, na vznik nároku na nadmerný odpočet podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona   o   DPH   je,   aby   platiteľ   zdaniteľné   plnenia   prijímal   na   uskutočnenie   jeho zdaniteľných   plnení.   Samozrejme   nesmie   byť   spochybnené,   resp.   nepreukázateľné, uskutočnenie   zdaniteľných   plnení,   a   to   za   súčasného   splnenia   formálnych   nárokov kladených zákonom na daňové doklady a kumulatívnych podmienok stanovených v § 20 ods. 2 zákona o DPH.

Skúmanie   účelu   prijímania   zdaniteľných   plnení   platcom   DPH   je   prvoradé a podstatné,   pričom   prijímanie   takýchto   plnení   na   základe   neplatného   právneho   úkonu nemá   na   vznik   nároku   na   odpočet   DPH   význam.   Neplatnosť   právneho   úkonu   by   bola významnou skutočnosťou v prípade, ak by si obchodní partneri navzájom vrátili vzájomné plnenia, čo by bolo podkladom na vykonanie opravy základu dane podľa § 18 zákona o DPH.

Obdobný   výklad   pri   skúmaní   podmienok   na   určenie   daňovej   povinnosti   na   dani z príjmu vyplýva i z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 241/07-44 zo dňa 18.   septembra   2008,   v   zmysle   ktorého   podľa   hmotnoprávnej   úpravy   dane   z   príjmov v posudzovanom zdaňovacom období platnosť alebo neplatnosť zmluvy (právneho úkonu) z pohľadu súkromnoprávneho nemala vplyv na skutočnosť, či výdavky realizované na jej základe sú, alebo nie sú daňovými výdavkami.“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu záveru najvyššieho súdu vyjadrenému v namietaných rozsudkoch, podľa ktorého pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty je prvoradé splnenie hmotnoprávnej podmienky, aby zdaniteľné plnenie   platiteľ   dane   prijímal, nemožno   mať z   ústavného hľadiska   výhrady. V nadväznosti   na   tento   právny   záver   možno   potom   tvrdiť,   že   aj   splnenie   ďalších hmotnoprávnych podmienok je logicky spojené s preukázaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia,   so   zaúčtovaním   dane   na   vstupe,   zaplatením   dane   platiteľovi,   ktorý   uskutočnil zdaniteľné plnenie, ako aj s formálnymi požiadavkami kladenými na daňový doklad alebo zjednodušený   daňový   doklad   a   na   doklady   preukazujúce   zaplatenie   dane   [§   20   ods.   2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania správneho orgánu − daňového riaditeľstva (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“)].

Vzhľadom   na   už   citované   stráca   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   posúdenia (ne)platnosti   nájomnej   zmluvy   vzhľadom   na   jej   irelevantnosť   pre   posúdenie   splnenia podmienok na vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty svoje reálne opodstatnenie aj v rámci argumentácie uplatnenej v konaní pred ústavným súdom.

V   rámci   prvej   námietky   sťažovateľka   zároveň   poukazovala   na   odlišné   závery iného senátu   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v   rozsudku   sp.   zn.   3   Sžf   30/2011 z 3. októbra 2011,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   24   S   99/2010 zo 4. marca   2011,   ktorým bolo   preskúmavané   rozhodnutie   daňového   riaditeľstva sp. zn. I/221/13038-82793/2010/990325-r   z   23.   augusta   2010   vo   veci   odpočtu   dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie júl 2000, a v rozsudku sp.   zn. 3 Sžf   25/2011 z 2.   augusta   2011,   ktorým   bol zrušený rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 24 S 101/2010 zo 4. marca 2011, ktorým bolo preskúmané rozhodnutie daňového riaditeľstva sp. zn. I/221/13037-82792/2010/990325-r z 23. augusta 2010 vo veci odpočtu dane z pridanej hodnoty uplatnenej sťažovateľkou za zdaňovacie obdobie september 2000, ktorý otázku platnosti nájomnej zmluvy posúdil odlišne ako v namietaných rozsudkoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01, IV. ÚS 267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť judikatúry všeobecných súdov v identických, resp. porovnateľných veciach je nepochybne nežiaduca, ale sama osebe spravidla nepostačuje na to, aby ústavný súd   len   na   jej   základe   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   ak v posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky, podľa ktorej došlo v jej veciach zo strany žalovaného (daňového riaditeľstva, pozn.) k porušeniu zákona o správe daní tým, že sa nemohla   zúčastniť „ústneho   pojednávania   11.   12.   2009“,   najvyšší   súd   v   namietaných rozsudkoch najmä uviedol:

