znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M. a M. M., obaja bytom L., zastúpených advokátom JUDr. L. J., R., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)   a b) Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2 T 129/2003 zo 7. novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 54/2007 zo 4. júla 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 6/2008 z 19. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, ďalej spolu len „sťažovatelia“), doplnená na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 6. októbra 2008, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 129/2003 zo 7. novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   To   54/2007   zo 4.   júla   2007   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 6/2008 z 19. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 129/2003 zo 7. novembra 2006 odsúdení za trestný čin poškodzovania spotrebiteľa spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2   a   §   121   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do 31. decembra 2005 (keď predtým boli dvakrát okresným súdom spod obžaloby oslobodení) za skutok, ktorého sa mali dopustiť tým, že „poškodili spotrebiteľa O. M. na akosti tovaru tak, že menovaný si mal vo V. okres L. začiatkom apríla roku 2002 objednať u M. M. ako živnostníka   dodávku   malotraktora   MT   8-132   s motorom   Lombardini   v   kúpnej   cene 360.000,- Sk, ktorú poškodený vyplatil M. M. v dvoch splátkach, a to dňa 24. 3. 2002 sumu vo výške 100.000,- Sk a dňa 16. 4. 2002 sumu vo výške 260,000,- Sk, dňa 18. 4. 2002 mu dodali malotraktor MT 8-132 s motorom Slávia, ktorý oproti motoru Lombardini má horšie technické parametre, nižší výkon, životnosť, vyššiu spotrebu a hlučnosť, tiež nižšiu kúpnu cenu,   na   tieto   okolnosti   poškodeného   úmyselne   neupozornili,   pretože   už   od   výrobcu objednali motor Slávia, čím poškodili O. M. o sumu najmenej 52.291,-Sk“.

Sťažovatelia   podali   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 2 To 54/2007-288 zo 4. júla 2007 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a na „nezmenenom skutkovom základe“ podľa § 259 ods. 3 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 odsúdil sťažovateľa v 1. rade za trestný čin poškodzovania spotrebiteľa podľa § 121 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a sťažovateľa v 2. rade odsúdil   za   trestný   čin   poškodzovania   spotrebiteľa   podľa   §   10   ods.   1   a   §   121   ods.   1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Sťažovatelia podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), c) a i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, ktoré najvyšší súd odmietol uznesením sp. zn. 3 Tdo 6/2008 z 19. marca 2008.

Podľa názoru sťažovateľov označené rozhodnutia všeobecných súdov nereagujú na nimi prednesenú obhajobu a nie sú dostatočne odôvodnené, dokonca si odporujú. Krajský súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   pričom „ponecháva   bez   povšimnutia,   že   za správne označuje aj to, čo sám odvolací súd zmenil“. Krajský súd totiž konštatoval, že sťažovateľ   v 2.   rade   nemohol   naplniť   znaky   trestného   činu,   ktorý   spáchal   sťažovateľ v 1. rade, za ktorý boli obžalovaní ako spolupáchatelia, napriek tomu však rozhodol na nezmenenom   skutkovom   základe.   V   rozsudku   odvolacieho   súdu   nie   je uvedené,   akého skutku sa mal dopustiť sťažovateľ v 2. rade, a teda nie je jasné, za aký skutok bol odsúdený. K rozhodnutiu dovolacieho súdu uviedli, že „toto zjavne opomína, že obhajoba namietala nielen skutkové závery, ale aj závery právne, osobitne spôsob výkladu a uplatnenia § 121 Trestného   zákona   na   daný   prípad,   resp.   nemožnosť   interpretácie   tohto   ustanovenia spôsobom, ktorý si osvojil odvolací súd (Ten jediný sa aspoň pokúsil vysvetliť, prečo je možné na daný prípad aplikovať § 121 Trestného zákona, aj keď spôsobom arbitrárnym a pre   obhajobu   nezrozumiteľným,   zjavne   rozširujúcim   podmienky   trestno-právnej zodpovednosti nad rozsah vymedzený zákonom.)“.

