znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti RNDr. A. P., M., zastúpenej advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 12 C 168/1995, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   RNDr.   A.   P.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. V-2 12 C 168/1995   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. V-2 12 C 168/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

3. RNDr. A. P.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť RNDr. A. P. trovy konania v sume 7 939 Sk (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťdeväť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. G. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 103/08 z 19. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť RNDr. A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-2 12 C 168/1995.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 3. októbra 1995 podaným Okresnému súdu Bratislava - vidiek domáhala, „aby súd vydal rozsudok, ktorým by zaviazal odporcov... povinnosťou vypratať a vydať sťažovateľke časť nehnuteľnosti... a... nahradiť trovy tohoto konania“.

Sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu na začatie konania prvostupňový súd do dnešného   dňa   o merite   veci   ani   raz   nerozhodol   a „vo   vážnej   veci,   ktorá   má na sťažovateľku negatívny dopad, taký dlhý čas nekonal“.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu boli porušené jej označené práva, a súčasne žiadala, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3184/08 zo 16. júna 2008 doručeným ústavnému súdu 20. júna 2008, ktorého prílohou   bolo vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   zo   6.   júna 2008,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza,   že „určité   prieťahy   v   konaní   č. k.   V-2 12 C 168/95   zavinila   i samotná navrhovateľka   svojou   nečinnosťou   po   pojednávaní   dňa   30. 05. 2003,   kedy   z dôvodu zložitosti   situácie   a   potreby   zamerania   lokality   M.   sama   navrhovateľka,   hoci   navrhla vypracovanie   znaleckého   posudku,   ako   i   oznámenie   ďalších   návrhov   na doplnenie dokazovania,   zostala   nečinná   a   pasívna.   Súd   v   domnení,   že   mimosúdna   dohoda   medzi účastníkmi prebieha a na geometrické zameranie lokality M. je potrebné dlhšie časové obdobie, preto až v septembri 2006 vyzval navrhovateľku na oznámenie štádia mimosúdnej dohody, na čo reagovala až v januári 2008. Navyše na pojednávanie dňa 22. 02. 2008 sa nedostavila bezdôvodne právna zástupkyňa navrhovateľky.“.

Obsahom vyjadrenia zákonnej sudkyne bola aj táto chronológia úkonov okresného súdu a opis doterajšieho priebehu konania:

„Dňa 27. 10. 1995 bolo na bývalý Okresný súd Bratislava - vidiek doručené podanie navrhovateľky A. P. týkajúce sa vydania časti nehnuteľnosti v kat. úz. M.

Úpravou zo dňa 17. 11. 1995 bol návrh doručovaný odporcom 1, 2 na vyjadrenie, pričom úpravou zo dňa 15. 01. 1996 bol návrh doručovaný odporcovi 1 prostredníctvom polície. Úpravou zo dňa 04. 05. 1996 z dôvodu úmrtia odporkyne 2 súd vyzýval odporcu 1 na doloženie úmrtného listu po nej a oznámenie dedičov. Úpravou zo dňa 18. 06. 1996 súd doručoval   vyjadrenie   odporcu 1   k   návrhu   zástupkyni   navrhovateľky,   pričom   dňa

18. 07. 1996   bol   vo   veci   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   02.   09. 1996,   ktoré pojednávanie bolo odročené na deň 10. 10. 1996. (...)

Úpravou zo dňa 19. 05. 1997 bolo žiadané z civilnej kancelárie pripojenie spisu tunajšieho   súdu   č. k.   11 C 142/91,   čo   bolo   urgované   dňa   24. 06. 1997   a   20. 08. 1997. Uznesením   zo   dňa   27. 01. 1999   právopl.   03. 03. 1999   bolo   konanie   vo   veci   prerušené do právoplatného   ukončenia   konania   č. k.   V-2 16 C 29/96   (obnova   konania č. k. 11 C 142/91),   ktoré   bolo   právoplatne   ukončené   dňa   16. 09. 2002   s   vyznačením právoplatnosti kanceláriou dňa 17. 10. 2002.