«K   námietke   žalobcu   ohľadne   nezabezpečenia   jeho   účasti   správcom   dane   pri výsluchu svedka, konateľa spoločnosti E. s. r. o. N. K., odvolací súd uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom výsluchu bolo podanie vysvetlenia k dokladmi podloženým zisteniam a   k   informácii   poskytnutej   Mestom   L.,   ktoré   bolo   objednávateľom   prác   vykonaných spoločnosťou E. s. r. o., sa účasť žalobcu nejaví ako nevyhnutná na zabezpečenie jeho práv, pričom možnosť jeho oboznámenia sa s obsahom dôkazu formou nahliadnutia do spisu, čo žalobca nevyužil, prípadne jeho vyjadrenie sa k zisteniam správcu dane, na to postačuje. Vo svetle dosiaľ vykonaného dokazovania sa prítomnosť žalobcu na výsluchu tohto svedka nejaví ako okolnosť, ktorá by mohla zásadným spôsobom zvrátiť výsledky dokazovania, obzvlášť   kladením   otázok   konateľovi   spoločnosti,   s   ktorou   žalobca   nebol   v   žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu. Výsluch uvedeného svedka mal len dotvoriť celkový obraz o realizovanej plynofikácii prenajatého objektu, ktorej realizovanie žalobca, na rozdiel od vyslúchaného svedka, nevedel žiadnymi dôkazmi preukázať. Výsledky výsluchu uvedeného svedka korešpondovali s ostatnými súvisiacimi podpornými dôkazmi, ako napr. stavebné povolenie na stavbu „L. - prívod plynu“ vydané v roku 1999, kolaudačné rozhodnutie č. F-2000/01715 zo dňa 06. 09. 2000 vydané na stavebníka S. š. p. O., faktúra vystavená Mestu   L.   spoločnosťou   E.   s.   r.   o.   za   vykonané   výkopové   a zásypové   práce   súvisiace   s uvedenou plynofikáciou. Vykonanie výkopových a zásypových prác žalobcom nepotvrdilo ani Mesto L., ani predseda predstavenstva L., a. s., Ing. P. K., o ktorého výsluchu boli, mimochodom,   žalobca   i   jeho   právny   zástupca   vopred   informovaní,   pričom   svoje   právo účasti na výsluchu a klásť svedkovi otázky, nevyužili.

Z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd   neoznámenie   termínu   výsluchu   svedka   N.   K. žalobcovi nehodnotí ako závažné porušenie jeho procesných práv vyplývajúcich z § 15 ods. 5 písm. d/ a e/ zákona o správe daní, a to i s prihliadnutím na skutočnosť, že správca dane v rámci výkonu opakovanej daňovej kontroly mal snahu realizovať žalobcom navrhované dôkazy   (napr.   predvolaním   svedka   P.   B.),   vysporiadal   sa   s   námietkami   žalobcu predloženými k protokolu o výsledku opakovanej daňovej kontroly a uviedol ich v dodatku k tomuto protokolu, ako i prvostupňovom rozhodnutí správcu dane.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho   intenzita   a   existujúca   príčinná   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   ústavou garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami   na   spravodlivosť   procesu   ako   celku   nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé   porušenie   zákona   zo   strany   orgánu   verejnej   moci   má   automaticky   za   následok porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva,   v   danom   prípade   predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade z citovaného vyplýva, že sa najvyšší súd s uvedenou námietkou sťažovateľky v namietaných rozsudkoch zaoberal, pričom pripustil možnosť, že zo strany správneho   orgánu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však   primeraným spôsobom   odôvodnil, z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä   v   súvislosti   s   vyhodnotením   ďalších dôkazov v rámci daňového konania zásadný vplyv na náležité zistenie skutkového stavu veci. Za daných okolností ani druhá námietka sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jej sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup najvyššieho súdu, resp. jeho rozhodnutia boli arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené. Naopak, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v namietaných rozsudkoch ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s touto námietkou sťažovateľky.

