znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. AA/2007/007779 zo 7. februára 2007, rozhodnutím vedúceho služobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. 90 232/2006/060277 z 24. novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu   v   Žiline   sp.   zn.   21   S   92/2007   zo   7.   októbra   2008,   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2009 doručená sťažnosť RNDr. J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   M.   G.,   B.   Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny Bratislava (ďalej aj „služobný úrad“ alebo „žalovaný“) č. AA/2007/007779 zo 7. februára 2007,   rozhodnutím   vedúceho   služobného   úradu   č.   90 232/2006/060277   z   24.   novembra 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 92/2007 zo 7. októbra 2008, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal   na krajskom súde preskúmania rozhodnutí Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č.   90 232/2006/060274   z   24.   novembra   2006   a   vedúceho   služobného   úradu č. AA/2007/007779   zo   7.   februára   2007,   ktorým   žalovaný   skončil   so   sťažovateľom štátnozamestnanecký pomer k 24. novembru 2006.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   21   S   92/2007   z   27.   novembra   2007   žalobe sťažovateľa   vyhovel,   zrušil   označené   rozhodnutia   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie konanie. Dňa 25. januára 2008 krajský súd vydal opravné uznesenie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 na základe odvolania žalovaného rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 92/2007 z 27. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením z 25. januára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 13. októbra 2008 najvyšší súd vydal opravné uznesenie.

Proti rozhodnutiam najvyššieho súdu podal sťažovateľ 12. decembra 2008 dovolanie. Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Sdo   54/2009   zo   6.   augusta   2009   dovolacie   konanie zastavil podľa prvej vety § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že „neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pred Najvyšším súdom v inštančnom postupe...“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 92/2007 zo 7. októbra 2008 zamietol žalobu sťažovateľa v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie služobného úradu č. 90 232/2006/060277 z 24. novembra 2006 a č. AA/2007/007779 zo 7. februára 2007 a aby vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal,   že   skončenie   v   štátnozamestnaneckom   pomere   je   neplatné   a navrhovateľ   je štátnym zamestnancom žalovaného a žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľovi plat za obdobie od 24. novembra 2006 až do právoplatnosti rozhodnutia, konanie zastavil.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 92/2007 zo 7. októbra 2008 potvrdil. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. júla 2009.

Návrhom z 31. júla 2009 sa sťažovateľ domáhal podľa § 164 a nasl. OSP opravy odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009, pretože podľa jeho   názoru   v   postupe   najvyššieho   súdu   i   v   samotnom   rozsudku   sú   právne   i   vecné pochybenia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 4/2009 z 19. augusta 2009 návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009 nevyhovel   (návrh   na   opravu   odôvodnenia   bol   podaný   po   nadobudnutí   právoplatnosti rozsudku). Sťažovateľ prevzal toto uznesenie najvyššieho súdu 7. októbra 2009 a od tohto dňa odvíja aj splnenie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa „konaním   UPSVaR   ako   správneho   orgánu   a   to   tak prvostupňového orgánu ako i odvolacieho orgánu došlo k porušeniu práva.

Taktiež ale zo strany súdov a to tak Krajského súdu v Žiline ako aj Najvyššieho súdu SR nebolo rešpektované právo na spravodlivý a nestranný proces.

Zo   strany   uvedených   subjektov   taktiež   došlo   k   diskriminácii   a   nerovnakému zaobchádzaniu.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   nezákonnosť   postupu   krajského   súdu,   pretože „potvrdením postupu UPSVaR, že ako prvostupňový i odvolací orgán koná ten istý vedúci úradu, ako aj to, že sa nezaoberal formálnymi a vecnými nedostatkami správneho konania a vydania rozhodnutia, krajský súd potvrdil obmedzenie práv na spravodlivé a nezávislé konanie zaručené Ústavou SR...

Krajský   súd   sa   našimi   argumentmi,   dôkazmi   a   návrhmi   nezaoberal   a   ani   sa nevysporiadal s nimi. Nevypočul navrhnutých svedkov, pojednával a aj rozhodol v našej neprítomnosti a teda neumožnil nám konať a hájiť sa.

