znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 28/2009 zo 17. decembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5 Tost 28/2009   zo   17.   decembra   2009   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   väzobne   stíhaný   pre   zločin   založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona; jeho trestná vec je vedená Špecializovaným trestným súdom, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný   súd“),   pod   sp.   zn.   Tp   9/2009.   V   predmetnej   veci   sťažovateľ   vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni pre prípravné konanie špecializovaného súdu, o ktorej táto podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku rozhodla uznesením sp. zn. Tp 9/2009 z 19. októbra 2009 tak, že nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci.

Proti označenému uzneseniu sudkyne pre prípravné konanie špecializovaného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal „okrem iného... aj zaujatosť sudcov JUDr. J. K. a JUDr. P. F., ktorí sú členmi senátu rozhodujúceho o mojej sťažnosti.

Námietku zaujatosti som odôvodnil v podstate tým, že som na namietaných sudcov NS SR podal podnet na podanie návrhu na disciplinárne konanie, z čoho vyplýva obava z nedostatku ich nestrannosti a pomeru k osobám zúčastneným na konaní.“.

O námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom rozhodol podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku   najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   2 Tost   22/2009   z 12.   novembra   2009   tak, že predseda senátu JUDr. J. K. a člen senátu JUDr. P. F. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

Proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť „argumentujúc tým, že som námietku voči p. K. a F. odôvodnil práve podaným podnetom na   podanie   návrhu   na   disciplinárne   konanie,   teda   že   nie   je   pravda,   že   som   námietku neodôvodnil ako zavádzajúco uvádza napadnuté uznesenie a ďalej som namietal sudcov NS SR ktorí verejne uvádzali, že rozhodujú pod tlakom (petícia nespokojných sudcov)“. O tejto sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   5   Tost   28/2009   zo   17. decembra 2009 tak, že ju zamietol.

Podľa sťažovateľa „V tomto uznesení bolo opätovne uvedené, že som v námietke voči predmetným sudcom neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali vzniku pochybnosti   o   nezaujatosti   p.   K.   a F.   Skutočnosťou,   že   sudcovia   podpísali   spomínanú petíciu sa senát NSR 5 Tost vôbec nezaoberal.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   mal „senát   NS   SR 5 Tost preskúmať aj námietku súvisiacu s verejným deklarovaním nedostatku nestrannosti sudcov, ktorí sami a verejne uvádzajú,   že rozhodujú pod tlakom a pod...   pokiaľ sudca verejne deklaruje, že nie je nestranný a rozhoduje pod tlakom, toto jeho verejné vyhlásenie sa týka logicky všetkých vecí v ktorých rozhoduje.

Spomínaná petícia nespokojných sudcov totiž nekonkretizuje v ktorej konkrétnej veci sa cítia byť pod tlakom, ale naopak všeobecne konštatuje, že sa necítia nestranní... Keďže   sudca   podpísal,   že   nie   je   nestranný,   ja   sa   obávam   absolútne   dôvodne a oprávnene, že mu chýba nestrannosť.

Mám   za   to,   že   sa   touto   námietkou   mal   NS   SR   zaoberať   a   náležite   sa   s   ňou vysporiadať.

Nijakým spôsobom sa NS SR nevysporiadal ani s konkrétnym poukázaním na podaný podnet   na   podanie   návrhu   na   disciplinárne   konanie   voči   namietaným   sudcom,   čím   sa uznesenie sp. zn. 5 Tost 28/2009 zo 17. 12. 2009 stalo arbitrárnym a nepreskúmateľným. Nerozhodnutím   o   námietke   pre   podpísanú   petíciu   nespokojných   sudcov, arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   NS   SR   sp.   zn.   5   Tost   28/2009 zo 17.12.2009 boli porušené moje práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   28/2009   zo 17. decembra 2009 porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zrušil   toto   uznesenie   a   prikázal   najvyššiemu   súdu,   aby v predmetnej veci opätovne konal a rozhodol. Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 28/2009 zo 17. decembra 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom....

Ústavný súd si pre účely predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z najvyššieho súdu   príslušnú   spisovú   dokumentáciu   a   sústredil   sa   na   posúdenie   otázky,   či   sťažnosť sťažovateľa   možno   považovať   za   opodstatnenú.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   považoval   za potrebné poukázať tiež   na svoje   ústavné postavenie,   z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   arbitrárne a nepreskúmateľné   z   toho   dôvodu,   že   najvyšší   súd   sa   v   ňom „nijakým   spôsobom... nevysporiadal“ s   jeho   kľúčovou   námietkou,   podľa   ktorej   nemožno   považovať   sudcov najvyššieho súdu JUDr. J. K. a JUDr. P. F. za nestranných, keďže obaja podpísali petíciu „Päť viet“, v ktorej verejne deklarovali, že nie sú nestranní a rozhodujú pod tlakom.