K tretej námietke sťažovateľky založenej na jej výhradách k hodnoteniu svedeckej výpovede svedka MUDr. J. M. najvyšší súd v namietaných rozsudkoch uviedol:

„Vo vzťahu k výpovedi svedka MUDr. J. M. odvolací súd konštatuje, že táto bola prvostupňovým aj druhostupňovým správnym orgánom, ako i krajským súdom vyhodnotená správne bez zaujatosti v neprospech žalobcu a v súlade so zásadami logiky, pričom ani odpovede   uvedeného   svedka   na   otázky   žalobcu   počas   výsluchu   nedávajú   jednoznačnú odpoveď   na   nezodpovedané   otázky,   či   žalobca   v   kontrolovanom   zdaňovacom   období vykonával rekonštrukčné práce na sporných objektoch, aké práce a v akom rozsahu.“Vzhľadom na najvyšším súdom tvrdenú správnosť vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. zo strany správnych orgánov, ako aj krajského súdu považoval ústavný súd za potrebné   poukázať   na   relevantné   časti   rozsudkov   krajského   súdu   sp. zn. 24 S 97/2010 zo 4. marca 2011 a sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2010. Podľa rozsudku krajského súdu sp.   zn.   24   S   97/2010   zo   4.   marca   2010 „Z   obsahu   zápisnice   o ústnom   pojednávaní... vyplýva, že svedok si nepamätal zmluvné vzťahy (teda ani zmluvné strany), nepotvrdil, že rekonštrukčné   práce   vykonal   žalobca   a   len   stručne   opísal   stav,   v ktorom   sa   objekt nachádzal (vybudovaná kotolňa, zatepľovacie práce a pod.) bez uvedenia subjektu, ktorý tieto práce mal vykonať. Svedok sa nevedel vyjadriť ani k odovzdávaniu a preberaniu týchto prác, ani ku konkrétnej hodnote preinvestovaných prostriedkov, len odhadom uviedol sumu 2 mil. Sk. Súd sa stotožňuje so záverom správcu dane i žalovaného ohľadne vyhodnotenia jeho   svedeckej   výpovede,   ktorú   považoval   za   nekonkrétnu   a   z   ktorej   nemožno   vyvodiť žalobcom tvrdený záver, že by uvedený svedok potvrdil rozsah vykonaných prác ani to, že tieto   práce   vykonal   žalobca.   Pokiaľ   teda   žalobca   na   pojednávaní   navrhol   opakovanie dôkazu svedeckou   výpoveďou   MUDr.   M.,   aj vzhľadom   na   nekonkrétny   obsah pôvodnej výpovede   tohto   svedka,   ako   aj   vzhľadom   na   značný   časový   odstup   od   deklarovaného vykonania rekonštrukčných prác, nepovažoval súd za účelné navrhnutý dôkaz vykonať.“.

V rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 S 100/2010 zo 4. marca 2010 sa uvádza, že „z výpovede svedka nevyplýva, že stavebné a rekonštrukčné práce na objekte L. vykonával M., s. r. o. Svedok nemal vedomosť o tom, kto bol v danom období nájomcom objektu L. a kto vykonával rekonštrukciu. Odvolateľ bol prítomný pri vypočutí svedka, a mohol klásť otázky,   čo   aj   urobil,   a   preto   žalovaný   nepovažoval   za   potrebné   znovu   tohto   svedka vypočuť.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že aj s výhradou sťažovateľky týkajúcou sa „nesprávneho“ vyhodnotenia svedeckej výpovede MUDr. J. M. sa najvyšší súd v namietaných rozsudkoch ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

V   rámci   štvrtej   námietky   sťažovateľka   formuluje   výhrady   proti   zisteniam obsiahnutým   v   znaleckých   posudkoch.   Na   túto   námietku   reagoval   najvyšší   súd v namietaných rozsudkoch takto:

„Vykonanie dôkazov znaleckými posudkami vypracovanými z dôvodu ohodnotenia prenajatých   nehnuteľností   pred   ich   rekonštrukciou   a   po   rekonštrukcii   dvoma   odlišnými znalcami   bolo   pre   účely   preukázania   žalobcových   tvrdení   realizované   správcom   dane na návrh žalobcu. Skutočnosť, že zistenia z nich vyplývajúce nie sú v súlade s očakávaním žalobcu   o   preukázaní   ním   uvádzanej   výšky   zhodnotenia   predmetného   majetku,   nie   je dôvodom,   aby   na   ne   správca   dane   pri   hodnotení   všetkých   vykonaných   dôkazov   v   ich vzájomnej súvislosti neprihliadal.

