znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 102/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov   Juraja   Horvátha a Jána Lubyho vo   veci   sťažnosti   J.   L.,   bytom   Č.,   zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 268/94, na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 268/94 p o r u š e n é   b o l o.

2. J. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. L. trovy konania v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. M. S., Č., do 15 dní od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 102/03-9   z 20.   mája   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť J. L., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 268/94.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili účastníci konania, okresný súd listom č. Spr. 3322/03 z 1. júla 2003 a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom sp. zn. CA 225/94 ST z 23. júla 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Predmetom konania bolo namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 268/94.

Sťažovateľ uviedol: „Sťažovateľ svojím návrhom zo dňa 22. 11. 1994 a zaslanom na Obvodný súd Bratislava III sa domáhal zaplatenia 21.337,50 Sk z titulu pracovného úrazu vojaka v činnej službe v zmysle článku 46 vojenského predpisu všeob. p. 21 práv. (...) Vo veci boli nariadené od podania návrhu zo dňa 22. 11. 1994 tri pojednávania a to na deň 01. 02. 1995, 08. 03. 1995 a 22. 05. 1995. Dňa 29. 5. 1995 navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III 7 C 268/94 z 22. 03. 1995, ktorý bol zrušený uznesením Mestského súdu Bratislava III 12 Co 290/95 z 29. 09. 1995 a vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava III. Okresný súd Bratislava III nariadil na deň 03. 06. 1996   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   24.   03.   1997.   Upovedomením o odročení pojednávania zo 07. 01. 1997 sa pojednávanie 24. 03. 1997 s poukazom na rozvrh práce na rok 1997 odročilo na neurčito. Od tej doby súd vo veci nekonal.

Okresný súd Bratislava III porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 268/94 o zaplatenie 21.337,50 Sk bolo porušené.

Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 268/94 konal bez zbytočných prieťahov.

J.   L.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000 Sk   (slovom dvestotisíc korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 3325/03 z 1. júla 2003 uviedol „... samozrejme, pokiaľ konanie trvá takmer deväť rokov s predpokladom, že ešte nejaký čas potrvá, je to zlé. Avšak v zásade je to len dôsledok pribúdania agendy na súdoch po roku   1990,   nedostatočného   personálneho   obsadenia   súdov   v minulosti,   personálnych pohybov atď. Vlani v marci chýbalo na Slovensku na počet spisov vecí, (nie na nápad vecí) 499 sudcov, a preto prakticky každá ústavná sťažnosť týkajúca sa prieťahov v konaní je dôvodná. (...) Z toho dôvodu prosím Ústavný súd o určitú toleranciu, samozrejme dočasnú k tomuto „prechodnému“ obdobiu justície, podobne, ako to v minulosti urobil ESĽP, i keď je isté, že štát sa celkom vyviniť nemôže. Sudkyňa JUDr. B. P. je štvrtou sudkyňou, ktorá prejednáva a rozhoduje vec sp. zn. 7 C 268/94. Vec prevzala spolu s množstvom ďalších vecí   dňa   26.   7.   1999,   v súčasnosti   pracuje   na   súdnom   oddelení   s viac   ako   300 nevybavenými vecami, čo bolo v zásade príčinou toho, že vo veci sa nekonalo v období od 8. 3. 2001 do 25. 11. 2002, v súčasnosti je pojednávanie nariadené na 3. 9. 2003. Ďalšie obdobie   nekonania   bolo   takmer   trojročné   od   14.   1.   1997   do   16.   12.   1999,   tiež   to zdôvodňujem v zásade viac ako 500 nevybavenými vecami v oddelení sudkyne Mgr. I. P., od ktorej veci sudkyňa JUDr. P. prevzala. Podotýkam, že vo veci bol dňa 22. 3. 1995 vyhlásený rozsudok (návrh zamietnutý), odvolací súd ho dňa 29. 9. 1995 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Konštatujem, že okrem uvedených dvoch období nečinnosti, sa vo veci konalo. Na ústnom pojednávaní netrvám (...).“

Právny   zástupca   sťažovateľov   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním   z 23.   júla   2003,   v ktorom   uvádza „Vzhľadom   na   to,   že   v stanovisku   OS Bratislava III   z   01.   07.   2003   nie   sú   skutočnosti,   ktoré   by   okresný   súd   vyviňovali   zo spôsobených   prieťahov,   nemáme   k tomuto   stanovisku   námietky   s tým,   že   personálne problémy   súdu   nemôžu   ovplyvniť   dĺžku   konania,   nakoľko   je   garantovaná   Ústavou   SR. Zároveň žiadame, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu, nakoľko sa nazdávame, že nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