Úpravou   zo   dňa   26. 02. 2003   bol   vo   veci   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň 11. 04. 2003, ktoré pojednávanie bolo odročené na termín 30. 05. 2003 s tým, že na návrh navrhovateľky so súhlasom odporcu bolo toto pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu potreby znaleckého dokazovania zamerania celej lokality v kat. úz. M. týkajúcich sa i iných nehnuteľností   ako   tých,   ktoré   sú   predmetom   samotného   návrhu.   V   lehote   60 dní   mala navrhovateľka   zaslať   súdu   znalecký   posudok   a   oznámiť   ďalšie   návrhy   na   doplnenie dokazovania. (...)

Úpravou   zo   dňa   19. 09. 2006,   realizovanou   dňa   30. 10. 2006   súd   vyzval navrhovateľku na oznámenie štádia mimosúdnej dohody vzhľadom na zložitosť celého sporu a   možnosti   prípadného   vyriešenia   i   ostatných   sporov   navrhovateľky   prebiehajúcich na tunajšom súde, na čo navrhovateľka reagovala dňa 02. 01. 2007.

Dňa 07. 12. 2007 súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 22. 02. 2008, ktoré pojednávania   bolo   z   dôvodu   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   odročené   na   deň 04. 04. 2008.   Po   zrealizovaných   výsluchoch   účastníkov   bolo   pojednávanie   odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania si listinných dokladov z Katastra nehnuteľností, pripojenie dedičského   spisu.   Po   obdržaní   uvedených   dokladov   súd   nariadi   vo   veci   nové pojednávanie.“

Procesné   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu   zistil   aj   ústavný   súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   reagovala   na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním doručeným   ústavnému   súdu   17. júla 2008,   v ktorom   vyjadrila   nesúhlas   s jeho konštatovaním, že určité prieťahy spôsobila aj samotná sťažovateľka. Ako argumentáciu uviedla:

«Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení k danej veci rozpísala postup a jednotlivé procesné   úkony   súdu   v   danej   veci,   pričom   poukazuje   na   súdne   pojednávanie   vytýčené a konané dňa 30. 5. 2003, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu potreby znaleckého dokazovania zamerania celej lokality v kat. úz. M., s tým, že navrhovateľka /sťažovateľka/ mala   súdu   v   lehote   60 dní   zaslať   doplnený   znalecký   posudok   a   oznámiť   ďalšie   návrhy na doplnenie dokazovania. Keďže sa tak nestalo a navrhovateľka súdu znalecký posudok ako i ďalšie návrhy na dokazovanie neoznámila, súd bol v domnení, že medzi účastníkmi konania prebieha mimosúdne rokovanie a vo veci až do 30. 10. 2006 nekonal.

Na pojednávaní súdu konaného dňa 30. 5. 2003, na výzvu súdu, aby navrhovateľka špecifikovala časti pozemku, ktoré odporca, prípadne jeho právni predchodcovia odkedy dokedy   užívali,   právna   zástupkyňa   uviedla,   že   navrhovateľka   si   nechala   vypracovať znalecký posudok na posúdenie práv k pozemku, ktorý špecifikovala na tomto pojednávaní Ing. J. V., ktorý v čase pojednávania nebol dokončený. Súčasne uviedla, že z vtedy zistených skutočností vyplýva, že znalecký posudok Ing. L. B. je vadný z dôvodu jeho nerešpektovania polygónovej siete. Právna zástupkyňa navrhovateľky vyjadrila nevyhnutnosť, aby znalec urobil merania za účelom zamerania celej lokality. Týmto vyjadrením strana navrhovateľky navrhla vykonať dôkaz podania znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom. Predmetom   znaleckého   posudku,   ktorý   si   nechala   vypracovať   navrhovateľka   je posúdenie iba určitých častí pozemku, ktorý je predmetom súdneho sporu, avšak právna zástupkyňa vyslovila na pojednávaní dňa 30. 5. 2003 potrebu zamerať súdnym znalcom celú lokalitu kat. úz. M. (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 30. 5. 2003 v prílohe) - týmto navrhla vykonanie dôkazu vypracovania znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom (s tým, že okrem toho predloží aj dokončený listinný dôkaz - znalecký posudok vypracovaný Ing. J. V.). Nie je preto pravdou, že navrhovateľka vo veci bola pasívnou a žiadne návrhy na vykonanie   dôkazov   nepredložila.   Bez   ustanovenia   súdneho   znalca   nie   je   možné vypracovať znalecký posudok na zameranie celej lokality M., pretože súkromne ustanovený znalec   nemôže   urobiť   meranie   celej   lokality,   nakoľko   nie   je   oprávnený   vstupovať na pozemky vo vlastníctve cudzích osôb.