V   tejto   súvislosti   nemožno   prisvedčiť   argumentácii   žalobcu   o   nadmernej opotrebovanosti a nadmernom zdevastovaní posudzovaných objektov, nakoľko v priebehu troch   rokov   od   žalobcom   deklarovanej   rekonštrukcie   objektov,   investícia   v   sume cca 15 mil. Sk   sa   na   ohodnotení   nehnuteľností   musela   prejaviť,   čo   však   zo   znaleckého posudku z roku 2003 nevyplýva, ba naopak vyplýva z neho celkovo nižšia hodnota predmetu ocenenia ako pred začatím rekonštrukcie.“

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových   kontrolách,   zápisnice   o   miestnom   zisťovaní   a   obhliadke,   povinné   záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Dôkazné bremeno v rámci daňového konania spočíva na daňovom subjekte a jeho povinnosťou je predovšetkým preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, resp. v okolnostiach daného prípadu pre vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty a jeho výšku.

Vo   vzťahu   k štvrtej,   ale i   tretej   námietke   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   dôkazmi vykonávanými správnymi orgánmi (daňovými orgánmi, pozn.) a ich hodnotením, ústavný súd   dopĺňa,   že   správny   orgán   hodnotí   dôkazy   podľa   vlastnej   úvahy, a to   každý   dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S prihliadnutím na odôvodnenie poskytnuté   najvyšším   súdom   v   namietaných   rozsudkoch   ústavný   súd   nezistil,   žeby argumentácia   sťažovateľky   (spochybňovanie   hodnotenia   svedeckej   výpovede,   ako   aj spochybňovanie znaleckých posudkov, pozn.) bola v tejto súvislosti spôsobilá na to, aby na jej   základe   bolo   možné   namietané   rozsudky   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné. Navyše, daňové orgány sa pri zisťovaní skutkového stavu vecí riadili aj inými dôkazmi, vo vzťahu ku ktorým najvyšší súd uviedol:

„Odvolaciemu   súdu   z   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v   administratívnom   spise žalovaného   nevyplývajú   žiadne   dôkazy   a   skutočnosti   preukazujúce,   že   by   mal   žalobca v súvislosti   s   užívaním   prenajatých   nehnuteľností   v   úmysle   prijímať   zdaniteľné   plnenia na uskutočnenie   jeho   vlastných   zdaniteľných   plnení,   teda   realizovať   tam   podnikateľskú činnosť.

Predovšetkým žiadne listinné dôkazy nenasvedčujú tomu, že by žalobca realizoval prípravu   a   kroky   potrebné   na   zahájenie,   prípadne   činnosti   spojené   s   rekonštrukciou a plynofikáciou prenajatých nehnuteľností. Správcovi dane nepredložil dôležité súvisiace listinné dôkazy, akými by nesporne boli štúdia na podnikateľský zámer využitia prenajatých L.,   projektová   dokumentácia   na   realizáciu   rekonštrukcie   alebo   plynofikácie   objektov, stavebný denník,   súpis vykonaných stavebných prác,   protokoly o vykonaných prácach a odovzdaní objednaného diela a podobne. Absencia takýchto dôkazov nasvedčuje tomu, že žalobca zrejme nemal v úmysle v predmetných objektoch uskutočňovať svoje zdaniteľné plnenia, resp. ani tak nečinil.

Hodnovernosti   žalobcom   deklarovaných   zdaniteľných   plnení   a   jeho   tvrdeniam neprispieva ani skutočnosť, že od Mesta L. za účelom zmluvne dohodnutej kompenzácie nájomného s vynaloženými nákladmi na rekonštrukciu prenajatých nehnuteľností predložil požiadavku na vyplatenie 527 730,46 Eur, pričom suma vyplývajúca z predložených faktúr dosahovala výšku 59 542,64 Eur. Navyše z predložených daňových dokladov prenajímateľ nevedel zistiť, a to konštatuje po posúdení v rámci daňovej kontroly i správca dane, kto daný doklad vystavil, schválil, podpísal, doklady neboli opatrené pečiatkou dodávateľa, doklady boli vystavené výlučne na dodávku stavebného materiálu s 23 % DPH, neobsahujú súpis vykonaných prác, doklady za dodávky stavebného materiálu sú bez dodacích listov, nie   je   možné   skontrolovať,   kto   materiál   dodal,   prevzal,   kde,   kedy   a ako   bol   v rekonštruovaných nehnuteľnostiach zabudovaný.

