znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/08-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., so sídlom P., zastúpenej advokátom   JUDr.   L.   S.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   čl. 36   ods. 1   a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd a práva   podľa   čl. 14   ods. 1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústava“)   a podľa   čl. 26   ods. 1   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   (ďalej   len   „medzinárodný pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že «Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Nám. SNP 12, 811 06 Bratislava (ďalej len „RVR“) vydala   dňa   6. 12. 2004   v správnom   konaní   č. 371-LO/D-2640/2004   na   základe   žiadosti F., spol. s r. o. (...) (ďalej len „sťažovateľ“) o predĺženie platnosti licencie dňa 21. 12. 2004 rozhodnutie   č. RPK/71/2004   o prerušení   správneho   konania   371-LO/D-2640/2004 na 30 dní a vyzvala sťažovateľa, aby v lehote 30 dní svoju žiadosť doplnil o podklady podľa § 46 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.

RVR následne vydala dňa 22. 2. 2005 rozhodnutie č. R/74/ŽZL/02/2005 v správnom konaní č. 371-LO/D-2640/2004 v ktorom rozhodla, že podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.   zamieta   žiadosť   sťažovateľa   o predĺženie   platnosti   licencie   zo   dňa   6. 12. 2004. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   RVR   okrem   iného   uviedla,   že   z dikcie   ustanovení vzťahujúcich   sa   na   predĺženie   licencie   vyplýva,   že   RVR   je   daná   diskrečná   právomoc vo vzťahu k rozhodovaniu o predĺžení, či nepredĺžení licencie. Po podaní žiadosti ju RVR hodnotí,   berúc   do   úvahy   kritériá   ustanovené   ustanoveniami   §§ 52   ods. 3   a 47   zákona č. 308/2000 Z. z. V závislosti od ich posúdenia napokon rozhodne. Ďalej RVR vo svojom odôvodnení uvádza, že rozlišujeme lehoty hmotnoprávne a procesné. Lehoty hmotnoprávne sú obsiahnuté v jednotlivých predpisoch materiálneho práva. S ich uplynutím je spojený vznik alebo strata určitého práva, resp. oprávnenia. S plynutím lehôt je spojený inštitút premlčania alebo preklúzie. Lehoty procesné upravuje: a) zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok, b) osobitný právny predpis a c) správny orgán. Procesné lehoty, ktorých dĺžku ustanovuje   správny   poriadok   alebo   osobitný   zákon,   nazývame   zákonnými   lehotami. Ich charakteristickým   znakom   je,   že   správny   orgán   ich   nemôže   ani   predĺžiť   ani   skrátiť (podľa ustanovenia § 28 však môže odpustiť ich zmeškanie).

Ďalej   sa   v odôvodnení   rozhodnutia   RVR   uvádza,   že   účastník   konania   zmeškal zákonnú lehotu na podanie žiadosti o predĺženie platnosti licencie. Keďže však nepožiadal o odpustenie   zmeškania   lehoty,   ani   neuviedol   dôvody   pre   zmeškanie,   zmeškanie   lehoty v zmysle ustanovenia § 28 Správneho poriadku nemožno odpustiť.

Dňa   21. 3. 2005   podal   sťažovateľ   odvolanie   voči   rozhodnutiu   RVR č. R/74/ŽZL/02/2005   zo   dňa   22. 2. 2005   vydanom   v správnom   konaní   č. 371-LO/D- 2640/2004. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 21. 10. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť   21. 12. 2005,   sp. zn.   5 Sž 33/2005-42 rozhodol tak,   že potvrdil rozhodnutie   RVR   zo   dňa   22. 2. 2005   č. R/74/ZŽL/02/2005.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uvádza, že subjektívneho práva, využitie   ktorého   je   zákonom   obmedzené   iba   na   existenciu   právne   významnej   udalosti, tzn. vznik zákonnej lehoty, nie je možné sa dovolávať po uplynutí uvedenej lehoty. Lebo potom   toto   subjektívne   právo   bezpochyby   zaniká   a jeho   využitie   je   pre   subjekt   práva z uvedeného dôvodu nedostupné. Najvyšší súd k polemike, ktorá medzi RVR a sťažovateľom vo vzťahu k charakteru lehoty vymedzenej v § 52 ods. 1 písm. a) zaznela iba uvádza, že RVR zjavne   nesprávne   zaradila   túto   lehotu   medzi   procesnoprávne   lehoty   a následne   z toho vyvodila   nesprávny   právny   názor,   že   je   možné   takéto   zmeškanie   odpustiť.   Takto   aj odôvodnila svoje procesné správanie za účelom doplnenia všetkých náležitostí potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci. Uvedené procesné pochybenie však svojou intenzitou ani následkami nepostihuje preskúmavané rozhodnutie natoľko, aby malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia samotného. Preto Najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 250i ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 OSP neprihliadol, hoci ich sťažovateľ v konaní namietal.

Najvyšší súd ďalej uvádza, že vo vzťahu k podporným argumentom sťažovateľa, ktoré sa   týkajú   záverov   českej   právnickej   verejnosti,   Najvyšší   súd   konštatuje,   že   tieto   závery predstavujú platformu často s rôznymi závermi, ktoré nie sú celkom totožné so slovenským právnym poriadkom a preto niektoré zovšeobecňujúce názory popredných predstaviteľov českej právnickej verejnosti treba veľmi starostlivo skúmať.

