znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/09-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   septembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti B. M., T., a maloletého D. M., T., zastúpeného zákonnou zástupkyňou – matkou B. M., právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. M. a maloletého D. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999 p o r u š e n é   b o l i.

2.   B.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   [slovom dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2.   Maloletému   D.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   2 500   €   [slovom dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré mu j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť k rukám jeho zákonnej zástupkyne B. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť B. M. a maloletému D. M. trovy konania   v sume   384,78   €   [slovom   tristoosemdesiatštyri   eur   a sedemdesiatosem   centov (11 591,88 Sk)] na účet ich právnej zástupkyne Mgr. Z. N., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2009   doručená   sťažnosť   B.   M.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   a maloletého D.   M.,   T., zastúpeného zákonnou zástupkyňou – matkou B. M. (ďalej aj „maloletý sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu 14. septembra 1999 domáhala určenia otcovstva k maloletému synovi D. M.   Ako   odporcu   a domnelého   otca   sťažovateľka   uviedla   S.   K.,   Spolková   republika Nemecko (ďalej len „odporca“). Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 196/1999.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Už   na   začiatku   konania   došlo   k prieťahom   v konaní,   pretože   súd   až   po   roku, konkrétne   uznesením   zo   dňa   26.   10.   2000   ustanovil   znalkyňu   z odboru   hematológia, MUDr. M.   Následne,   z dôvodu   oznámenia   MUDr.   M.   o tom,   že   ako   znalec   nevyšetruje enzýmy červených krviniek a HLA systém bielych krviniek, súd uznesením zo dňa 29. 11. 2000 ustanovil novú znalkyňu, MUDr. L. Ď.

Uznesením zo dňa 2. 4. 2001 (t. j. ½ roku od ustanovenia znalca a viac ako 1 ½ roku od začatia konania) súd uložil prvý krát domnelému otcovi, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia uznesenia vyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam. Následne súd dňa 14. 5. 2001 vypracoval   v súlade   s Haagskym   Dohovorom   o vykonávaní   dôkazov   v cudzine v občianskych a obchodných veciach žiadosť o vykonanie dôkazu. Uznesením zo dňa 28. 5. 2001   ustanovil   súd   za   účelom   preloženia   písomností   do   nemeckého   jazyka   súdnu prekladateľku PhDr. K. J. Súdna prekladateľka predmetné dokumenty predložila súdu 21. 6. 2001.

Opatrením súdu zo dňa 28. 6. 2001 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi, JUDr. M. M., ktorá ho prevzala dňa 13. 7. 2001. Ďalším opatrením súdu zo dňa 22. 3. 2002 bol spis pridelený novému zákonnému sudcovi, JUDr. K. H. V období odo dňa ustanovenia sudkyne JUDr. M. (28. 6. 2001) do ustanovenia sudkyne JUDr. H. (22. 3. 2002) vo veci nebol zo strany súdu urobený žiadny úkon.

Po   takmer 2 rokoch odo dňa spracovania bola zo strany súdu dňa 26.   5.   2003 konečne   vypravená   do   Spolkovej   republiky   Nemecko   žiadosť   o vykonanie   dôkazu   a po takmer 4 rokoch odo dňa podania návrhu bol nariadený prvý termín pojednávania a to na 24. 7. 2003 o 10,00 hod. Dňa 21. 7. 2003 bolo súdu doručené prvé vyjadrenie advokáta žalovaného   vo   veci;   za   účelom   prekladu   predmetného   vyjadrenia   bolo   pojednávanie odročené na neurčito.

Dňa 4. 11. 2003 bolo súdu doručené zo strany Ministerstva spravodlivosti spolkovej republiky Hessen vybavenie žiadosti o vykonanie dôkazu a to výsluchu odporcu, ktorý sa uskutočnil   dňa   9.   9.   2003.   Ako   vyplýva   priamo   z úradného   prekladu   predmetného dožiadania,   dožiadaný   súd   ešte   v novembri   2003   upozornil   porušovateľa   na   možnosť vyhotoviť   znalecký   posudok   z oblasti   hematológie   priamo   na   Slovensku   s tým,   že   krvnú vzorku by mohol žalovanému odobrať znalec z odboru hematológie v Nemecku. Súd zároveň uviedol   presné   označenie   znalca,   u ktorého   by   bolo   možné   uvedený   postup   realizovať. Uznesením zo dňa 10. 11. 2003 súd ustanovil na preklad písomností z nemeckého jazyka prekladateľku, ktorá však preklad doručila súdu až 23. 1. 2004, t. j. po viac ako dvoch mesiacoch.