Tým, že spis bol nekompletný, okrem iného chýba dokumentácia poradnej odvolacej komisie   a   dokumentácia   potvrdzujúca   nemožnosť   zamestnávania,   krajský   súd   nemohol posúdiť skutočnosť či vydaným rozhodnutím došlo k porušeniu zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a to tým, že stanovisko i uznesenie poradnej odvolacej komisie a vydané rozhodnutie   sa   nezhodujú,   či   bolo   rozhodnutie   preskúmané   v   celom   rozsahu,   či   bolo správne konanie a vydané rozhodnutie preskúmané po vecnej a formálnej stránke a to či uvedené skutočnosti zakladajú neplatnosť uznesenia.“.

Nezákonnosť   postupu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   vidí   v   tom,   že „počas   tohto konania NS SR vystupoval nielen ako odvolací ale aj ako dovolací súd, čím porušil čl. 143 ods. 2 ústavy. Tým, že konal a rozhodoval o právoplatnom rozsudku porušil princíp právnej istoty. Rozsudok   KS   ZA   bol   vyhlásený   a   doručený   účastníkom.   Stal   sa   právoplatným a vykonateľným. Preto bol a je záväzný a malo sa podľa neho konať.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   zo   strany   najvyššieho   súdu «nebolo   rešpektované   ani ustanovenie upravujúce proces odvolacieho konania a právo účastníka byť informovaný. Dňa 16. 07. 2008 nám bolo umožnené nahliadnutie do spisu (o ktoré sme požiadali potom, čo nám oznámený termín pojednávania) pričom sme zistili, že okrem vyjadrenia odporcu zo dňa 4. 2. 2008 k nášmu odvolaniu ohľadom trov sa v spise nachádzajú aj:

1)   Odvolanie   UPSVaR   proti   Rozsudku   KS   ZA   datované   15.   01.   2008   a   KS   ZA doručené 21. 01. 2008 (str. 77-83),

2) Návrh na Opravu rozsudku KS ZA zo dňa 15. 01. 2008 a KS ZA doručený 28. 01. 2008 (str. 87-88),

3) Spresnenie odvolania proti rozsudku – datované 25. 02. 2008 (str. 106),

4) Vyjadrenie UPSVaR k žalobe zo dňa 4. 2. 2008 a doručené KS ZA 8. 2. 2008 (str. 104).

Ani jeden z uvedených dokumentov nám zo strany KS ZA resp. NS SR nebol nikdy oficiálne   doručený   a   s   ich   obsahom   sme   sa   mohli   oboznámiť   až   deň   pred   samotným pojednávaním.   Podľa   §   211   OSP   pritom   odvolací   súd   doručí   odvolanie   ostatným účastníkom.   Tým   došlo   k   diskriminácii   navrhovateľa   a   narušenie   zásady   „rovnosti zbraní“.».

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie svojho označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu vydaným 4. júna 2009 v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 4/2009.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a nediskriminačný prístup bolo porušené.

2)   Ústredie   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Bratislave,   Krajský   súd   v   Žiline a Najvyšší súd SR svojim konaním porušili Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3) Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo dňa 4. 6. 2009, Rozsudok Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   21   S   92/2007-179   zo   dňa   7.   októbra   2008   a   Uznesenie Najvyššieho súdu SR 8 Sžo 59/2008 zo dňa 17. 7. 2008 sa zrušujú.

4) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva primerané finančné zadosťučinenie a to v čiastke 33 000,00 €.

5) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) a najmä jej petitom.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie základného   práva   sťažovateľa „na spravodlivé   konanie   a   nediskriminačný   postup“ podľa   označených   článkov   ústavy a dohovoru, pričom v petite sťažnosti sťažovateľ za porušovateľov „Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv“ označil „Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR“.

Na základe obsahu sťažnosti, ako aj z predloženej dokumentácie možno konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, keďže neobsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania síce možno vyvodiť, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, ale sťažovateľovo podanie neobsahuje najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   uvedenej   veci   (petit   v danom   prípade neobsahuje   spisovú   značku   namietaných   konaní   služobného   úradu,   krajského   súdu a najvyššieho   súdu,   konkretizáciu   a   presné   označenie   základných   práv   a   slobôd   podľa ústavy a dohovoru, ktoré mali byť v príslušných konaniach porušené, pričom ani dôvody sťažnosti sa nestotožňujú s petitom).

