znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. M. a mal. J. M., obaja bytom K., zastúpených matkou D. M.,   K.,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 P 129/2002   a   jeho   rozsudkom z 28. septembra 2005   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 CoP 592/2005 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. a mal. J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2007 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a mal. J. M. (ďalej len „sťažovateľka“; spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených matkou D. M. (ďalej len „matka“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Košice   II   (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   25 P 129/2002 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2005 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 CoP 592/2005   a jeho   rozsudkom z 13. decembra 2006.

Zo súvisiaceho spisu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 157/05 bolo zistené, že nálezom sp. zn. II. ÚS 157/05 zo 16. septembra 2005 (ďalej aj „nález ústavného súdu“) ústavný súd vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   konať v označenom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   im   finančné   zadosťučinenie každému po 20 000 Sk a úhradu trov konania.

V sťažnosti matka sťažovateľov uviedla, že: „Ani po rozhodnutí Ústavného súdu Košice č. j. II. ÚS 157/05-35 už štyri roky a päť mesiacov nedošlo k naplneniu práv detí. Žiadosť o úpravu výživného bola podaná 16. 9. 2002. Chronologický   sled   priebehu   jednaní   a sťažností   do   20. 4. 2005   sa   nachádza na Ústavnom súde...“

Ďalej   matka   sťažovateľov   uviedla,   že „Nečinnosťou   Okresného   súdu   Košice II a Krajského   súdu   bolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   čl. 48,   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Navyše   dochádza   k porušovaniu   ľudských   práv   podľa   citovaného   Dohovoru o ochrane práv čl. 6, ods. 1 t. j. na spravodlivé rozhodnutie súdu“.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn. 25 P 129/2002   z   28. septembra 2005   bol   zmenený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 21 C 1168/00   zo   6. marca 2001   tak,   že   sa   otcovi   sťažovateľov   zvýšila   vyživovacia povinnosť na sťažovateľa z 1 500 Sk na 2 500 Sk a na sťažovateľku z 1 500 Sk na 2 000 Sk. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 592/2005 z 13. decembra 2006 bolo prvostupňové rozhodnutie   o   zvýšení   výživného   potvrdené.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 5. marca 2007.

Označené   rozsudky   všeobecných   súdov   podľa   názoru   sťažovateľov   vychádzajú z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   keďže   okresný   súd   nevykonal   všetky navrhované   dôkazy   a   vykonané   dôkazy   nesprávne   vyhodnotil,   a krajský   súd   tento nedostatok nenapravil. Oba súdy jednostranne vychádzali iba z tvrdení odporcu   a podľa sťažovateľov nebrali do úvahy iné nimi navrhované dôkazy.

Okrem vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia požadovali priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia v sume 50 000 Sk pre   každého z nich a žiadali, aby „ďalšie konanie v danej veci sa uskutočnilo na inom súde mimo košického a prešovského kraja“.

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisového   materiálu   zistil   nasledujúci   priebeh napadnutých konaní od septembra 2005:

- 28. septembra 2005 okresný súd rozhodol o zvýšení výživného,

- 31. októbra 2005 matka sťažovateľov podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

- 9. novembra 2005 bol spis predložený krajskému súdu,

- 18. apríla 2006   krajský   súd   vyžiadal   správu   o zárobku   otca   sťažovateľov (doručené   26. apríla 2006), matky   sťažovateľov   (doručené   28. apríla 2006)   a   výpisy z bankového účtu otca sťažovateľov,

- 19. mája 2006   krajský   súd   opäť   vyžiadal   výpisy   z bankového   účtu   otca sťažovateľov za označené obdobie (doručené 16. júna 2006),

- 10. novembra 2006   krajský   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   13. december 2006,

- 24. novembra 2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa, že v konaní sa bude zastupovať sám a že žiada rozsudok okresného súdu potvrdiť,

- 12. decembra 2006 bola okresnému súdu doručená správa Úradu práce, sociálnych veci a rodiny K. z prešetrenia rodinných pomerov sťažovateľov,

- 13. decembra 2006 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, na ktorom bol potvrdený rozsudok okresného súdu,

- 26. februára 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 129/2002 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2005 a postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 CoP 592/2005   a   jeho rozsudkom z 13. decembra 2006 došlo k porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 129/2002 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2005 a postupom krajského súdu konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 592/2005 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2006

Ako už bolo uvedené, sťažnosť sťažovateľa bola podaná v zastúpení jeho matkou, ktorá v sťažnosti okrem iného uviedla, že „syn P. dosiahol ku dňu (...) vek 18 rokov“.