Záverom Najvyšší súd uznáva čiastočne argumentáciu sťažovateľa, že RVR nezvolila celkom jednoduchú a prehľadnú štruktúru svojho rozhodnutia, ale napriek týmto faktom nič nemení   na   skutočnosti,   že   z odôvodnenia   rozhodnutia   jasne   vyplýva,   že   žiadosť navrhovateľa bola zamietnutá pre nedodržanie zákonnej lehoty sťažovateľom.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje relevantné ustanovenia ústavy (čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2), listiny (čl. 26 ods. 2, čl. 36 ods. 1), medzinárodného paktu   (čl. 14   ods. 1)   a   čl. 14   ods. 1   prvej   vety   zákona   č. 308/2000   Z. z.   o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ (§ 4 ods. 3, § 52 ods. 1, § 52 ods. 4 a 5, § 71)], Správneho poriadku (§ 3 ods. 4, § 46, § 47 ods. 3), Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP“, (§ 157 ods. 2, § 244 ods. 1, § 250i ods. 3, § 250j ods. 2 a § 250l ods. 2)] a tvrdí, že najvyšší súd sa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 33/2005 týmito ustanoveniami neriadil, čo v konečnom dôsledku spôsobilo porušenie jeho označených práv.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ ďalej cituje aj z doterajšej judikatúry ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a odvoláva   sa   aj   na   názory publikované v zahraničných právnických periodikách. Sťažovateľ sa podrobnejšie venuje aj jednému z názorových prúdov teórie slovenského práva zahrňujúcej oblasť všeobecného súkromného   práva,   z ktorého   podľa   neho   vyplýva,   že „čas   a uplynutie   času   sú najdôležitejšie medzi objektívnymi skutočnosťami (udalosťami). Plynutie času býva dôležité ako skutočnosť spoluspôsobujúca: a) vznik práv - to je vydržanie a b) zánik práv - to je uplynutie času pri časovom obmedzení trvania práv, premlčanie, preklúzia a smlčanie.“. Pozornosť sťažovateľa sa zameriava najmä na inštitút tzv. „smlčania“ a jeho odlišnosti od inštitútu premlčania a preklúzie s tým záverom, že v danom prípade „smlčanie“ vzhľadom na existenciu zákonných lehôt nebolo možné aplikovať.

Nadväzne na to sťažovateľ konštatuje, že v našom právnom poriadku pri plynutí času prichádzajú do úvahy v prípade majetkových práv v podstate len dve možnosti, a to jednak zánik práva - preklúzia - a jednak premlčanie, v dôsledku ktorého zanikne právny nárok na uplatnenie   práva,   pričom   nedochádza   k zániku   práva,   ktoré   zostáva   ako   naturálna obligácia.

Sťažovateľ sa ďalej zameriava na inštitút preklúzie, v dôsledku ktorej zaniká právo majetkovej   povahy   jeho   neuplatením   v ustanovenej   lehote,   a podotýka,   že   ak   má   dôjsť k zániku práva, musí to byť v zákone výslovne ustanovené. Na iné ako uvedené prípady nemožno   podľa   sťažovateľa   ustanovenia   o preklúzii   aplikovať.   Na   podporu   uvedeného názoru cituje aj z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovateľ pokračuje v argumentácii svojej sťažnosti poukazujúc na kritériá, ktoré musí správny orgán splniť vo vzťahu k odôvodneniu svojho rozhodnutia, a vyslovuje názor, že   ak „správny   orgán   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   formuluje   neúplne,   nesprávne, nekonkrétne,   nepreskúmateľne,   nedostatočné   odôvodnenie   má   za   následok   nezákonnosť celého   rozhodnutia   správneho   orgánu;   k takejto   vade   rozhodnutia   pritom   prihliada odvolací   orgán   vždy   z úradnej   povinnosti.   Najvyšší   súd   vo   veci   5 Sž 33/2005   takýmto spôsobom nepostupoval a aj napriek skutočnosti, že konštatoval nesprávny právny názor RVR a akceptoval argumentáciu sťažovateľa, nepostupoval v súlade so zákonom a nezrušil rozhodnutie RVR v zmysle OSP a nezrušil preskúmavané rozhodnutie RVR a nevrátil ho na nové konanie. Nedodržanie takéhoto postupu zo strany Najvyššieho súdu je napriek tomu paradoxne   odôvodnené   skutočnosťou,   že   Najvyšší   súd   čiastočne   prijíma   argumentáciu sťažovateľa, ďalej že súhlasí so sťažovateľom o charaktere lehoty a nesprávnom právnom posúdení RVR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že ide o vady konania, ktoré nemohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia podľa § 250i ods. 3 OSP, súd na tieto vady neprihliadol.“.

