znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   1 S 217/05   z   18. mája 2006, rozhodnutím Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 217/05 z 18. mája   2006,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Prešove pre Prešovský kraj (ďalej len „inšpektorát SOI“) sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že inšpektorát SOI uložil sťažovateľke rozhodnutím   sp. zn.   P/0927/07/04   z 21. februára   2005   pokutu   v   sume   1 000 000 Sk za porušenie   § 5   zákona č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že na jej prevádzke v B. v čase kontroly vykonanej 28. decembra 2004 zistil, že predaj pyrotechnických predmetov nebol zabezpečený spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie. Podľa názoru   inšpektorátu   SOI   pyrotechnické   predmety   II.   triedy   boli   voľne   vystavené   a boli predávané   samoobslužným   spôsobom   bez   trvalej   prítomnosti   predavača.   Pri   platení pyrotechnického   predmetu   triedy   II   pri   pokladni   nebol   spotrebiteľ   upozornený   na dodržiavanie návodu na používanie.

Proti   označenému   rozhodnutiu   inšpektorátu   SOI   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol ústredný inšpektorát SOI rozhodnutím sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005 tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie inšpektorátu SOI potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI domáhajúc sa jeho zrušenia spolu s rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 217/05   z   18.   mája   2006   zrušil   odvolaním   napadnuté   rozhodnutia   ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil ústrednému inšpektorátu SOI na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ústredný inšpektorát SOI, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 zo 16. mája 2007 tak, že rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   1 S 217/05   z 18.   mája   2006   a   rozhodnutie   ústredného inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005 v spojení s rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005 zmenil a sťažovateľke uložil pokutu v sume 200 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou označené správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali   a v rozpore   s ústavou   aplikovali   na   daný   prípad   § 8   ods. 3   vyhlášky Slovenského   banského   úradu   č. 536/1991   Zb.   o pyrotechnických   výrobkoch   v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 398/1999 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o technických   požiadavkách   a postupoch   posudzovania zhody   na pyrotechnické výrobky (ďalej len „vyhláška“),   čím   došlo podľa   nej k porušeniu   čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a k porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na nasledujúce skutočnosti, na ktoré podľa nej nebolo pri rozhodovaní v danej veci prihliadané.

Citujúc   § 8   ods. 3   vyhlášky   sťažovateľka   tvrdí,   že   zákonodarca   ustanovil   iba povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie, avšak neustanovil formu upozornenia. Pyrotechnické výrobky boli v okolnostiach daného prípadu predávané samoobslužným spôsobom, avšak o tejto forme predaja sa vyhláška výslovne nezmieňuje.

Sťažovateľka postupovala pri predaji pyrotechnických výrobkov tak, že požadovanú informáciu o zaobchádzaní s nimi priložila k týmto výrobkom formou „viditeľnej vývesky“. V spojitosti s tým sťažovateľka zdôrazňuje, že predavač kvalifikovaný v zmysle vyhlášky je sústavne   prítomný   v predajni   a spotrebiteľ   ho   môže   kedykoľvek   požiadať   o bližšie vysvetlenie. Navyše v písomnom upozornení je uvedené, že „prípadné ďalšie vysvetlenie podá pracovník v kancelárii vedúceho“.

Takýmto   postupom   boli   podľa   názoru   sťažovateľky   dodržané   všetky   povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z § 8 ods. 3 vyhlášky, a preto na jej strane neexistoval dôvod na to, aby jej mala byť uložená pokuta.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   ústavy v spojení čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy sťažovateľka uviedla:

„Opakované uloženie pokút za porušenie ust. § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa   za predaj   pyrotechniky   v identických   prípadoch   znemožňovali   sťažovateľke dosahovať   v danom   období   zisk   a mali   na   podnikanie   sťažovateľky   takmer   likvidačný účinok, pričom predaj tovaru je elementárnou zložkou jej podnikania.

SOI v priebehu roku 2004 uložila sťažovateľke v identických prípadoch za predaj pyrotechniky pre porušenie § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa pokuty spolu vo výške 18.400.000,- Sk.“

Sťažovateľka tvrdí, že z uvedenej celkovej sumy uložených pokút uhradila „značnú sumu   peňazí“ a ďalšie   platby za   uložené pokuty   ohrozujú   jej   disponibilitu   s finančným zdrojmi,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   úhradu   nákladov   vznikajúcich   v súvislosti   s udržaním plynulosti jej podnikateľskej činnosti, a tým má takéto nezákonné a protiústavné ukladanie pokút, ako v tomto prípade, likvidačný účinok na jej samotné podnikanie.