V ďalšom priebehu konania súd až dňa 9. 3. 2004 uznesením č. k. 14 C 196/99-57 pribral do konania znalca, Doc. RNDr. V. F., CSc. Znalec po takmer 6 mesiacoch odo dňa ustanovenia prípisom doručeným súdu dňa 3. 9. 2004 požiadal súd o zabezpečenie odberu krvnej vzorky od domnelého otca. Zákonný sudca na žiadosť znalca odpovedal po viac ako 5 mesiacoch, a to listom zo dňa 11. 2. 2005, v ktorom znalca požiadal o spoluprácu s tým, aby si   odber krvi   dal zabezpečiť priamo   v Nemecku,   prostredníctvom   Inštitútu   súdneho lekárstva.

Na urgenciu súdu zo dňa 7. 7. 2005 (v akom štádiu je lekársky posudok) znalec uviedol,   že   vzorky od   matky   a mal.   D.   už má   k dispozícii,   avšak stále nemá vzorky od domnelého otca a preto nemôže spracovať znalecký posudok.

I napriek tomu, že súd mal už od novembra 2003 presnú vedomosť o tom, akým spôsobom a kto môže zabezpečiť v Spolkovej republike Nemecko vzorku krvi domnelého otca, až listom zo dňa 4. 11. 2005, preloženým do nemeckého jazyka dňa 23. 11. 2005 vyzval po takmer 4 mesiacoch na súčinnosť advokáta domnelého otca. I napriek tomu, že odpoveď od advokáta žalovaného bola súdu doručená už 28. 12. 2005, súd si jej preklad zabezpečil až vo februári 2006. Dožiadanie vo veci zaslania vzorky krvi žalovaného na Amstgericht vo W. však súd zaslal až po viac ako 6 mesiacoch. Dňa 1. 12. 2006, t. j. po viac ako   2,5 roku   od   ustanovenia   predložil   súdu   znalec   Doc.   RNDr.   F.,   CSc.   vypracovaný znalecký posudok.“

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Okresný súd Trnava dňa 19. 3. 2007 vytýčil termín pojednávania na 28. 6. 2007, čo bol veľmi krátky termín, nakoľko súd až 10. 4. 2007 zadal prekladateľke   na   preklad   znalecký   posudok,   ktorým   disponoval   už   od   decembra   2006 a predvolanie na pojednávanie. Prekladateľka súdu preklad doručila dňa 21. 5. 2007, avšak z dôvodu nemožnosti včasného doručenia listín žalovanému bolo pojednávanie zmarené. Súd síce pojednávanie odročil na 20. 9. 2007, avšak opäť nebolo možné rozhodnúť, nakoľko sa pre krátkosť času nestihlo vrátiť zo Spolkovej republiky Nemecko dožiadanie. Dňa 5. 11. 2007 a 7. 1. 2008 boli súdu doručené vyjadrenie a podklady zo strany žalovaného, avšak ich preklad si súd zabezpečil až v apríli resp. v máji 2008. Dňa 28. 5. 2008 súd vo veci určil termín   pojednávania   na   2.   9.   2008,   kedy   bol   konečne,   po   deviatich   rokoch   vynesený rozsudok.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   konštatovala,   že   hoci   jej   a tiež   Centru   pre medzinárodnú   ochranu   detí   a mládeže   bol   rozsudok   okresného   súdu   doručený   ešte 25. septembra   2008,   žalovanému   nebol   rozsudok   preukázateľne   doručený   ani   ku   dňu podania sťažnosti ústavnému súdu a do tohto času nenadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľka podala 27. novembra 2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999. Predseda okresného súdu odpovedal stručným oznámením z 3. decembra 2008, v ktorom sťažovateľku informoval o tom, že 28. novembra 2008 bolo zastupujúcou sudkyňou uložené kancelárii, aby okamžite zaslala rozsudok sp. zn. 14 C 196/1999 z 2. septembra 2008 žalovanému. Vyjadrenie predsedu okresného   súdu   k otázke   namietaných   prieťahov   v konaní   však   v uvedenom   oznámení chýbalo.

