znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/2014-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr.   Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13392/2013,   sp.   zn. Rvp 13393/2013, sp. zn. Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013, sp. zn. Rvp 13396/2013, sp.   zn.   Rvp   13397/2013,   sp.   zn.   Rvp   13398/2013,   sp.   zn.   Rvp   13399/2013,   sp.   zn. Rvp 13400/2013,   sp.   zn.   Rvp   13401/2013   a   sp.   zn.   Rvp   15150/2013,   ktorými   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   tiež   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 428/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012, v konaní vedenom sp. zn. 5 Er 32/2007 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom sp. zn. 8 Er 99/2010 a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 20/2006 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom sp. zn. 18 Er 342/2004 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 426/2009 a jeho uznesením z 15. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 1446/2007 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   Er   2045/2006   a jeho   uznesením   z 10.   augusta   2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Er   274/2007   a jeho   uznesením   zo   4.   októbra   2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a jeho uznesením z 29. novembra 2011, postupom   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Er 1423/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoE 77/2012   a jeho   uznesením   z   28.   decembra   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 CoE 118/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 21. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 26 CoE 127/2012 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 173/2012   a jeho   uznesením   z 28.   decembra   2012,   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 10/2013 a jeho uznesením z 22. januára 2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 1/2013 a jeho uznesením z 29. januára 2013, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 CoE   15/2013   a jeho   uznesením   z   23.   januára   2013, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 CoE 347/2012   a jeho   uznesením   z 23.   januára   2013, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 CoE 31/2013   a jeho   uznesením   z 26. februára   2013 a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 CoE 203/2012   a jeho   uznesením   z 15.   januára   2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 13392/2013, sp. zn. Rvp 13393/2013, sp. zn. Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013, sp.   zn.   Rvp   13396/2013,   sp.   zn.   Rvp   13397/2013,   sp.   zn.   Rvp   13398/2013,   sp.   zn. Rvp 13399/2013, sp. zn. Rvp 13400/2013, sp. zn. Rvp 13401/2013 a sp. zn. Rvp 15150/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13392/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. apríla 2013 a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp.   zn. Rvp 13392/2013,   sp.   zn. Rvp   13393/2013, sp.   zn. Rvp 13394/2013, sp. zn. Rvp 13395/2013, sp. zn. Rvp 13396/2013, sp. zn. Rvp 13397/2013, sp. zn.   Rvp   13398/2013,   sp.   zn.   Rvp   13399/2013,   sp.   zn.   Rvp 13400/2013,   sp.   zn. Rvp 13401/2013, a sp. zn. Rvp 15150/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 428/2012   a jeho   uznesením   zo   4.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Er 32/2007 a jeho uznesením z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 99/2010 a jeho uznesením z 25. júla 2012, postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 20/2006 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 342/2004 a jeho uznesením zo 16. mája 2012, postupom Okresného súdu Prievidza v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Er   426/2009   a jeho   uznesením   z 15.   augusta   2012, v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16   Er   1446/2007   a jeho uznesením   zo 4.   októbra   2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   Er   2045/2006   a jeho   uznesením   z 10.   augusta   2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Er   274/2007   a jeho   uznesením   zo   4.   októbra   2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2785/2009 a jeho uznesením z 29. novembra 2011, postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej spoločne len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1423/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej spolu   len   „napadnuté   konania“   a „napadnuté   uznesenia“),   ako   aj   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   a   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 77/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 118/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE   139/2012   a jeho uznesením   z 21. decembra   2012,   v konaní vedenom   pod sp. zn. 26 CoE 127/2012 a jeho uznesením z 20. decembra 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoE 173/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, postupom Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   spoločne   len   „krajské   súdy“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 CoE 10/2013   a jeho   uznesením   z 22.   januára   2013,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 CoE 1/2013   a jeho   uznesením   z 29.   januára   2013,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 CoE 15/2013   a jeho   uznesením   z   23.   januára   2013,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 CoE 347/2012   a jeho   uznesením   z 23.   