znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. O., Ž., zastúpenej JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom   advokátky   a   konateľky   JUDr.   M.   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 8/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2011 doručená sťažnosť A. O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 8/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn. 33 C 8/2007 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci o zdržanie sa zásahov do práv zodpovedajúcim vecným   bremenám;   sťažovateľka   je   účastníčkou   označeného   konania   v   procesnom postavení odporkyne (odporkyňou v 1. rade, pozn.).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „Dňa 24. 10. 2007 navrhovatelia podali proti odporcom v rade 1-3 návrh, ktorým sa domáhajú aby odporcovia boli povinní navrhovateľom v rade 1.2 počnúc právoplatnosťou rozsudku umožniť a trpieť prechod cez pozemok pare. č. 378/1 - zast. plochy a nádvoria o výmere 113 m2, zapísané na LV č. 40 a vstup do pivničných priestorov nachádzajúcich sa pod rodinným domom č. s. 419 a zdržať sa zásahov, ktoré by navrhovateľov 1,2 výkon práv vyplývajúcich   z   vecného   bremena,   zriadeného   odporkyňou   v   rade   1   v   prospech navrhovateľov 1,2 zmluvou V 6171/04 znemožnil, a zároveň sa domáhajú, aby odporcovia v rade 1-3 boli povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľom 1,2 náhradu trov konania do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s platobným miestom v zmysle § 149 ods. 1 OSP.

Od podania návrhu dňa 24. 10. 2007 súd do dnešného dňa teda za obdobie 4 rokov nevydal prvostupňové rozhodnutie.

Okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, č. k. 33 C 8/2007, nakoľko súdne konanie prebieha už 4. rok, pričom neexistuje žiadna zložitosť veci ktorá by ospravedlňovala takúto 4-ročnú dĺžku súdneho konania... Pri   uplatnení   ochrany   môjho   základného   práva   som   využila   všetky   právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Dňa 17. 10. 2011 som podala   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa § 62 zák. č. 757/2004 Z. z. (zákon o súdoch) v znení neskorších predpisov predsedovi   Okresného   súdu   v   Žiline,   pričom   na   sťažnosť   v   zákonnej   30-dňovej   lehote predseda Okresného súdu v Žiline neodpovedal. Tým som splnila podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Sťažovateľka tvrdí, že «Okresný súd v Žiline porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, č. k. 33 C 8/2007, nakoľko súdne konanie prebieha už 4. rok, pričom   neexistuje   žiadna   zložitosť   veci   ktorá   by   ospravedlňovala   takúto   4-ročnú   dĺžku súdneho konania.

Žiadna zložitosť veci nemôže v tomto prípade ospravedlniť 4-ročnú dĺžku súdneho konania.

Tento postup Okresného súdu v Žiline v prípade predmetného sporu je potrebné klasifikovať   ako   neodborný   a   je   z   neho   zrejmý   nedostatok   v   činnosti   súdu   v   zmysle vyjadrenia Ústavného súdu v konaní sp. zn. II. US 61/98, podľa ktorého:

„Nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty prerokovania konkrétnej veci, sú porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo A. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 8/2007 porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 8/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

A.   O.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4.000,-   €   (slovom štyritisíc   Eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátskej kancelárii JUDr. M. P., s. r. o., Ž., vo výške 314,18 € na účet...“

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z okresného súdu príslušný spis a zároveň požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 Spr 492/11 zo 7. februára 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vo veci ústavnej sťažnosti A. O... Vám predkladáme vyjadrenie zákonnej sudkyne. Vyjadrenie dopĺňam o informáciu, že sudkyňa na pojednávaní dňa 30. 01. 2012 vyhlásila rozsudok. Ten sa v súčasnosti doručuje účastníkom konania.

S vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, a preto ho považujte aj za stanovisko vedenia Okresného súdu Žilina...“

V   priloženom   vyjadrení   zákonnej   sudkyne   sa   okrem   iného   uvádza: „Samotná odporkyňa (sťažovateľka) vo veci podala vzájomný návrh, za ktorý následne nezaplatila súdny poplatok, z ktorého dôvodu bolo konanie o vzájomnom návrhu zastavené, čím došlo tiež k predĺženiu konania. Jedná sa o právne náročnú vec, účastníci konania nemajú medzi sebou   usporiadané   vzťahy   k   svojim   susediacim   nehnuteľnostiam,   tiež   prejavili   vôľu   na mimosúdne rokovanie, na čo im bola zo strany súdu poskytnutá lehota, avšak k mimosúdnej dohode nedošlo.“

Z priloženého spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľov Ing. R. V. a K. V., obaja bytom T. (ďalej len „navrhovatelia“), ktorým sa domáhajú proti odporcom (teda aj sťažovateľke   ako   odporkyni   v   1.   rade,   pozn.)   uloženia   povinnosti   strpieť   prechod   cez pozemok a zdržania sa zásahov do práv zodpovedajúcich vecným bremenám; návrh bol okresnému súdu doručený 24. októbra 2007 a je vedený pod sp. zn. 33 C 8/2007.

2. Dňa 6. novembra 2007 okresný súd zaslal návrh na vyjadrenie odporcom, ktorí sa k nemu písomne vyjadrili 23. novembra 2007.

3. Dňa 19. novembra 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. február 2008,   ktoré   bolo   na   žiadosť   navrhovateľov   preložené   na   11.   február   2008;   na   tomto pojednávaní   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   a   pojednávanie odročil na neurčito na účely vykonania ohliadky na mieste samom za účasti účastníkov a navrhovaného svedka.

