znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   P.   K.,   B.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou H., s. r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   R.   P.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Sžso/58/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2012 doručená   sťažnosť   Mgr.   P.   K.,   B.   (ďalej   len   sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Sžso/58/2011   a   jeho   rozsudkom z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie (ďalej   len   „ústredie   poisťovne“),   ktorá   rozhodnutím   č.   322-4046-GC-04/2009 zo 16. júla 2009 zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka B. (ďalej len „pobočka poisťovne“), č. 700-0210007609-GC09/09 z 12. marca 2009 tak, že z jeho výrokovej časti vypustila text: „... nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení   ku   dňu   31.   01.   2007“ a doplnila   text „...   nezaniká   31.   januára   2007   povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie“.

Rozhodnutie   ústredia   poisťovne   č.   322-4046-GC-04/2009   zo   16.   júla   2009 a rozhodnutie pobočky poisťovne č. 700-0210007609-GC09/09 z 12. marca 2009 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutia   ústredia   poisťovne   a pobočky   poisťovne“)   sťažovateľ   napadol žalobou   z 1.   októbra   2009   doručenou   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“), ktorou sa domáhal ich zrušenia, ako aj náhrady trov konania.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 178/2010-26 z 26. marca 2011 žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia ústredia poisťovne zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie z 13. júna 2011, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 178/2010-26 z 29. marca 2011 potvrdil.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd a následne aj najvyšší súd vôbec nevysporiadali s argumentmi   obsiahnutými   v žalobe,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za   zásadné   v súvislosti s jeho   statusom   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby,   a tým   aj   účasti   sťažovateľa   ako samostatne zárobkovo činnej osoby na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o sociálnom   poistení“),   pričom   v tejto   súvislosti   uvádza,   že «Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii (v § 12) rozlišuje niekoľko foriem výkonu advokácie, avšak zároveň nepripúšťa ich paralelné použitie (§ 15 ods. 6 zákona o advokácii). To znamená, že advokát vykonávajúci   advokáciu   ako konateľ   spoločnosti s ručením   obmedzeným (v jej mene   a   na   jej   účet   ako   jej   štatutárny   orgán)   nemôže   súčasne   vykonávať   advokáciu samostatne (ako fyzická osoba), a to ani výnimočne, pokiaľ to spoločenská zmluva vylučuje (ako je tomu v prípade spoločenskej zmluvy - čl. 14.2. - spoločnosti H., s. r. o., ktorej konateľom a spoločníkom je žalobca). Použitím akejkoľvek formy výkonu advokácie síce danej   osobe   (formálne)   ostáva   zachované   postavenie   „advokáta“,   avšak   s   výnimkou samostatného výkonu advokácie alebo jej výkonu v združení (bez právnej subjektivity) nie je advokácia vykonávaná prostredníctvom (v mene a na účet) fyzickej osoby − advokáta, ale prostredníctvom (v mene a na účet) právnickej osoby, ktorej spoločníkmi resp. štatutárnymi orgánmi sú advokáti.

