znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 104/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. R., bytom K. n. I., zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V. K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote upraveného v   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 72/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. R.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2003 doručená sťažnosť I. R., bytom K. n. I. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V. K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   upraveného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 72/01.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že 16. marca 2001 podala okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti výpovede.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta postup okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 72/01, v ktorej uznesením č. k. 9 C 72/01-46 z 13. septembra 2002 konanie vo veci jej žaloby   zastavil.   Sťažovateľka   proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala 15.   októbra   2002 odvolanie, o ktorom nebolo ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu na Krajskom súde v Nitre   rozhodnuté.   Sťažovateľka   ústavný   súd   žiada,   aby   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   v Nitre   nekonaním   vo   veci   sp.   zn.   9   C   72/01   porušil   právo   I.   R. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako jej   právo   na   prejednanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   zaručené   v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   je   povinná   z titulu primeraného finančného zadosťučinenia zaplatiť I. R., bytom K. n. I. čiastku 100.000,- Sk do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   každý   návrh prerokuje   bez prítomnosti   sťažovateľa   a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zistil, že rozhodnutie okresného súdu č. k. 9 C 72/01-46 z 13. septembra 2002, ktorým malo byť porušené ústavné právo sťažovateľky, nadobudlo právoplatnosť 22. apríla 2003.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   formálna   právoplatnosť   síce   nastala   až   doručením rozhodnutia, ale stav právnej neistoty sťažovateľky sa odstránil 13. septembra 2002, keď rozhodol okresný súd, a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil 28. februára 2003, teda pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (II. ÚS 31/03).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) trvalo alebo ešte pretrváva.   Ak   v čase   prerokovávania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   už   nedochádza k porušovaniu   označeného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prerokovanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 14. apríla 2003, pričom rozhodnutie okresného súdu č. k. 9 C 72/01-46 nadobudlo právoplatnosť   22.   apríla   2003,   z čoho   je   zjavné,   že v čase   predbežného   prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde tvrdené porušovanie práv sťažovateľky už netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   základom pre záver   ústavného   súdu,   že sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená.   Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2003