Podľa sťažovateľa bol najvyšší súd povinný vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sž 33/2005 prihliadnuť na vytknuté vady, s ktorými sa napokon sám stotožnil. Navyše, najvyššiemu súdu   vytkol   aplikáciu   § 250i   ods. 3 OSP na ním uvádzané vady,   ktoré sa   netýkali vád samotného konania, čo podľa neho nekorešponduje s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu ani s názormi vyslovenými v odbornej literatúre.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „bol povinný na základe opravného prostriedku preskúmať rozhodnutie RVR, či rozhodnutie RVR nevybočilo z medzí stanovených   zákonom.   Keďže   v prípade   sťažovateľa   má   rozhodnutie   RVR   o predĺžení licencie   povahu   udelenia   (resp.   predĺženia)   oprávnenia   ku   konkrétnej   podnikateľskej činnosti, bez ktorej sťažovateľ túto podnikateľskú činnosť nemôže vykonávať, bol Najvyšší súd povinný postup RVR starostlivo zvažovať. V prípade vydávania rozhodnutia o predĺžení licencie na rozhlasové vysielanie v zmysle ZVR (zákon č. 308/2000 Z. z., pozn.) pritom ide o správny akt, ktorý má súkromnoprávne dôsledky a ktorý vydáva správny orgán nie ako svoje rozhodnutie, ale ako rozhodnutie štátu, ktoré má spôsobilosť, resp. ktorého dôsledkom je vznik, zmena alebo zrušenie určitého práva.

Najvyšší   súd   bol   povinný   náležite   skúmať   rozhodnutie   RVR   najmä   s apelom na skutočnosť, že sťažovateľ namietal rozpor rozhodnutia RVR so zákonom.

Keďže v zmysle č. 35 Ústavy SR a čl. 26 Listiny má každý právo podnikať a len zákon môže   ustanoviť   podmienky   a obmedzenia   na   výkon   určitých   činností   alebo   povolení, sťažovateľ sa domnieva, že Najvyšší súd SR bol oprávnený právo sťažovateľa na výkon podnikania,   na   ktoré   licenciu   na   rozhlasové   vysielanie   potreboval,   posudzovať   výlučne striktne   v medziach   zákona   -   v našom   prípade   ZVR.   Ak ZVR   neobsahoval   takú   sankciu a možnosť rozhodnutia, aké bolo vydané RVR v správnom konaní č. 371-LO/D-2640/2004 a pokiaľ navyše bolo rozhodnutie RVR nezákonné a vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, bol Najvyšší súd povinný pri dodržiavaní dikcie zákona, rozhodnutie RVR zrušiť   a vrátiť   vec   na   nové   konanie.   Pokiaľ   tak   Najvyšší   súd   SR   neurobil,   v konečnom dôsledku zasiahol do ústavných práv sťažovateľa, a to najmarkantnejšie do jeho ústavných práv podľa čl. 46 a 35 Ústavy.“.

Na   základe   citovaného   a ďalších   skutočností   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:

„Základné   právo   sťažovateľa na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods. 1   a   nasl. Ústavy   SR,   čl. 36   ods. 1   Listiny   a   čl. 14   ods. 1   medzinárodného   paktu   o občianskych a politických právach a právo na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR a čl. 26 ods. 1 Listiny bolo porušené právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 33/2005 zo dňa 21. 10. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 33/2005 zo dňa 21. 10. 2005 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 19. marca 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v stanovisku k sťažnosti z 2. júla 2007, ktoré si ústavný súd vyžiadal ešte   pred   jej   predbežným   prerokovaním,   predovšetkým   rozsiahlou   argumentáciou spochybnil   nielen   jeho   právomoc   rozhodovať   o predmetnej   sťažnosti,   ale   najmä   jeho kasačnú   právomoc.   S touto   argumentáciou   sa   ústavný   súd   podrobne   vysporiadal   už v uznesení   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto   sa   s ňou   v tomto   náleze   už nezaoberal.

K samotnému namietanému rozsudku najvyšší súd v označenom stanovisku uviedol, že skutkové vyhodnotenia a v ňom prijaté právne závery a dôvody sú podľa jeho mienky v dostatočnom   rozsahu   a v logicky   usporiadanej   štruktúre   obsiahnuté   v odôvodnení predmetného rozsudku, a z uvedeného dôvodu ich nemožno objasňovať nad vymedzený rámec.

Pretože   právny   zástupca   sťažovateľa   spochybnil   závery   namietaného   rozsudku z hľadiska   ich   súladu   s označenými   článkami   ústavy,   listiny   a medzinárodného   paktu, najvyšší   súd   zrekapituloval,   že „dospel   k názoru,   že   jadrom   sporu   je   otázka   právneho výkladu zákonnej lehoty určenej v § 52 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z. na podanie žiadosti o predĺženie platnosti licencie a účinkov s tým spojených. Na tomto mieste bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky uvedené, že hoci odporkyňa nesprávne na základe prezentovanej   právnej   úvahy   zaradila   uvedenú   lehotu   medzi   procesno-právne   lehoty a v zmysle tohto svojho právneho záveru aj pripustila názor, že je možné zmeškanie takejto lehoty   v tomto   prípade   odpustiť,   intenzita   ako   aj   následky   omylu   v tejto   právnej   úvahe na správnosť preskúmavaného rozhodnutia nie sú také, aby viedli Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu k zrušeniu napadnutého rozhodnutia“.