Vzhľadom   na   uvedené   je   nepochopiteľné,   prečo   súd   vo   veci   následne   nekonal, resp. nesprávne sa domnieval,   že predmetom znaleckého posudku bude zameranie celej lokality   kat.   úz.   M.,   keď   v   skutočnosti   vypracovania   takého   -   súkromného   znaleckého posudku na celú oblasť územia obce M. nie je možné.

Je   pravdou   ako   zákonná   sudkyňa   vo   vyjadrení   uviedla,   že   právna   zástupkyňa navrhovateľky súdu nepredložila znalecký posudok, ktorý si nechala vypracovať súkromne, na   strane   druhej,   že   súd   ako   orgán   povolaný   zabezpečiť   rýchlu   a   účinnú   ochranu ohrozených a porušených práv účastníkov konania, nemôže čakať tak dlhú dobu - v danom prípade - iba na predloženie znaleckého posudku - ktorý by bol v konaní iba listinným dôkazom, prípadne ďalších dôkazov a vo veci ďalej cca tri a pol roka vôbec nekonať. Ak však   súd   čakal   s   konaním   a   rozhodnutím   veci   až   do   predloženia,   mohol   výzvou, resp. urgenciou vyzvať navrhovateľku, aby súdu oznámila, či znalecký posudok má alebo nie, a aby ho prípadne súdu predložila. Žiadnu takúto výzvu však súd neučinil.

Nepredloženie listinných dôkazov ako aj nenavrhnutie vykonania ďalších dôkazov (právna zástupkyňa navrhovateľky navrhla vykonať dôkaz znaleckým dokazovaním) nie je dôvodom,   aby   súd   vo   veci   nekonal,   resp.   nekonal   cca   tri   a   pol   roka.   Nepredloženie súkromne   vypracovaného   znaleckého   posudku   navrhovateľkou   nemožno   hodnotiť   ako skutok, ktorým by marila alebo zdržovala priebeh súdneho konania. Opätovne poukazujeme na   dĺžku   obdobia,   počas   ktorého   súd   vo   veci   samej   neurobil   žiadny   úkon   smerujúci k skončeniu   veci   -   od   30. 5. 2003   (od   konania   sa   odročeného   pojednávania   súdu)   – do 30. 10. 2006 (výzva na oznámenie, v akom štádiu jej mimosúdna dohoda) a následne až do 22. 2. 2008. Máme za to, že takmer päťročné prieťahy v konaní a skutočnosť, že súdny spor   trvá   od   roku   1995   nemožno   ospravedlniť   nečinnosťou   advokátky   navrhovateľky pri predkladaní   listinného   dôkazu,   navyše   ak   sama   zdôraznila   potrebu   znaleckého dokazovania. Súd počas rokov 2003 až 2008 nijako účastníkov nevyzýval na navrhnutie dôkazov   a   predloženie   súkromne   vypracovaného   znaleckého   posudku.   Súd   mohol postupovať vo veci aj naďalej a napr. pristúpiť k ustanoveniu už právnou zástupkyňou navrhovateľky navrhnutého znaleckého dokazovania vykonať ohliadku na mieste samom, prípadne vytýčiť ďalšie pojednávania. Vo veci však vôbec nekonal.

Domnievame   sa,   že   aj   posledné   pojednávania   vo   veci   konané   dňa   22. 2. 2008 a 4. 4. 2008 boli vytýčené z dôvodu podania sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu navrhovateľkou zo dňa 20. 11. 2007. Pojednávanie dňa 4. 4. 2008 bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si listinných dokladov z katastra nehnuteľností a dedičského spisu.

Čo bránilo súdu takto postupovať skôr a predmetné dokumenty si od príslušných inštitúcií vyžiadať niekoľko rokov pred dňom konania sa posledného pojednávania súdu - t. j. pred dňom 4. 4. 2008.

