znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. U., Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 5/2005 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry v Bratislave sp. zn. I KO-V-70/02 z 23. júla 2002 o zaistení jeho nehnuteľného majetku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. U. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012   doručená   faxom   (doplnená   písomným   podaním   doručeným   22.   februára   2012) sťažnosť B. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 T 5/2005   v spojení   s uznesením   Krajskej   prokuratúry v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   sp. zn.   I KO-V-70/02   z 23. júla   2002 o zaistení jeho nehnuteľného majetku (ďalej aj „uznesenie o zaistení majetku“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry uznesením sp. zn.   I KO-V-70/02   z 23.   júla   2002   rozhodol   o   zaistení   majetku   sťažovateľa,   a   to pozemkov a stavieb evidovaných na LV č. 1067, k. ú. Z.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v novembri 2011 Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podnet   na   preskúmanie   jeho zákonnosti, v ktorom sa domáhal jeho zrušenia z dôvodu, že obmedzenie jeho majetkových práv trvá neprimerane dlho.

Predmetný   podnet   prokurátor   generálnej   prokuratúry   prípisom   č. k. IV/1 GPt 571/00-159   zo   16.   novembra   2011   postúpil   krajskému   súdu,   na ktorom   bola v trestnej veci sťažovateľa podaná obžaloba.

Krajský   súd   na   postúpený   podnet   reagoval   prípisom   sp. zn.   7 T 5/2005 z 12. decembra   2011,   ktorým   sťažovateľovi   oznámil,   že   uznesenie   krajskej   prokuratúry o zaistení jeho majetku nezruší, pretože podľa jeho názoru „dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený, doposiaľ nezanikol“.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje ustanovenia zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   platného   a účinného do 31. decembra 2004 (ďalej len „Trestný poriadok“) vzťahujúce sa na zaistenie majetku a konštatuje, že s vydaním uznesenia o zaistení majetku sú spojené mimoriadne intenzívne zásahy do majetkových práv obvineného. Obvinený je podľa názoru sťažovateľa „zbavený práva disponovať s majetkom, ktoré právo je okrem iného garantované čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Táto   skutočnosť   posúva   uznesenie   o   zaistení   majetku   do   ústavnoprávnej   roviny.   Inými slovami   povedané,   uznesenie   o   zaistení   majetku   musí   byť   nielen   vydané   za   dodržania podmienok podľa § 347 Trestného poriadku, ale súčasne musí vždy a za každých okolností vyhovovať   ústavno-právnym   podmienkam   obmedzenia   majetku   podľa   čl. 20   Ústavy   SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Z ustanovenia § 349 Trestného poriadku vyplýva, že v štádiu po podaní obžaloby (v štádiu   konania   pred   súdom)   je   oprávnený   vydať,   obmedziť   alebo   zrušiť   uznesenie o zaistení majetku výlučne len súd; a to aj v prípade, ak ho vydal prokurátor v prípravnom konaní. Prokurátor je v štádiu konania pred súdom len stranou konania, atribútom ktorého konania je rovnosť strán, ako ústavný princíp podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Uvedené teda vylučuje,   aby   prokurátor   mohol   v   štádiu   trestného   konania   pred   súdom   vydávať autoritatívne   rozhodnutia,   nakoľko   by   bol   porušený   princíp   rovnosti   strán.   Pasívne legitimovaným v danej veci sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto môže byť   len   súd,   ktorý   je   príslušný   konať   v   trestnej   veci   sťažovateľa.   Uvedený   záver   je opodstatnený aj z dôvodu, že ak bude sťažnosti vyhovené, adresátom rozhodnutia bude vo veci sťažovateľa konajúci súd ako orgán činný v trestnom konaní, pre ktorý bude právny názor Ústavného súdu SR, ako i jeho rozhodnutie nepochybne záväzné.“.

Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že z § 349 Trestného poriadku súčasne vyplýva, že „predseda senátu rozhoduje len o zaistení majetku, o vyňatí určitých vecí zo zaistenia alebo o jeho zrušení.   Trestný poriadok nepredpokladá, že súd by mal rozhodnúť (uznesením) o podnete obžalovaného na zrušenie zaistenia majetku. V každom prípade súd v danej veci žiadne rozhodnutie nevydal.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003, ktorý je podľa jeho názoru aplikovateľný aj v tejto veci. Sťažovateľ konštatuje, že v citovanom náleze ústavný súd „riešil otázku porušenia vlastníckeho práva z dôvodu, že súd   vydal   uznesenie   predbežného   charakteru   (uznesenie   o   odložení   vykonateľnosti stavebného   povolenia),   ktorého   dôsledkom   bolo   obmedzenie   vlastníckeho   práva sťažovateľov. Ústavný súd SR dospel k záveru o porušení vlastníckeho práva sťažovateľov z dôvodu porušenia princípu primeranosti, a to preto, pretože obmedzenie vlastníckych práv sťažovateľov trvalo neprimerane dlho. Za neprimerane dlhé obdobie trvania obmedzenia vlastníckeho práva v konkrétnom prípade považoval Ústavný súd SR obdobie pol druha roka.“.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   uznesenie   o   zaistení   majetku „bolo   vydané   dňa 23. 07. 2002.   Je   nepochybné,   že   toto   uznesenie   má   predbežný   charakter   rovnako,   ako uznesenie   o   odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu.   Rovnako   je nepochybné, že s vydaním uznesenia o zaistení majetku je spojené obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa (ius disponendi). Toto obmedzenie pretrváva k dnešnému dňu už viac ako 9 (deväť) rokov. Z ústavnoprávnych požiadaviek na obmedzenie vlastníckeho práva vyplýva, že obmedzenie výkonu vlastníckeho práva musí byť primerané, a to aj z hľadiska času... V danom   prípade   neexistuje   žiadna   konkrétna   skutočnosť   alebo   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   také   dlhé   trvanie   obmedzenia   vlastníckeho   práva   sťažovateľa,   a   preto   je zrejmé, že existencia uznesenia o zaistení majetku sťažovateľa porušuje právo sťažovateľa vlastniť   majetok   garantované   čl. 20   ods. 1   Ústavy   SR   a   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho právo „na majetok zaručené čl. 20   Ústavy   SR   a   právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd bolo porušené tým, že zaistenie jeho   majetku   na   základe   uznesenia   prokurátora Krajskej prokuratúry   Bratislava sp. zn. IKO-V-70/02 zo dňa 23. 07. 2002 trvá (trvalo) po dobu, ktorá nie je primeraná“. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd zrušil predmetné uznesenie krajskej prokuratúry.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   síce   neoznačil,   koho   považuje   za   porušovateľa označených   práv,   avšak   v   záhlaví   sťažnosti   uviedol,   že   táto   sťažnosť   smeruje   proti „odporcovi: Krajskému súdu v Bratislave“, z čoho ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   (návrhu)   ide   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu (Ochrana majetku) každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľovi   ako   obvinenému   bol   uznesením   krajskej   prokuratúry   sp. zn. I KO-V-70/02   z 23.   júla   2002   zaistený   nehnuteľný   majetok   (bližšie   špecifikovaný v uznesení   o zaistení   majetku)   z dôvodu,   že   bolo   proti   nemu   začaté   trestné   stíhanie   za trestný čin, za ktorý vzhľadom na jeho povahu a závažnosť a na pomery sťažovateľa je potrebné očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku, a navyše existuje obava, že výkon tohto trestu bude zmarený alebo sťažený.

Podľa § 347 Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre trestný čin, za ktorý so zreteľom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného treba očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku, a je obava, že výkon tohto trestu bude zmarený alebo sťažený, môže súd a v prípravnom konaní prokurátor majetok obvineného zaistiť. Súd zaistí majetok obvineného   vždy,   ak   uložil   trest   prepadnutia   majetku   rozsudkom,   ktorý   doteraz nenadobudol právoplatnosť. Pri zaistení sa postupuje primerane podľa § 47 ods. 2.

Podľa § 348 ods. 1 Trestného poriadku zaistenie postihuje celý majetok obvineného, prírastok a výťažky, ktoré zo zaisteného majetku plynú, ako aj majetok, ktorý obvinený nadobudne po zaistení. Nevzťahuje sa však na prostriedky a veci, na ktoré sa podľa zákona nevzťahuje prepadnutie majetku.

Podľa   § 348 ods. 3 Trestného poriadku   pokiaľ trvá   zaistenie, sú   neúčinné všetky právne úkony obvineného, ktoré sa týkajú zaisteného majetku, okrem úkonov smerujúcich na odvrátenie bezprostredne hroziacej škody.

Podľa § 348 ods. 4 Trestného poriadku   kto má vo svojej moci veci, ktoré patria do zaisteného majetku, je povinný, len čo sa o zaistení dozvie, oznámiť to prokurátorovi alebo   súdu,   ktorý   majetok   zaistil;   ináč   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú   opomenutím oznámenia.

Podľa § 349 Trestného poriadku predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor zruší zaistenie, ak zanikne dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený.