Takisto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nesúhlasí   s názorom   sťažovateľa,   že na jeho právo podať žiadosť o predĺženie licencie treba nazerať ako na právo majetkové (tzn., že ide o subjektívne právo z oblasti súkromného práva), lebo evidentne ide o právo z oblasti verejného práva, ktoré nemá charakter majetkového práva, ale naopak predstavuje jednu z podmienok na začatie procesu, výsledkom ktorého je vydanie licencie (ktorá sama o sebe   je   oprávnením   na   výkon   povolania)...   Na   základe   uvedeného   aj   v odôvodnení spochybňovaného rozsudku bolo pre toto právo použité iba stručné označenie „subjektívne právo, využitie ktorého je zákonom obmedzené“.».

K citáciám sťažovateľa z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky najvyšší súd uviedol, že „nikdy a priori neodmietol právne názory, ktoré sú vytvárané vo vrcholných justičných orgánoch iných štátov, ako nevhodné alebo nepodnetné. Nakoľko však senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prejednávanej veci zistil, že ide o názory, ktoré pre svoju povahu (I. ÚS 287/04 - požiadavka na výslovnosť zakotvenia zániku práva v texte zákona)   a zameranie   (oblasť   súkromného   práva)   nie   je   možné   aplikovať   v prípade uplatnenia   práva   na   predĺženie   licencie   na   rozhlasové   vysielanie,   tak   ich   označil v odôvodnení rozsudku ako irelevantné.“.

S poukazom   na   ustanovenie   § 157   ods. 2   OSP   najvyšší   súd   vyslovil   stanovisko, že odôvodnenie   výroku   namietaného   rozsudku „vzhľadom   na   kontext   celého   rozsudku zhrnul v jednoduchej forme na str. 3 a 4 rozsudku. Zo zákona pre súd nevyplýva povinnosť uprednostňovať   viacstranové   odôvodnenie   a preberať   rozsiahlu   právnu   argumentáciu účastníkov pred jeho stručnosťou.“.

Preto sa najvyšší súd domnieva, že neporušil zákonom predpísanú požiadavku dbať na procesnú   čistotu.   Vo   svetle uvedených   skutočností   nemožno podľa   najvyššieho súdu prisvedčiť názoru právneho zástupcu sťažovateľa, že namietaný rozsudok možno označiť ako protiústavný, a na základe toho „žiada vysloviť, že ústavná sťažnosť sa zamieta“.

Sťažovateľ v reakcii z 5. októbra 2007 na stanovisko najvyššieho súdu k tej časti sťažnosti, ktorá sa týka merita veci, uviedol, že najvyšší súd opätovne potvrdil správnosť jeho argumentácie o charaktere lehoty a nesprávnosť rozhodnutia správneho orgánu v tomto smere.   Pokiaľ   najvyšší   súd   založil   obhajobu   svojho   postupu   zásadou   hospodárnosti, sťažovateľ síce súhlasí, že táto zásada by sa mala uplatňovať aj v správnom súdnictve, avšak na druhej strane vyslovuje názor, že „zásada hospodárnosti nemôže konzumovať požiadavku   procesnej   čistoty   a vydávania   rozhodnutí   konformných   s ústavou,   ústavnými zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ak   má   byť   splnený   jeden   z účelov   súdnej   jurisdikcie,   totiž   požiadavka   výchovy k zachovávaniu zákona a k úcte k právam spoluobčanov je nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali zákonu v merite veci a aby boli vydané za plného rešpektu k procesným právam, ale aby tiež odôvodnenie vydaného súdneho rozhodnutia vo vzťahu   k zmienenému   účelu   zodpovedalo   kritériám   daným   ustanovením   § 157   ods. 2 in fine   ods. 3   OSP,   pretože   len   vecne   správne   rozhodnutia   a náležito,   t. j.   zákonom požadovaným   spôsobom   odôvodnené   rozhodnutia   napĺňajú   –   ako   neoddeliteľná   súčasť stanoveného postupu – ústavné kritériá plynúce z Listiny. Medze spravodlivého procesu sú dané procesnou čistotou, na ktorú musí dbať Ústavný súd vo vzťahu k súdom všeobecným.“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadny argument na podporou   súladnosti   jeho   rozhodnutia   so   zákonom   a s ústavou   a neposkytol   žiadny argument, ktorý by vyvrátil porušenie ním označených základných práv.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že   netrvajú,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd v súlade   s   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Všeobecné východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Základné   právo   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje,   že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych   orgánov   (§ 250l   a nasl.   OSP),   t. j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným súdom z dôvodov,   uplatnenie   ktorých   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania splní predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany   v konaní   podľa III. hlavy V. časti OSP, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene   nemožno   považovať   za   právo   na   úspech v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane   súdov   rozhodujúcich   o opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy,   ak výkonom   svojich   kompetencií   poskytujú ochranu   základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I. ÚS 35/98),   ale   tiež   v   prípade,   ak   by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 listiny, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005.