Už táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa zastúpeného kvalifikovaným   právnym   zástupcom   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   aj   z   hľadiska existencie ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to predovšetkým z hľadiska toho, či má právomoc o sťažnosti sťažovateľa (resp. jeho niektorej   časti)   rozhodovať,   ako   aj   z   hľadiska   toho,   či   mu   sťažnosť   bola   doručená v zákonom ustanovenej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

1.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   rozhodnutiami služobného úradu, vedúceho služobného úradu a krajského súdu

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá sa týka postupu a rozhodnutí služobného úradu (z obsahu sťažnosti vyplýva, že ide o jeho prvostupňové rozhodnutie č. 90 232/2006/060277 z 24. novembra 2006 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa), vedúceho   služobného   úradu   (ide   o   rozhodnutie   č.   AA/2007/007779   zo 7. februára   2007)   a krajského   súdu   (v   petite   sťažnosti   namietaný   rozsudok   sp.   zn. 21 S 92/2007 zo 7. októbra 2008), vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho konania, z ktorého vyplýva, že o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody   je   ústavný   súd   oprávnený   konať   len   vtedy,   keď   sťažovateľ   nemá   k   dispozícii účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   iným   orgánom   štátu.   Ústavný   súd   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok využitím opravného alebo iného právneho prostriedku nápravy pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. III. ÚS 51/07, III. ÚS 212/08, IV. ÚS 312/08).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa žalobou v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. OSP domáhal na krajskom súde preskúmania rozhodnutí žalovaného. Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 21 S 92/2007 zo 7. októbra 2008 zamietol žalobný návrh sťažovateľa (v časti, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutí správneho orgánu) a v časti o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru konanie zastavil. Na   základe   odvolania   sťažovateľa   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ mal v súvislosti s namietaným postupom a rozhodnutiami služobného úradu, vedúceho služobného úradu, ako aj krajského súdu na ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietal   predmetnou   sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   rozhodnutiami najvyššieho súdu

Z odôvodnenia a bodu 3 petitu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažnosť smeruje aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009, ktoré žiada sťažovateľ zrušiť.

Ústavný súd k tomu uvádza, že jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, IV. ÚS 338/08).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa vo veci namietaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 už obrátil na ústavný súd, a to sťažnosťou doručenou mu 29. septembra 2009. Ten po zistení, že predmetné uznesenie zo 17. júla 2008 nadobudlo právoplatnosť ešte 27. augusta 2008 a opravné uznesenie z 13. októbra 2008 nadobudlo právoplatnosť 18. novembra 2008, uznesením č. k. III. ÚS 334/09-13 z 13. októbra 2009 odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   okrem   iného   aj   z dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene. Označené   uznesenie   ústavného   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   11.   novembra   2009. Skutočnosť,   že   v danej   veci   ústavný   súd   už   právoplatne   rozhodol,   zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   z dôvodu   neprípustnosti   [§   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde].

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd (z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 4/2009 z 19. augusta 2009) zistil, že v petite sťažnosti uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 4/2009 zo 4. júna 2009 nadobudol právoplatnosť 20. júla 2009. Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd ústavnému súdu. Jeho sťažnosť však bola doručená   ústavnému   súdu   až   6.   novembra   2009   (na   poštovú   prepravu   bola   podaná 4. novembra 2009).

Vzhľadom na dátum právoplatnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a dátum doručenia sťažnosti (6. novembra 2009) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V nijakom prípade sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa o včasnosti podania sťažnosti, ktorý plynutie zákonnej lehoty odvíja až od   doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   4/2009   z 19.   augusta   2009 (ktorým   najvyšší   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   na   opravu   odôvodnenia   rozsudku najvyššieho   súdu   zo   4.   júna   2009),   keďže   k   takémuto   záveru   zákon   o   ústavnom   súde neposkytuje   žiaden   racionálny   základ.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že sťažovateľ svoj názor o včasnosti podania sťažnosti nezakladá na žiadnej argumentácii, pričom   navyše   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   označeným   uznesením najvyššieho súdu z 19. augusta 2009 touto sťažnosťou nenamieta.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaných rozhodnutí najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   sa   už ústavný súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010