1.2. - Novelou zákona o advokácii č. 304/2009 Z. z. (účinnou od 1. 9. 2009) bola Slovenskej   advokátskej   komore   -   novým   ustanovením   §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona č. 586/2003   Z.   z.   −   zverená   zákonná   kompetencia   záväzne   potvrdzovať   formu   (spôsob) výkonu advokácie jednotlivými advokátmi, ako aj záväzne posudzovať a deklarovať, či daný advokát je (alebo nie je) samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Na základe tejto kompetencie bolo žalobcovi vydané potvrdenie Slovenskej   advokátskej   komory   č.   7/2009-JUDr.De/Ma   zo   dňa   28.   9.   2009   (predložené v prílohe žaloby), ktorým bolo potvrdené, že dňa 31. 1. 2007 žalobcovi zaniklo oprávnenie vykonávať   advokáciu   samostatne,   pričom   od   tohto   dátumu   (t.   j.   od   1.   2.   2007)   môže vykonávať advokáciu len v mene a na účet spoločnosti H., s. r. o., v ktorej je spoločníkom a konateľom; odo dňa 1. 2. 2007 žalobca nie je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení.   Zároveň   bolo   v   predmetnom   potvrdení uvedené, že podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona č. 586/2003 Z. z. je záväzné pre tretie osoby (t. j. aj pre žalovaného). Žalobca v odvolaní uviedol, že obe vyššie uvedené skutočnosti sú podľa jeho názoru kľúčové pre riadne posúdenie jeho argumentácie resp. žaloby, pričom v rámci napadnutého rozsudku nie sú vôbec spomenuté, na základe čoho k nim súd prvého stupňa nezaujal žiadny právny názor a fakticky ich vôbec nevzal do úvahy. Podľa názoru žalobcu tento   postup   súdu prvého stupňa   trpí   vážnou   procesnou vadou,   ktorá   mala   za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   a   v   jej   dôsledku   možno   napadnutý   rozsudok považovať za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.».

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd a následne aj najvyšší súd nesprávne posúdili ustanovenia zákona o sociálnom poistení, a to konkrétne § 5 písm. c) a § 21 ods. 4 písm. b) príslušného   zákona   (v   znení účinnom   k   1.   februáru   2007).   Žalobca   je   presvedčený,   že nespĺňa definíciu osoby samostatne zárobkovo činnej pre účely zákona o sociálnom poistení vzhľadom   na   skutočnosť,   že   «Od   uvedeného   dátumu   (1.   2.   2007)   žalobca   vykonáva advokáciu výlučne len ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, a to v jej mene a na jej účet (t. j. ako jej štatutárny orgán), pričom táto spoločnosť je vo vzťahu k výkonu advokácie resp. poskytovaniu právnych služieb výlučným (jediným) účastníkom všetkých zmluvných vzťahov (vrátane vzťahov s klientmi), výlučným nositeľom všetkých súvisiacich práv a záväzkov (vrátane procesných práv v rámci zastupovania klientov), ako aj výlučným daňovým   a   účtovným   subjektom.   Právnym   dôvodom   spôsobujúcim   aktuálnu   nemožnosť vykonávania advokácie zo strany žalobcu (ako fyzickej osoby) je už spomínané ustanovenie § 15 ods. 6 zákona o advokácii, v dôsledku ktorého oprávnenie žalobcu vyplývajúce z jeho zápisu do zoznamu advokátov SAK je v súčasnosti len formálne resp. hypotetické, t. j. bez (právnej i faktickej) možnosti jeho praktickej realizácie. Je však nutné uviesť, že tento stav má   len   časovo   obmedzený   (t.   j.   nie   trvalý)   charakter,   nakoľko   platí   len   počas   výkonu advokácie   zo   strany   žalobcu   formou   pozície   konateľa   tzv.   „advokátskej“   spoločnosti, pričom   zánikom   tejto   formy   by   sa   opätovne   obnovila   aj   reálna   (materiálna)   stránka oprávnenia žalobcu (ako fyzickej osoby) na výkon advokácie.».

Sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu a rozhodnutím č. k. 3 S 178/2010-26 z 29.   marca   2011,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, pričom toto tvrdenie odôvodňuje takto:

«konajúce súdy   sa jasne,   zrozumiteľne a presvedčivo nevysporiadali so zákazom paralelného   použitia   viacerých   foriem   výkonu   advokácie   v   zmysle   §   15   ods.   6   zákona o advokácii (č. 586/2003 Z. z.), v zmysle ktorého nemožno súčasne vykonávať advokáciu samostatne (t. j. ako fyzická osoba) a inou formou, vrátane formy „ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným“, pri ktorej je advokácia (právne služby) prakticky poskytovaná spoločnosťou (t. j. právnickou osobou), pričom advokát ako konateľ len vystupuje v jej mene a na jej účet ako jej štatutárny orgán;

- uvedený spôsob činnosti tzv. „advokátskej spoločnosti“ prakticky vylučuje, aby jej konateľ bol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO)...;