Relevantné znenie príslušných ustanovení ústavy, listiny a medzinárodného paktu, ktoré sťažovateľ namieta, je takéto:

Podľa čl. 35 ods.1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 36   ods. 1   listiny   každý   má   právo   domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví   zákon.   Podľa   čl. 51 ods. 1   ústavy   sa   možno   základného   práva   na súdnu   a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý   má   úplne   rovnaké   právo,   aby   bol   spravodlivo   a   verejne   vypočutý   nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   tento   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo   strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 listiny (rovnako podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného   paktu)   je   zaručiť   každému   reálny   prístup   k súdu.   Tomu   zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96).

Právo   na   súdnu   ochranu   poskytuje   ústava   každému   právu,   ktoré   je   v právnom poriadku   Slovenskej   republiky   upravené   a ktorého   sa   zákonom   ustanoveným   postupom možno domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Poskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nemožno obmedziť iba na základné práva a slobody tak, ako sú uvedené v druhej hlave ústavy ( I. ÚS 335/06).

Obsah   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   nespočíva   len   v tom,   že   fyzickým osobám a právnickým osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov a iných orgánov (I. ÚS 198/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny (podobne aj čl. 14. ods. 1 medzinárodného paktu) je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky oprávnených na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj   základom   ústavnej   úpravy   obsahu   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   uvedeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 48 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu   základnému   právu   na   spravodlivý   proces   tak,   že   postupujú   v   konaní   v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 49/04, I. ÚS 31/05, IV. ÚS 67/08).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že 6. decembra 2004 bolo doručené Rade pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) podanie sťažovateľa, ktorým   požiadal   o   predĺženie   platnosti   licencie   na   vysielanie   rozhlasovej   programovej služby. Na tom základe začalo 6. decembra 2004 správne konanie č. 371-LO/D-2640/2004 (ďalej aj „správne konanie“). Pretože podanie sťažovateľa neobsahovalo všetky náležitosti potrebné   na   meritórne   rozhodnutie,   rada   podľa   § 19   ods. 3   zákona   č. 71/1967   Zb. o správnom   konaní   (ďalej   len   „Správny   poriadok“)   rozhodnutím   sp. zn.   RPK/71/2004 z 21. decembra   2004   podľa   § 29   ods. 1   Správneho   poriadku   prerušila   správne   konanie na 30 dní.

Následne   po   tom,   ako   sťažovateľ   odstránil   vytýkané   nedostatky   svojho   podania, rada rozhodnutím   č. R/74/ZŽL/02/2005   z   22. februára 2005   podľa   § 52   ods. 4   zákona č. 308/2000 Z. z. žiadosť sťažovateľa o predĺženie licencie zo 6. decembra 2004 zamietla. Toto rozhodnutie odôvodnila rada tým, že žiadosť sťažovateľa o predĺženie licencie nebola podaná v lehote ustanovenej v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.

Podľa   odôvodnenia   a   označeného   rozhodnutia   rady «Z dikcie   (...)   ustanovení vzťahujúcich sa na predĺženie licencie („možno predĺžiť“, „pri rozhodovaní o predĺžení“, „rozhodne o predĺžení“, „na rozhodovanie o predĺžení“, „proti rozhodnutiu, ktorým rada zamietla žiadosť o predĺženie“) vyplýva, že Rade je daná diskrečná právomoc vo vzťahu k rozhodovaniu o predĺžení, či nepredĺžení platnosti licencie. Po podaní žiadosti ju Rada hodnotí, berúc do úvahy kritériá ustanovené v §§ 52 ods. 3 a 47 zákona č. 308/2000 Z. z. V závislosti od ich posúdenia napokon rozhodne.

Teória práva pojem lehota definuje ako určité, časovo vymedzené obdobie, v ktorom sa môže, resp. musí vykonať určitý úkon. Takýto časový úsek je ohraničený jeho začiatkom (napr. doručením písomností) a koncom ( uplynutím určeného času).

Rozlišujeme   lehoty   hmotnoprávne   a lehoty   procesné.   Lehoty   hmotnoprávne sú obsiahnuté v jednotlivých predpisoch materiálneho práva.   S ich uplynutím je spojený vznik   alebo strata   určitého práva,   resp.   oprávnenia.   S plynutím týchto lehôt je   spojený inštitút premlčania alebo preklúzie práva.

Naproti tomu procesné lehoty sú určené na vykonanie niektorých procesných úkonov. Lehoty procesné ustanovuje:

a) zákon č. 71/1967 Zb. správny poriadok,

b) osobitný právny predpis,

c) správny orgán. Procesné lehoty, ktorých dĺžku ustanovuje správny poriadok alebo osobitný zákon, nazývame   zákonnými   lehotami.   Ich   charakteristickým   znakom   je,   že   správny   orgán   ich nemôže ani predĺžiť ani skrátiť (podľa ustanovenia § 28 však môže odpustiť ich zmeškanie). Výnimky   z tejto   zásady   môže   ustanoviť   iba   osobitný   zákon.   Podľa   ustanovenia   § 28 Správneho poriadku

„(1) Správny orgán zo závažných dôvodov odpustí zmeškanie lehoty, ak o to účastník konania požiada do 15 dní odo dňa, keď pominula príčina zmeškania, a ak v tej istej lehote urobí zmeškaný úkon. Správny orgán môže tejto žiadosti priznať odkladný účinok.