Ústavný súd podotýka, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať len   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody v nadväznosti na čl. 127   ústavy.   Sťažnosť   nemôže podať   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. I. ÚS 56/98, III. ÚS 137/03).   Matka   sťažovateľa   v   prerokovanej   sťažnosti   namietala   porušenie označených práv inej osoby (jej plnoletého syna) a vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol, pretože bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 P 129/2002   a   jeho   rozsudkom z 28. septembra 2005

Zo sťažnosti sťažovateľky možno usúdiť, že okrem iného namieta aj to, že postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 P 129/2002   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru a taktiež namieta to, že rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P 129/2002-191 z 28. septembra 2005 došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   predmetnou   sťažnosťou napadla tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 25 P 129/2002-191 z 28. septembra 2005) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu do vydania nálezu ústavného súdu, je nutné poznamenať,   že   právoplatné   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp. zn.   II. ÚS 157/05 zo 16. septembra 2005 predstavuje v tomto konaní prekážku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Ak sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu (ktorý   nadobudol   právoplatnosť   13. októbra 2005),   je   potrebné   uviesť,   že   už   samotná skutočnosť,   že   okresný   súd rozhodol   28. septembra 2005,   t. j.   ešte pred právoplatnosťou nálezu   ústavného   súdu,   vylučuje   možnosť   konania   okresného   súdu   v tomto   období so zbytočnými prieťahmi.

Navyše jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Predmetná   sťažnosť   bola   osobne   podaná   ústavnému   súdu   12. marca 2007. Je nesporné, že sťažovateľka sa o „inom zásahu“ do jej práv, totiž že prípadne dochádza k zbytočným   prieťahom   v napadnutom   konaní   okresného   súdu,   dozvedela   najneskôr 28. septembra 2005, keď bol vyhlásený rozsudok okresného súdu sp. zn. 25 P 129/2002. Sťažovateľka podala teda sťažnosť po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom na jej podanie v konaní pred okresným súdom. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.   I. ÚS 34/99,   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 55/02   I. ÚS 17/04)   ochrana   základného   práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podľa   tvrdenia   obsiahnutého   v   sťažnosti   o   takýto   prípad   v   napadnutom   konaní pred okresným súdom nejde a okrem toho predmetná sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú.

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených   v sťažnosti,   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodov   nedostatku právomoci, neprípustnosti a ako podanú oneskorene.

3. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 CoP 592/2005   a   jeho   rozsudkom z 13. decembra 2006

Sťažovateľka   namieta   aj   to,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 CoP 592/2005 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a taktiež namieta, že rozsudkom krajského súdu   č. k.   7 CoP 592/2005-278   z   13. decembra 2006   došlo   k porušeniu   jej   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd nevyhovel všetkým jej dôkazným návrhom a výsledok súdneho konania nie je v súlade s očakávaniami sťažovateľky.

Pokiaľ   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 CoP 592/2005-278 z 13. decembra 2006 došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými zisteniami, postupom a právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho napadnutom rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:„Pri rozhodovaní o zmene výživného (zvýšenie, zníženie, zrušenie) treba porovnať okolnosti dôležité pre určenie výživného tak v čase skoršieho rozhodovania, ako aj v čase nového rozhodnutia. Predpokladom zmeny právoplatného rozhodnutia o výživnom je iba závažnejšia zmena pomerov. Nestačí len úvaha o tom, či doterajšie výživné je primerané, pretože inak by išlo o neprípustnú reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov   v zmysle   § 78   ods. 1   sa   rozumie   iba   výrazná   zmena   tých   okolností   na   strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Pre určenie okamihu zmeny skoršieho súdneho rozhodnutia pre mal. dieťa nie je rozhodujúca doba začatia súdneho konania o novú resp. zmenenú úpravu výživného, ale doba, keď došlo k zmene pomerov. Súd môže rozhodnúť o zmene výživného pre mal. deti aj bez návrhu. V ostatných prípadoch keď nejde o výživné pre mal. dieťa, môže o zmene výživného rozhodnúť len na návrh oprávneného alebo povinného. Inak sa pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určovanie výživného vyjadrené v ust. § 62, § 75 ods. 1 Zákona o rodine.