- konajúce súdy de facto ignorovali potvrdenie Slovenskej advokátskej komory (SAK) vydané   na   základe   zákonnej   kompetencie   SAK   v   zmysle   §   71   ods.   2   písm.   k)   zákona o advokácii (č. 586/2003 Z. z.)...;

-   označovanie   predmetného   potvrdenia   SAK   za   „irelevantné“   je   podľa   názoru sťažovateľa v právnom štáte neprípustné, nakoľko sa tým zo strany súdu neodôvodnene navodzuje   stav   faktickej   obsolétnosti   platného   a   účinného   ustanovenia   zákona,   pričom zároveň sa ustanovenia iného zákona − č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení − deklarujú za právne „silnejšie“, čím sa potenciálny konflikt dvoch rovnocenných právnych predpisov jednostranne súdom rieši v prospech jedného z nich...;

-   konajúce   súdy   posudzovali   pojem   „oprávnenie   na   výkon   advokátskej   činnosti“ neprimerane   formalisticky,   pričom   bez   jasného,   zrozumiteľného   a   presvedčivého zdôvodnenia   trvali   na   názore,   že   rozhodujúcim   pri   výklade   tohto   pojmu   je   formálne (gramatické)   hľadisko,   ktoré   sa   u   sťažovateľa   prejavuje   vo   forme   zápisu   do   zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou (SAK), a naopak nebrali do úvahy materiálnu   stránku   tohto   oprávnenia   (t.   j.   reálnu   možnosť   výkonu   advokácie),   ktorá   je v prípade   výkonu   advokácie   prostredníctvom   tzv.   „advokátskej   spoločnosti“   pre   jeho nositeľa (advokáta - fyzickú osobu) výslovne zo zákona vylúčená...

- porušovateľ základného práva (NS SR) sa žiadnym spôsobom nevyjadril k jasnej, zrozumiteľnej a presvedčivej argumentácii (v prospech sťažovateľa) iného svojho senátu v dvoch rôznych rozhodnutiach, ktoré sťažovateľ na svoju podporu predložil, a to navyše v kontexte, že súd prvého stupňa (KS BA) svoje rozhodnutie odôvodnil aj rozhodovacou praxou iných súdov v danej problematike;

-   sťažovateľ   je presvedčený,   že pokiaľ v danej   problematike,   ktorá sa   zásadným spôsobom   týka   množstva   advokátov   v   Slovenskej   republike,   existuje   praktická „dvojkoľajnosť“ rozhodovania Najvyššieho súdu SR, ktorá je navyše verejne známa, je nevyhnutné,   aby   prioritne   došlo   k   zjednoteniu   rozhodovacej   praxe   zákonom predpokladaným spôsobom (t. j. postupom podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch), čo by nepochybne prospelo presvedčivosti a „autorite“ rozhodnutí NS SR;

- sťažovateľ sa za uvedenej situácie cíti poškodený aj v tom zmysle, že pokiaľ by mal pri podaní odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa „šťastie“ na „správny senát“ NS SR, mohol by byť s veľkou pravdepodobnosťou so svojim odvolaním úspešný - takýto stav (kedy výsledok sporu závisí od náhody vo forme pridelenia veci určitému senátu) nie je zrejme v právnom štáte akceptovateľný.