4.   Pred   vykonaním   ohliadky   na   mieste   samom   okresný   súd   vyzval   účastníkov konania o predloženie listinných dôkazov (účastníci   konania si   povinnosť splnili až po opakovanej   výzve   okresného   súdu   zo   6.   augusta   2010,   pozn.)   a   zároveň   na   návrh navrhovateľov   rozhodol   o   pripojení   priestupkového   spisu   súvisiaceho   s   namietaným konaním, ako aj spisu sp. zn. 18 C 251/2007, ktorý sa týkal rozhodovania o nariadení predbežného opatrenia.

5. Odporcovia podali 28. októbra 2008 vo veci vzájomný návrh na zrušenie vecného bremena, ktoré vzniklo zápisom vkladu zmluvy č. V 6171/04; konanie o vzájomnom návrhu okresný súd uznesením z 9. marca 2010 zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. apríla 2010).

6. Dňa 22. septembra 2010 sa uskutočnila ohliadka na mieste samom, na základe ktorej malo dôjsť k pokusu o mimosúdne rokovanie medzi účastníkmi konania.

7.   Dňa 21.   októbra   2010   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľov   na mimosúdnu dohodu, ktorý okresný súd doručil odporcom 2. decembra 2010; odporcovia sa k tomuto návrhu vyjadrili podaním z 15. decembra 2010, ktorým návrh na mimosúdnu dohodu odmietli.

8.   Prípisom   z   13.   apríla   2011   okresný   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   predložili doklady   k   prístavbe   rodinného   domu   –   stavebné   povolenie.   Navrhovatelia   požadované doklady predložili 5. mája 2011.

9.   Dňa   2.   júna   2011   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   4.   júl   2011; pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 18. august 2011 na účely výsluchu svedkov – pôvodných vlastníkov nehnuteľnosti.

10. Navrhovatelia sa podaním zo 4. augusta 2011 domáhali rozšírenia návrhu proti odporkyni v 1. rade (sťažovateľke).

11. Na pojednávaní uskutočnenom 18. augusta 2011 okresný súd vypočul svedkov a pojednávanie   odročil   na   účely   odstránenia   nedostatkov   návrhu   navrhovateľov zo 4. augusta 2011; na odstránenie nedostatkov tohto návrhu boli navrhovatelia vyzvaní uznesením okresného súdu z 22. augusta 2011 (navrhovatelia reagovali na výzvu okresného súdu podaním doručeným 2. septembra 2011).

12. Uznesením z 11. novembra 2011 okresný súd rozhodol o nepripustení návrhu navrhovateľov na rozšírenie návrhu na začatie konania (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2011, pozn.).

13. Okresný súd 15. decembra 2011 nariadil termín pojednávania na 30. január 2012, na ktorom vo veci samej rozsudkom rozhodol (rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť, keďže tak navrhovatelia, ako aj odporcovia podali proti nemu odvolanie).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď sťažnosť bola ústavnému súdu doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   tohto   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02).

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 8/2007 došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že ak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľky podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jej základného práva, zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu podala 17. októbra 2011. Po podaní sťažnosti okresný súd po vykonaní procesných úkonov dôležitých na zabezpečenie plynulého priebehu pojednávania 15. decembra 2011 nariadil termín pojednávania vo veci sťažovateľky na 30. január 2012, na ktorom vo veci samej aj rozsudkom   rozhodol.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   po   podaní   sťažnosti   začal vo veci   intenzívne   konať,   t.   j.   prostredníctvom   tejto   sťažnosti   sa   zabezpečila   efektívna ochrana jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (22. novembra 2011, pozn.) k prieťahom v namietanom konaní už nedochádzalo.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Na podporu tohto záveru ústavný súd vzal do úvahy aj doterajší priebeh namietaného   konania,   ktoré   považuje   zo   skutkového   (časová   náročnosť   dokazovania, potreba zadovážiť si listinné dôkazy a uskutočniť ohliadku na mieste samom) i právneho hľadiska   za   pomerne   zložité,   pričom   na jeho   doterajšej   dĺžke   sa   negatívne prejavila   aj nedostatočná   súčinnosť   účastníkov   konania   (predkladanie   listinných   dôkazov   až   po opätovných výzvach) a procesné úkony, ktoré v jeho priebehu uplatnili; ide o procesné návrhy, na ktorých uplatnenie mali právo, ale s ktorými sa okresný súd musel vysporiadať, čo objektívne predĺžilo doterajšiu dĺžku konania (vzájomný návrh zo strany odporcov, návrh navrhovateľov na rozšírenie návrhu na začatie konania, pokus o mimosúdnu dohodu, na ktorý okresný súd poskytol po obojstrannom súhlase účastníkov po vykonaní ohliadky na mieste samom mesačnú lehotu).

Na tomto základe ústavný súd konštatujúc, že doterajšia činnosť okresného súdu v namietanom konaní síce nebola optimálna (keďže v jeho doterajšom priebehu došlo aj k obdobiam krátkodobej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, pozn.), ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu došlo k náprave (okresný súd za tri a pol mesiaca od jej podania vo veci meritórne rozhodol, pozn.), dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju pri predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že   v prípade,   ak   by   krajský   súd   na   základe   odvolania   účastníkov   konania   rozsudok okresného súdu z 30. januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom jeho ďalší postup v namietanom konaní by nesmeroval plynule a efektívne k jeho právoplatnému skončeniu, nič by nebránilo sťažovateľke podať opätovne sťažnosť ústavnému súdu v tejto veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012