Z   príslušnej   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 22/2009 z 12. novembra 2009 najmä uviedol:

«Vzhľadom   na   medializované   vyjadrenia   sudcov,   ktorí   podpísali   petíciu   „5   viet nespokojných sudcov“ vznášam námietku zaujatosti voči sudcom NS SR, ktorí túto petíciu podpísali a mali rozhodovať v mojej trestnej veci.

V danom prípade títo nespokojní sudcovia vyhlásili, že nie sú nestranní a že nemôžu rozhodovať nestranne, že rozhodujú pod tlakom a pod.

Pokiaľ   sa   sudca   takto   politicky   angažuje   a   priamo   prezentuje   nedostatok   svojej nestrannosti, mal by sám automaticky oznámiť svoju zaujatosť a ani by nemal vykonávať funkciu sudcu. V prípade, keď sudca deklaruje nedostatok nestrannosti nemôže byť žiadne jeho rozhodnutie v súlade s ústavou SR a Dohovorom o ľudských právach...

Pre uvedené žiadam, aby boli vylúčený namietaní sudcovia, nevynímajúc p. K. a p. F., a aby sa o mojej veci konalo bez prieťahov.»

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia,   ktorým   sťažnosť sťažovateľa zamietol, okrem iného uviedol:

„Uplatnenie § 31 ods. 1 Tr. por. (vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania,   pozn.)   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   je   existencia   pomeru   vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci, k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich zástupcov, splnomocnencom a obhajcom preukázaná. V posudzovanej veci obvinený M. v písomných dôvodoch sťažnosti neuviedol žiadne také konkrétne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že u sudcov senátu 2 Tost JUDr. K. a JUDr. F. by vznikli pochybnosti pre ich pomer k prejednávanej veci, alebo k osobám, v zmysle požadovanom zákonom, ani objektívne zistený nebol.

Ani sudcovia JUDr. J. K. a JUDr. P. F. nezistili dôvody na postup podľa § 32 ods. 1 Tr. por., teda že by sami namietali svoju zaujatosť v predmetnej veci.

Okolnosť,   či   uvedení   sudcovia   podpísali   petíciu   spomínanú   obvineným,   je   pre rozhodovanie v tejto veci právne irelevantná a je aj nad rámec prieskumnej povinnosti senátu, ktorý rozhodoval o sťažnosti obvineného M. M.. Jeho úlohou bolo iba zistiť, či u konajúcich sudcov vzhľadom na prípadnú existenciu pomeru k prejednávanej veci, alebo k osobám, ktorých sa úkon týka, existuje pochybnosť o ich nezaujatosti. Takáto konkrétna skutočnosť zistená nebola, preto nie je daný ani zákonný dôvod pre vylúčenie predsedu senátu JUDr. J. K. a člena senátu JUDr. P. F. z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného M. M. a spol.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd v napadnutom uznesení   primeraným   spôsobom   reagoval   na   kľúčovú   (a   v   podstate   jedinú)   námietku sťažovateľa, ktorou tvrdil, že namietaní sudcovia „nie sú nestranní a že nemôžu rozhodovať nestranne“ vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podpísali   petíciu   „Päť   viet“.   Najvyšší   súd vyhodnotil   túto   námietku   ako   právne   irelevantnú   a   presahujúcu   rámec   prieskumnej povinnosti   príslušného   senátu   v   kontexte   s   podstatou   a   účelom   §   31   ods.   1   Trestného poriadku, ako aj odkazom na skutočnosť, že namietaní sudcovia sami nenamietali svoju zaujatosť vo veci sťažovateľa podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku. Tento právny záver najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   v   konkrétnych   okolnostiach   veci   za   ústavne akceptovateľný a udržateľný.

Sťažovateľ   sa   uvedenou   námietkou   v   podstate   domáhal   extenzívnej   interpretácie a aplikácie § 31 ods. 1 Trestného poriadku na svoju trestnú vec, ktorá ani podľa názoru ústavného súdu neprichádza v danom prípade do úvahy. V okolnostiach prípadu uvedenú námietku sťažovateľa možno navyše podľa názoru ústavného súdu považovať aj za účelovú, keďže   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   22/2009 z 12. novembra   2009   sťažovateľ   „naznačuje“,   že   pri   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu „dochádza k značným prieťahom“.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, a preto ním   ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010