znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/2013-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   S.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „dovolacie uznesenie“) v spojení s jeho uznesením sp.   zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 (ďalej aj „odvolacie uznesenie“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 9/2005 z 29. novembra 2010 spolu s ďalšími dvomi obžalovanými uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní desať rokov nepodmienečne.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011 bolo jeho odvolanie (rovnako ako odvolania ďalších obžalovaných) zamietnuté.

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   To   3/2011   z   28.   apríla   2011   podal sťažovateľ dovolanie s poukazom na dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdí: „Jediným dôkazom o mojej vine a účasti na lúpežnom prepadnutí je   výpoveď   obž.   G.   v   prípravnom   konaní   pred   policajtom.   Túto   výpoveď   na   hlavnom pojednávaní dňa 4. 2. 2010 G. odvolal, s odôvodnením, že bola urobená pod nátlakom.“

Ďalej sťažovateľ poukazuje na výpoveď svedkyne – poškodenej B., ktorá uviedla, že jeden z páchateľov – sťažovateľ mal výrazné modré oči, pričom sťažovateľ má oči hnedé.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   TdoV   7/2012   zo   dňa 18. septembra   2012   v   spojitosti   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 6 To 3/2011 zo dňa 28. apríla 2011 sa zrušujú v celom rozsahu z dôvodu porušenia základného ľudského práva na spravodlivý proces, obsiahnutého v čl. 6 Dohovoru. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 6 To 3/2011 z 28. apríla 2011.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na   posúdenie   jej opodstatnenosti. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.). O svojvôli pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Z   dovolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   vo   svojom dovolaní   namietal   nesprávne   posúdenie   vykonaných   dôkazov,   a   to   najmä   pokiaľ   ide o výpoveď poškodenej B., čo podľa jeho názoru zakladalo dovolací dôvod v zmysle § 371 ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   (rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom posúdení   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho ustanovenia).

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 TdoV 7/2012 z 18. septembra 2012 okrem   iného   uviedol,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací,   v tejto súvislosti   konštatuje,   že   namietanie   subjektívneho   hodnotenia   vykonaného   dokazovania (výpoveď   poškodenej   E.   B.)   nie   je   možné   považovať   za   skutočnosť,   pre   ktorú   by   bol naplnený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011. Nie je teda možné namietať nič proti samotným zisteniam súdu, proti tomu, v akom rozsahu   vykonal   dokazovanie,   ako   hodnotil   dôkazy   a   pod.   V   tomto   smere   totiž   nejde o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. o postupe orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu a pri hodnotení dôkazov (zakotvujúce zásady legality a oficiality).“.

Pokiaľ   ide   o   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), sťažovateľ poukazoval vo svojom dovolaní na podľa jeho názoru nezákonne získané dôkazy – usvedčujúce výsluchy spoluobvinených, ktoré mali byť údajne realizované pod nátlakom.

Najvyšší   súd   k   tomuto   dovolaciemu   dôvodu   v   dovolacom   uznesení   uviedol,   že „Otázkou posúdenia zákonnosti dôkazov – údajných výsluchov spoluobvinených získaných pod nátlakom zo strany vyšetrovateľov, sa súdy oboch stupňov už niekoľkokrát zaoberali. Dovolací súd je aj v tomto smere viazaný skutkovými závermi súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu a v ďalšom odkazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 2 T 9/2005 (str. 11).

Dôkazy,   z   ktorých   pri   rozhodovaní   súdy   oboch   stupňov   vychádzali,   boli   získané zákonným spôsobom, a preto najvyšší súd v posudzovanom prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. účinného do 31. augusta 2011.“.

V súvislosti s citovaným poukazuje ústavný súd aj na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 T 9/2005 z 29. novembra 2010 (s. 11 a 12 označeného rozsudku, pozn.), v ktorej sa uvádza: „Obžalovaný P. G. v prípravnom konaní podrobne k bodu 1/ vypovedal kedy sa stretol s ostatnými obžalovanými, že sa dohodli na prepadnutí benzínového čerpadla, nakoľko potrebovali peniaze a tiež popísal podrobne spôsob ako sa dostali k benzínovému čerpadlu a akú úlohu jednotliví spoluobžalovaní zohrali. Pokiaľ na svoju obhajobu   v prípravnom konaní uviedol,   že   bol zo strany   vyšetrovateľov   na neho robený nátlak, treba jeho tvrdenie považovať za nevieryhodné, nakoľko práve pri výpovedi dňa   14.   12.   2004   bola   prítomná   koncipientka   jeho   obhajkyne.   Rovnako   vypovedal obžalovaný aj pri konfrontáciách, kde bola prítomná jeho obhajkyňa a rovnako aj obhajca spoluobžalovaného, s ktorým sa konfrontácia vykonávala.

