znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rožňava na verejnom pojednávaní 11. februára 2009 v konaní vedenom   pod sp.   zn. 12 C 67/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. marca 2009 doručené   podanie   R.   B.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Návrh   na   začatie konania“. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) na verejnom pojednávaní 11. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 67/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej   dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ 25.   augusta 2008 doručil okresnému súdu návrh na začatie konania (ďalej len „žaloba“), ktorým sa domáhal určenia rodinného stavu odporkyne K. L., R. (ďalej len „odporkyňa“). Sťažovateľ v žalobe navrhoval, aby si okresný súd vyžiadal od Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Rožňave   správu „o rodinnom   stave   odporcu...   kde   sa   odporca   povinne   vyjadrovala k svojmu rodinnému stavu za kritické obdobie od začiatku roka 2001 do konca januára 2006“. Konanie   o žalobe   sťažovateľa   bolo   okresným   súdom   vedené   pod   sp.   zn.   12   C 67/2008. V predmetnej veci sa 11. februára 2009 konalo verejné pojednávanie, pričom v zápisnici o tomto pojednávaní je okrem iného uvedené:

„Sudkyňa   ďalej   uvádza,   že   vzhľadom   na   obsah   trestného   spisu,   ktorý   bude   ešte dooboznamovaný na dnešnom pojednávaní, nebude vykonávaný dôkaz vyžiadaním správy ÚPSVaR, pretože je to dôkaz zbytočný, nehospodárny a napokon bol predmetom trestného konania, kde bol vyhodnotený súdmi 1. a 2. stupňa.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   hodnotí   uvedený   postup okresného súdu (nevykonanie navrhovaného dôkazu) takto:

„Tieto   tvrdenia   súdu   sa   nezakladajú   na   pravde,   sú   absurdné,   zavádzajúce, cieľavedome ochraňujú tým žalovanú a všetkých dotknutých, (v tr. konaní poškodenú) (aby za žiadnych okolností nedošlo k zmene rozhodnutia súdov v prospech odsúdeného), pretože súd v 1. stupni v tr. veci o týchto okolnostiach (o vyžiadaní správy z ÚPSVaR nevykonával dokazovanie) a preto predmetom konania táto vec prejednávaná nebola.“

Napriek   uvedenému   z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním z 23. februára 2009 vzal žalobu späť v celom rozsahu. V nadväznosti na späťvzatie žaloby okresný   súd   uznesením   č.   k.   12 C   67/2008-75   z 27.   februára   2009   konanie   vo   veci sťažovateľa zastavil.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   zároveň   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 1/2007 zo 7. februára 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 To 15/2007 uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov, ktorý bol podmienečne odložený.

Sťažovateľ   na   uvedené   trestné   konanie   v sťažnosti   poukazuje   a v tejto   súvislosti okrem iného uvádza:

„V druhom stupni Odvolací súd... navrhovaný dôkaz nevykonal zákonným spôsobom. Rozhodol   podľa   nepriamych   dôkazov.   Poškodená (odporkyňa,   pozn.) svojou neprítomnosťou   na   pojednávaní   odvolacieho   súdu   sa   vyhla   priameho   dokázania   jej rodinného   stavu.   Odvolací   súd   riadne   dovolanie   vo   veci   nepripustil,   hoci   na   to   neboli žiadne dôvody.

Odvolací súd uznesenie odôvodnil tým, že mala byť vyžiadaná správa z ÚPSVaR na zistenie   rodinného   stavu   poškodenej.   Tento   dôkaz   má   dôležitý   význam   pre   ustanovenie právnej   kvalifikácie   v zmysle   §   360   ost.   2   písm.   b,   TZ,   ďalej   má   dôležitý   význam   pre vierohodnosť výpovede poškodenej.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že boli   porušené   jeho   základné   práva „na   základe   práva   podľa   článku   46   (1)   Ústavy Slovenskej republiky“, a zároveň žiada, aby ústavný súd „zrušil opatrenie súdu zo dňa 11. febr. 2009, ktoré hrubo obmedzujú základné práva sťažovateľa pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Aby Ústavný súd zrušil žalobu v celom rozsahu sp. zn. 12C/67/2008 zo dňa 25. 08. 2008   Okresného   súdu   v Rožňave   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Ďalej prikazuje   Okresnému   súdu   v Rožňave,   v obnovenom   konaní,   vo   veci   určenia   rodinného stavu   žalovanej,   aby   navrhovaný   dôkaz   žalobcom   vybavil   zákonným   spôsobom,   aby   sa zakázalo v pokračovaní v porušovaní práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom s poukazom na svoje sociálne pomery.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo   sťažnosti   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta   porušenia   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   na   verejnom   pojednávaní 11. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 67/2008, ktorým tento súd odmietol vykonať dôkaz vyžiadaním si správy z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave o rodinnom stave odporkyne. Zároveň ale zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podaním z 23.   februára   2009   vzal   žalobu   späť   v celom   rozsahu,   a okresný   súd   preto   uznesením č. k. 12 C 67/2008-75 z 27. februára 2009 konanie vo veci sťažovateľa zastavil.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nie sú oprávnené rozhodovať všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú   osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom   prípade   sťažovateľ   mohol   po   rozhodnutí   okresného   súdu   vo   veci   jeho žaloby podať proti namietanému postupu okresného súdu podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku odvolanie, o ktorom by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť Krajský súd   v Košiciach.   Z uvedeného   vyplýva,   že   o namietanom   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť podľa tvrdenia sťažovateľa v priebehu   namietaného   konania   pred   okresným   súdom,   nemá   ústavný   súd   právomoc rozhodnúť,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   tiež   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľa   je   aj   zjavne   neopodstatnená.   Z priloženej   dokumentácie   totiž   vyplýva,   že sťažovateľ   napriek   tomu,   že   nesúhlasil   s postupom   okresného   súdu,   na   pojednávaní

11. februára 2009 vzal   svoju žalobu späť v celom rozsahu, v dôsledku čoho okresný súd v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   96   ods.   1   a 2) uznesením č. k. 12 C 67/2008-75 z 27. februára 2009 konanie zastavil. Za okolností, keď sám sťažovateľ svojím procesným úkonom vyvolal zastavenie namietaného konania, a to aj napriek tomu, že v jeho priebehu podľa jeho tvrdenia došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je zjavne neodôvodnené, aby sa v konaní pred ústavným súdom   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   namietaným   postupom okresného súdu.

Na tomto základe   ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci, ako aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch (napr. žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009