znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Jozefa   Turňu,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. V. K., N., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 175/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jozefa Turňu o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2005 doručená sťažnosť Jozefa Turňu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Brezno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 175/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „Na OS v B. sa pod č. k. 5 C 175/03 vedie konanie vo veci žalobcu: A. M., proti žalovanému: Jozef Turňa vo veci zrušenia a vyporiadania podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.   Navrhovateľka podala   návrh   vo   vyššie uvedenej veci na súd dňa 8. 9. 2003. Uznesením zo dňa 9. 9. 2003 mi súd uložil, aby som sa k návrhu navrhovateľky vyjadril v lehote tridsiatich dní. Dňa 9. 10. 2003 som súdu zaslal prostredníctvom mojej právnej zástupkyne vyjadrenie, v ktorom som sa vyjadril ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú predmetom konania. Po zaslaní vyjadrenia som očakával, že súd vo veci vytýči pojednávanie“.

Následne   sťažovateľ   zaslal   okresnému   súdu   dve   žiadosti   o   nariadenie   termínu pojednávania, na ktoré však nedostal odpoveď. Dňa 3. decembra 2004 podal sťažovateľ sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších   predpisov   [účinného   v   relevantnom   čase   (ďalej   len   „zákon   o   štátnej   správe súdov“)]   adresovanú   predsedníčke   okresného   súdu   (ďalej   len   „sťažnosť   orgánu   štátnej správy   súdu“).   V   nadväznosti   na   to   mu   bolo   21.   januára   2005   doručené   predvolanie na pojednávanie nariadené na 8. február 2005, na ktorom boli vypočutí účastníci konania a zároveň bolo rozhodnuté, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie. Uznesenie, ktorým okresný súd ustanovil znalca, bolo vydané 17. februára 2005 a sťažovateľovi bolo doručené 24. februára 2005.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   vo   veci   riadne   nekonal v období od 9. septembra 2003 do 18. januára 2005, čím podľa neho došlo k prieťahom v konaní v trvaní sedemnástich mesiacov. Počnúc od 18. januára 2005 okresný súd podľa názoru sťažovateľa vo veci riadne koná.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho   sťažnosti rozhodol nálezom, že v označenom konaní bolo nečinnosťou okresného súdu porušené jeho základné právo   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   súčasne   sa   domáha priznania   primeraného finančného   zadosťučinenia   v   sume   25   000   Sk,   čo   odôvodňuje   tým,   že „V   dôsledku nečinnosti súdu účastníci konania boli v právnej neistote“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone   (medzi   ktoré posudzovaný prípad nepatrí). Ústavný súd je preto viazaný aj tvrdením sťažovateľa o tom, kedy podľa jeho poznatkov skončila nečinnosť všeobecného súdu v konaní, v ktorom podľa neho   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 77/02, I. ÚS 232/04).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ tvrdil, že okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný v období od 9. septembra 2003 do 18. januára 2005. Po tomto dátume už podľa sťažovateľa   okresný   súd   vo   veci   riadne   koná.   Aj   vzhľadom   na   kvalifikované   právne zastúpenie   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom   nemá   ústavný   súd   dôvod pochybovať o takto vymedzenom období trvania zbytočných prieťahov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   relevantnej   časti ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania   a   ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho   súdneho   konania, vyjadruje predovšetkým   záujem o to,   aby sa   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je aj   názor   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už   k   prieťahom   v   konaní   nedochádza   (a   to   aj   napriek   tomu,   že   vo   veci   nebolo   ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namietol nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní, ktorá podľa neho   skončila   18.   januára   2005,   pričom   po   tomto   dátume   už   podľa   neho   k   ďalším prieťahom nedochádza. Jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu 14. marca 2005, teda v čase, keď už okresný súd podľa jeho názoru vo veci riadne koná.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   čl. 48   ods. 2   ústavy   základom   pre   záver   ústavného   súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh ústavný   súd   ďalej   konštatuje, že využitie   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa citovaných ustanovení zákona o štátnej správe súdov, sa v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne ho aj využil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Po upozornení predsedníčky okresného súdu na prieťahy možno z ďalšieho postupu okresného súdu, avšak aj z toho, čo uviedol sťažovateľ,   vyvodiť,   že   predsedníčka   okresného   súdu   na   jeho   upozornenie   adekvátne reagovala a prijala v primeranej lehote potrebné opatrenia proti pokračovaniu zbytočných prieťahov   v   predmetnom   konaní,   čím   sa   konanie   urýchlilo   a   zabezpečil   sa   jeho   ďalší plynulý priebeh. V dôsledku toho došlo aj k odstráneniu protiprávneho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu, čo podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach prípadu znamená, že sťažnosť nie je aj z toho dôvodu opodstatnená.

Preto   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005