znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Obce V., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., K., vo veci neústavného a nezákonného zásahu do veci územnej samosprávy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 125/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Obce V. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011 doručená sťažnosť Obce V. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. P., K., vo veci neústavného a nezákonného zásahu do veci územnej samosprávy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 125/2010 z 22.   júna   2010   (ďalej   len   „namietaný   rozsudok“).   Z   označenia   sťažnosti,   ako   aj   z   jej úvodného   textu   („...   podávam   týmto   návrh   na   začatie   konania   pred   Ústavným   súdom Slovenskej republiky – sťažnosť obce V. v zmysle čl. 127a zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy slovenskej republiky v platnom znení“) zjavne vyplýva, že ide o sťažnosť podľa čl. 127a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Obecné zastupiteľstvo obce V. (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) uznesením č. 5/3M/2006 z 20. decembra 2006 určilo starostovi obce plat „ako úväzkový vo výške 70 % s tým, že ak sa príjmová časť rozpočtu obce   dodatočne   navýši,   plat   starostu   sa   doplatí   do   výšky   100   %...“. V   tejto   súvislosti sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   v   čase   prijatia   označeného   uznesenia   obecného zastupiteľstva „zákon výslovne neustanovoval oprávnenie obecného zastupiteľstva určovať úväzok, či rozsah výkonu funkcie starosti. Toto oprávnenie obecného zastupiteľstva však vyplývalo   z   ustanovenia   §   11   ods.   4,   písm.   a)   Zákona   o   obecnom   zriadení,   ktoré ustanovovalo výhradnú kompetenciu obecného zastupiteľstva určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Starosta J. T. následne podal dňa 12. 11. 2008, teda takmer   dva   roky   po   prijatí   predmetného   uznesenia   podnet   na   preskúmanie   uznesenia obecného zastupiteľstva Obce V. č. 5/3M/2006 na Okresnú prokuratúru v Trebišove.“. Na základe   uvedeného   podnetu   podala   Okresná   prokuratúra   Trebišov   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   12.   decembra   2008 protest,   ktorým   žiadala označené uznesenie obecného zastupiteľstva zrušiť. „Obec jej protestu nevyhovela, nakoľko starosta J. T., ktorý podal v tejto veci podnet... neinformoval obecných poslancov o tomto podanom proteste doručenom obci, a neskôr rovnako ani o skutočnosti, že na Krajskom súde v Košiciach sa voči obci vedie konanie o preskúmanie rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Krajský súd v Košiciach hrubo zanedbal základné procesné pravidlá, keď akceptoval zastúpenie obce starostom J. T., hoci jeho záujmy boli zjavne v rozpore so záujmami obce ako odporcu.“

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na návrh okresnej prokuratúry rozsudkom   č.   k.   6   S/68/2009/-13   z   28.   januára   2010   zrušil   uznesenie   obecného zastupiteľstva z 20. decembra 2006. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal odvolanie zástupca starostu Obce V. Mgr. J. N. O odvolaní rozhodol namietaným rozsudkom najvyšší súd tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu je v rozpore s ústavou a tiež zákonom, „nakoľko v zmysle čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky je obec právnickou osobou,   ktorá   za   podmienok   ustanovených   zákonom   samostatne   hospodári   s   vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Pokiaľ teda Zákon o obecnom zriadení vyhradzuje   obecnému   zastupiteľstvu   právo   na   určovanie   základných   zásad   nakladania s obecným majetkom a tiež rozhodovanie o základných otázkach hospodárenia obce nemôže súd   na   základe   svojvoľného   výkladu   zákona   obmedziť   túto   právomoc   obecného zastupiteľstva...“.

Na tomto základe sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyhovel jej sťažnosti, zrušil namietaný rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podľa   čl.   127a   ods.   1   ústavy   namieta   neústavný a nezákonný   zásah   do   veci   územnej   samosprávy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sžo 125/2010   z   22.   júna   2010   a   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   označený   rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127a ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   57   zákona   o   ústavnom   súde,   ktorý   je   označený   nadpisom   „Konanie o sťažnostiach   orgánov   územnej   samosprávy“,   sťažnosť   môže   podať   orgán   územnej samosprávy,   ktorý   tvrdí,   že   neústavným   alebo   nezákonným   rozhodnutím,   alebo   iným neústavným   alebo   nezákonným   zásahom   sa   zasiahlo   do   veci   územnej   samosprávy,   ak o ochrane proti takým rozhodnutiam alebo zásahom nerozhoduje iný súd.

Z   citovaných   ustanovení   ústavy   a   zákona   o   ústavnom   súde   zjavne   vyplýva,   že sťažnosť podľa čl. 127a ods. 1 ústavy môže podať niektorý z orgánov územnej samosprávy, t. j. obecné zastupiteľstvo (mestské zastupiteľstvo) alebo starosta (primátor), nie však obec (mesto).

V   danom   prípade   z   textu   sťažnosti,   ako   aj   priloženého   splnomocnenia   na zastupovanie   sťažovateľky   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zjavne   vyplýva,   že   ide o sťažnosť   Obce   V.,   a   nie   jej   obecného   zastupiteľstva   alebo   jej   starostu,   t.   j.   orgánov územnej samosprávy. Na tom nič nemení skutočnosť, že splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom podpísal ako splnomocniteľ súčasný starosta Obce V. Ing. M. T.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že sťažnosť podala sťažovateľka, ktorá je v zmysle čl. 127a ods. 1 ústavy a § 57 zákona o ústavnom   súde   zjavne   neoprávnenou   osobou   na   podanie   takejto   sťažnosti,   a   preto   ju z tohto   dôvodu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   (obdobne   pozri rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   84/02   a   sp.   zn. I. ÚS 13/2010).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade   bola   sťažovateľka   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Podľa   §   18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.   Tieto   povinnosti   advokáta vylučujú, aby ústavný   súd   prostredníctvom výzvy odstraňoval zásadné nedostatky sťažnosti, a nahradzoval tým úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby tieto úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011