Napokon aj zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uvádza slovnú formuláciu „určité prieťahy v konaní“, teda priznala, že prieťahy v súdnom konaní v danej veci sú a že tieto boli   „v   časti“   spôsobené   nedostatočnou   činnosťou   súdu.   Napokon   zodpovednosť   súdu za vzniknuté prieťahy pripustila i podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava III. Okrem uvedeného chceme ešte uviesť, že na odročené pojednávanie súdu konané dňa 22. 2. 2008   sa   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   nedostavila   z   náhleho   vírusového ochorenia so sprievodom zažívacích problémov, a nie bezdôvodne, ako to uviedla zákonná sudkyňa.   Uvedená   príčina   neúčasti   na   pojednávaní   ako   i   jej   ospravedlnenie   boli   súdu oznámené   bezodkladne   listom   zo   dňa   22. 2. 2008   spoločníčkou   právnej   zástupkyne navrhovateľky   Mgr.   A.   S.   (viď.   list   zo   dňa   22. 2. 2008   v   prílohe),   nakoľko   sa   právnej zástupkyni   navrhovateľky   nepodarilo   telefonicky   skontaktovať   so   svojou   klientkou   pred začatím konania pojednávania a tiež po neúspešnom pokuse poslať túto správu faxom. Neúčasť   právnej   zástupkyne   ospravedlnila   aj   sama   navrhovateľka   na začiatku pojednávania.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 207/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že tento typ konania tvorí   štandardnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných   súdov,   a   preto   ho   ústavný   súd nepovažuje   za   právne   zložitý.   Nedá   sa   však   prehliadnuť   určitá   faktická   zložitosť   veci spôsobená   tým,   že   na   všeobecnom   súde   prebiehali aj   ďalšie   konania   súvisiace   s vecou (čo bolo dôvodom   prerušenia konania), ako aj dedičské   konanie po odporcovi   v 2. rade ako spoluvlastníkovi spornej nehnuteľnosti. Okresný súd však v merite veci dosiaľ v zásade nekonal (okrem výsluchu účastníkov konania na pojednávaní uskutočnenom 11. apríla 2003 a 4. apríla 2008 a pripojení súvisiacich spisov).

Takýto postup okresného súdu je vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania (návrh bol podaný   27. októbra 1995),   ktorá   predstavuje   takmer   13   rokov,   hoci   aj   pri   zohľadnení prípadnej faktickej náročnosti veci, neakceptovateľný.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade   so   zákonom. Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03, IV. ÚS 123/05)   ústavný   súd   pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým   je   posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej,   postup   vo veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Napriek tomu pri hodnotení konania podľa tohto kritéria ústavný súd len čiastočne akceptuje   názor   vyjadrený   okresným   súdom,   keď   tvrdil,   že   určité   prieťahy   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   V-2 12 C 168/1995   zavinila   aj samotná   sťažovateľka   svojou nečinnosťou   po   pojednávaní   uskutočnenom   30. mája   2003, „kedy   z dôvodu   zložitosti situácie a potreby zamerania lokality M. sama navrhovateľka, hoci navrhla vypracovanie znaleckého posudku, ako i oznámenie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, zostala nečinná   a   pasívna.   Súd   v   domnení,   že   mimosúdna   dohoda   medzi   účastníkmi   prebieha a na geometrické   zameranie   lokality   M.   je   potrebné   dlhšie   časové   obdobie,   preto   až v septembri 2006 vyzval navrhovateľku na oznámenie štádia mimosúdnej dohody, na čo reagovala   až   v   januári   2008.“.   Táto   pasivita   sťažovateľky   síce   mohla   podľa   názoru ústavného   súdu   do   určitej   miery   prispieť   k   predĺženiu   konania, avšak   na druhej   strane možno   prisvedčiť   aj   názoru   vyslovenému   právnou   zástupkyňou   sťažovateľky   v jej stanovisku z 11. júla 2008, ktorým reagovala na vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti, podľa ktorého nepredloženie listinných dôkazov a nenavrhnutie ďalších dôkazov nemôže byť dôvodom na to, aby súd vo veci takmer tri a pol roka nekonal. Správanie sťažovateľky, resp.   jej   právnej   zástupkyne, za   týchto   okolností   nemožno hodnotiť   ako také,   ktoré by výraznou mierou negatívne ovplyvnilo priebeh preskúmavaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Najskôr treba pripomenúť, že len čo sa konanie začalo, musí v ňom súd postupovať i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá (§ 100 ods. 1 prvá veta OSP). Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,   môže   súd   vec   prejednať   v   neprítomnosti   takého   účastníka,   prihliadnuc na obsah spisu a dosiaľ vykonaných dôkazov (§ 101 ods. 2 OSP). V záujme autoritatívneho vynútenia   náležitej   súčinnosti   potrebnej na riadny   postup v konaní priznáva Občiansky súdny   poriadok   súdu   právomoc   uložiť   osobe   hrubo   sťažujúcej   postup   konania za stanovených   podmienok   poriadkovú   pokutu   (§ 53   OSP).   Ak   je   to   účelné,   môže   súd konajúci   vo   veci   o   vykonanie   dôkazu   dožiadať   iný   súd   alebo   vykonať   dôkaz   mimo pojednávania (§ 122 ods. 2 prvá veta OSP).

