znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 183/09,

b)   porušenie   svojho   základného   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Tos   22/2009 z 20. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. augusta 2009   doručené   podanie   J.   F.,   v   tom   čase   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., označené ako „Sťažnosť pre zaujatosť predsedu Okr.   súdu   voči   mojej   osobe   a   sťažnosť   pre   porušenie   urýchlenosti   rozhodovania   o zákonnosti väzby“.

Aj   keď podanie sťažovateľa bolo značne nezrozumiteľné a neprehľadné, z jeho obsahu možno vyvodiť, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 183/09, pričom jednotlivé sťažnostné námietky sťažovateľa smerujú

a) proti výrokom predsedu senátu okresného súdu JUDr. R. B. (ďalej len „predseda senátu“), ktoré mali byť vyslovené po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009, a

b) proti postupu okresného súdu súvisiacemu s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Vo vzťahu k výrokom predsedu senátu sťažovateľ v podaní najmä uvádza:„Dňa 03. 06. 2009 po vynesení rozsudku senátom Okresného súdu, ma predseda senátu JUDr. R. B. nazval a označil veľkým podvodníkom, napriek tomu, že nemal právo uvádzať svoj súkromný názor na moju osobu... sudca nesmie preukazovať svoj osobný názor na daní stíhaný skutok, pokiaľ nie je súdom právoplatne rozhodnuté... predseda senátu vážne porušil etiku súdnictva a svojimi výrokmi voči mojej osobe jasne preukázal stret záujmov a aj z toho dôvodu som presvedčený o tom, že samotné hlavné pojednávania čo predchádzali   samotnému   verdiktu   neboli   vedené   len   čisto   v   profesionálne   nestrannom smere, ale boli vedené v rovine zaujatosti.“

Z podania a priloženej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna 2009 „Sťažnosť na senát Okresného súdu BA5 a vojenského prokurátora na zaujatosť voči mojej osobe“, ktorej obsahom je aj námietka zaujatosti voči predsedovi senátu okresného súdu. Prípisom z 22. júla 2009 predseda senátu sťažovateľovi oznámil, že o jeho námietke zaujatosti „sa nekoná“ vzhľadom na skutočnosť, že „nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 Tr. por.“.

Sťažovateľ vo svojom podaní tvrdí, že popísaným postupom predsedu senátu „došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru; čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny v súvislosti s právom na nezaujatého sudcu“, a preto žiada, aby ústavný   súd „nariadil   krajskému   súdu,   aby   celú   vec   trestného   konania   vrátil   na prvostupňový súd. Ak vyhovie Ústavný súd mojej žiadosti žiadam o možnosť, aby bola moja trestná   vec   pridelená   na   inom   okresnom   súde   v   Bratislave   a   aby   bol   na   hlavných pojednávaniach prítomný dozorový prokurátor.“.

Vo   vzťahu   k   postupu   okresného   súdu   súvisiacemu   s   rozhodovaním   o   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ neuvádza, kedy túto žiadosť podal, uvádza však, že okresný súd o nej rozhodol 3. júna 2009, pričom „som sa odvolal voči zamietnutiu prepustenia z väzby na slobodu dňa 03. 06. 2009. Odo dňa odvolania sa, do dnešného dňa uplinula doba 68 dní. Do dnešného dňa som nebol oboznámený o ďalšom pojednávaní ohľadne prepustenia z väzby na slobodu, prípadne mi ani nebolo doručené uznesenie o jej zamietnutí... Mám za to, že mi boli porušené moje práva zaručujúce mi dohovor, ako aj Ústava SR v článku 17 ods. 2 a 5 a preto žiadam ústavný súd, aby zrušil uznesenie OS 1 T 183/08 a prepustil ma z väzby neodkladne na slobodu.“.

