znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti   Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r.   o., Tuhovská 11, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jozefom Griščikom, Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obo   162/2008,   6 Obo 163/2008   z   19.   februára   2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Mercedes-Benz Financial Services Slovakia s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Mercedes-Benz   Financial   Services Slovakia s. r. o.,   Tuhovská   11,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách aj „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jozefom   Griščikom,   Hviezdoslavovo námestie 25,   Bratislava, vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 162/2008, 6 Obo 163/2008 z 19. februára 2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 18. 12. 2003 uzatvorili Sťažovateľ ako predávajúci a... I..., so sídlom... (ďalej iba   ako   „Úpadca“)   ako   kupujúci   kúpnu   zmluvu   č...,   predmetom   ktorej   bol   predaj motorového   vozidla...   (ďalej   iba   ako   „Vozidlo“)   na   splátky   (ďalej   iba   ako   „Kúpna zmluva“).

Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   18. 04. 2005   pod   sp.   zn. 28 K 17/05-29   bol   na   majetok   Úpadcu   vyhlásený   konkurz   a   za   správkyňu   konkurznej podstaty Úpadcu bola ustanovená D. V. (ďalej iba ako „Správkyňa“).

Správkyňa   vyhotovila   súpis   konkurznej   podstaty   Úpadcu   a   do   súpisu   zapísala aj Vozidlo.

Sťažovateľ odstúpil od Kúpnej zmluvy, a to odstúpením od Kúpnej zmluvy, ktoré bolo doručené Úpadcovi dňa 28. 09. 2005 a Správkyni dňa 28. 09. 2005.

V dôsledku odstúpenia Sťažovateľa od Kúpnej zmluvy: (i) prešlo vlastnícke právo k Vozidlu opäť na Sťažovateľa; (ii) Vozidlo prestalo patriť do konkurznej podstaty Úpadcu.

Napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam   Správkyňa   odmietla   vylúčiť   Vozidlo zo súpisu   konkurznej   podstaty   Úpadcu,   v   dôsledku   čoho   podal   Sťažovateľ   dňa 07. 11. 2005 na   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   žalobu   o   vylúčenie   Vozidla   zo   súpisu konkurznej podstaty.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   zo   dňa   12. 03. 2007 (č. k. 35 Cbi/143/2005-99)   rozhodol   o   povinnosti   Správkyne   vylúčiť   Vozidlo   zo   súpisu konkurznej podstaty Úpadcu.

Proti tomuto rozhodnutiu podala Správkyňa dňa 18. 05. 2007 odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej iba ako „Najvyšší súd SR“) rozsudkom zo dňa 10. 06. 2008 (sp. zn. 4 Obo 128/07) odvolanie Správkyne zamietol a potvrdil vyššie uvedené prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým súd žalobe o vylúčenie   Vozidla   zo   súpisu   konkurznej   podstaty   vyhovel (obe   rozhodnutia   nadobudli právoplatnosť 23. júla 2008, pozn.)...

V čase podania žaloby o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty, t. j. dňa 07. 11. 2005 sa Vozidlo nachádzalo u Sťažovateľa.

Správkyňa, napriek tomu, že v danom čase prebiehalo súdne konanie o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty, trvala na tom, aby jej Sťažovateľ Vozidlo, zapísané do súpisu majetku, vydal.

Sťažovateľ z opatrnosti Vozidlo Správkyni na základe jej opakovanej žiadosti dňa 31. 05. 2006 odovzdal.

Dňa 06. 06. 2006, t. j. len 6 dní po vydaní Vozidla dala Správkyňa toto Vozidlo do nájmu tretej osobe − spoločnosti L., s. r. o. so sídlom..., na základe zmluvy o nájme (ďalej iba ako „Nájomná zmluva“) a to za mesačné nájomné vo výške 5.000,- Sk bez DPH, t.   j.   5.950,-   Sk   s DPH   mesačne.   Nájomná   zmluva   bola   uzatvorená   na   dobu   určitú, t. j. do skončenia súdneho konania o vylúčenie Vozidla zo súpisu konkurznej podstaty. Vozidlo bolo v nájme spoločnosti... viac než dva roky, a to až do 23. 06. 2008, t. j. do dňa, kedy ho Správkyňa na základe právoplatného súdneho rozhodnutia o jej povinnosti vylúčiť Vozidlo zo súpisu konkurznej podstaty vrátila Sťažovateľovi.