V nadväznosti na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 zo 16. mája 2007 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „sťažnosťou dotknuté správne orgány, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky nezákonne, presahujúc kompetencie im dané, uložili v predmetných správnych konaniach a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sťažovateľke pokutu za nedodržanie povinností, ktoré   vo   vyhláške,   či   v zákone   nie   sú   stanovené,   a teda   v rozpore   so   zákonom   a nie na základe zákona, ako to ustanovuje Ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a), a tým zároveň porušili aj čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože tieto orgány verejnej moci nekonali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ale naopak konali nad jeho rámec“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažovateľka toho názoru, že „bolo porušené jej právo   na   spravodlivý   proces,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky bola uložená pokuta, síce v nižšej výške ako sťažnosťou dotknutými správnymi orgánmi,   ale   za   porušenie   povinností,   ktoré   zákon,   či   iný   právny   predpis   sťažovateľke neukladá. Sťažovateľka sa domnieva, že postup sťažnosťou dotknutých správnych orgánov bol   nezákonný   a protiústavný,   rovnako ako   aj predmetné rozhodnutie   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   a   takéto   konanie   správnych   orgánov   ako   aj   súdu   je   neprípustné a neakceptovateľné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„Základné právo spol. B., s. r. o. podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované   podľa   článku 46   ods. 1,   2   Ústavy   a právo na spravodlivý   proces   podľa   článku 6   ods. 1   Dohovoru   bolo   porušené   postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   4 Sž-o-KS 123/2006   zo   dňa 16. 05.   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   08. 06. 2007   v spojení   s rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   č. 1 S 217/05-34 zo   dňa   18. 05. 2006,   v nadväznosti   na rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0927/07/04   zo   dňa   30.   05.   2005   a rozhodnutie   Inšpektorátu   SOI   v Prešove   pre Prešovský kraj č. P/0927/07/04 zo dňa 21. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sž-o-KS 123/2006 zo dňa 16. 05. 2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   08. 06. 2007   v spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 S 217/05-34 zo dňa 18. 05. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0927/07/04 zo dňa 30. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Prešove pre Prešovský kraj č. P/0927/07/04 zo dňa 21. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie trov právneho zastúpenia v sume 16 183 Sk s DPH.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,   je   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl. 35   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1 a 2   ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   4 Sž-o-KS 123/2006   a jeho   rozsudkom   zo   16.   mája   2007   v spojení   s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 217/05 z 18. mája 2006, rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI   sp. zn.   P/0927/07/04   z   30.   mája   2005   a rozhodnutím   inšpektorátu   SOI   sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   O ochrane   práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozhodnutiu ústredného inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 30. mája 2005, rozhodol na základe jej žaloby o preskúmanie zákonnosti označeného rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI (domáhajúc sa zároveň zrušenia rozhodnutia inšpektorátu SOI sp. zn. P/0927/07/04 z 21. februára 2005) krajský súd, ktorý, ako už bolo uvedené, rozsudkom sp. zn. 1 S 217/05 z 18. mája 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil ústrednému inšpektorátu SOI na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   jej   základných   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn. P/0927/07/04   z   30.   mája   2005   a rozhodnutím   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/0927/07/04 z 21. februára 2005 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka namieta porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v   čl.   35   ods. 1,   čl.   46   ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 zo 16. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 18. mája 2006, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré   sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia výkonu súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku sp. zn.   4 Sž-o-KS 123/2006   zo   16.   mája   2007.   V relevantnej   časti   odôvodnenia   tohto rozsudku sa uvádza:

«Podľa § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný predaj výrobkov a poskytovanie služieb zabezpečiť spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie.

Podľa § 24 ods. 1 za porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom uložia orgány príslušné   podľa   osobitného   predpisu   14)   predávajúcemu,   výrobcovi,   dovozcovi   alebo dodávateľovi   alebo   osobám   uvedeným   v   § 27   pokutu   až   do   výšky   2 000 000 Sk.   Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Podľa   § 2   ods. 1   vyhl.   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických   výrobkoch   sa pyrotechnické výrobky delia na

a) pyrotechnické   predmety   -   výrobky   obsahujúce   technologicky   spracované predovšetkým z hľadiska požiarnej bezpečnosti, avšak pri dodržaní návodu na používanie neohrozujú bezpečnosť osôb a majetku.

b) výbušné predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované pyrotechnické zlože a výbušniny, ktoré môžu výbuchom ohroziť bezpečnosť osôb a majetku.

Podľa ods. 3 pyrotechnické predmety na zábavné účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do tried I, II a III.

Podľa ods. 4 pyrotechnické predmety na technické účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do tried T0 a T1.

Podľa § 8 ods. 2 predávať pyrotechnické predmety II a III a triedy T1 môžu len osoby s kvalifikáciou pyrotechnika, strelmajstra alebo odpaľovača ohňostrojov 6) alebo osoby, ktoré úspešne absolvovali školenie podľa osnovy a v rozsahu uvedenom v prílohe č. 2   tejto   vyhlášky   (ďalej   len   „predavač“)   v   organizácii   poverenej   Ministerstvom hospodárstva SR.

Podľa ods. 3 predavač je povinný pri predaji pyrotechnických predmetov uvedených v odseku 2 upozorniť kupujúceho na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podať vysvetlenie.

Podľa § 9 ods. 3 pyrotechnické predmety triedy II a podtriedy T1 smú nadobúdať a používať iba osoby staršie ako 18 rokov.