Za prejav arbitrárnosti rozsudku súdu treba podľa názoru ústavného súdu považovať absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých vo veci rozhodol, čo znamená zároveň porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy. Arbitrárnosť rozhodnutia je dôvodom vyslovenia porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy, napr. aj vtedy, ak sťažovateľ pri ústavnej sťažnosti predložil stanoviská, ktoré podľa neho dokazujú priamy zásah do jeho práv, či oprávnených záujmov, avšak súd sa   s   týmito   stanoviskami   vyčerpávajúcim   spôsobom   nevysporiadal.   Takýto   postup   súdu zakladá aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Procesnoprávne pochybenia majúce charakter arbitrárnosti znamenajú absenciu poskytujúcu ochranu základnému právu (I. ÚS 59/04), Sťažovateľ má za to, že odvolací súd (porušovateľ základného práva) nedostatočným zdôvodnením   svojich   zásadných   právnych   záverov,   resp.   tiež   tým,   že   sa   nevyjadril k podstatnej časti argumentácie sťažovateľa uvedenej v odvolaní, porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «v odvolaní uviedol, že si zároveň je taktiež vedomý skutočnosti,   že   v   neskoršej   rozhodovacej   praxi   predmetný   senát   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (č. 1 S) vydal rozhodnutie, ktorým sa vo výsledku (nie z hľadiska svojho právneho názoru!) odklonil od svojho pôvodného rozhodnutia (zo dňa 30. 3. 2010, č. k.   1 Sžso/7/2009).   Ako   však vyplýva z odôvodnenia tohto „nového“ rozsudku zo dňa 8. 2. 2011, č. k. 1 Sžso/12/2010, ide len o zmenu de facto „vynútenú“ uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 9. 2010, č. k. I. ÚS 290/2010-8, pričom z hľadiska právneho názoru tento senát naďalej zostal presvedčený o správnosti svojich pôvodných záverov.   Za   tejto   situácie,   aj   s   ohľadom   na   relevantnú   (a   neštandardnú)   „kritiku“ predmetného   uznesenia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrenú   v   uvedenom „novom“ rozsudku senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 S (zo dňa 8. 2. 2011, č. k. 1 Sžso/12/2010), nie je podľa názoru žalobcu správne a udržateľné v právnom štáte), aby   bez   prijatia   riadneho   zjednocovacieho   stanoviska   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky bola predmetná právna otázka (týkajúca sa okrem žalobcu aj množstva ďalších advokátov) posudzovaná čisto formálne a fakticky len s odkazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Následným doplnením odvolania zo dňa 12. 9. 2011 poukázal žalobca na informáciu o rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 2. 2011. sp. zn. 1 Sžso/35/2010. Primárne   tým   žalobca   poukázal   na   základný   záver   predmetného   rozsudku,   ktorý   znie nasledovne:   „Nielen   existencia   osobitného   oprávnenia   na   vykonávanie   činnosti,   ale   aj samotná   faktická   možnosť   držiteľa   tohto   oprávnenia   regulovanú   činnosť   vykonávať,   sú podmienkami   typu   conditio   sine   qua   non,   bez   naplnenia   ktorých   nie   je   možné   hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho zabezpečenia.“, ako aj na podrobné a presvedčivé zdôvodnenie tohto záveru.

Podľa názoru žalobcu sú tieto závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne relevantné aj vo vzťahu k jeho veci a plne potvrdzujú právny názor žalobcu prezentovaný v jeho odvolaní, a to aj napriek tomu, že v danej veci (1 Sžso/35/2010) sa posudzovala otázka SZČO vo vzťahu k advokátovi s pozastaveným výkonom advokácie. Žalobca svoj názor opieral najmä o skutočnosť, že v danom rozsudku NS SR (1 Sžso/35/2010) sa daná skutková a právna situácia (pozastavenie výkonu advokácie) uvádza ako jedna z dvoch zákonných prekážok, ktoré znemožňujú (v materiálnom zmysle) výkon advokácie zo strany advokáta − fyzickej osoby. Druhou zákonnou prekážkou je pritom presne situácia, ktorá sa vzťahuje na žalobcu − zmena formy výkonu advokácie na formu konateľa „advokátskej“ spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   ktorá   podľa   záveru   daného   rozsudku   NS   SR (1 Sžso/35/2010)   spôsobuje   u advokáta   −   fyzickej   osoby   dočasný   zánik   oprávnenia   na výkon advokácie, hoci súčasne nedochádza k samotnému zániku oprávnenia (k vyčiarknutiu zo zoznamu advokátov).».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. K. na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky porušené.

2. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. K. na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky porušené.