Keďže Nájomná zmluva bola uzavretá až potom, čo došlo k odstúpeniu od Kúpnej zmluvy a teda v čase, kedy bol jeho vlastníkom Sťažovateľ, Sťažovateľ mal a aj naďalej má za to, že prijatím nájomného za nájom Vozidla patriaceho Sťažovateľovi Správkyňou došlo   v   prospech   konkurznej   podstaty   Úpadcu   k   bezdôvodnému   obohateniu   na   úkor Sťažovateľa.

Keďže   Správkyňa   odmietla   vydať   toto   bezdôvodné   obohatenie   Sťažovateľovi dobrovoľne, Sťažovateľ sa domáhal svojich nárokov na súde (viď časť II. sťažnosti).»

Sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) 19. júna 2008 domáhala:

1. vydania   bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   451   Občianskeho   zákonníka nájomného z nájomnej zmluvy (ku ňu podania žaloby v sume 142 800 Sk);

2. vydania úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrokov pripísaných   k jednotlivým   splátkam   nájomného bankou, v   ktorej   bol vedený bankový účet, na ktorý boli jednotlivé splátky nájomného poukázané alebo vložené.

Sťažovateľka   v   žalobe   tvrdila,   že   motorové   vozidlo   nepatrilo   v   čase   uzavretia nájomnej zmluvy do majetku úpadcu a že v tom čase už nemalo byť zapísané do súpisu konkurznej   podstaty,   čo   jednoznačne   potvrdil   aj   súd   v   konaní   o   vylučovacej   žalobe. Vzhľadom na uvedené nebola správkyňa podľa jej názoru v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy   oprávnená   dať   vozidlo   do   prenájmu,   a   teda   bolo   prenajaté   neoprávnene. Z uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   nájomná zmluva   je neplatná   a „úpadca“, resp. „konkurzná podstata“ sa prijatím nájomného na úkor sťažovateľky ako vlastníčky vozidla   bezdôvodne   obohatila.   Vzhľadom   na uvedené   žiadala   o   vydanie   bezdôvodného obohatenia „úpadcu“,   resp. „konkurznej   podstaty“ spočívajúceho   v   prijatom   nájomnom predstavujúcom ku dňu podania žaloby sumu 142 800 Sk (24 mesiacov po 5 950 Sk).

Sťažovateľka tiež poukázala na stanovisko   obchodného kolégia   najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2002 zo 16. decembra 2002, podľa ktorého po „odstúpení od Kúpnej zmluvy do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu na výsledok súdneho sporu považované za vec tvoriacu konkurznú podstatu“.

Keďže   správkyňa   nebola   podľa   sťažovateľky   v   čase   uzavretia   nájomnej   zmluvy dobromyseľná, sťažovateľka sa   vo   svojej   žalobe domáhala podľa   § 458 ods.   2 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   aj vydania   úrokov pripísaných k jednotlivým splátkam nájomného bankou, v ktorej bol vedený bankový účet, na ktorý boli jednotlivé splátky nájomného poukázané alebo vložené.

Na pojednávaní uskutočnenom 13. októbra 2008 sťažovateľka rozšírila žalobu v časti o vydanie nájomného na sumu 145 576,60 Sk (keďže taká bola celková výška nájomného prijatého správkyňou do dňa vrátenia vozidla sťažovateľke) a o úroky z omeškania 8,5 % zo sumy 145 576,60 Sk od 24. júna 2008 do zaplatenia. Sťažovateľka zároveň zobrala späť svoju   žalobu   v   časti   úrokov   pripísaných   k   jednotlivým   splátkam   nájomného a odvtedy sa domáhala   už   len   vydania   prijatého   nájomného   z   nájomnej   zmluvy ako bezdôvodného   obohatenia   podľa   §   458   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v   sume 145 576,60 Sk   s príslušenstvom   (8,5   %   úrokom   zo   žalovanej   sumy   od   24.   júna   2008 do zaplatenia).

Prvostupňový   súd   zmenu   žaloby   a   jej   čiastočné   späťvzatie   pripustil.   Následne rozhodol vo veci (rozsudkom č. k. 34 Cbi 13/08-Sn-63 z 13. októbra 2008) tak, že zaviazal správkyňu,   aby   zaplatila   sťažovateľke   z   titulu   vydania   bezdôvodného   obohatenia   sumu 145 576,60   Sk   s   8,5   %   úrokom   z   omeškania   ročne   od   24.   júna   2008   do   zaplatenia. Prvostupňový   súd   dospel   k záveru   (podľa   sťažovateľky   k   správnemu),   že   nájomné z nájomnej   zmluvy   predstavovalo   bezdôvodné   obohatenie,   keďže   správkyňa   uzatvorila nájomnú zmluvu s treťou osobou napriek tomu, že vozidlo nebolo vo vlastníctve úpadcu, teda prijala do konkurznej podstaty plnenie, ktoré získala bez právneho dôvodu.