Zo súdneho spisu sťažovateľka zistila, že pokyn na doručenie rozsudku žalovanému bol v skutočnosti daný až 12. januára 2009, t. j. po 5 mesiacoch odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa   názoru   sťažovateľov   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999 konal bez zbytočných prieťahov, priznal im finančné zadosťučinenie každému po 5 000 € a úhradu trov konania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 103/09-12 z 2. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   dospel   k záveru,   že   od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 1 SprV/242/2009   z   23.   apríla   2009   doručeným   ústavnému   súdu   29.   apríla   2009   podal podrobný rozbor právnej veci o určenie otcovstva vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 C 196/1999. V prípise uviedol:

„Predmetná žaloba   žalobcu mal.   D.   M.,   matky B.   M.,   o   určenie   otcovstva proti žalovanému S. K., bytom Spolková republika Nemecko, napadla na tunajší súdu dňa 14. 09. 1999. Vo veci konala zákonná sudkyňa JUDr. B. M., ktorá úkonom zo dňa 18. 10.1999 dala pripojiť súvisiace spisy ohľadom uznania otcovstva č. k. 10 Nc 1230/96 t. s. a zároveň urobila dopyt na zákonnú zástupkyňu žalobcu ohľadom pobytu žalovaného, jeho národnosti a štátnej príslušnosti a zároveň ustanovila kolízneho opatrovníka na konanie vo veci – Centrum   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí   a   mládeže   v   Bratislave.   Po   vykonaní úkonov v zmysle úpravy zákonnej sudkyne, uznesením zo dňa 26. 10. 2000 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru zdravotníctvo – odvetvie hematológia – MUDr. V.   M.   Menovaná   znalkyňa   oznámila   súdu   listom   zo   dňa   23.   11.   2000,   že   znalecké dokazovanie   krvnou   skúškou   vykonať   nemôže   z   toho   dôvodu,   že   nevyšetruje   enzýmy červených   krviniek   a   HLA   systém   bielych   krviniek,   ktorý   je   vyžadovaný   v   Spolkovej republike Nemecko. Uznesením súdu zo dňa 29. 11. 2000 bola ustanovená vo veci ďalšia znalkyňa z odboru hematológie MUDr. L. Ď., ktorá dňa 15. 01. 2001 označila aké systémy bude vyšetrovať v danej veci pre potreby vypracovania znaleckého posudku. Dňa 02. 04. 2001   súd   uznesením   požiadal   o   vyjadrenie   v   písomnom   prehlásení   žalovaného   ku konkrétnym otázkam súvisiacimi s riešením predmetnej veci. Dňa 14. 05. 2001 požiadal súd príslušný   ústredný   orgán   v   Spolkovej   republike   Nemecko   o   výsluch   označeného   otca, doručenie   žaloby   žalovanému   a   taktiež   o   vykonanie   krvnej   skúšky   na   znaky   uvedené v predchádzajúcom uznesení súdu. Dňa 28. 05. 2001 súd ustanovil tlmočníčku na preklad písomností adresovaných do Spolkovej republiky Nemecko. Požadovaný preklad zaslala súdna tlmočníčka tunajšiemu súdu dňa 21. 06. 2001.

Opatrením predsedu súdu pod Spr 649/01 dňa 28. 06. 2001 bola predmetná vec pridelená   na   ďalšie   konanie   sudkyni   JUDr.   M.   M.,   potom   čo   predchádzajúca   zákonná sudkyňa JUDr. B. M. odišla do starobného dôchodku.

Opatrením pod Spr 435/02 dňa 22. 03. 2002 bola predmetná vec opätovne prikázaná na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. H. z dôvodu odchodu JUDr. M. M. na materskú dovolenku.