Dňa 4. septembra 2009 doručil sťažovateľ ústavnému súdu ďalšie podanie označené ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa 10. augusta 2009 podanej na Ústavný súd SR“, ktorej obsahom je „... sťažnosť na Krajský súd Bratislava za porušenie základných ľudských práv a práva na obhajobu“. Sťažovateľ v podaní ďalej uvádza, že „Dňa 18. 03 2009 bola na OS BA5 prejednávané prijatie peňažnej záruky navrhovateľkou mojou matkou M. F. OS BA5 návrh na prijatie peňažnej záruky zamietol, na čo som podal odpor priamo na pojednávaní, ako aj navrhovateľka záruky M. F., a samotná vec odvolania bola postúpená krajskému súdu na prerokovanie a rozhodnutie. Krajský súd na neverejnom zasadnutí požadovanú záruku   zamietol   a   vo   veci   rozhodol.“. Sťažovateľ   namieta,   že   v   odôvodnení   uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 22/2009 z 20. apríla 2009 sa „uvádza, že moja matka... bola o prejednávaní odvolacieho súdu upovedomená“, pričom predvolanie jej bolo doručené až „v deň   pojednávania   v   obedňajších   hodinách   a   samotný   súd   konal   v   hodinách   ranných... Samotná osobná prítomnosť pred súdom je nevyhnutná, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočnosti... Mám za to, že krajský súd vážne porušil práva moje, ako aj mojej matky M. F., zaručujúce čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj Ústava SR a s tým súvisiace aj právo na obhajobu. Preto žiadam Ústavný súd SR, aby zrušil uznesenie KS BA 1 Tos 22/2009 a nariadil KS BA, aby ma neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“.

Napriek tomu, že aj v poradí druhé podanie sťažovateľa je značne nezrozumiteľné, možno z neho vyvodiť, že ním namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 22/2009 z 20. apríla 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   vzhľadom   na   nezrozumiteľnosť   podaní sťažovateľa   (podľa   riadne   predloženého   splnomocnenia   zastúpeného   kvalifikovaným právnym zástupcom) v prvom rade skúmal, či podania sťažovateľa kvalifikované ústavným súdom ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy obsahujú všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že sťažnosť neobsahuje návrh rozhodnutia (petit) vymedzený presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (porovnaj napr. III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Vo vzťahu k sťažnostnej námietke, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nie je navyše uvedené, kedy túto žiadosť podal, resp. doručil okresnému súdu, t. j. nekonkretizuje, v akom období malo dôjsť k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv (ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje, že v priebehu trestného konania sťažovateľ podal viacero žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu).

V   nadväznosti   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nie   je   z   úradnej povinnosti povinný odstraňovať taký rozsah nedostatkov, aký vyplýva z podaní sťažovateľa. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (m.   m. IV. ÚS 409/04).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

V   danom   prípade   sťažovateľ   predložil   k   podaniam   aj   splnomocnenie   pre   svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom riadne podpísané advokátom JUDr. M. K. a nežiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu.   Z   obsahu   jeho   podaní   sa   dá   usudzovať,   že predloženie splnomocnenia bolo len formálne a sťažovateľ koncipoval svoje podania sám. Túto skutočnosť ale ústavný súd nie je povinný skúmať, a prípadne na základe tohto úsudku tolerovať   vo   zvýšenej   miere   nedostatky   sťažnosti   z   hľadiska   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí, resp. vyzývať sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu na ich odstránenie.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že podania sťažovateľa v predloženom znení nespĺňajú náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napriek uvedenému ústavný súd pri predbežnom prerokovaní skúmal, či neexistujú aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa výrokmi predsedu senátu   vyslovenými   po   vyhlásení   odsudzujúceho   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009

V súvislosti s uvedenou sťažnostnou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukázal na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane tiež zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácií garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ako   aj   konajúcich   súdov   naprávať,   resp. korigovať   jednotlivé   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   dovtedajšom   priebehu   trestného konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde   namietať pochybenia znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených   v   čl.   127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

V danom prípade mal sťažovateľ právo všetky svoje námietky proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009 vrátane svojich námietok voči výrokom predsedu senátu okresného súdu uplatniť v odvolaní, resp. v odvolacom konaní, pričom   o   týchto   námietkach   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd   ako odvolací súd. Právomoc odvolacieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv výrokmi predsedu senátu okresného súdu, existujú dôvody na odmietnutie jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu súvisiacim s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

Z   časových   súvislostí   uvádzaných   v   sťažovateľových   podaniach   a   z   obsahu vyžiadaného súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný súd   zistil,   že sťažnosť   sťažovateľa v tejto   časti   smeruje   proti   rozhodovaniu   okresného   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   z   20.   mája   2009   doručenej   okresnému   súdu prostredníctvom jeho právneho zástupcu 25. mája 2009.

Zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu na hlavnom pojednávaní konanom 3. júna 2009 tak, že ju zamietol.   Na   tomto   verejnom   pojednávaní okresný   súd zároveň   vyhlásil   v   trestnej   veci sťažovateľa aj odsudzujúci rozsudok; sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní šestnásť rokov.