Správkyňa sa proti už uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolala. Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 162/2008, 6 Obo 163/008 z 19. februára 2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku uhradiť správkyni náhradu trov konania v sume 1 486,16 eur. Bol toho názoru, že prijaté nájomné z nájomnej zmluvy predstavuje úžitok z plnenia bez právneho dôvodu podľa § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka a že rozhodujúcou skutočnosťou pre jeho vydanie je dobrá viera. Dospel tiež k záveru, že správkyňa bola dobromyseľná, keďže „uzavretím zmluvy o prenájme   motorového   vozidla   stretou   osobou   konala   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, konala teda dobromyseľne, a preto nebol splnený zákonný predpoklad na vydanie úžitku“.

Sťažovateľka   podala   proti   uvedenému   odvolaciemu   rozsudku   najvyššieho súdu dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011 tak, že ho zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   odvolacím   rozsudkom   najvyššieho   súdu, ako aj dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti   argumentuje   relevantnou   právnou   úpravou,   judikatúrou   najvyššieho   súdu, ako aj ústavného súdu.

Podľa   jej   názoru „tak   Odvolací   rozsudok,   ako   aj   Dovolací   rozsudok   spĺňajú... podmienky,   kedy je ÚS SR   oprávnený (a   povinný)   preskúmavať ich ústavnosť,   nakoľko obidva rozsudky...

a) nie sú odôvodnené a

b) právne závery v nich obsiahnuté sú zjavne nedôvodné a arbitrárne...

c) sú v rozpore s princípom právnej istoty ako imanentným znakom právneho štátu; a

d) právne závery v nich obsiahnuté sú v rozpore s ústavou garantovaným právom na ochranu majetku“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   uvádza,   že „V   konaní   o   vydanie   bezdôvodného obohatia boli pre rozhodnutie vo veci samej kľúčové dve základné otázky, a to:

1) či   je   nárok   na   vydanie   nájomného   uplatnený   Sťažovateľom   v   danom   súdnom konaní nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Obč. Z. v spojení s § 458 ods. 1 Obč. Z. alebo nárokom na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 458 ods. 2 Obč. Z.; a

2) či bola Správkyňa dobromyseľná, keď vozidlo prenajala tretej osobe.“.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základné právo   na   ochranu   majetku   garantované   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   19.   02.   2009 č. k. 6 Obo 162/2008, 6 Obo 163/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011 č. k. 1 Obdo V/27/2009 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   19.   02.   2009   č.   k. 6 Obo 162/2008, 6 Obo 163/2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011,   č.   k.   1   Obdo   V/27/2009   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktorých výška ku dňu podania sťažnosti predstavuje 356,82 EUR.“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť toto:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v   zmysle   §   27   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   t. j. aby predložila   jeho   oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o nej príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky   sú   členmi   senátu   IV.   ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne   a   objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H. o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti;   nie   je   teda   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 III. ÚS 271/05, III. ÚS   153/07).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 Obo 162/2008, 6 Obo 163/2008 z 19. februára 2009

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   162/2008, 6 Obo 163/2008   z 19.   februára 2009,   ktorým   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľku uhradiť správkyni náhradu trov konania v sume 1 486,16 eur.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým rozsudkom   najvyššieho súdu ako odvolacieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   162/2008,   6   Obo   163/2008   z   19.   februára   2009 a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného súdu   a všeobecných   súdov   tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods.   1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu ako odvolacieho   súdu,   pretože   ho preskúmal najvyšší   súd ako dovolací   súd   na základe dovolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu odmietnuť podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým   zamietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   označenému   rozsudku   najvyššieho   súdu ako odvolacieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článok   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   prvotným   východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo   dôjsť   v   tom   prípade,   ak by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by súd   odmietol   konať a rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby.   Do   obsahu základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   patrí   aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právo na úspech v takomto konaní.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   140/03, II. ÚS 98/06, I. ÚS 4/00, I. ÚS 140/03, II. ÚS 101/03, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/2010, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (napr. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorým zamietol dovolanie proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Sťažovateľka ako dôvody svojho dovolania uviedla, že