Úpravou zo dňa 16. 04. 2003 sa zisťovali skutočnosti ohľadom priznania tlmočného ustanovenej tlmočníčke, uznesením zo dňa 24. 04. 2003 bolo o tlmočnom rozhodnuté. Dňa 24. 04. 2003 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 24. 07. 2003. Dňa   23.   05.   2003   sa   doručovalo   dožiadanie   Spolkovej   republiky   Nemecko   aj spoločne s termínom pojednávania vo veci označenému otcovi. Dňa 21. 07. 2003 bolo vrátené   dožiadanie   zo   SRN.   Na   pojednávaní   dňa   24.   07.   2003   sa   dostavila   matka maloletého žalobcu osobne, pojednávanie bolo odročené za účelom prekladu písomností z Nemecka. Uznesením zo dňa 25. 07. 2003 bola ustanovená tlmočníčka na pretlmočenie písomností z Nemecka. Dňa 23. 09. 2003 zaslala tlmočníčka vykonaný preklad písomností súdu. Dňa 21. 07. 2003 doručil súdu v predmetnej veci vyjadrenie advokát žalovaného spolu s prekladom do jazyka slovenského. Dňa 4. 11. 2003 bolo súdu doručené vybavenie dožiadania z Nemecka spoločne s prekladom do jazyka slovenského. Dňa 11. 11. 2003 bolo rozhodnuté   o   tlmočnom   pre   ustanovenú   tlmočníčku   vo   veci.   Dňa   21.   01.   2004   bola tlmočníčka   urgovaná   na   podanie   prekladu,   o   ktorý   preklad   bola   medzičasom   znova požiadaná. Preklad písomnosti zaslala dňa 23. 01. 2004. Dňa 09. 03. 2004 súd vo veci ustanovil   uznesením   znalca   Doc.   RNDr.   V.   F.,   CSc.,   znalca   z   odboru   zdravotníctvo   - genetika,   úlohou   znalca   bolo   vypracovať   znalecký   posudok   vykonaním   skúšky   DNA účastníkov   konania.   Žalovaný   je   turecký   štátny   občan,   žijúci   v   Spolkovej   republike Nemecko.   Dňa   05.   05.   2004   bolo   rozhodnuté   o   ďalšom   tlmočnom   pre   ustanovenú tlmočníčku. Dňa 07. 06. 2004 si uplatnila súdna tlmočníčka vo veci ďalšiu náhradu za preklad písomností. Predmetné uznesenie bolo doručované účastníkom konania. Predmetný spisový materiál na podanie znaleckého posudku bol znalcovi doručený dňa 08. 08. 2004. Dňa 30. 08. 2004 bola opätovne ustanovená tlmočníčka na pretlmočenie listín z jazyka nemeckého   do   jazyka   slovenského.   Dňa   03.   09.   2004   požiadal   znalec   o   poskytnutie preddavku na vykonanie úkonov znalca a po preštudovaní vrátil súdu predmetný súdny spis. Zároveň oznámil, že na odber krvi predvoláva maloletého žalobcu a jeho matku, s tým, že požiadal súd, aby zabezpečil odber krvnej vzorky od žalovaného a prípadne jej analýzu súdnym znalcom v Nemecku. Dňa 30. 11. 2004 súd upravil učtáreň tunajšieho súdu, aby poukázala preddavok na znalecké dokazovanie znalcovi RNDr. V. F. Dňa 28. 01. 2005 súd priznal   tlmočníčke   ďalšiu   náhradu   tlmočného.   Dňa   11.   02.   2005   súd   oznámil   znalcovi RNDr. V. F., CSc., vyjadrenie žalovaného pri výsluchu pred dožiadaným súdom v Nemecku, že   tento   je   ochotný   si   dať   odobrať   vzorku   krvi   znalcom,   ktorého   konkrétne   označil   na Inštitúte   pre   súdne   lekárstvo   v   Nemecku.   Zároveň   súd   požiadal   o   spoluprácu   znalca   v súvislosti so zabezpečením odberu krvi žalovaného u označeného lekára v Inštítúte pre súdne lekárstvo v G. V ďalšom období dňa 03. 05. 2005 súd požiadal ustanoveného znalca o informáciu, v akom štádiu sa nachádza príprava znaleckého posudku vo veci a dokedy bude môcť znalec podať znalecký posudok. Dňa 15. 07. 2005 oznámil ustanovený znalec RNDr. F. súdu, že krvné vzorky matky a dieťaťa už má, a izoloval z nich DNA, avšak krvná vzorka   od   žalovaného   mu   zatiaľ   nemeckým   znalcom   doručená   nebola.   Z   tohto   dôvodu nemohol stanoviť presný termín vypracovania znaleckého posudku. Táto skutočnosť bola oznámená   matke sťažovateľke   dňa   27.   07.   2005.   Dňa   04.   11.   2005   bol   zaslaný   list advokátovi   žalovaného   v   Nemecku,   s   tým,   že   bol   vyzvaný,   aby   zabezpečil   zo   strany žalovaného   predloženie   dôkazu   z   príslušného   zdravotníckeho   zariadenia   v   súvislosti   s odberom krvi na účely vypracovania znaleckého posudku o DNA účastníkov konania, aby znalec mohol vypracovať posudok v zmysle uznesenia o ustanovení znalca, ktoré uznesenie prevzal   advokát   žalovaného   dňa   22.   07.   2004.   Uznesením   zo   dňa   04. 11.   2005   bola ustanovená tlmočníčka na vypracovanie prekladu, prípisu pre advokáta žalovaného, toto vykonala tlmočníčka a doručila späť súdu dňa 23. 11. 2005 spolu s uplatnením tlmočného. Následne   sa   doručovali písomnosti   advokátovi   žalovaného.   Dňa 28.   12.   2005   reagoval advokát žalovaného na doručený prípis súdu, kde zároveň bol pripojený preklad do jazyka slovenského.   Dňa   03.   02.   2006   bolo   vyhotovené   uznesenie   o   priznaní   tlmočného ustanovenej   tlmočníčke.   Dňa   03.   02.   2006   bola   opätovne   požiadaná   tlmočníčka   na vykonanie prekladu z jazyka slovenského do jazyka nemeckého. Dňa 28. 02. 2006 vrátila vyhotovený preklad súdu ustanovená tlmočníčka. Dňa 28.   06.   2006 bol vykonaný úkon v súvislosti s dožiadaním do Nemecka na vykonanie dôkazu. V ten istý deň bola tlmočníčka ustanovená na vykonanie prekladu predmetnej písomnosti z jazyka slovenského do jazyka nemeckého, ktorý vybavený preklad vrátila tlmočníčka dňa 18. 08. 2006. Dňa 21. 09. 2006 boli doručené písomnosti príslušnému súdu v Nemecku. Dňa 17. 10. 2006 bolo súdu vrátené vybavené dožiadanie z Nemecka s pripojením Rozhodnutia v predmetnej veci Rodinného súdu vo W. zo dňa 27. 09. 2006, ktorým bol nariadený odber krvi žalovanému príslušným povereným pracovníkom Inštitútu súdnej medicíny v G., SRN. Zároveň v tomto rozhodnutí nemecký súd nariadil, aby odobratá krvná skúška bola zaslaná súdnemu znalcovi RNDr. V. F., CSc., ustanovenému súdnemu znalcovi v predmetnej veci na Slovensku. Dňa 19. 10. 2006 zistenú skutočnosť z nemeckého súdu súd oznámil ustanovenému znalcovi RNDr. F. Dňa   01.   12.   2006   bol   súdu   doručený   znalecký   posudok   od   RNDr.   V.   F., CSc., zároveň s vyúčtovaním za znalecký posudok.