3.   Základné   právo   sťažovateľa   Mgr.   P.   K.   na   prístup   k   súdu   vo   veci,   o ktorej rozhodol orgán verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

4.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   9.   2011, sp. zn. 9 Sžso/58/2011,   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   3.   2011, č. k. 3 S 178/2010-26, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom a rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   66/98, II.   ÚS   101/03, I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Preto v danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy), a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím, ktoré označil v petite sťažnosti (t. j. v súvislosti s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Sžso 58/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na podstatnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa   názoru najvyššieho   súdu už správny orgán a   následne aj   súd   prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje   za   relevantnú,   výstižnú   a   dostatočnú.   Žalovaný   ako   aj   krajský   súd   podrobne odôvodnili,   prečo   žalobca,   ktorý   od   1.   augusta   2007   vykonáva   činnosť   advokáta   ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii,   je   naďalej   SZČO,   pričom   bolo   dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 Zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom   poistení   vymedzuje   pojem   SZČO   na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak   aj postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti. Ustanovenie § 15 zákona o advokácii upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r.o. Účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu jeho oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb.

Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti trvá, okrem prípadov pozastavenia výkonu advokátskej činnosti (§ 8 zákona o advokácii), od zápisu do zoznamu advokátov až do vyčiarknutia z takého zoznamu. Oprávnenie na výkon advokátskej činnosti má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO na účely § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.   decembra 2010 a preto je povinne nemocensky a dôchodkovo poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ a § 15 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení. Vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení.   Túto   skutočnosť   nemôže   ovplyvniť   právna   úprava   obsiahnutá   v   §   12   zákona o advokácii   upravujúca   iba   formu,   ktorou   môže   advokát   advokáciu   vykonávať,   lebo základným predpokladom výkonu advokácie je výkon takej činnosti fyzickou osobou, ktorá má   zákonom   požadované   oprávnenie.   Vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c)   zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného oprávnenia   vykonávať   advokáciu   ako   takú.   Nositeľom   tohto   oprávnenia   je   advokát   − fyzická osoba, len on je zapísaný v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Žalobcovi   oprávnenie   na   vykonávanie   činnosti   ako   také   nezaniklo,   je   len   osobitným zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám   zvolil,   že   advokátske   služby   bude   poskytovať   prostredníctvom   s.   r.   o.   Oprávnenie na vykonávanie advokácie je udeľované len advokátovi − fyzickej osobe, a nezaniká ani v prípade,   že   advokátsku   činnosť   realizuje   prostredníctvom   obchodnej   spoločnosti, v dôsledku   čoho   v   danom   prípade   nenastali   zákonom   taxatívne   vymedzené   skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia u žalobcu ako SZČO. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, svoje profesijné označenie je povinný podľa   zákona   o advokácii   používať   aj   v   prípade,   že   právne   služby   poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo obchodné   meno   spoločnosti.   Neobstojí   preto   tvrdenie   žalobcu,   že   v   súčasnosti   je   jeho oprávnenie   vyplývajúce   z   jeho   zápisu   do   zoznamu   advokátov   SAK   len   formálne,   resp. hypotetické, t. j. bez právnej i faktickej možnosti jeho praktickej realizácie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy podľa neho relevantné právne skutočnosti, najmä záväzné potvrdenie SAK vydané podľa § 71 ods. 2 písm. k/ zákona o advokácii,   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o   vzniku,   prerušení   a   zániku sociálneho   poistenia   v   sporných   prípadoch   je   zákonom   zverené   do   vecnej   pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na vyššie uvedené, najmä vzhľadom na vymedzenie pojmu SZČO v § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení na účely tohto zákona, je potom potvrdenie SAK irelevantné.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zamedzuje, aby v odôvodnení rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dochádzalo   k   zbytočnému   kopírovaniu   obsahu   podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej literatúry a judikatúry. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 331/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné uviesť podstatnú časť rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 178/2010-26 z 29. marca 2010:

«Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že Sociálna poisťovňa - pobočka B. vydala rozhodnutie č. 700-0210007609-GC09/09 dňa 12. 03. 2009, ktorým rozhodla, že žalobcovi nezaniká účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení ku dňu 31. 01. 2007. Toto rozhodnutie žalobca nenapadol (správne má byť uvedené napadol, pozn.) odvolaním. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 12. 03. 2009 rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 16. 07. 2009. V odvolacom konaní bolo preukázané, že žalobca je držiteľom licencie oprávňujúcej ho na poskytovanie právnej pomoci. Žalovaný rozhodol rozhodnutím č. 322-4046-GC-04/2009 zo dňa 16. 07. 2009, ktorým čiastočne zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, a to tak, že... nezaniká 31. 01. 2007 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a v ostatnom rozhodnutie potvrdzuje.

Predovšetkým treba uviesť, že správne orgány podrobne odôvodnili, prečo žalobcovi, ktorý   sa   stal   spoločníkom   a   konateľom   spoločnosti   H.,   s. r.   o.   poskytujúcej   advokátske služby podľa § 15 zákona o advokácii (zákon č. 586/2003 Z. z.) nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Ďalej sa v administratívnom spise nachádza výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, výpis z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2005, registračný list FO.

Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo   opravných   prostriedkov   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade správnym poriadkom SR, t. j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi   predpismi.   V   intenciách   ustanovenia   §   244   ods.   1   O.   s.   p.   súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov v § 5 vymedzuje, kto sa považuje za SZČO na účely sociálneho poistenia.

Podľa § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. SZČO je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitného   predpisu,   okrem   činnosti   fyzickej   osoby v pracovnom   pomere,   na   ktorej   výkon   je   povinná   mať   oprávnenie   podľa   osobitného predpisu.

Je   tiež   zrejmé,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy   vznik   povinného   nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z. z., alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácií je advokátom ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora.

Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z. môže advokát vykonávať advokáciu aj ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (písm. e/ cit. zák. ustanovenia). Ustanovenie § 12 zák. č. 586/2003 Z. z. upravuje aj podľa názoru krajského súdu len formu výkonu advokácie,   pričom   zmenou   formy   výkonu   advokácie   nezaniká   postavenie   advokáta   ako SZČO   podľa   §   5   písm.   c/   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   a   ani   povinné   nemocenské   poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z., pretože advokátovi   nezaniklo   oprávnenie   na   výkon   činnosti.   Zmena   formy   výkonu   advokácie   je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako SZČO podľa zákona o sociálnom poistení právne bezvýznamná. Takáto zmena formy výkonu advokácie má samozrejme za následok zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta. Existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom SAK až do času, kým advokát nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu, má za následok, že advokát musí byť považovaný za SZČO pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zák. č. 461/2003 Z. z. a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zák. č. 461/2003 Z. z. Túto skutočnosť teda nemôže ovplyvniť právna úprava obsiahnutá v § 12 zák. č. 586/2003 Z. z., ktorý upravuje formu, ktorou môže advokát vykonávať advokáciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do   zoznamu   advokátov   vedenom   SAK.   Práve   vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c/ zák. č. 461/2003   Z.   z.   je   odvodené   od   samotného   oprávnenia   vykonávať   túto   činnosť. Navyše § 15 zák. č. 586/2003 Z. z. upravuje špecifické podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným a účasť advokáta v takejto   spoločnosti   je   viazaná   na   existenciu   poskytovania   advokátskych   služieb jednotlivých   spoločníkov   a   konateľov,   ktorými   môžu   byť   len   advokáti   a   ktorých   účasť v spoločnosti zaniká vyčiarknutím zo zoznamu advokátov, v skutočnosti stratou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobca, ktorý je naďalej zapísaný do zoznamu advokátov SAK,   spĺňa   právnu   kvalifikáciu   SZČO,   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení.   Na   vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO a s ním súvisiacej odvodovej povinnosti je potrebné, aby žalobca v rozhodujúcom období dosiahol príjem z podnikania   ustanovený   v   §   21   ods.   1   zák.   č.   461/2003   Z.   z.   Na   základe   príjmu   z podnikania   za   rok   2005   dosiahnutého   žalobcom   vo   výške   82.800,-Sk   vzniklo   žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie od 01. 07. 2006 do 30. 06. 2007. Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že zo znenia § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. vyplýva podmienka, po splnení ktorej je advokát považovaný za SZČO, pričom zákon o sociálnom poistení odkazuje na zákon ako celok, bez ohľadu na formu výkonu advokátskej činnosti. Opačný prístup k jednotlivým formám výkonu advokácie by z pohľadu systému sociálneho poistenia zaviedol nerovnaký prístup k fyzickým osobám poskytujúcim právne služby, a to tak   z pohľadu   ich   prístupu   k systému   sociálneho   poistenia,   ako   aj   nároku   na   dávkové plnenia.