januára   2013,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 CoE 31/2013   a jeho   uznesením   z 26. februára   2013,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 CoE 203/2012 a jeho uznesením z 15. januára 2013 (ďalej spolu len „napadnuté konania krajských súdov“ a „napadnuté uznesenia krajských súdov“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili   tam   sťažovateľkou   menovite   uvedenú   tretiu   osobu   (ďalej   len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Okresné   súdy   napadnutými   uzneseniami   rozhodli   o zamietnutí   žiadosti   súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   resp.   potom,   ako   v   začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním   exekučných   konaní,   napadnutými   uzneseniami   okresných   súdov   boli   tieto exekučné konania ex offo zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie,   resp.   zamietnutím   žiadosti   o udelenie   poverenia súdnemu   exekútorovi   došlo   k   prekročeniu   právomoci   okresných   súdov   ako   súdov exekučných,   v   kompetencii   ktorých   podľa   sťažovateľky   nie   je   vecné   preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď zamietli žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, resp. bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v   tom-ktorom   prípade   k   dispozícii   exekučný   titul,   a   to   rozhodcovský   rozsudok   alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že tak okresné ako aj krajské   súdy   veci   nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), pretože   podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   buď dojednanie   rozhodcovskej   doložky   v   úverovej   zmluve,   alebo   udelenie   splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovali   za   neprijateľnú   podmienku,   a   v   tomto   smere   podľa   sťažovateľky   súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu   zmluvnej   podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 47 charty postupom krajských súdov v napadnutých konaniach   a   ich   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajských súdov.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a   ich   napadnuté   uznesenia   vydané   v   týchto   konaniach,   ktorými   okresné   súdy   exekúcie vyhlásili za neprípustné a zastavili ich, resp. ktorými zamietli žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutým   uzneseniam   okresných súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajských   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy nenapravili   pochybenie   okresných   súdov,   ktoré   ako   súdy   exekučné   zamietli   žiadosti súdnych exekútorov na vydanie poverení na vykonanie exekúcií, resp. podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na uznanie dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajské súdy, ako ani pred nimi okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   konštatuje,   že   sťažovateľkou   použitá   argumentácia   v   týchto sťažnostiach   je   v   podstate   identická   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   už   použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal a odmietol   ich   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Ústavný   súd   sa   aj v posudzovaných veciach   stotožňuje   so   svojou   argumentáciou   uplatnenou   vo   svojich   predchádzajúcich rozhodnutiach   a v podrobnostiach   na   ňu   odkazuje   [ide   napr.   o uznesenia   sp.   zn. I. ÚS 382/2012 z 22.   augusta 2012, sp.   zn. I. ÚS   409/2012 z 22. augusta   2012, sp.   zn. IV. ÚS   467/2012   z   18.   septembra   2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   50/2013   z 31.   januára   2013 (v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV.   ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch,   keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.)].

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   z dôvodu   hospodárnosti   opakovane   tie   isté   dôvody   odmietnutia posudzovaných   sťažností,   a preto   považuje   za   postačujúce   poukázať   na   odôvodnenie svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí,   ktorými   boli   odmietnuté   predchádzajúce   sťažnosti sťažovateľky.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE/641/2011   z   30.   novembra   2012,   ktorým   tento   súd   zrušil uznesenie   prvostupňového   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania, ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   urobil   v   dôsledku   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z   akých   vychádzali krajské súdy pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajské   súdy   v   napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberali   a   vyložili   svoje   závery,   pre   ktoré   dospeli   k   záveru,   že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   krajských   súdov   a   ich napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný,   vzhľadom   na   čo   nič   nesignalizuje   možnosť   porušenia   v   petite   sťažností označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   nad   jeho   rámec   poukazuje   na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   by   sa   tento   právny   prostriedok z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických   prípadoch   ako   neefektívny.   Za týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické,   čo   zároveň   naznačuje   predvídateľnosť   ich posúdenia zo strany ústavného súdu.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období úspešné, a ktorých   spracovanie z hľadiska   časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014