Uznesením   zo   dňa   15.   01.   2007   súd   priznal   náhradu   tlmočného   ustanovenej tlmočníčke.   Dňa   19.   03.   2007   súd   stanovil   termín   pojednávania   na   28.   06.   2007,   keď medzičasom   bol   daný   pokyn   na   vyhotovenie   prekladu   predmetných   písomností   vrátane znaleckého   posudku   do   jazyka   nemeckého.   Medzičasom   dňa   16.   02.   2007   sa   vrátilo dožiadanie   z   Nemecka   v   predmetnej   veci.   Dňa   10.   04.   2007   súd   požiadal   ustanovenú tlmočníčku   na   vykonanie   prekladu   vrátane   znaleckého   posudku   ohľadom   analýzy   DNA a predvolania na pojednávanie vo veci. Dňa 21. 05. 200 doručila ustanovená tlmočníčka súdu preložené písomnosti. Úpravou zo dňa 20. 06. 2007 boli vykonané úkony v súvislosti s oneskorením   pripojenia   prekladu   písomností   do   jazyka   nemeckého   v predmetnej   veci, keďže v uvedenom termíne sa už nedalo stihnúť doručenie predvolania na pojednávanie žalovanému do Nemecka. Po vyjadrení príslušných pracovníkov súdu, ktorí vo veci vykonali medzičasom úkony,   dňa 28.   06.   2007   sa   ospravedlnil   kolízny opatrovník z neúčasti   na stanovenom súdnom pojednávaní vo veci dňa 28. 06. 2007.