(2) Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť, ak odo dňa, keď sa mal úkon urobiť, uplynul jeden rok.“

Odpustenie zmeškania lehoty zákon viaže na splnenie tých podmienok:

a) dôvodom zmeškania lehoty boli závažné dôvody,

b) o odpustenie zmeškania lehoty účastník požiadal v zákonnej lehote 15 dni, odkedy pominula príčina zmeškania,

c) v tej iste lehote urobí zmeškaný úkon. O odpustení   zmeškania   lehoty   koná   správny   orgán   len   na   návrh.   Žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty sa podáva   na tom   správnom   orgáne,   na   ktorom sa mal urobiť zmeškaný úkon. Okrem všeobecných náležitostí podania táto žiadosť musí obsahovať dôvody, ktoré viedli k zmeškaniu a údaje o čase, kedy tieto dôvody pominuli.

Účastník konania zmeškal zákonnú lehotu na podanie žiadosti o predĺženie platnosti licencie.».

Z citovaného   odôvodnenia   rozhodnutia   rady   č. R/74/ZŽL/02/2005   z   22. februára 2005 (ďalej aj „rozhodnutie rady“) je zrejmé, že rada posúdila lehotu ustanovenú v § 52 ods. 1   zákona   č. 308/2000   Z. z.   ako   lehotu   procesnoprávnu,   na   základe   čoho   dospela k záveru, že zmeškanie tejto lehoty možno odpustiť.

Dňa   24. marca   2004   podal   sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   rady   najvyššiemu   súdu odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci rade na ďalšie konanie. Najvyšší súd   namietaným rozsudkom   rozhodnutie rady   potvrdil   stotožňujúc sa   so   záverom   rady, že žiadosť o predĺženie licencie bola podaná oneskorene.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy   (čl. 14   ods. 1   medzinárodného   paktu) je tvrdenie, že najvyšší súd ako súd vecne príslušný rozhodovať o opravnom prostriedku (§ 52 ods. 6   zákona   č. 308/2000   Z. z.   v spojení   s   § 246   ods. 2   a   § 250l   a nasl. OSP) vo svojom rozhodnutí:

a) napriek   tomu,   že   v tejto   veci   konštatoval   nesprávny   právny   názor   rady a akceptoval   argumentáciu   sťažovateľa,   nepostupoval   v súlade   so   zákonom   a nezrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie rady,

b) neprihliadol na vady konania, hoci sa stotožnil so sťažovateľom, najmä pokiaľ ide o charakter lehoty vymedzenej v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. dôvodiac, že ide o vady konania, ktoré nemohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia rady s poukazom   na   § 250i   ods. 3   v spojení   s   § 250l   ods. 2   OSP   [odvolávajúc   sa   taktiež na zahraničnú   (českú)   judikatúru   sťažovateľ   tvrdí,   že   žalobu   nemožno zamietnuť preto, že výrok správneho rozhodnutia môže prípadne obstáť z iných súdu   zrejmých dôvodov, o ktoré však správny orgán svoje rozhodnutie neoprel a ani sa nimi nezaoberal],

c) nesprávne aplikoval § 250i ods. 3 OSP na ním uvádzané vady, ktoré podľa neho nemohli mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, a preto na ne neprihliadol; vychádzajúc z judikatúry a odbornej literatúry sa podľa sťažovateľa za vady konania podľa § 250i ods. 3 OSP považujú vady vedenia konania a porušenie procesných práv žalobcu pred   správnym   orgánom,   napr.   právo   nahliadať   do   spisov,   právo   na   prejednanie   veci v prítomnosti tlmočníka a pod.

Vzhľadom   na   to   vyjadril   sťažovateľ   presvedčenie,   že   najvyšší   súd „nedbal na procesnú čistotu, vyplývajúcu z požiadavky rešpektovania procesných predpisov a tak proces, ktorý viedol voči sťažovateľovi nemohol byť spravodlivý. Najvyšší súd SR v konaní 5 Sž 33/2005,   nerešpektoval   ustanovenia   OSP   ako   komplexu   jednoduchých   noriem obsahovo nadväzujúcich na základné právo na spravodlivý proces, konal teda svojvoľne, čím porušil toto základné právo sťažovateľa garantované čl. 46 a nasl. Ústavy SR, čl. 36 a nasl. Listiny, ak aj čl. 14 ods. 1 Paktu“.

Podľa § 52 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. proti rozhodnutiu, ktorým rada zamietla žiadosť o predĺženie platnosti licencie, môže účastník konania podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.

Podľa § 250l ods. 1 tretej hlavy piatej časti OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje   v prípadoch,   v   ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Podľa   § 250l   ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa   § 250j   ods. 2   písm.   a)   OSP   súd   zruší   napadnuté   rozhodnutie   správneho orgánu... a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

S prihliadnutím   na   to   možno   konštatovať,   že   v prerokovávanom   prípade   nedošlo k vybaveniu   opravného   prostriedku   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   rady   spôsobom uvedeným v citovaných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, teda najvyšší súd nekonal v okolnostiach danej veci podľa zákonom ustanoveného postupu. Tento svoj názor opiera ústavný súd o ďalej uvádzané skutočnosti.