Pre úplnosť treba uviesť, že obdobná problematika už bola viacnásobne riešená právoplatnými   rozsudkami   súdov   Slovenskej   republiky   (napr.   rozsudok   Krajského   súdu v Žiline č. k. 21 Sn 11/2008-40 zo dňa 14. 04. 2009 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 44/2009 zo dňa 26. 11. 2009).

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že nakoľko postup správnych orgánov oboch stupňov, ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo v súlade so zákonom bolo potrebné žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietnuť.»

Z citovaných   častí   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   rozsudku   krajského súdu č. k. 3 S 178/2010-26 z 29. marca 2011 vyplýva, že tak najvyšší súd, ako aj krajský súd sa v prvom rade zaoberali otázkou, či advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, má status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Zároveň sa zaoberali aj otázkou, či osobe,   ktorá   vykonáva   činnosť   advokáta,   zaniklo   povinné   nemocenské   poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom k 1. februáru 2007).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd sumarizujúc už uvedené konštatuje, že dôvody, na ktorých je rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 58/2011 z 28. septembra 2011 založený, sú zrozumiteľné a dostatočne   logické,   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľ   v sťažnosti   osobitne   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   žiadnym   spôsobom nevyjadril „k jasnej, zrozumiteľnej a presvedčivej argumentácii (v prospech sťažovateľa) iného svojho senátu v dvoch rôznych rozhodnutiach, ktoré sťažovateľ na svoju podporu predložil“, pričom   „dvojkoľajnosť“   rozhodovania   najvyššieho   súdu   vedie   podľa sťažovateľa „k nevyhnutnosti zjednotenia rozhodovacej praxe“ najvyššieho súdu.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   budú   konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti   normotvornej,   ako   aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,   ako   aj   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne odlišná rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (IV.   ÚS   209/2010,   m.   m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v. Rumunsko   (č.   1) zo 6. decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo   rovnakých,   prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v konkrétnom prípade poukázal na skutočnosť, že senát najvyššieho súdu 1 S v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 35/2010 z 8. februára 2011 vyslovil podľa jeho názoru „záver relevantný aj vo vzťahu k jeho veci a plne potvrdzujúci jeho právny názor“ týkajúci sa posúdenia   statusu   samostatne   zárobkovo   činnej   osoby   v zmysle   predpisov   o sociálnom zabezpečení,   podľa   ktorého „nielen   existencia   osobitného   oprávnenia   na   vykonávanie činnosti, ale aj samotná faktická možnosť držiteľa tohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať, sú podmienkami typu conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné hovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho zabezpečenia“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   k tomu   ďalej   uvádza,   že   si   je   vedomý   skutočnosti,   že «v neskoršej rozhodovacej praxi predmetný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č. 1 S) vydal rozhodnutie, ktorým sa vo výsledku (nie z hľadiska svojho právneho názoru!) odklonil od svojho pôvodného rozhodnutia (zo dňa 30. 3. 2010, č. k. 1 Sžso/7/2009). Ako však   vyplýva   z   odôvodnenia   tohto   „nového“   rozsudku   zo   dňa   8.   2.   2011, č. k. 1 Sžso/12/2010,   ide   len   o   zmenu   de   facto   „vynútenú“   uznesením   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 9. 2010, č. k. I. ÚS 290/2010-8, pričom z hľadiska právneho názoru tento senát naďalej zostal presvedčený o správnosti svojich pôvodných záverov. Za tejto   situácie,   aj   s   ohľadom   na   relevantnú   (a   neštandardnú)   „kritiku“   predmetného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenú v uvedenom „novom“ rozsudku senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   1   S   (zo   dňa   8.   2.   2011, č. k. 1 Sžso/12/2010), nie je podľa názoru žalobcu správne a udržateľné v právnom štáte), aby   bez   prijatia   riadneho   zjednocovacieho   stanoviska   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky bola predmetná právna otázka (týkajúca sa okrem žalobcu aj množstva ďalších advokátov) posudzovaná čisto formálne a fakticky len s odkazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.».