Dňa 28. 06. 2007 na súdnom pojednávaní bolo konštatované, že dovtedy nebola doručená   poštová   zásielka   pre   žalovaného   do   rúk   jeho   zástupcovi advokátovi,   teda preklad predmetných písomností, bolo nutné stanoviť vo veci ďalší termín pojednávania, tento bol stanovený na deň 20. 09. 2007. Tento novo stanovený termín pojednávania bol následne preložený do jazyka nemeckého a bol doručovaný žalovanému. Pojednávanie zo dňa 20. 09. 2007 bolo odročené na neurčito s tým, že do 15. 10. 2007 sa vyčká písomná odpoveď na doručené písomnosti z tunajšieho súdu od advokáta žalovaného v súvislosti s ukončením   predmetnej   veci.   Medzičasom   bola   daná   úprava   na   vyhotovenie   uznesenia o znalečnom pre znalca RNDr. F. Dňa 05. 11. 2007 bola doručená odpoveď od advokáta žalovaného, taktiež dňa 07. 01. 2008 bolo doručené ďalšie vyjadrenie. Uznesením zo dňa 08. 04. 2008 boli dané písomnosti z Nemecka na vykonanie prekladu do jazyka slovenského a zároveň dňa 08. 04. 2008 bolo vyhotovené uznesenie o priznaní znalečného pre RNDr. F. Zákonná sudkyňa vo veci JUDr. K. H. bola dlhodobo práceneschopná v dôsledku operácie od 22. 10. 2007 do 10. 03. 2008. Následne boli vykonané úkony v zmysle úpravy sudkyne.

Dňa   07.   05.   2008   doručila   tlmočníčka   požadovaný   preklad   písomností   z   jazyka nemeckého, ktorý preklad obsahoval vyjadrenie advokáta žalovaného k záveru doriešenia veci. Dňa 19. 05. 2008 bol stanovený termín pojednávania vo veci na deň 02. 09. 2008, medzičasom   bol   vykonaný   preklad   písomností   -   predvolania   do   jazyka   nemeckého   pre žalovaného,   medzičasom   boli   vyhotovené   uznesenia   o   tlmočnom,   bol   urobený   dopyt   na Národnú banku Slovenska ohľadom priemerných kurzových lístkov banky od roku 1999 do rozhodnutia súdu.   Dňa 02. 09. 2008 bolo súdu doručené ďalšie vyjadrenie žalovaného cestou jeho právneho zástupcu k ukončeniu veci.

Dňa 02. 09. 2008 bol veci vynesený rozsudok. Medzičasom po vypracovaní rozsudku vo veci a jeho doručovaní účastníkom konania vrátane   prekladu   do   jazyka   nemeckého   pre   žalovaného,   rozsudok   vo   veci   nadobudol právoplatnosť dňa 10. 02. 2009.“

Rovnaké procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa   reagovala na vyjadrenie okresného súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 15. mája 2009, v ktorom okrem iného uviedla:

„Ako vyplýva z vyjadrenia Okresného súdu Trnava zo dňa 23. 4. 2009, súd síce popísal priebeh konania, poukazujúc na skutočnosť, že išlo o konanie s cudzím prvkom, avšak   žiadnym   spôsobom   sa   relevantne   nevyjadril   k skutočnosti,   prečo   konanie   trvalo takmer 10 rokov. Na jednotlivé obdobia, v ktorých došlo k nedôvodným prieťahom v konaní sme pritom poukázali už v samotnej sťažnosti, doručenej súdu dňa 2. 2. 2009.