V   posudzovanej   veci   najvyšší   súd   potvrdil   ako   vecne   správne   rozhodnutie   rady č. R/74/ZŽL/02/2005   z   22. februára 2005   aj   napriek   tomu,   že   skonštatoval   jej   procesné pochybenie,   pokiaľ   ide   o názor   na   charakter   lehoty   ustanovenej   v   § 52   ods. 1   písm. a) zákona   č. 308/2000   Z. z.,   keď „zjavne   nesprávne   zaradila   túto   lehotu   medzi procesnoprávne lehoty a následne z toho vyvodila nesprávny právny názor, že je možné takéto zmeškanie lehoty odpustiť“.

Primárnym   dôvodom,   na   ktorom   je   založené   rozhodnutie   rady,   ktorým   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o predĺženie licencie na vysielanie rozhlasovej programovej služby   zo   6. decembra 2004,   je   záver   o   zmeškaní zákonnej   lehoty   na   podanie   žiadosti. Najvyšší súd však, ako už bolo uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku, argumentoval tým,   že   procesné   pochybenie   rady „svojou   intenzitou   ani   následkami   nepostihuje preskúmavané rozhodnutie natoľko, aby malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia samotného. Preto   Najvyšší   súd   v zmysle   ustanovenia   § 250i   ods. 3   v spojení   s   § 250l   ods. 2   OSP neprihliadol, hoci ich navrhovateľ v konaní namietal.“.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku teda vyplýva, že aj keď najvyšší súd uznal ako dôvodný argument sťažovateľa o procesnom pochybení rady spočívajúcom v nesprávnom zaradení lehoty na podanie žiadosti o predĺženie licencie ustanovenej v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. medzi lehoty procesnoprávne, nepripisujúc tomuto pochybeniu relevantnú intenzitu, ani žiaden   dopad na zákonnosť rozhodnutia   rady,   toto rozhodnutie potvrdil, hoci rada toto svoje rozhodnutie založila práve na týchto nesprávnych právnych záveroch.

Na strane druhej taktiež treba spomenúť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku podáva   výklad   skutkových   a právnych   okolností   veci,   ktoré   mali   byť   už   obsahom jednoznačných   skutkových   a   právnych   zistení   v   rozhodnutí   rady.   Nemožno   obísť   ani skutočnosť, že najvyšší súd sa nijako nevysporiadal s nie nepodstatnou časťou argumentácie sťažovateľa   uvedenou   v jeho   odvolaní   z   21. marca   2005   proti   rozhodnutiu   rady,   podľa ktorej:

„ZVR (zákon č. 308/2000 Z. z., pozn.) však v ustanoveniach § 52 ZVR neobsahuje žiadne ustanovenie,   ktoré by bolo možné považovať za sankciu v prípade neuplatnenia práva alebo postup odporcu pre prípad, pokiaľ by žiadosť doterajšieho vysielateľa bola podaná oneskorene. Uvedené ustanovenie § 52 ZVR obsahuje odkaz, že na rozhodovanie o predĺžení platnosti licencie sa primerane vzťahuje § 47 ZVR. Dikcia § 52 teda neodkazuje na primerané použitie ustanovenia § 48 ZVR a teda ani na použitie ustanovenia § 48 ods. 5 ZVR. Ak by sme teda použili výklad a contrario, dospejeme k záveru, že ustanovenie § 52 ZVR síce ustanovuje lehotu na podanie žiadosti o predĺženie licencie, ale neustanovuje žiadnu sankciu (a teda ani zánik práva) pre držiteľa licencie za omeškanie sa s podaním žiadosti   o   predĺženie   licencie   a   navyše   ani   neustanovuje   spôsob   vybavenia   žiadosti v prípade   jej   omeškania   a   ani   neustanovuje   možnosť   pre   odporcu,   aby   rozhodol o nepredĺžení licencie za iných, ako v ustanovení $ 52 ods. 5 ZVR, taxatívne uvedených prípadoch.   Z uvedených   dôvodov   a s apelom   na   skutočnosť,   že   boli   splnené   podmienky podľa § 52 ods. 3 a § 47 ZVR, odporca bol povinný vydať rozhodnutie o predĺžení platnosti licencie na základe žiadosti navrhovateľa.

Podľa   nášho názoru je   dôvodné sa   domnievať,   že priamo   z účelu   ZVR   vyplýva, že zákonodarca   preferoval   možnosť   predĺženia   lehoty   vo   vzťahu   k   doterajšiemu vysielateľovi   s   licenciou   a   aj   z   uvedeného   dôvodu   reštriktívne   obmedzil   oprávnenia.odporcu len dva taxatívne stanovené dôvody podľa § 52 ods. 5 ZVR a aj z uvedeného je zrejmé, že nebolo vôľou zákonodarcu, aby došlo k preklúziu alebo inej sankcii v prípade nedodržania lehoty.“

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie treba z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci tým, že vôbec   nereagoval   na   citovanú   argumentáciu   sťažovateľa,   nepreskúmal   komplexne sťažovateľove   procesné   a   hmotné   námietky,   nepostupoval   dôsledne   v súlade s požiadavkami   vyplývajúcimi   z ustanovenia   § 157   ods. 2   OSP a   relevantnej   judikatúry ESĽP,   ktorou   je   pri   svojom   rozhodovaní   tiež   nespochybniteľne   viazaný,   a preto   jeho konanie nebolo v súlade s princípmi spravodlivého procesu a dôsledky jeho pochybenia sú v neprospech sťažovateľa.