Zo   spisov   správnych   orgánov   odvolací   súd   zistil,   že   pri   predaji   pyrotechnických predmetov triedy II nebol v čase kontroly trvale prítomný predavač, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podával vysvetlenie, takže predaj bol vykonávaný samoobslužným spôsobom.

Najvyšší súd nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu pokiaľ ide o interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 8 vyhlášky č. 536/1991 Zb. o pyrotechnických výrobkoch. V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko na takúto formu predaja vyhláška nemyslela.

Podľa názoru krajského súdu pri takejto forme predaja funkcia predavača v obchode neexistuje,   pretože   kupujúci   si   sám   výrobok   z ponuky   vyberie,   z regála   zloží   a vloží   do nákupného   vozíka   a pri   pokladnici   zaplatí   jeho   kúpnu   cenu.   Inak   vyjadrené,   pri samoobslužnej   forme   predaja   nie   je   možné   jednoznačne   definovať,   kto   je   predavačom a teda kto a akým spôsobom by mal plniť povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky.

Pri definovaní pojmu predavač, ako „ten, kto predáva“ resp. „ten, ktorý predaj výrobkov   realizuje   v priamom   styku   s kupujúcim   tzv.   pultovým   spôsobom“   vychádza z krátkeho slovníka slovenského jazyka ako aj z logického a právneho výkladu. Na základe tejto úvahy napokon dospel k záveru, že ak žalobca túto nejasnosť právnej úpravy riešil tým, že   požadovanú   informáciu   o pyrotechnických   výrobkoch   realizoval   formou   písomnej informácie s oznamom k týmto výrobkom, nie je možné takéto jeho konanie považovať za nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 8 ods. 3 vyhlášky.

Odvolací súd poukazuje na to, že pri výklade právneho predpisu je potrebné okrem gramatického a logického zmyslu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona“, t. j. z účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.

Vyhláška   o pyrotechnických   výrobkoch   bola   prijatá   Slovenským banským   úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia, resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady. Právnická osoba tieto podmienky môže spĺňať len nepriamo - prostredníctvom zodpovedných zamestnancov - fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety,   ktoré   si   vyžadujú   zvláštne   zaobchádzanie,   a   takým   pyrotechnické   výrobky nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov - predavačov, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov   II.   triedy   a   predmetov   T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva   z   ustanovenia   § 5   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   a   v   tomto   kontexte   aj   z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 28. 12. 2004. Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú   prítomnosť „predavačov“   v   zmysle   § 8   ods. 2   vyhlášky   pri   regáloch   s   pyrotechnickými   výrobkami zabezpečení.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 1 000 000 Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 O. s. p. zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 28. 12. 2004, z ktorého vyplýva, že v   čase   vykonania   kontrolného   nákupu   sa   uskutočňoval   predaj   pyrotechnických predmetov samoobslužným spôsobom a pri ponúkaných predmetoch nebol trvale prítomný predavač s kvalifikáciou, ktorý by podával informácie o pyrotechnických predmetoch.»

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd (ako súd odvolací) okrem iného uviedol:

„... berúc do úvahy, že kontrola dodržiavania predpisov, ktoré sú prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia zdravia a majetku spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, dospel v predmetnej veci k záveru, že pokuta vo výške   200 000 Sk   je   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu   primeraná   tak   z hľadiska represívneho aj preventívneho.

S ohľadom   na   horeuvedené   odvolací   súd   uplatnil   pri   rozhodovaní   zásadu   plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O. s. p. v spojení s § 250j ods. 5 O. s. p. s poukazom na § 250i ods. 2 O. s. p.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad v tom čase platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

V tejto situácii ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 46   ods. 1 ústavy aj   v spojitosti s postupom   najvyššieho súdu v   konaní   sp. zn.   4 Sž-o-KS 123/2006 a jeho rozsudkom zo 16. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku   o výške   sankcie   uložil   sťažovateľke   pokutu   v   sume   200 000 Sk.   Sťažovateľka poukazuje   na to,   že   okrem   prístupu   k súdu   sa   v čl. 46   ods. 1   ústavy   priznáva   aj   určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, ak by podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, ak by najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom vo vzťahu k iným subjektom domáhajúcim sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva, že k tomuto zásadne nemôže dôjsť postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z tohto   dôvodu   už   bolo   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať   o ďalších   návrhoch na ochranu   označených   práv   sťažovateľky.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti nemohol   taktiež   vyhovieť   návrhu   sťažovateľky   na   rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž-o-KS 123/2006 zo 16. mája 2007 až do právoplatného skončenia tohto konania.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   rovnako   ako   v prípade sťažnosti   sťažovateľky   rozhodol   aj   v iných   konaniach,   ktoré   boli   z hľadiska   predmetu sťažnosti takmer identické (pozri napr. IV. ÚS 279/07, II. ÚS 18/08 alebo III. ÚS 18/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008