Okresný súd Trnava sa prehľadom jednotlivých úkonov v konaní snaží preukázať, že vo veci priebežne konal, no opomína skutočnosť, ktorá je v rozhodovacej praxi Ústavného súdu   považovaná   za   okolnosť   hodnú   osobitného   zreteľa   a to   že   ide   o konanie,   kde   sa rozhoduje o právach maloletých a v ktorom má súd klásť dôraz na urýchlené zabezpečenie dôkazov,   pričom   ho   nemôžu   ospravedlniť   ani   reorganizácia   súdu,   či   zmena   zákonného sudcu. Výsledok konania vo veci určenia otcovstva má osobitný význam pre účastníkov konania,   najmä   pre   osobnostný   rozvoj   dieťaťa   (v   danom   prípade   pre   maloletého sťažovateľa), pretože zahŕňa aj podrobnosti o jeho identite ako ľudskej bytosti, odhaľuje pravdu o dôležitých aspektoch jeho osoby, ako je totožnosť jeho otca. V týchto konaniach je prvoradou úlohou súdov chrániť tento záujem dieťaťa. Konanie vo veci určenia otcovstva vyžaduje   preto   osobitný   prístup   všeobecného   súdu,   čo   okrem   iného   znamená,   že   má organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a skončená...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie otcovstva k maloletému sťažovateľovi.   Predmetnú   vec   po   právnej   stránke   nemožno   síce   označiť   za   zložitú, z hľadiska predmetu konania však ústavný súd vzal na vedomie, že ide o vec týkajúcu sa osobného   statusu   maloletého   sťažovateľa,   ktorá   má   mimoriadny   význam   aj   z hľadiska zabezpečenia   jeho   základných   životných   potrieb   a sociálneho   štandardu.   Po   skutkovej stránke ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú, a to s prihliadnutím na potrebu   vykonania   znaleckého   dokazovania   (IV.   ÚS   244/04,   IV.   ÚS   41/07),   ako   aj skutočnosť,   že   odporca   je   turecký   štátny   občan   trvale   žijúci   v Spolkovej   republike Nemecko, čo nepochybne sťažovalo priebeh namietaného konania a objektívne vplývalo na jeho dĺžku.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   maloletý,   ústavný   súd   hodnotil správanie sťažovateľky ako jeho zákonnej zástupkyne v konaní. V tejto súvislosti ústavný súd v preskúmavanej veci nezistil skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní   k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale   aj   z hľadiska   priebehu   súdneho   konania.   Konanie   vo   veci,   ktoré   bolo   právoplatne skončené 10. februára 2009, trvalo na okresnom súde viac ako 9 rokov.

Obdobie   deviatich   rokov   vo   vývoji   maloletého   sťažovateľa   má   zásadný   význam z hľadiska formovania jeho osobnosti a citových väzieb. Z tohto hľadiska nadobúda pre hodnotenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   značnú   relevanciu   samotný   predmet namietaného konania. Povaha predmetného konania (ochrana záujmov maloletého dieťaťa) a jeho   význam   pre   sťažovateľov   si   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu vo veci s osobitnou starostlivosťou (napr. I. ÚS 54/02).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil (napr. I. ÚS 70/98, II. ÚS 35/01), že pod mimoriadnou pozornosťou súdnych orgánov v konaniach, ktorých predmetom sú vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi (nevyhnutne sem patrí aj určenie otcovstva a výživného), nemožno rozumieť len kvantitatívny aspekt aktivity súdu, ale aj jej kvalitatívnu stránku s ohľadom na predmet sporu a dôsledky súdneho rozhodnutia na ďalšie, často nie iba právne vzťahy účastníkov konania.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľov, vyjadrenia predsedu okresného súdu obsahujúceho   podrobnú   chronológiu   úkonov   okresného   súdu   a najmä   z predloženého súdneho   spisu   zistil,   že   v priebehu   doterajšieho   konania,   a to   od   podania   návrhu,   t.   j. 14. septembra 1999, až do nariadenia prvého pojednávania vo veci samej, t. j. do 24. júla 2003, okresný súd nepostupoval plynulo a efektívne, t. j. neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. Zo spisu vyplýva, že v období od 28. júna 2001 do 24. apríla 2003 bol okresný súd   v dôsledku   zmeny   zákonných   sudcov   v   podstate   nečinný.   Za   časovo   neprimeranú a nesústredenú považuje ústavný súd aj činnosť okresného súdu smerujúcu k zabezpečeniu dôkazu v cudzine; okresný súd vypracoval žiadosť o vykonanie dôkazu v cudzine síce už 14.   mája   2001,   ale   táto   po   preklade   príslušných   písomností   do   nemeckého   jazyka ustanovenou súdnou prekladateľkou bola zaslaná dožiadanému súdu v Spolkovej republike Nemecko až 26. mája 2003 (t. j. až takmer dva roky od jej vypracovania).

Svoju   aktivitu   v ďalšom   priebehu   súdneho   konania dokumentuje okresný   súd   vo svojom vyjadrení počtom nariadených pojednávaní vo veci (24. júla 2003, 28. júna 2007, 20.   septembra   2007,   2.   septembra   2008),   vykonaným   znaleckým   dokazovaním, opakovaným   ustanovovaním   tlmočníčky   na   vypracovanie   prekladov   písomností z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a naopak. Z obsahu spisu však vyplýva, že okrem   pojednávania,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok   (2.   septembra   2008),   ostatné pojednávania   boli   odročované   z dôvodu   nezabezpečenia   včasného   prekladu   písomností, resp.   nemožnosti   včasného   doručenia   listín   odporcovi   do   cudziny,   a preto   aj   činnosť okresného súdu v tomto období ústavný súd hodnotí ako neefektívnu.