Sťažovatelia namietajú, že boli odsúdení za skutok, ktorý nenapĺňa znaky objektívnej a subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa § 121 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie práva na obhajobu, ktoré odôvodňujú tým, že sťažovateľ v 2. rade bol odvolacím súdom uznaný vinným z pomoci k trestnému činu poškodzovania spotrebiteľa podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 121 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom o tomto   obvinení   nebol   vopred   upovedomený,   nemal   možnosť   sa   k nemu   vyjadriť a prípadne   zvážiť   možnosti   svojej   obhajoby.   Upozornenie   na   túto   zmenu   bolo   pritom potrebné aj vzhľadom na to, že v obžalobe bol skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania spotrebiteľa podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Toto ustanovenie definuje trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou. Sťažovatelia tvrdia, že „Ani okresný a ani odvolací súd nás v priebehu celého konania neupozornili na možnosť posúdenia žalovaného skutku v zmysle § 121 Trestného zákona,   resp.   v zmysle   §   10   ods.   1   Trestného   zákona“.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia s poukazom na rozhodnutie Pélissier a Sassi c. Francúzsko z 25. marca 1999 uviedli, že závery dovolacieho súdu sú v rozpore s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   označenými   rozhodnutiami   bolo   druhýkrát rozhodnuté o nároku na náhradu škody, hoci o tomto nároku poškodeného bolo už predtým rozhodnuté v občianskoprávnom konaní tak, že jeho žaloba bola zamietnutá.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

1. Základné právo M. M., nar... v R., trvalé bydlisko L., a M. M., nar... v L., bytom L., podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo podľa článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   sp. zn. 2 T/129/2003 zo dňa 7. 11. 2006, Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 54/2007- 288 zo dňa 4. 7. 2007 a Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 6/2008 zo dňa 19. 3. 2008 porušené bolo.

2. Zrušuje sa Rozsudok Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 2 T/129/2003 zo dňa 7. 11. 2006, Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 54/2007-288 zo dňa 4. 7. 2007 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 6/2008 zo dňa 19. 3. 2008,   a vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   v Liptovskom   Mikuláši,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

3. M. M. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 6.732,- Sk, ktoré je Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. L. J., advokátska kancelária R.

4. M. M. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 6.732,- Sk, ktoré je Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. L. J., advokátska kancelária R.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   odvolanie   proti   namietanému rozsudku okresného súdu, ako aj dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského súdu, a teda v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a v súlade s princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa domáhali ochrany svojich práv v systéme všeobecných súdov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu   a rozsudkom   krajského   súdu   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový   a právny   základ ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd nepreskúmava, či   v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 17/01, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06). Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o porušení ich základných práv.

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   ich   odsúdenie   je   založené   na arbitrárnom výklade a aplikácii ustanovenia § 121 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ako aj na porušení práv obhajoby, keď sťažovateľ v 2. rade nemal možnosť účinne sa obhajovať od začiatku konania, pretože nebol upovedomený o právnej kvalifikácii skutku, ako ho posudzoval odvolací súd.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľov   proti   rozsudku   krajského   súdu   odmietol. K tvrdeniu sťažovateľov o porušení práva na obhajobu [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Tdo 6/2008 z 19. marca 2008 uviedol:

„Rovnako nie je daný dôvod dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zákon nevyžadoval,   aby   obvinený   M.   M.   musel   byť   upozornený   na   odlišné   právne   posúdenie skutku,   nakoľko   sa   nejednalo   o zmenu   právnej   kvalifikácie,   ani   prísnejšiu   právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol v obžalobe trestne stíhaný. Na tejto situácii nič nemení ani fakt, že v obžalobe okresného prokurátora v L. zo dňa 18. júna 2003, sp. zn. Pv 1239/02 (viď č. l. 126-134 spisu) sa v právnej kvalifikácii nesprávne uvádzalo ustanovenie § 124 ods. 1 Tr. zák. súbežne popri závere, že tam uvedený skutok sa posudzuje ako trestný čin poškodzovania spotrebiteľa   (správne má   ísť   o ustanovenie §   121 ods.   1 Tr.   zák.),   lebo obvinení   mali   spôsobiť   na   cudzom   majetku   škodu   nie   nepatrnú   tým,   že   poškodili spotrebiteľa   tak,   že   ho   oklamali   na   akosti   tovaru.   Tento   nedostatok   bol   predmetom skúmania   oboch   konajúcich   súdov   a bol   vyhodnotený   ako   nepodstatná   pisárska   chyba pôvodnej   obžaloby.   Rozhodne   preto   neboli   porušené   v žiadnych   smeroch   práva   oboch obvinených na obhajobu (ani zákonom vyžadovaným zásadným spôsobom).“

