znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   Ž.,   t. č. vo   výkone trestu   odňatia   slobody,   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na kontradiktórne konanie a práva na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami   Úradu pre   dohľad nad zdravotnou starostlivosťou z 22. decembra 2006 sp. zn. DK 91/000179/2006/R a sp. zn. DK 91/000180/2006/R,   ktorými   boli   potvrdené   platobné   výmery   Všeobecnej   zdravotnej poisťovne z 29. decembra 2004 č. 2807/2004/1 a č. 2807/2004/2, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2007 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na kontradiktórne konanie a práva na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva   na účinný právny prostriedok   nápravy podľa   čl. 13 dohovoru   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“) z 22. decembra 2006 sp. zn. DK 91/000179/2006/R a sp. zn. DK 91/000180/2006/R,   ktorými   boli   potvrdené   platobné   výmery   Všeobecnej   zdravotnej poisťovne z 29. decembra 2004 č. 2807/2004/1 a č. 2807/2004/2.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   mu   bol   doručený   platobný   výmer   Všeobecnej zdravotnej poisťovne č. 2807/2004/1 z 29. decembra 2004, ktorým bolo rozhodnuté, že je ako   platiteľ   poistného   povinný   podľa   § 16   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 273/1994   Z. z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov zaplatiť dlžné   poistné   za   obdobie   od   1. januára 1995   do   8. mája 1995,   od   7. augusta 1995 do 22. apríla 1996,   od   15. mája 1996   do   25. marca 1997,   od   12. decembra 2000 do 12. decembra 2000   a od   1. septembra 2001   do   2. septembra 2001   v celkovej   sume 8 200 Sk, ako aj trovy konania súvisiace s vydaním tohto platobného výmeru.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   mu   bol   doručený   aj „... Protokol   o kontrole č. 2807/2004   zo   dňa   23. 12. 2004 taktiež   vydaný   Všeobecnou   zdravotnou   poisťovňou. Ktorým bola stanovená pre mňa povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 51 951 Sk“.Sťažovateľ sa zmienil o tom, že využil možnosť podať proti uvedeným rozhodnutiam v zákonnej lehote odvolanie. Poukázal na to, že „V prvom rade som požiadal o predĺženie lehoty na podanie odvolania z 10 na 30 dní.

V druhom   rade   som   žiadal,   aby   mi   ako   účastníkovi   správneho   konania   bol ustanovený   obhajca/advokát   na   moje   zastupovanie   nakoľko   si   to   vyžadujú   záujmy spravodlivosti. Som totiž v pozbavení slobody a teda nemám možnosť zabezpečiť si potrebné písomnosti   a iné   dokumenty   ako   dôkaz   na   podporu   mojich   tvrdení.   Je   nutné   preto zabezpečenie právnej pomoci advokáta alebo obhajcu ktorý tieto dokumenty a písomnosti zabezpečí   a predloží   príslušnému   orgánu.   Rovnako   tak   napíše   kvalifikované   odvolanie a bude ma v správnom konaní zastupovať nakoľko ja nie som právnik a nie som ani osoba znalá práva, preto si sám nedokážem účinne hájiť svoje práva.

Právna pomoc mi nebola poskytnutá. Nemal som teda zabezpečené právo na právnu pomoc v konaní.

Odvolací orgán moje odvolanie zamietol a to najmä z dôvodu, že som nepredložil predmetné dokumenty a písomnosti. (...)

Proti týmto rozhodnutiam už nebolo možné sa odvolať. V poučení týchto rozhodnutí je uvedené iba to, že rozhodnutia je možné nechať preskúmať súdom. Nie je však uvedené akým súdom, v akej lehote, ako, a pod.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutiami úradu pre dohľad z   22. decembra 2006   sp. zn.   DK 91/000179/2006/R   a   sp. zn.   DK 91/000180/2006/R, ktorými boli zamietnuté jeho odvolania a zároveň potvrdené platobné výmery Všeobecnej zdravotnej poisťovne z 29. decembra 2004 č. 2807/2004/1 a č. 2807/2004/2, bolo porušené jeho základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, právo na kontradiktórne konanie, právo na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ má vedomosť o tom, že v konaní pred ústavným súdom má možnosť požiadať (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) o ustanovenie advokáta, avšak v súvislosti   s tým   tvrdí,   že v jeho prípade   je zabezpečenie   si   právnej   pomoci   nemožné, pretože najskôr musí ústavnému súdu predložiť podanie, podľa obsahu ktorého ten posúdi, či v danom prípade nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Takéto podanie však v situácii, v ktorej sa nachádza (výkon trestu odňatia slobody), nie je schopný ústavnému súdu predložiť.

