znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13402/2013,   sp.   zn. Rvp 13403/2013, sp. zn. Rvp 13404/2013, sp. zn. Rvp 13405/2013, sp. zn. Rvp 13408/2013, sp.   zn.   Rvp   13409/2013,   sp.   zn.   Rvp   13410/2013,   sp.   zn.   Rvp   13411/2013,   sp.   zn. Rvp 13412/2013, sp. zn. Rvp 13413/2013, sp. zn. Rvp 13414/2013, sp. zn. Rvp 13415/2013 asp. zn. Rvp 13423/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Er 8/2004 a jeho uznesením zo 6. júla 2012 a v konaní vedenom sp. zn. 6 Er 572/2005 a jeho   uznesením   z 27.   júna 2012,   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 11/2006 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 182/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 247/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 25/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom sp. zn. 15 Er 4/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 105/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 12   Er   721/2009   a jeho   uznesením   zo 16.   januára   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 12 Er 905/2009   a jeho   uznesením   z 18.   januára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Er 407/2005 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 183/2003 a jeho uznesením z 12. júla 2012, ako   aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   podľa   čl.   47   Charty základných   práv   Európskej   únie postupom   Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 45/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 175/2012 a jeho uznesením z 22. januára 2013, v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 CoE   62/2012   a jeho   uznesením   z 11.   januára   2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 23/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 25/2012 a jeho uznesením zo 16. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 70/2012 a jeho uznesením zo 17. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 156/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 193/2012 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom   pod sp.   zn. 21 CoE 42/2012 a jeho uznesením   z 28.   decembra 2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 CoE 151/2012   a jeho   uznesením   z 18.   októbra   2012, v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 CoE 106/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 155/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 240/2012 a jeho uznesením zo 16. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 13402/2013, sp. zn. Rvp 13403/2013, sp. zn. Rvp 13404/2013, sp. zn. Rvp 13405/2013, sp.   zn.   Rvp   13408/2013,   sp.   zn.   Rvp   13409/2013,   sp.   zn.   Rvp   13410/2013,   sp.   zn. Rvp 13411/2013, sp. zn. Rvp 13412/2013, sp. zn. Rvp 13413/2013, sp. zn. Rvp 13414/2013, sp. zn. Rvp 13415/2013 a sp. zn. Rvp 13423/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13402/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn. Rvp 13402/2013,   sp.   zn. Rvp   13403/2013, sp.   zn. Rvp 13404/2013, sp. zn. Rvp 13405/2013, sp. zn. Rvp 13408/2013, sp. zn. Rvp 13409/2013, sp.   zn.   Rvp   13410/2013,   sp.   zn.   Rvp   13411/2013,   sp.   zn.   Rvp 13412/2013,   sp.   zn. Rvp 13413/2013,   sp.   zn.   Rvp   13414/2013,   sp.   zn.   Rvp   13415/2013   a   sp.   zn. Rvp 13423/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 8/2004 a jeho uznesením zo 6. júla 2012 a v konaní vedenom sp. zn. 6 Er 572/2005 a jeho uznesením z 27. júna 2012, postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 8/2004 a jeho uznesením zo 6. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 572/2005 a jeho   uznesením   z 27.   júna 2012,   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 11/2006 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 182/2003 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 247/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 25/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 4/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 105/2007 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 721/2009 a jeho uznesením zo 16. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 12   Er   905/2009   a jeho   uznesením   z 18.   januára   2012   a v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Er 407/2005 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, postupom Okresného súdu Spišská Nová   Ves   (ďalej   spoločne   len   „okresné   súdy“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Er 183/2003 a jeho uznesením z 12. júla 2012 (ďalej spolu   len   „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 45/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 175/2012 a jeho uznesením z 22. januára   2013,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 CoE 62/2012   a jeho   uznesením z 11. januára   2013,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21 CoE 23/2012   a jeho   uznesením z 28. decembra   2012,   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 15 CoE 25/2012 a jeho uznesením zo 16.   januára   2013,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23 CoE 70/2012   a jeho   uznesením zo 17. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 CoE 156/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 193/2012 a jeho uznesením z 20. decembra   2012,   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 21 CoE 42/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 151/2012 a jeho uznesením z 18.   októbra   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 CoE 106/2012   a jeho   uznesením z 21. novembra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 155/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej spoločne len „krajské súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 240/2012 a jeho uznesením zo 16. januára 2013   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   konania   krajských   súdov“   a   „napadnuté   uznesenia krajských súdov“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili   tam   sťažovateľkou   menovite   uvedenú   tretiu   osobu   (ďalej   len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresných súdov boli tieto exekučné konania ex offo zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že tak okresné súdy, ako aj krajské súdy veci nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej   len   „smernica   Rady“),   pretože   podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo   udelenie   splnomocnenia   dlžníkom   tretej   osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa   sťažovateľky   súdy   nerešpektovali   ani   jej   návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu   zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajských súdov v napadnutých konaniach   a   ich   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajských súdov.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a   ich   napadnuté   uznesenia   vydané   v   týchto   konaniach,   ktorými   okresné   súdy   exekúcie vyhlásili za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutým   uzneseniam   okresných súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy nenapravili pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na uznanie dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajské súdy, ako ani pred nimi okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v   týchto sťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal. Ústavný súd predošlé sťažnosti   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní z dôvodu   zjavnej neodôvodnenosti,   pričom   právna   argumentácia   uplatnená   v jeho   predchádzajúcich rozhodnutiach [napr. v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v uzneseniach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.)] je v plnom rozsahu aplikovateľná aj na sťažnosti posudzované v tomto konaní.

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia v tomto uznesení opakovane, a preto považuje za postačujúce odkázať na svoje predchádzajúce rozhodnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011   z   30.   novembra   2012,   ktorým   tento   súd   zrušil uznesenie   prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný   súd   konštatuje,   že   k zrušeniu   označeného   rozhodnutia   došlo   v   dôsledku nepreskúmateľnosti jeho odôvodnenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzali   krajské   súdy   pri   konaní   a   rozhodovaní   o   odvolaniach   proti   uzneseniam okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v   ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu prvostupňového súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré dospeli k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   krajských   súdov   a   ich napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný,   vzhľadom   na   čo   nič   nesignalizuje   možnosť   porušenia   v   petite   sťažností označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   nad   jeho   rámec   poukazuje   na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   by   sa   tento   právny   prostriedok z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických   prípadoch   ako   neefektívny.   Za týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické,   čo   zároveň   naznačuje   predvídateľnosť   ich posúdenia zo strany ústavného súdu.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období úspešné, a ktorých   spracovanie z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014