Ústavný   súd   zo   spisovej   dokumentácie   zistil,   že   v priebehu   konania   neboli pochybnosti   o právnej   kvalifikácii   žalovaného   skutku   ako   trestný   čin   poškodzovania spotrebiteľa podľa § 121 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a aj záver najvyššieho   súdu,   že   odlišné   posúdenie   účasti   sťažovateľa   v 2.   rade   na   trestnom   čine neznamená zmenu právnej kvalifikácie ani prísnejšiu právnu kvalifikáciu, na ktorú by musel byť   upozornený,   nevykazuje   známky   arbitrárneho   výkladu   príslušných   ustanovení Trestného poriadku, ktorým by najvyšší súd zasiahol do práva sťažovateľa v 2. rade na obhajobu.

Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   sa   nesprávne   vysporiadal   aj   s   ich   dovolacou námietkou podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku založenou na tvrdení, že ich konanie   nenapĺňa   znaky   skutkovej   podstaty   trestného   činu   poškodzovania   spotrebiteľa podľa   §   121   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005.   Najvyšší   súd v odôvodnení uznesenia k tomuto dovolaciemu dôvodu uviedol:

«Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z č. l. 287 spisu okrem iných skutočností a faktov vyplýva, že Krajský súd v Žiline vo veci vyhlásil rozsudok, ktorým pôvodný odsudzujúci rozsudok   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši   zo   dňa   7.   novembra   2006,   č.   k. 2 T 129/03-253 podľa § 258 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f) Tr. por. v celom rozsahu zrušil. Následne sám rozhodujúc podľa § 259 ods. 3 Tr. por. obvineného M. M. uznal za vinného zo spáchania trestného činu poškodzovania spotrebiteľa podľa § 121 ods. 1 Tr. zák. a obvineného   M.   M.   za   vinného   z pomoci   k tomuto   trestnému   činu.   Odvolací   súd   sám nekoncipoval   skutkovú   vetu,   hoci   prvostupňový   rozsudok   aj   v tejto   časti   zrušil,   ale zápisnične vyhlásil (rub č. l. 287 spisu), že rozhodol „pri nezmenenom skutkovom základe“. Z predmetnej zápisnice o verejnom zasadnutí tak nesporne vyplýva, že v pôvodnom konaní rozhodujúci odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa 4. júla 2007 týmto spôsobom vyhlásil odsudzujúci   rozsudok,   čím   prezentoval   ustálenie   skutku   bez   akejkoľvek   modifikácie,   na nezmenenom   a konkrétnom   skutkovom   základe,   presne   takom,   aký   ustálil   vo svojom odsudzujúcom   rozsudku   č.   k.   2   T   129/2003-253,   dňa   7.   novembra   2006   Okresný   súd v Liptovskom Mikuláši. Táto skutočnosť je napokon dostatočne zrejmá aj z č. l. 290 spisu, kde je presne uvedená špecifikácia skutku, ktorý bol v dôsledku podaných odvolaní v zmysle § 254 Tr. por. predmetom skúmania odvolacím Krajským súdom v Žiline.

Vyhotovenie rozsudku Krajského súdu v Žiline (prvopis č. k. 2 To 54/2007-288) však výrokovo neobsahuje skutkové závery, ktoré odvolací súd pojal do vyhláseného rozhodnutia tak, ako to prezentoval v zápisnici o verejnom zasadnutí na rube č. l. 287 spisu, a tak je v tomto rozsahu vyhotovenie rozsudku s vyhláseným rozhodnutím nesúladné.

Takýto stav síce nie je optimálny a správne naň dovolatelia poukázali v dôvodoch spoločne podaného dovolania,   avšak nedostatok je jednoducho odstrániteľný postupom, podľa ktorého ak je napadnuté rozhodnutie nesprávne len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba, alebo je neúplný, môže dovolací súd bez vyslovenia výroku podľa § 386 ods. 1 Tr. por. a zrušenia rozhodnutia podľa § 386 ods. 2 Tr. por. uznesením prikázať súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. V danom prípade   ide   o situáciu   posúditeľnú   tak,   že   druhostupňový   Krajský   súd   v Žiline   vydal vyhotovenie rozhodnutia, ktoré je neúplné a ako také ho bude povinný na základe tohto uznesenia v zmysle ustanovenia § 387 Tr. por. o neúplný výrok vo vyhotovení doplniť, čím sa   vyhlásený   výrok   optimalizuje   a zosúladí   výrokovo   (skutkovo)   s vyhlásenou   formou druhostupňového rozsudku, zrejmou na rube č. l. 287 spisu ako bol správne vyhlásený (resp. ide o faktické a pragmatické nariadenie opravy nesúladu resp. chyby).