1. „nájomné z Nájomnej zmluvy, ktorého vydania sa... v konaní domáha, predstavuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 v spojení s § 458 ods. 1 Obč. Z. a nie nárok na vydanie úžitkov z bezdôvodného obohatenia podľa § 458 ods. 2 Obč. Z...“,

2. „Správkyňa nemohla byť dobromyseľná, keďže v čase uzavretia Nájomnej zmluvy:

- vedela o odstúpení od kúpnej zmluvy (odstúpenie jej bolo doručené) a následky toho odstúpenie mohla a mala ako právnicky vysokoškolsky vzdelaná osoba poznať;

- vedela o žalobe o vylúčení Vozidla z konkurznej podstaty;

- bola o vlastníckom práve Sťažovateľa k Vozidlu Sťažovateľom viackrát upozornená (listami Sťažovateľa zo dňa 27. 10. 2005, 09. 03. 2006, 16. 03. 2006 a 03. 05. 2006)“,

3. „v   danom   prípade   nielenže   nešlo   o   dobromyseľnosť   Správkyne,   ale   že   išlo o jej nepriamy úmysel, nakoľko pri uzatváraní Nájomnej zmluvy vedela, že Vozidlo nemusí byť súčasťou konkurznej podstaty, a že teda môže prenajať Vozidlo vo vlastníctve tretej osoby a pre prípad, že sa tak stane, bola s tým uzrozumená“.

Vo   svojom   dovolaní „zároveň   opätovne   poukázala   na   stanovisko   obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2002 (sp. zn. Obpj 7/2002), podľa ktorého po odstúpení od Kúpnej zmluvy do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu na výsledok súdneho sporu považované za vec tvoriacu konkurznú podstatu“.

Najvyšší súd ako dovolací súd sa s dôvodmi dovolania vysporiadal takto:„Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, a že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s.p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je opodstatnené. Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Voči zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je dovolanie v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. prípustné.

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania   a   uplatneným   dovolacím   dôvodom,   vrátane   vecného   vymedzenia.   Viazanosť dovolacími   dôvodmi   sa   prejavuje   tým,   že   dovolací   súd   je   oprávnený   preskúmať   len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta. V zmysle § 243a ods. 2 O. s.   p.   dovolací   súd   dokazovanie   nevykonáva.   Žalobca   podal   dovolanie   z   dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom a aplikácie nesprávneho právneho predpisu a nesprávneho výkladu ustanovenia 458 ods. 2 OZ.

Dovolací   sud   sa   nestotožnil   s námietkou   dovolateľa,   že   rozhodnutie   odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]. Právnym   posúdením   veci   je   treba   rozumieť   činnosť   súdu,   pri   ktorej   tento zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   úpravu na zistený   skutkový   stav.   Nesprávnym   právnym   posúdením   sa   rozumie   omyl   súdu   pri aplikácii práva na zistené skutkové zistenia. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil   iný   právny   predpis,   než   ktorý   mal   použiť,   alebo   ak   použil   síce   správny   právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Obidva   konajúce   súdy   vychádzali   z   rovnakého   skutkového   stavu   veci, ale prvostupňový   súd   nesprávne   posudzoval   uplatnené   peňažné   plnenie   −   vydanie nájomného   za   prenájom   vozidla,   ako   získanie   majetkového   prospechu   plnením   bez právneho dôvodu a nesprávne aplikoval ust. § 451 ods. 2 O. s. p.

Podľa § 451 ods. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods.   2 OZ). Zodpovednostným   subjektom   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   je   len,   kto sa bezdôvodne obohatil   a   oprávneným subjektom je   ten   v koho   prospech sa má   takéto obohatenie uskutočniť.

Podľa   §   458   ods.   2 OZ s predmetom   bezdôvodného obohatenia sa   musia vydať aj úžitky   z   neho,   pokiaľ   ten,   kto   obohatenie   získal,   nekonal   dobromyseľne.   Úžitky z bezdôvodného   obohatenia   sa   však   vydajú   len   za   splnenia   subjektívneho   predpokladu spočívajúceho v tom, že bezdôvodne obohatený nebol v dobrej viere O nedostatok dobrej viery pôjde vtedy, ak tomu, kto bezdôvodné obohatenie získal, bolo alebo muselo byť známe, že obohatenie, ktoré získava, je zákonom zakázané. konkurznej podstaty povinný postupovať v súlade s ust. § 8 ods.   2 ZKV a v záujme ochrany majetkových práv veriteľov, resp. aby nedošlo   k   poškodeniu   ich   práv.   Pokiaľ   by   správca   nepostupoval   s   odbornou starostlivosť,   zákon   v   zmysle   uvedeného   ustanovenia   upravuje   jeho   zodpovednosť a možnosti zbavenia funkcie správcu.