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k posudzovanej   veci   uzatvára,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   (z   28.   septembra   2011,   pozn.)   je   svojou   argumentáciou   v zásade totožný s argumentáciou   uvedenou   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžso 12/2010 z 8. februára   2011   (samotné   tvrdenie   senátu   1   S   v rozsudku   sp.   zn.   1   Sžso   12/2010 z 8. februára   2011,   že   ide   o mechanicky   prevzatú   argumentáciu   z rozsudku   najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009 zo 16. februára 2010, nemá v danom prípade právnu relevanciu, pozn.). V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso 12/2010 z 8. februára 2011 jeho senát 1 S odklon od svojej pôvodnej judikatúry (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 7/2009 z 30. marca 2010, pozn.) zdôvodnil okrem iného takto:

„Na   základe...   analýzy   má   Najvyšší   súd   jednoznačne   preukázané,   že   uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07. 09. 2010 sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril dostatočným   spôsobom   k   základným   právam   advokátky   v súvislosti   s aplikáciou   práva sociálneho   zabezpečenia   na   otázku   zániku   či   trvania   jej   účasti   na   povinnom   poistení z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne vykazuje   podmienky,   ktoré   zákon   prostredníctvom   §   135   O.   s.   p.   spája   s viazanosťou všeobecného súdu rozhodnutím ústavného súdu. Podľa § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.“

Požiadavka   právnej   istoty   automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce   z   doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe,   sa   konajúci   súd   nemôže   vrátiť   na pôvodnú   líniu   rozhodovacej   činnosti.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   senát   1   S rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 Sžso 12/2010 z 8. februára 2011 odlišne o tej istej právnej otázke   za rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   tento   svoj   odklon   od   svojej predchádzajúcej judikatúry však objektívne a rozumne odôvodnil, preto je podľa názoru ústavného súdu takýto odklon ústavne udržateľný. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že senát 1 S najvyššieho súdu rozhodol obdobne ako v napadnutom rozsudku senát 9 S najvyššieho súdu, aj v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 10/2010 z 8. februára 2011 a v rozsudku sp. zn. 1 Sžso 41/2010 z 13. septembra 2011, čím senát 1 S najvyššieho súdu len potvrdil svoju líniu odklonu od svojej prechádzajúcej judikatúry. Z uvedeného dôvodu preto nebol dôvod, aby sa najvyšší súd (senát 9 S, pozn.) v napadnutom rozsudku z 28. septembra 2011 osobitne   zaoberal   argumentom   sťažovateľa   o „rozdielnej   rozhodovacej   činnosti   senátov najvyššieho súdu“, pričom uvedené rozhodnutia senátu 1 S najvyššieho súdu uverejnené na internetovom portáli najvyššieho súdu mohli byť sťažovateľovi dostatočne známe. Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   medzi   posudzovaným postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že v danom prípade mohlo dôjsť k porušeniu   týchto   základných   práv.   S   prihliadnutím   na   ústavne   akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012