Za nesústredený a neefektívny považuje ústavný súd aj postup okresného súdu pri zabezpečovaní   podkladov   na   rozhodnutie.   Zo   spisu   totiž   vyplýva,   že   okresný   súd   až uznesením z 9. marca 2004, teda po 4 a pol roku od začatia konania, nariadil znalecké dokazovanie   krvnou   skúškou   DNA   u odporcu   a v priebehu   ďalších   33   mesiacov   (do vyhotovenia   a doručenia   znaleckého   posudku   1.   decembra   2006)   iba   dvakrát   prípisom urgoval   znalca   na   odôvodnenie   príčin   nevyhotovenia   znaleckého   posudku   a na   žiadosť znalca   z   3.   septembra   2004   o zabezpečenie   odberu   krvnej   vzorky   od   odporcu   mu   až o 5 mesiacov (11.   februára 2005) odpovedal   s tým, aby si znalec odber krvi   zabezpečil priamo   v Nemecku   prostredníctvom   Inštitútu   súdneho   lekárstva   v G.   Rovnako   za nesústredený   označil   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v oneskorenom zadávaní   prekladu   listín   tlmočníkovi,   zasielaní   dožiadaní   do   cudziny   (vo   veci   zaslania vzorky krvi odporcu), ako aj doručovaní rozsudku vo veci samej odporcovi.

Podľa názoru ústavného súdu bolo namietané konanie trvajúce viac ako 9 rokov v dôsledku   neefektívnej   a nesústrednej   činnosti   okresného   súdu,   ako   aj   neprimeranými časovými   odstupmi   medzi   jednotlivými   úkonmi   poznačené   zbytočnými   prieťahmi   ako celok,   pričom   tieto   nedostatky   v činnosti   okresného   súdu   sú   o to   viac   závažnejšie,   že z hľadiska   predmetu   konania   išlo   o konanie,   v   ktorom   je   súd   povinný   postupovať s osobitnou starostlivosťou.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 14   C 196/1999 došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Návrhu sťažovateľov, aby prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 196/1999 bez zbytočných   prieťahov, ústavný súd nevyhovel   vzhľadom   na zistenie, že v čase jeho rozhodovania už bolo namietané konanie právoplatne skončené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € pre každého z nich. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia odôvodňujú tým, že im „nekonanie súdu resp. prieťahy v konaní komplikujú život a to už od r. 1999, o to viac, že maloletý sťažovateľ je chorý, jeho zdravotný stav si vyžaduje zvýšenú starostlivosť ako aj liečbu, s ktorej sú spojené nemalé náklady. Pritom ide o tak závažnú vec, že rozhodovanie súdu ako aj rýchlosť rozhodovania vo veci môže mať za následok vážne sociálne dopady na život sťažovateľa   v druhom   rade   a v konečnom   dôsledku   môže   aj   determinovať   príp. rozhodovanie   o potrebách   maloletého   sťažovateľa   v druhom   rade   ako   aj   rozhodovanie o jeho ďalšom budúcom živote, nakoľko tento rok už dovŕšil 12 rokov a do dnešného dňa následkom prieťahov v konaní jeho otec nijako neprispel na jeho výživu.“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie označených práv (na jednej strane celkovú dĺžku súdneho konania, dobu a charakter zbytočných prieťahov v konaní, osobitnú povahu predmetu namietaného konania, ako aj jeho význam pre sťažovateľov, a na druhej strane skutočnosť, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už bol rozsudok súdu okresného súdu sťažovateľom doručený, pričom do rozhodnutia ústavného súdu bola vec právoplatne skončená) ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € pre každého sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátkou   Mgr.   Z.   N.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej pomoci   (zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Podľa   §   13   ods.   3   vyhlášky   sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania   ústavný   súd   posúdil   ako   spoločný   úkon   advokáta   pri   zastupovaní   dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume   370,88   €,   pričom   priznaná   úhrada   trov   konania   po   započítaní   režijného   paušálu 2 x 6,95 € predstavuje sumu 384,78 €.

Podanie   právnej   zástupkyne   doručené   15.   mája   2009   nevyhodnotil   ústavný   súd vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2009