Zvolenie   si   advokáta   na   zastupovanie   na   základe   splnomocnenia   taktiež   u neho neprichádza vzhľadom na jeho finančnú situáciu do úvahy. Sťažovateľ tvrdí, že sa v tejto veci obrátil so žiadosťou o pomoc aj na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ako   aj   na   Slovenskú   advokátsku   komoru,   avšak ani v jednom   prípade   nedostal   na tieto žiadosti odpoveď. Dôkazy ohľadne týchto tvrdení sťažovateľ k sťažnosti nepripojil.

Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „Bez   právnej   pomoci   totiž   nemám   prístup k informáciám potrebným na vykonanie účinného prostriedku nápravy: neviem aký opravný prostriedok mám vyčerpať, ako ho mám vyčerpať, ako napísať, ako odôvodniť, v akej lehote ho mám iniciovať, a pod., ba dokonca neviem zistiť ani existenciu toho ktorého opravného prostriedku.

Z tohoto   dôvodu   bol   porušený   čl. 13   Dohovoru   ako   aj   právo   na   prístup k informáciám zaručovaným našim vnútroštátnym právom“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol, že «... suma ktorú musím zaplatiť prevyšuje 50 tisíc Sk, čo je už „trestná sankcia“.

A orgán ktorý rozhodol o tejto „trestnej sankcii“ nespĺňal inštitucionálne záruky čl. 6 ods. 1 Dohovoru čím došlo k porušeniu tohoto článku Dohovoru».

Podľa   sťažovateľa   malo   v danej   veci   dôjsť   aj   k porušeniu «... práva   „zákaz diskriminácie“ v spojení s ústavným právom princípu rovnosti pred zákonom.

„Štát“ si stanovil sankciu ročne cca 100 % zo sumy ktorú mu dlžím (údajne dlžím). Ale ak štát dlží niečo občanovi tak úroky z omeškania ani zďaleka nedosahujú takúto výšku. Je to do oči bijúci nepomer medzi štátom a občanom vo výške úroku z omeškania. A podľa   môjho   názoru   z tohoto   dôvodu   došlo   aj   k porušeniu   práva   na   ochranu majetku zaručovaného v čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru... ».

V prípade, že to bude ústavný súd považovať za potrebné, sťažovateľ navrhol, aby si vyžiadal stanoviská a dôkazy od príslušných orgánov.

Sťažovateľ sa zároveň domáha, aby mu ústavný súd za namietané porušenie jeho označených práv priznal finančné zadosťučinenie v sume 350 000 Sk.

V súvislosti   s povinným   právnym   zastúpením   v konaní   pred   ústavným   súdom sťažovateľ žiada, aby mu bol ustanovený advokát ex offo, ktorý zároveň opraví a doplní jeho sťažnosť.

V závere sťažnosti sťažovateľ upozornil na to, že si je vedomý nedostatkov zákonom predpísaných   náležitostí   sťažnosti,   avšak „... to   všetko   sa   dá   spraviť   iba   za   pomoci advokáta ktorý mi zatiaľ nebol poskytnutý“.

Ústavný   súd   si   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal sťažovateľom namietané rozhodnutia od úradu pre dohľad, ktoré mu boli doručené 14. mája 2007.

Z odôvodnenia   týchto   rozhodnutí   (ktorými   boli zamietnuté   odvolania   sťažovateľa proti   platobným výmerom   a zároveň   potvrdené   platobné výmery   Všeobecnej   zdravotnej poisťovne z 29. decembra 2004 č. 2807/2004/1 a č. 2807/2004/2) okrem iného vyplýva, že sťažovateľ   podal   3.   februára   2005   proti   predmetným   platobným   výmerom   odvolanie, v ktorom poukázal na to, že sa už štvrtý rok nachádza vo výkone väzby, nemá peniaze na zabezpečenie   obhajcu,   ktorý   by   ho   zastupoval   vo   veci   nedoplatkov   na   zdravotnom poistení, a žiada o zabezpečenie právnej pomoci. K odvolaniu nepredložil žiadne relevantné doklady, ktoré by obsahovali nové skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné platobný výmer zmeniť alebo zrušiť.

V oboch   namietaných   rozhodnutiach   úradu   pre   dohľad   sa   zhodne   uvádza: „Všeobecná   zdravotná   poisťovňa,   a. s.   (ďalej   len   „zdravotná   poisťovňa“),   postúpila v zmysle § 84   zákona č. 581/2004   Z. z.   začaté správne   konanie právoplatne neskončené na Úrad   pre   dohľad nad   zdravotnou starostlivosťou (ďalej   len „úrad“),   ktoré doručila úradu dňa 13. 06. 2006.