Na základe   výzvy žalobcu zo dňa   16.   06.   2008 ako oprávneného subjektu   došlo k vydaniu bezdôvodného obohatenia − motorového vozidla v zmysle § 451 OZ, žalobcom ako povinným, dôkazom čoho je protokol o odovzdaní veci zo dňa 23. 06. 2008 (č. l. 40, 41). Z obsahu   spisu   ako   aj   zo   samotného   žalobného   návrhu   nesporne   vyplýva,   že   žalobca sa domáha vydania úžitku spočívajúcom v prijatí platieb žalovaným vo výške 483,86 eur (145   576,60   Sk)   za   nájom   vozidla   tretej   osobe   v   zmysle   uzavretej   nájomnej   zmluvy. Dovolací   súd   sa   stotožnil   zo   záverom   odvolacieho   súdu,   že   žalovaný   napriek   tomu,   že uzavrel zmluvu o nájme veci, konal v súlade so zákonom o konkurze a vyrovnaní, konal tak, aby nedošlo k poškodeniu vozidla resp. sa nezvyšovali náklady za jeho údržbu, nehrozila hrozba scudzenia − zmena vlastníctva, keďže zmluva bola uzavretá na dobu určitú a to len do právoplatného rozhodnutia vylučovacej žaloby a správne aplikoval ust. § 458 ods. 2 OZ s odôvodnením,   že nebol   splnený zákonný   predpoklad na   vydanie úžitku,   keďže   nebolo preukázané nedobromyseľné konanie správcu.

Predmetom   bezdôvodného   obohatenia   je   motorové   vozidlo,   ktoré   však   žalovaný žalobcovi v zmysle § 451 OZ vydal mimo súdnou cestou. Úžitky z bezdôvodného obohatenia, ktorým bezpochyby uplatnený nárok je, s poukazom na znenie ustanovenia § 458 ods. 2 OZ, možno však vydať len za predpokladu, že bezdôvodne obohatený nekonal v dobrej viere. S pornom prípade sa nejednalo o zákonom zakázané konanie t. j. konanie, ktoré je v súlade so zákonom, nie je možné považovať za konanie nedobromyseľné a žalovaný bol v dobrej viere a pripadajú mu úžitky do vlastníctva (do podstaty).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, preto dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci správneho súdnictva.

Najvyšší súd ako dovolací súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil, ktorými ustanoveniami relevantných právnych predpisov sa pri svojom rozhodovaní riadil, jeho závery nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické, vyplývajú z relevantných skutkových zistení a možno k nim dospieť výkladom a aplikáciou relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 251 a § 258 ods. 2). Najvyšším súdom použitý výklad týchto ustanovení neodporuje ich zneniu a účelu, je jedným z možných spôsobov ich interpretácie, preto   je   ústavne   udržateľný.   O svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade predovšetkým Občianskeho zákonníka), že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 48/02), k čomu v danom prípade nedošlo. Ústavný súd považuje argumentáciu použitú v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   za   dostatočne   presvedčivú   a   ústavne akceptovateľnú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   niet   preto   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery vyjadrené v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu malo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľkinho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukázala na stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2002 zo 16. decembra 2002 (podľa ktorého „po odstúpení od Kúpnej zmluvy do právoplatného rozhodnutia súdu o vylučovacej žalobe Vozidlo nemohlo byť bez ohľadu na výsledok súdneho sporu považované za vec tvoriacu konkurznú podstatu“), ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu (resp. jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou   do   tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Nejednotnosť   judikatúry   všeobecných   súdov   v   identických,   resp.   porovnateľných veciach   je   nepochybne   nežiaduca,   ale   sama   osebe   spravidla   nepostačuje   na   to, aby ústavný súd   len   na   jej   základe   vyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv, ak v posudzovanej   veci   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktoré   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Za   porušenie   základného   práva   pritom   nemožno   považovať   neúspech   v   konaní. Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011 je ústavne akceptovateľným spôsobom   odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárny,   a   preto   medzi   ním a obsahom   sťažovateľkou   označeného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie   reálne   umožňovala   dospieť   k   záveru   o   jeho   porušení.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 27/2009 z 31. mája 2011

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť namietaným rozsudkom najvyššieho súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani k porušeniu jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva vyplývajúceho jej z čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014