Na výpoveď obžalovaného P. G. v podstate nadväzuje aj výpoveď obžalovaného P. M., ktorý v prípravnom konaní taktiež podrobne vypovedal akým spôsobom sa dohodli na prepadnutí   benzínového   čerpadla   v L.   a kto   a   akým   spôsobom   tento   prepad   realizoval. Vzájomné rozdelenie ich úloh v podstate potvrdil rovnako ako obžalovaný P. G., avšak s tým   rozdielom,   že   on   osobne   nevedel   o   tom,   že   idú   prepadnúť   obsluhu   benzínového čerpadla.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na písomné podanie obžalovaného P. M. (č. l. 163 – 164), z ktorého vyplýva, že počas pobytu vo väzbe adresoval list svojej rodine, od ktorej chcel, aby svedčili, že tú sobotu rezali drevo na dvore a potom večer sa išiel osprchovať a spať, nakoľko bol vyčerpaný.

... Aj keď obhajoba poukazovala na to, že svedkyňa vypovedala, že muž v kukle mal výrazne modré oči, pričom obžalovaný P. S. nemá modré oči, tento údaj môže byť mylný a to vzhľadom na osvetlenie čerpacej stanice a vôbec prostredie, v ktorom sa prepad čerpacej stanice vykonal.“

Z odvolacom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza, že «Obžalovaný S. poprel spáchanie skutku s tým, že ide o pomstu za strany G., lebo mu nevrátil auto (čo nezodpovedá ďalším vykonaným dôkazom).

Zo zadržaného listu, ktorý obžalovaný S. adresoval matke je zrejmé, že ju informuje, kedy a kde sa skutok stal s tým, že on nebol nikde a nech matka „zistí“ kde bol. Z tohto je evidentné, že si snažil tiež na kritickú dobu zabezpečiť alibi.

Na hlavnom pojednávaní si však už obž. S. s odstupom šiestich rokov spomenul, že boli v S. na káve a následne na diskotéke (obž. G., ktorý na hlavnom pojednávaní tvrdil, že ho policajti bili aj pred advokátom si zase spomenul, že boli spoločne celú noc v erotickom salóne...). Obž. M. zase tvrdil, že v kritickej dobe bol iba so S. v M.

Treba potvrdiť, že skutočne svedkyňa B. na hlavnom pojednávaní (po šiestich rokoch od spáchania skutku) prvýkrát uviedla, že jeden z páchateľov v kukle mal mať modré oči. Uvedený   rozpor   bol   logicky   vysvetlený   v   dôvodoch   prvostupňového   rozsudku,   na   ktoré odvolací súd poukazuje, keďže sa s nimi stotožňuje.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta v podstate len tú skutočnosť, že jediným dôkazom   o   jeho vine   mala   byť usvedčujúca   výpoveď   spoluobvineného G.   vykonaná   v prípravnom konaní pod nátlakom, pričom na hlavnom pojednávaní už proti nemu nesvedčil. Sťažovateľ tiež poukazuje na výpoveď poškodenej B. v časti, v ktorej uviedla, že jeden z páchateľov mal modré oči.

Poukazujúc na citované časti rozhodnutí všeobecných súdov konajúcich v trestnej veci sťažovateľa, najmä však prvostupňového a odvolacieho súdu, ústavný súd konštatuje, že   tieto   súdy   sa   s námietkami sťažovateľa,   ktoré   tvoria   obsah   jeho sťažnosti,   zaoberali a vysporiadali   ústavne   akceptovateľným   spôsobom.   Ústavný   súd   nemá   aj   vzhľadom   na svoje   ústavné   postavenie   dôvod   spochybňovať   závery   tak   krajského   súdu,   ako   aj najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, keďže ich nemožno považovať za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené. Odôvodnenia namietaných uznesení sú vo vzťahu k sťažovateľom namietaným skutočnostiam celkom zrozumiteľné a logické a nemožno ich považovať za svojvoľné.

Rovnako tak ústavný súd považuje za ústavné akceptovateľné závery najvyššieho súdu   vyjadrené   v jeho   dovolacom   uznesení,   v ktorom   zaujal   vo   vzťahu   k dovolacím dôvodom   sťažovateľa   ústavne   konformné   závery,   a   to   tak   z   hľadiska   stabilizovanej judikatúry   najvyššieho   súdu,   ktorú   uplatňuje v dovolacích   konaniach,   ako   aj   z hľadiska konkrétnych okolností trestnej veci sťažovateľa.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu v spojení s jeho odvolacím uznesením taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k záveru,   ktorého   sa   domáha sťažovateľ v petite svojej sťažnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 21. februára 2013