Požiadavky   na   spravodlivý   proces   a   odôvodnenie   rozhodnutí   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   sa   v zásade   vzťahujú   aj   na   správne   súdnictvo   realizujúce   čl. 46.   ods. 2   ústavy. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré racionálne a logickým spôsobom dáva odpoveď na všetky argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania,   ako   aj   na   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu“   (m. m. IV. ÚS 115/03).

Dôvody namietaného rozsudku neposkytujú podľa názoru ústavného súdu dostatočnú oporu pre potvrdenie preskúmavaného rozhodnutia rady o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o predĺženie   licencie   na   vysielanie   rozhlasovej   programovej   služby,   a   navyše   sú   tieto dôvody vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu rady spochybňované, resp. vyvracané samotným odôvodnením namietaného rozsudku. Výrok namietaného rozsudku najvyššieho súdu   zároveň   odporuje   odôvodneniu,   pretože   všeobecne   možno   podporiť   iba   také rozhodnutie,   ktoré   je   vecne   správne,   skutkovo   a právne   podložené   okolnosťami,   ktoré neotvárajú   problém   právnej   istoty,   prečo   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   vyznelo v neprospech odvolateľa.

Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že v danej veci existovali dostatočné dôvody na uplatnenie   kasačnej   právomoci   najvyšším   súdom,   ktorá   musela   byť   s prihliadnutím na uvedené   okolnosti   aj využitá.   Na   jej   nevyužitie   nepostačuje   s ohľadom   na   uvedené skutočnosti   tvrdenie,   že   k jej   neuplatneniu   nedošlo   z dôvodu,   že   zistené   procesné pochybenia   v rozhodnutí   rady   nemali   vplyv   na   zákonnosť   tohto   rozhodnutia,   a preto na ne najvyšší súd „v zmysle § 250i ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. neprihliadol, hoci ich navrhovateľ v konaní namietal“.

Pretože je nesporné, že sťažovateľ dôvodne tvrdil nesprávnosť právneho posúdenia veci   radou,   pričom   nesprávnosť   týchto   právnych   záverov   bola   pre   rozhodnutie   rady podstatná,   nemohol   najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupovať   inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, teda uplatniť svoju kasačnú právomoc, zrušiť napadnuté rozhodnutie rady a vrátiť jej vec na ďalšie konanie.

Nerešpektujúc ústavný príkaz vyplývajúci z čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a § 250j ods. 2 písm. a) v spojení s § 250l ods. 2 OSP konal najvyšší súd inak, ako v rozsahu   a spôsobom   predpísaným   zákonom.   V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk a záverov   ústavného   súdu   treba   konštatovať,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Sž 33/2005 z 21. októbra 2005 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyslovenie   tohto   záveru   neimplikuje   jeho   názor na vecnú správnosť alebo nesprávnosť rozhodnutia rady.

Porušenie   označených   práv   sťažovateľa   je   v   danom   prípade   o   to   závažnejšie, že konanie   o opravnom   prostriedku   (odvolaní)   podľa   § 250l   a nasl.   OSP   predstavovalo v danej veci jediný a posledný prostriedok ochrany práv sťažovateľa.

Podľa   čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, bolo potrebné zároveň aj zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie za účelom jej opätovného prerokovania a rozhodnutia v odvolacom konaní (bod 2 výroku tohto nálezu).

V   ďalšom   postupe   bude najvyšší   súd viazaný právnym názorom   ústavného súdu vysloveným   v najmä   v tomto   bode   čl. III   tohto   nálezu   (§ 56   ods. 6   zákona   o ústavnom súde).   Viazanosť   najvyššieho   súdu   sa   vzťahuje   najmä   na   záver   o existencii   dôvodu na uplatnenie   jeho   kasačnej   právomoci,   ako   aj   na   ústavne   súladný   výklad   a použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o odôvodnení rozhodnutia. Najvyšší súd bude tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl. 35 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 listiny

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v konaní pred všeobecným súdom neboli dodržané princípy riadneho procesu, a keďže zrušením namietaného rozsudku najvyššieho súdu sa sťažovateľovi otvára možnosť uplatnenia jeho argumentácie týkajúcej sa skutkovej a právnej   stránky   rozhodovanej   veci,   nadväzne   na   to   bude   sa   môcť   najvyšší súd   sám (prípadne   aj   v súčinnosti   s   účastníkmi   konania)   vyrovnať   s ochranou   označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu. Ako už ústavný súd viackrát zdôraznil, ochranu ústavnosti je nutné   spájať   s minimalizáciou   zásahov   do   právomoci   iných   orgánov.   Preto   je   nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje,   vytvorený   procesný   priestor   na   ochranu   tohoto   základného   práva   vo   vnútri sústavy všeobecných súdov.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavom   súde   môže   ústavný   súd   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   si   ich   právny   zástupca   neuplatnil a trovy konania nevyčíslil (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 1 OSP).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k nálezu pripája odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008