Z listinného dôkazu predloženého Mestom L.,   úradného záznamu k posudzovaniu účelne vynaložených nákladov na zhodnotenie nehnuteľnosti L. zo dňa 16. 02. 2001 vyplýva, že   pri   kontrole   realizovaných   stavebných   prác   sa   so zástupcami   mesta   na   základe požiadavky žalobcu stretol konateľ spoločnosti P., s. r. o., P. B., ktorý však nemal kľúče od kontrolovaných objektov a potrebné informácie nevedel poskytnúť. Uvedený, t. č. bývalý konateľ spoločnosti P., s. r. o., do zápisnice správcovi dane dňa 26. 04. 2004 vypovedal, že si nepamätá, resp. nevie, akými stavebnými strojmi sa ním ako subdodávateľom žalobcu, resp. vykonávateľom stavebných prác realizovala rekonštrukcia a ohľadne zabezpečenia potrebných strojov uviedol, že tieto na miesto stavebných prác zabezpečoval žalobca, ktorý ich mal prenajaté. Uvedené tvrdenie nekorešponduje s tvrdením žalobcu, ktorý na otázky zabezpečenia strojov potrebných k realizácii stavebných prác dňa 15. 07. 2009 správcovi dane do zápisnice odpovedal, že si nepamätá, od koho mali stroje prenajaté. Nie len tieto dôkazy   a   súvislosti,   ale   aj   mnohé   iné,   podrobne   rozobraté   v   žalobou   napadnutom rozhodnutí   žalovaného,   svedčia   o   nedôveryhodnosti   žalobcom   deklarovaných   prijatých zdaniteľných plneniach ako o nevierohodnosti predložených daňových dokladov.“

Piatou námietkou sťažovateľka v zásade opätovne poukazuje rovnako ako v druhej námietke na porušenie § 15 ods. 5 písm. d) a písm. e) zákona o správe daní, a síce, že sťažovateľka   ako   daňový   subjekt,   u   ktorého   sa   vykonáva   daňová   kontrola,   má   právo vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane... d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní a e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim..., a bez konkrétnejšieho odôvodnenia uzatvára, že „v dotknutom daňovom konaní by s vysokou pravdepodobnosťou bol zistený iný skutkový stav, ktorý by následne musel byť zásadným spôsobom premietnutý i do výsledkov z opakovanej kontroly (DPH) správcu dane za dotknuté zdaňovacie obdobie, resp. taktiež premietnutý do prípadného rozhodnutia v uvedenom konaní“.

V   poradí   piata   námietka   sťažovateľky   má   všeobecný   a   sumarizujúci   charakter, pričom jej ústavná relevancia by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by boli z ústavného hľadiska akceptovateľné aj jej ostatné námietky. S prihliadnutím na svoje predbežné závery k predchádzajúcim námietkam sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že namietané rozsudky najvyššieho súdu neobsahujú také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať, že nimi došlo   k porušeniu   sťažovateľkou   označeného základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení, resp. nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci, posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (IV.   ÚS   362/09,   m.   m. IV. ÚS 62/08).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd sa z obsahu namietaných rozsudkov najvyššieho súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľky (v zásade totožnými s námietkami uvedenými v sťažnostiach, pozn.) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery vyjadrené v namietaných rozsudkoch najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   sú   založené   rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 25/2011 z 13. septembra 2011 a sp. zn. 5 Sžf 25/2011 z 27. októbra   2011,   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce z   relevantných procesných   noriem.   Ide   o   rozhodnutia,   ktoré   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevykazujú znaky svojvôle, pričom právne závery, ku ktorým v nich najvyšší súd dospel, sú založené na jeho   vlastných   myšlienkových   postupoch   a   hodnoteniach   a   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a udržateľné; ústavný súd ich preto nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Sťažovateľka   súčasne   v   oboch   sťažnostiach   namietala   aj   porušenie   svojho základného   práva   domáhať   sa   preskúmania   rozhodnutí   orgánu   verejnej   správy   súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy namietanými rozsudkami najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažností,   ako   aj   zo   skutkových   zistení vyplývajúcich z k sťažnostiam pripojených písomností a s prihliadnutím na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) ústavný súd konštatoval, že namietané porušenie tohto základného práva (čl. 46 ods.   2 ústavy) je zjavne nedôvodné a neopodstatnené. Sťažovateľke totiž nebolo rozhodnutiami vo veci   konajúcich   všeobecných   súdov   odňaté   právo   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotná sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné   dôkazy   preukazujúce   opak.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v   oboch   prípadoch nerozhodol   podľa   predstáv   sťažovateľky,   totiž   nemôže   zakladať   dôvod   na   vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie základného práva na vyjadrenie ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd iba odkazuje na svoje predchádzajúce právne závery a konštatuje, že ak nezistil neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť namietaných rozsudkov najvyššieho súdu v súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak to isté platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky sú zjavne neodôvodnené, a preto ich z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012