V auguste 2005 bola v trestnej veci sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) podaná na krajskom súde obžaloba pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250   ods. 1   a 4   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v znení zákona č. 175/1990 Zb., pre trestný čin   legalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 252 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4   Trestného   zákona   v znení   zákona   č. 248/1994   Z. z.   a pre   trestný   čin   falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa § 176 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z. Vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Krajský súd prípisom sp. zn. 7 T 5/2005 z 12. decembra 2011 reagoval na podnet sťažovateľa postúpený generálnou prokuratúrou, v ktorom mu oznámil, že „v zmysle § 349 Tr. por.   účinného   do   31. 12. 2005...   dôvod,   pre   ktorý   bol   majetok   zaistený   doposiaľ nezanikol“.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu malo dôjsť   tým,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp. zn.   5 T 7/2005   dosiaľ   trvá zaistenie   jeho   majetku,   ku   ktorému   došlo   na   základe   uznesenia   krajskej   prokuratúry o zaistení majetku. Podľa sťažovateľa je zaistenie jeho majetku trvajúce už takmer 10 rokov neprimerané.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so zaistením jeho nehnuteľného majetku, ktoré podľa jeho názoru trvá neprimerane dlhú dobu.

Sťažovateľ však namieta len porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré sú hmotnoprávneho charakteru. V sťažnosti   nenamieta   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   súdneho   konania zakotvených v čl. 46 až čl. 48 ústavy postupom krajského súdu.

Ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa   a v dôsledku   tejto   viazanosti   mu neprináleží   v prípade   sťažovateľa   preskúmanie   možnosti   porušenia   ústavnoprocesných princípov   súdneho   konania   zakotvených   v čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   keďže   ich   porušenie sťažovateľ nenamieta.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08, I. ÚS 471/2012) je aj právny názor, podľa   ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Preto o prípadnom porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dospel k názoru, že bez možnosti vyslovenia porušenia práv sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa však sťažovateľ, ako už bolo uvedené, nedomáha, nemožno dospieť ani k záveru o porušení jeho základného práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Táto skutočnosť už sama osebe zakladá v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu dôvod na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť, a preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S uvedenou ustálenou judikatúrou ústavného súdu korešponduje aj nález ústavného súdu   sp. zn.   I. ÚS 23/01   z 15.   júla   2003,   na   ktorý   v okolnostiach   veci   poukazuje aj sťažovateľ, považujúc ho za aplikovateľný aj v jeho veci. Predmetom sťažnosti, ktorá bola prerokovaná v označenom konaní, však bolo namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2   a   čl. 13   ods. 4   ústavy   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom a rozhodnutím krajského súdu v rámci správneho súdnictva, teda sťažovateľ síce namietal porušenie   svojich   základných   práv   hmotnoprávneho   charakteru,   avšak   primárne uplatnil námietku   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   zakotvených   v čl.   46   ústavy. V tomto konaní to však tak nie je.

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   aj   na   skutočnosť,   že   v súčasnosti   je   trestná   vec sťažovateľa a spol. v štádiu rozhodovania pred krajským súdom, ktorý môže podľa § 349 Trestného   poriadku   rozhodnúť   o zrušení   zaistenia   jeho   majetku   v prípade,   že   zanikne dôvod,   pre   ktorý   bol   zaistený.   Z tohto   pohľadu   je   sťažnosť   už   na   prvý   pohľad „nejednoznačná“, keďže sťažovateľ sa v jej texte síce zmieňuje o prípise (liste) krajského súdu sp. zn. 7 T 5/2005 z 12. decembra 2011, ale v zmysle jej petitu, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), smeruje vo svojej podstate proti uzneseniu prokurátora   krajskej   prokuratúry   sp. zn.   I KO-V-70/02   z 23. júla 2002,   ktorého   zrušenie navrhuje,   hoci   právnym   základom   práv,   ochrany   ktorých   sa   sťažovateľ   domáha,   je v súčasnom štádiu trestného konania (po podaní obžaloby, pozn.) podľa názoru ústavného súdu   už   označený   prípis   krajského   súdu,   ktorý   z materiálneho   hľadiska   nesie   znaky rozhodnutia. Preto mal sťažovateľ v okolnostiach   prípadu   podľa názoru   ústavného súdu namietať predmetný prípis a v ňom obsiahnutý záver, že dôvod zaistenia majetku v jeho prípade stále trvá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je z hľadiska označenia právneho aktu (rozhodnutia), na základe ktorého podľa jeho tvrdenia trvá   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu,   zmätočná,   keďže   namieta   porušenie   týchto   práv   uznesením prokurátora   krajskej   prokuratúry   sp. zn.   I KO-V-70/02   z 23. júla   2002,   ktoré   už   bolo „subsumované“ označeným prípisom krajského súdu. Táto skutočnosť zakladá ďalší dôvod pre odmietnutie jeho sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ak sťažovateľ bude toho názoru, že postupom krajského súdu ďalej dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa ústavy alebo práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, nič mu nebráni, aby podal ústavnému súdu novú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013