Dňa 02. 08. 2006 účastník konania prevzal výzvu, v ktorej úrad žiada o doplnenie dokladov k DK 91/000179/2006. Platiteľ poistného (t. j. sťažovateľ, pozn.) dňa 15. 08. 2006 podal   doplnenie   odvolania,   v ktorom   oznamuje,   že   je   už   piaty   rok   vo   výkone   väzby a zároveň   žiada   o predĺženie   lehoty   z 10   dní   na   30   dní   na   zabezpečenie   potrebných dokladov vo veci nedoplatku na zdravotnom poistení. V závere žiada úrad o poskytnutie právnej pomoci. Na základe žiadosti platiteľa poistného úrad dňa 23. 08. 2006 v súlade s § 27 ods. 1 správneho poriadku predĺžil lehotu na predloženie požadovaných dokladov do 30. 09. 2006.

Poradná   komisia   predsedu   úradu   (ďalej   len   „poradná   komisia“)   prerokovala predmetné odvolanie platiteľa poistného na svojom zasadnutí dňa 20. 12. 2006. Poradná komisia   preskúmala   spisový   materiál   a zistila,   že   dňa   29. 12. 2004   bolo   platobným výmerom   č. 2807/2004/1 (resp.   v druhom   prípade   platobným   výmerom   č. 2807/2004/2, pozn.) platiteľovi   poistného   predpísané   dlžné   poistné   na   zdravotné   poistenie   v sume 8 200,- Sk, slovom: osemtisícdvesto slovenských korún. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 29. 12. 2004 a platiteľovi poistného bolo doručené dňa 27. 01. 2005. Odvolanie bolo podané dňa 03. 02. 2004 v zákonom stanovenej lehote. (...)

Platiteľ poistného ku dňa 30. 09. 2006 nepredložil žiadne relevantné doklady, ani neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli predmetný platobný výmer zmeniť alebo zrušiť. (...)

V napadnutom rozhodnutí ani v konaní sa nezistili také nedostatky, pre ktoré by sa rozhodnutie muselo považovať za nesprávne a preto by sa muselo zmeniť alebo zrušiť.“

Sťažovateľ bol v závere odôvodnenia oboch citovaných rozhodnutí poučený, že tieto rozhodnutia sú preskúmateľné súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Treba konštatovať, že právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 142   ods. 1   ústavy   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   v   znení   účinnom   od   1. septembra 2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   § 247   ods. 1   OSP podľa   ustanovení   druhej   hlavy piatej   časti   sa   postupuje v prípadoch,   v ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa druhej hlavy piatej časti, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľa   bola   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v   správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutých rozhodnutiach predovšetkým so zreteľom na to, že podľa tvrdení sťažovateľa tieto   rozhodnutia   porušujú   jeho   základné   práva.   Túto   právomoc   správneho   súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Nevyužitie   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 2 ústavy nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Existencia   právomoci   všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovým právam a právom chráneným záujmom v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc ústavného súdu konať v danej veci bez ohľadu na to, do akej miery   sťažovateľ   tieto   prostriedky,   ktoré   mu   právny   poriadok   na   ochranu   jeho   práv priznáva, naozaj využil.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu.   Preto   každý,   kto   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany,   a pred   tým,   než   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Zmysel a účel uvedeného princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa povahy veci ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám zaručujú.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný   súd   už   taktiež   judikoval:   „Ak   o závažných   procesných   pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych   opravných   prostriedkov upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich vyčerpaním vylúčená.“ (IV. ÚS 10/02).

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že   mu   v konaní   pred   úradom   pre   dohľad   nebola poskytnutá právna pomoc a ďalej, že v poučení namietaných rozhodnutí je uvedené iba to, že je ich možné nechať preskúmať súdom, nie je však uvedené, akým súdom, v akej lehote, ako, a pod. a z toho dôvodu malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv, ústavný súd k tomu   uvádza,   že   v žiadnom   prípade   nemôže   nahrádzať postupy   a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak táto ochrana mohla byť zo strany všeobecných súdov poskytnutá, ale z dôvodov na strane sťažovateľa k tomu nedošlo.

Sťažovateľ   mal   navyše   v   situácii,   ktorú   opisuje   vo   svojej   sťažnosti,   možnosť požiadať   o poskytnutie   právnej   pomoci   podľa   zákona   č. 327/2005   Z. z.   o   poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o   advokácii a o zmene a doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z., avšak z jeho sťažnosti nevyplýva, že by túto možnosť využil.

Vychádzajúc z týchto   právnych   záverov   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu vo vzťahu   k čl. 46   ods. 2   ústavy   (napr.   IV. ÚS 81/04)   a zo   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľom   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   veci   nie   je   daná   jeho   právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007