znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 103/04-18

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť ZIPP Bratislava, spol. s r. o., Stará Vajnorská 16, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 36   Er   1736/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   ZIPP   Bratislava,   spol.   s r. o.,   Bratislava o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. januára 2004   doručená   sťažnosť   ZIPP   Bratislava,   spol.   s r. o.,   Bratislava   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1, čl. 46 ods. 1,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava III   (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 Er 1736/03.

Sťažovateľka odôvodnila sťažnosť tak, že okresný súd porušil označené základné práva,   keď   zamietol   jej   námietky   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie,   ktorými „sme spochybnili   základný   predpoklad   pre   nariadenie   exekúcie,   a   to   existenciu právoplatnosti   a   tým   aj   vykonateľnosti   majúceho   sa   vykonať   rozhodnutia,   ku   dňu rozhodovania   súdu   o návrhu   oprávneného   na   nariadenie   exekúcie,   a to   s odôvodnením, že neobsahovali ani jeden zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 a nebol ani dôvod pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

1. Právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1, čl. 1 Protokolu 1 Dohovoru, boli porušené v konaní a rozhodovaní Okresného súdu Bratislava 3 pod sp. zn. 36 Er 1736/03.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava 3 zo 14. 11. 2003, č. k. 36 Er 1736/03-80 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   1.327.990   Sk,   ktoré je Okresný súd Bratislava 3 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Bratislava 3 je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. E. Ľ., B. vo výške 8.796 Sk, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   §   53   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sťažnosť nie je prípustná,   ak   sťažovateľka   nevyčerpala   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov.

Podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľka   odôvodnila   tak, že 12. septembra 2003   podala   námietky   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie s odôvodnením,   že   napriek   tomu,   že   exekučný   titul   nadobudol   právoplatnosť až 16. septembra 2003   a   vykonateľnosť   až   po   tomto   termíne,   okresný   súd už 20. septembra 2003   vydal   poverenie   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie. Okresný súd námietky uznesením sp. zn. 36 Er 1736/03 zo 14. novembra 2003 zamietol s odôvodnením, že „neobsahovali ani jeden zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 a nebol ani dôvod pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.“

V exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) má povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí sa vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľky, že v čase vydanie upovedomenia o začatí exekúcie neexistoval exekučný titul, a to právoplatné a vykonateľné rozhodnutie (neprípustnosť exekúcie).

K takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   §   50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v   absolútne   alebo   relatívne   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí sa zastaviť   a   prípadne   pred   rozhodnutím   o zastavení   sa   musí   exekúcia   aj   odložiť (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 181/03).

Z uvedeného teda vyplýva, že námietky podľa § 50 Exekučného poriadku sú jedným z prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní. Nie je to však jediný prostriedok obrany povinného a navyše nejde ani o najúčinnejší prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nie je možné napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie.   Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh   na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli alebo neboli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho,   že   proti   rozhodnutiu   o tomto   návrhu   je   prípustné   v prevažnej   väčšine   prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je vždy prípustné v prípadoch, v ktorých   sa v návrhu na zastavenie exekúcie tvrdí, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku].

Sťažovateľka   mala   na   ochranu   označených   základných   práv   právne   prostriedky, o ktorých   by   rozhodoval   exekučný   súd   a   odvolací   súd.   Z obsahu   sťažnosti   však nevyplynulo, že by sťažovateľka využila tieto prostriedky. Sťažovateľka sa priamo obrátila na ústavný súd. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   §   49   a   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004