Právny zástupca sťažovateľa podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, sťažnosť, ktorá bola okresnému súdu doručená 9. júna 2009. Následne boli okresnému súdu 17.   a   19.   júna   2009   doručené   odvolania   sťažovateľa   a   jeho   matky,   ako   aj   odvolanie právneho   zástupcu   sťažovateľa   proti   odsudzujúcemu   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré okresný   súd   bezodkladne   zaslal   na   vyjadrenie   ďalším   stranám   trestného   konania (21 poškodených).   Z   uvedeného   dôvodu   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   spis   na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009 až 6. augusta 2009. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 48/2009 z 27. augusta 2009 tak, že ju zamietol.

V   období   po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu   prebiehalo   odvolacie   konanie. Krajský súd o odvolaniach sťažovateľa a jeho matky rozhodol 21. januára 2010 tak, že ich uznesením sp. zn. 2 To 92/2009 zamietol. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sa sťažovateľ po právoplatnom odsúdení nachádzal už vo výkone trestu odňatia slobody.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v lehote 9 dní od doručenia, t. j. urýchlene. Po podaní sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009, ktorým okresný súd zamietol sťažnosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu doručenej okresnému súdu 9. júna 2009, ju okresný súd predložil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie až 6. augusta 2009, t. j. takmer 2 mesiace od doručenia.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba podľa doterajšej judikatúry ústavného   súdu   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska požiadaviek   na   ochranu   práv,   ktorých   porušenie   sa   namieta   (m.   m.   IV.   ÚS   62/08, IV. ÚS 362/09), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili, alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou garantovaných právach.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či zdĺhavý postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009 krajskému súdu pre účely rozhodnutia o tejto sťažnosti možno vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu považovať za také pochybenie tohto súdu, ktoré reálne mohlo vyvolať   tak   intenzívny   zásah   do   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa,   na   základe ktorého by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie základných práv   sťažovateľa   podľa   ústavy,   listiny,   resp.   práv   podľa   dohovoru,   ktorých   vyslovenia porušenia sa touto sťažnosťou domáha.

Pri posudzovaní tejto otázky ústavný súd nespochybňoval svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, z ktorých   okrem   iného   vyplýva   požiadavka   urýchleného   rozhodovania   o   žiadosti obvineného   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát konštatoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05, IV. ÚS 62/08 atď.). V konaní sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny   názor   ešte   viac   zvýraznil,   keď   uviedol,   že   požiadavke   neodkladnosti,   resp. urýchlenosti spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

V danom prípade okresný súd síce v primeranom čase rozhodol uznesením sp. zn. 1 T 183/09 z 3. júna 2009 o zamietnutí žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,   ale   zásadu   urýchleného   rozhodovania   o   väzbe   nepochybne   porušil   svojím postupom pri predkladaní sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu krajskému súdu. Zdĺhavý   postup   okresného   súdu   pri   predkladaní   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti   sťažovateľa   nemôže   ospravedlniť   ani   jeho   z   hľadiska   procesnej   ekonómie (v zásade) racionálny zámer predložiť príslušný súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o   sťažnosti   tak,   aby   krajský   súd   mohol   súčasne   rozhodovať   aj   o   odvolaní   proti odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa (k tomu bolo potrebné doručiť tento rozsudok všetkým stranám trestného konania a vyčkať na uplynutie lehoty na podanie odvolania). Na druhej strane ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť, že uvedené pochybenia okresného súdu   súvisiace   so   zdĺhavým   doručovaním   spisu   krajskému   súdu   v   konečnom   dôsledku nespôsobili   sťažovateľovi   ujmu   na   jeho   práve   na   osobnú   slobodu   garantovanom   tak ústavou,   listinou,   ako   aj   dohovorom   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   bol   medzičasom právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, pričom doba, počas ktorej bol vo väzbe, sa mu podľa uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T 183/09 z 12. februára 2010 započítala do doby výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto sťažnostnej námietke   sťažovateľa   existujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos 22/2009 z 20. apríla 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   183/09   ústavný   súd   zistil,   že namietané   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   20.   apríla   2009,   pričom sťažovateľ   doručil   v   poradí   druhé   svoje   podanie   týkajúce   sa   označeného   uznesenia krajskému súdu ústavnému súdu až 4. septembra 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v tejto časti doručil ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Tos 22/2009 z 20. apríla 2009, existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti ako celku, ako aj k jednotlivým sťažnostným námietkam ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010