Odvolací   súd   vychádzajúc   z   citovaných   zákonných   ustanovení,   zo   zisteného skutkového   stavu   súdom   prvého   stupňa   doplneného   odvolacím   súdom   na   odvolacom pojednávaní, dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol. V súlade   s   § 132   O. s. p.   vyhodnotil   dôkazy   a   to   každý   jednotlivo   a   všetky   dôkazy v ich vzájomnej   súvislosti,   pričom   starostlivo   prihliadol   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku   presvedčivé   a   s   jeho   závermi   sa   odvolací   súd   v   plnom   rozsahu   stotožňuje. Konajúci   súd   sa   dôsledne   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   matky   detí   uplatnenými v odvolaní,   pretože   tieto   tvorili   jej   obranu   v priebehu konania   na súde prvého stupňa. Zvýšené výživné je vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia a z nich vyplývajúce zásady primerané. Zvýšené výživné zohľadňuje trvalú zmenu pomerov u mal. detí a tiež pozitívnu   zmenu   v zárobkových   schopnostiach   a   možnostiach   otca,   ale   aj   matky   detí, rodinné prídavky, pretože sú tiež určené na uspokojovanie potrieb detí a taktiež vznik ďalšej vyživovacej   povinnosti   otca.   Odvolací   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   zákonne premietol   do rozhodnutia   zmenu   pomerov   u P.   aj   u   mal.   J.,   spočívajúcu   v   podstatnom zvýšení   ich   odôvodnených   potrieb   v   súvislosti   s   ich   psychickým   a   fyzickým   vývojom od posledného súdneho rozhodnutia o výživnom. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa zákonne zvýšil výživné až od 1. 9. 2004, pretože rovnako ako súd prvého stupňa pred týmto   dňom   nezistil   žiadnu   podstatnú   zmenu   pomerov   ani   u   jedného   z   účastníkov konania.   Odvolací   súd   cielene   a   konštruktívne   doplnil   dokazovanie   za   účelom   zistenia skutočného čistého priemerného mesačného zárobku otca a doplneným dokazovaním zistil iba   minimálny   rozdiel   v   zárobkoch   otca   v   preskúmavanom   období,   v   porovnaní so zárobkom,   zisteným   súdom   prvého   stupňa.   Tento   rozdiel   však   nie   je   relevantný pre rozhodnutie o rozsahu zvýšenia výživného. Súd prvého stupňa využil všetky zákonné možnosti pre zistenie úplného skutkového stavu v súlade s § 120 O. s. p. Pri dokazovaní dôsledne aplikoval vyšetrovaciu zásadu, ktorá vo veciach starostlivosti súdu o mal. deti platí bez ďalšieho. Príjem otca a matky posudzoval so zreteľom na počet ich vyživovacích povinností. Aj o dlžnom výživnom rozhodol zákonne a tiež o jeho spôsobe zaplatenia, berúc do   úvahy   zárobkové,   majetkové   pomery   otca   a   počet   vyživovacích   povinností.   Zákonne nerozhodol aj o tvorbe úspor po zistení, že majetkové pomery otca tvorbu úspor pre deti neumožňujú.   Rovnako   zákonne   nevyhovel   návrhu   matky   vychádzať   pri   rozhodovaní o zvýšení výživného z 20-násobku sumy životného minima, pretože v tejto konkrétnej veci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Otec detí v preskúmavanom období okrem výsluhového dôchodku, ktorý konajúci súd pri rozhodovaní do jeho príjmu započítal nemal príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu.“

Krajský súd ako odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo   na   to,   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s požiadavkou   účastníka   konania. Reálne uplatňovanie   a garantovanie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 130/04).

Ústavný   súd   uzavrel,   že   označené   rozhodnutie krajského   súdu   neobsahuje   také skutočnosti,   ktoré   by poukazovali na   možnosť   porušenia   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   alebo ktoré by svedčili   o porušení   ústavnoprocesných   princípov   (čl. 46 až 50 ústavy). Keďže súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu vykonať   všetky   dôkazy   označené   účastníkom   súdneho   konania   a keďže   sťažovateľka namietala   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   z tohto   dôvodu,   bolo potrebné odmietnuť jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 153/03).

Sťažovateľka   napokon   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 592/2005.

Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov vyplýva, že krajský súd rozhodoval o odvolaní   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   v období od novembra 2005 do decembra 2006, teda na rozhodnutie potreboval 13 mesiacov.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný   postup   krajského   súdu   vzhľadom   na   celkovú   dobu   trvania   konania, prihliadnuc   na   nutnosť   primeraného   času   na   štúdium   spisu,   resp.   na   celkové   okolnosti daného   prípadu,   nemožno   považovať   za   taký,   ktorý   by   umožňoval   prijatie   záveru o príčinnej súvislosti s porušením práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Z judikatúry ústavného   súdu   navyše   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle citovaného článku ústavy.

Navyše krajský súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom z 13. decembra 2006. Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej   a jeho   vyhotovením   vykonal   všetky   zákonom predpokladané   a dovolené   úkony   na odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľky.   Ďalšie úkony   alebo   postupy   už   krajský   súd   nemohol   vykonávať,   a preto   bolo   potrebné   vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   v   ktorom už krajský súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn.   25 P 129/2002 z 28. septembra   2005   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   7 CoP 592/2005 z 13. decembra 2006 nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2007. Sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 12. marca 2007.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 96/02,   IV. ÚS 61/03, II. ÚS 212/06, II. ÚS 384/06) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) trvalo.

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia   čl. 48   ods. 2   ústavy   základom   pre   záver   ústavného   súdu, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a dôvody   ústavný   súd   rozhodol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok, žiadosťou   sťažovateľov o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom sa už nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že nemá právomoc rozhodovať o tom, „aby ďalšie konanie v danej veci sa uskutočnilo na inom súde mimo košického a prešovského kraja“, ako to požadujú sťažovatelia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2007