Ústavný súd zistil, že na okresnom súde sa 13. októbra 2003 pojednávalo a vo veci bol vyhlásený rozsudok.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zbytočných prieťahov v súdnom konaní, v ktorom vystupoval ako navrhovateľ.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   konštantne   vychádza   z toho,   že „účelom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva zásadne dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím“, čo v celom rozsahu uplatňuje vo veci sťažovateľa, predmetom ktorej je zaplatenie 21 337,50 Sk „z titulu pracovného úrazu vojaka v činnej službe“ (II. ÚS 114/02, I. ÚS 27/03, IV. ÚS 92/03).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania a napokon aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je povinný podľa § 117 ods. 1 OSP robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 20/02, IV. ÚS 92/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: a) faktická a právna zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, b) správanie účastníka konania, c) postup samotného súdu.

a) Predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 268/94 je nárok na zaplatenie 21 337,50 Sk „z titulu pracovného úrazu vojaka v činnej službe“.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie v tejto veci nepredstavuje vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním - zistením skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o   merite   veci.   Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   doterajšieho   priebehu a dosiahnutých   výsledkov   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   deväťročné   trvanie   konania   jeho   skutkovou   zložitosťou   a právnou zložitosťou.

Na právnu zložitosť ako dôvod doterajšej dĺžky trvania súdneho sporu sa neodvoláva ani   okresný   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľa.   Pokiaľ   ide   o skutkovú   zložitosť, okresný súd poukázal iba na rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo v tomto konaní vykonané.

Skutočnosť, že v tomto prípade nejde o skutkovo a právne zložitú vec napriek tomu, že ide o vec veľmi citlivú (pracovný úraz), potvrdzuje aj to, že okresný súd po podaní sťažnosti ústavnému súdu vydal vo veci rozsudok.

b)   V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade možno hodnotiť správanie účastníka konania ako také,   ktorým   čiastočne   prispel   k zbytočným   prieťahom   v konaní   (zle   označený   odporca v súdnom konaní, jeho neúčasť na súdnych pojednávaniach 2. októbra 1996, 6. decembra 1996 a 3. septembra 2003).

c)   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn.   7 C   268/94,   pričom   zbytočné   prieťahy   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na všetky okolnosti daného prípadu.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom   v predmetnom konaní   došlo   v období   od   17.   decembra   1996   do   zaslania   výzvy   sťažovateľovi   na vyjadrenie, či trvá na podanom návrhu (14. december 1999), a v období od zaslania výzvy Registru obyvateľov Slovenskej republiky Banská Bystrica na oznámenie trvalého pobytu svedkov (6. marec 2001) do nariadenia pojednávania na 3. september 2003 (17. jún 2003), spolu v trvaní 63 mesiacov. V skutočnosti išlo o 63 mesiacov nečinnosti okresného súdu.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 1.   júla   2003   konštatoval   a čiastočne   uznal sťažovateľom namietané obdobie nečinnosti okresného súdu. Podľa citovaného vyjadrenia okresného súdu mal tento porušiť sťažovateľom označené právo v období od 14. januára 1997 do 16. decembra 1999 a od 8. marca 2001 do 25. novembra 2002, spolu v trvaní 55 mesiacov.

Rozdiel vyhodnotenia obdobia nečinnosti okresného súdu   posudzovaný ústavným súdom   a obdobím   uznaným   okresným   súdom   (8   mesiacov)   vyplýva   z rozdielneho posudzovania konania súdu, keďže výzvu na vyjadrenie, či sťažovateľ trvá na podanom návrhu, ako i výzvu právnemu zástupcovi sťažovateľa, či jeho plnomocenstvo naďalej trvá, hodnotí ústavný súd ako neefektívne konanie.

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy.Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné   zadosťučinenie   má   povahu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie v sume   200 000 Sk.   Svoju   žiadosť   odôvodňoval   dĺžkou   celého   konania   od   roku   1994, psychickou   ujmou   a sťaženou   možnosťou   spoločenského   uplatnenia   a zaradenia   do pracovného procesu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   a prihliadal   na   všetky okolnosti zakladajúce porušenie uvedeného základného práva sťažovateľa.

Sťažovateľ sa od roku 1999 domáhal zaplatenia 21 337,50 Sk „z titulu pracovného úrazu   vojaka   v činnej   službe“.   Celková   doterajšia   doba   nečinnosti   okresného   súdu nepriaznivo vplývala na jeho psychický stav. Nekonanie súdu pociťuje ako ujmu, ktorá má negatívny dopad na jeho život. Vychádzajúc z uvedeného, pozície sťažovateľa, princípu spravodlivosti a potreby zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby, ako aj   z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu,   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30 000 Sk   je   dostatočnou   satisfakciou   spojenou s porušením základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd rozhodol priznať úhradu trov konania sťažovateľovi, pričom vychádzal z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   môže   ústavný   súd v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   určení   výšky   trov   konania   vychádzal   ústavný   súd   z ustanovenia   §   13   ods.   8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“),   podľa ktorého vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   výpočtovým   základom   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   predchádzajúceho kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok 2002 dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a sťažnosť), každý v hodnote 4 270 Sk. Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 a § 25 vyhlášky), t. j. spolu 8 796 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003