Od podania návrhu na vypratanie nehnuteľnosti okresnému súdu 27. októbra 1995 až do   27. januára 1999,   keď   okresný   súd   rozhodol   uznesením   o prerušení   konania do právoplatného   skončenia   veci   sp. zn.   V-2 16 C 29/1996,   sa   vo   veci   neuskutočnilo žiadne pojednávanie   (pojednávanie   nariadené   na   2. september 1996   bolo   z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne   odročené   na   neurčito   a z ďalšieho   pojednávania nariadeného   na   10. október 1996   sa   v súdnom   spise   nenachádza   zápisnica   a ani   žiaden úradný záznam o jeho prípadnom zrušení).

Po právoplatnom skončení konania sp. zn. V-2 16 C 29/1996 (16. september 2002) okresný súd až dosiaľ nariadil tri pojednávania, pričom jedno bolo z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne odročené bez vykonania dokazovania. Pojednávanie uskutočnené 30. mája 2003 bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka „do 60 dní zašle súdu doplnený znal. posudok Ing. V., príp. účastníci zašlú písomne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania“. Až po viac ako troch rokoch okresný súd 19. septembra 2006 vyzval   účastníkov   konania   na   vyjadrenie   k prípadnému   mimosúdnemu   riešeniu   sporu a ďalšie pojednávanie (po doručení odpovedí, že k mimosúdnemu riešeniu sporu nedošlo) nariadil až 7. decembra 2007 na 22. február 2008, ktoré však bolo z dôvodov na strane sťažovateľky odročené na 4. apríl 2008. Toto pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní taktiež odročené na neurčito za účelom vyžiadania listinných dôkazov a pripojenia spisov.Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania tieto významnejšie obdobia nečinnosti:

- od   2.   septembra   1996,   keď   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu krátkodobej práceneschopnosti zákonnej sudkyne, do 27. januára 1999, keď okresný súd prerušil   toto   konanie   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   pod   sp. zn. V-2 16 C 29/1996 (t. j. viac než 2 roky),

- od   1. augusta 2003,   keď   uplynula   sťažovateľke   60-dňová   lehota   na predloženie doplneného   znaleckého   posudku,   do   19.   septembra   2006,   keď   okresný   súd   vyzval účastníkov konania na oznámenie prípadného mimosúdneho vyriešenia sporu (t. j. viac ako 3 roky) a

- od 2. januára 2007, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k prípadnému   mimosúdnemu   vyriešeniu   sporu,   do   7.   decembra   2007,   keď   okresný   súd nariadil termín pojednávania na 22. február 2008 (t. j. 11 mesiacov).

Spolu doterajšia doba nečinnosti okresného súdu ustálená ústavným súdom je viac ako šesť rokov.

Napokon aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti pripúšťa, že „vo veci došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní   a to   minimálne   od   januára   2003   do   decembra   2007. Prieťahy v konaní boli spôsobené nedostatočnou činnosťou súdu ako i zložitosťou sporu a konaním navrhovateľky.“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   V-2 12 C 168/1995   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že konanie okresného   súdu   so   zbytočnými   prieťahmi   jej   spôsobuje „majetkovú,   no   predovšetkým psychickú ujmu a je nedôstojným postupom voči sťažovateľke“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti prípadu.   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku napadnutého konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, čiastočný   podiel   sťažovateľky   na   doterajšej   dĺžke   konania,   ako   aj   skutočnosť,   že preskúmavané   konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. G. Z., ktoré si uplatnila v sume 7 939 Sk za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia, tak ako ju vyčíslila právna   zástupkyňa   sťažovateľky,   je   nižšia   ako   by   jej   prislúchala   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   a preto neodporuje tejto vyhláške. Vzhľadom na to ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v sťažovateľkou vyčíslenej a uplatnenej sume.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008