Za tejto situácie možno konštatovať, že skutkovo i právne je postup Krajského súdu v Žiline zákonný a správny. Pretože dôvodne sa má za to, že skutok v rozsudku odvolacieho súdu   bol   vyhlásený   na   verejnom   zasadnutí   dňa   7.   novembra   2007   v zhode   so   skutkom ustáleným okresným súdom, možno súčasne konštatovať, že ide o skutok absolútne totožný so skutkom uvedeným v skutkovej vete pôvodného odsudzujúceho prvostupňového rozsudku. Následne možno aj spoľahlivo uzavrieť, že odvolacím súdom ustálená právna kvalifikácia takéhoto skutku je správna a skutková veta plne zodpovedá u obvineného M. M. právnej kvalifikácii   trestného   činu   poškodzovania   spotrebiteľa   podľa   §   121   ods. 1   Tr.   zák. a u obvineného M. M. pomoci k tomuto trestnému činu v zmysle § 10 ods. 1 písm. c), § 121 ods. 1 Tr. zák. Rozhodne nemožno prisvedčiť dovolacej námietke oboch obvinených v tom ohľade,   že   by   napadnuté   rozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia. Koncepcia ustáleného skutku súdmi oboch stupňov neodporuje totiž ani právnej kvalifikácii prvostupňového odsudzujúceho rozsudku podľa § 9 ods. 2, § 121 ods. 1 Tr. zák., ani vyššie uvedenej právnej kvalifikácii ustálenej druhostupňovým Krajským súdom v Žiline. Zo znenia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. a z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   rozhodujúci   o mimoriadnom   opravnom prostriedku – dovolaní je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistili súdy prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní. Rovnako ani nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov   a závery,   ktoré   z dokazovania   súdy   vyvodili   a ktoré   sú   podkladom   pre   zistenie skutkového stavu.

V posudzovanej trestnej veci je z dôvodov dovolania (ako aj z celého obhajobného postoja oboch obvinených prezentovaného počas pôvodného trestného konania) zrejmé, že obvinení namietali a namietajú spôsob, akým súdy oboch druhov a stupňov v pôvodnom konaní vyhodnotili vykonané dôkazy v ich neprospech. Avšak skutok v znení koncipovanom Okresným súdom v Liptovskom Mikuláši a Krajským súdom v Žiline je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky záväzný, z čoho sekundárne vyplýva, že aj ustálená právna kvalifikácia skutku je v súlade so zákonom a správna. Oba v pôvodnom konaní rozhodujúce súdy pritom správne prihliadli aj na všetky hmotnoprávne ustanovenia, ktoré v prejednávanom prípade prichádzali do úvahy.»

Ústavný súd sa aj v tejto časti stotožňuje so závermi najvyššieho súdu. Z obsahu dovolania, ako aj zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia nesúhlasia s hodnotením dôkazov, na základe ktorého všeobecné súdy dospeli k záveru, že sťažovatelia sa dopustili konania tak, ako je koncipované v obžalobe, a ich konanie napĺňa znaky konkrétneho trestného činu. Najvyšší   súd   v rozsahu   zákonom   vymedzeného   dovolacieho   dôvodu   pri   viazanosti skutkovými   závermi   zistenými   odvolacím   súdom   posúdil,   či   zo   skutkových   záverov vyplýva právna kvalifikácia ustálená odvolacím súdom, a dospel k právnemu názoru, ktorý je   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľný,   a závery   najvyššieho   súdu   sú v rozsahu ústavných záruk súdneho konania aj dostatočne odôvodnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   v tejto   časti zjavne neopodstatnená. Samotná skutočnosť, že si všeobecné súdy neosvojili interpretáciu výsledkov   dokazovania   a právny   výklad   obhajoby,   nemôže   viesť   k záveru   o porušení sťažovateľmi označených práv. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu, nezaoberal sa už ďalšími nárokmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009