znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   N.   P.,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   N.   P.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   37 C 138/2011   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Vo veci žaloby sťažovateľky zo dňa 25. 5. 2010 vo veci ochrany osobnosti, na vyslovenie   porušovania   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   vyslovenie   porušovania ústavných a zákonných práv, na vyslovenie porušenia práva na ochranu osobných údajov, na vyslovenie neoprávnenosti zhromažďovania, spracovávania, rozširovania, zverejňovania a   iného   zneužívania   údajov   o   osobe,   na   vyslovenie   neplatnosti   zmluvy,   na   uloženie povinnosti odstrániť protiprávny stav na OS Prešov bolo 1. 6. 2010 začaté a prebiehalo súdne   konanie   pod   sp.   zn.   13   C/115/2010.   Dňa   5.   4.   2011   k   predmetnému   konaniu sťažovateľka podala v zákonnej lehote podľa § 240 OSP Dovolanie NS proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co/71/2010, 6 Co/72/2010 a 6 Co/73/2010 z 8. 12. 2010, doručeného   sťažovateľke   dňa   25.   03.   2011.   Dňa   7.   6.   2011   k   predmetnému   konaniu sťažovateľka doručila v zákonnej lehote podľa § 105 ods. 3) OSP námietku proti miestnej príslušnosti   /proti   postúpení   veci/   z   dôvodu   rozhodnutia   o   postúpení   predmetnej   veci okresnému súdu KE I.“

Podľa sťažovateľky je zjavné, že „Okresnému súdu KE I k predmetnému spisu bolo podľa predsedníčky OS Prešov doručené Dovolanie sťažovateľky zo dňa 5. 4. 2011 proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co/71/2010, 6 Co/72/2010 a 6 Co/73/2010 z 8. 12. 2010, na ktoré podľa predsedníčky bol upozornený OS KE I. Predmetné Dovolanie OS KE I od 30. 5. 2011 doposiaľ teda až do 11. 12. 2012 nedoručil Najvyššiemu súdu a doposiaľ sa s ním nevyporiadal a vo veci Dovolania nebolo uskutočnené žiadne konanie, pričom za stavu dodržania sťažovateľkou zákonnej lehoty na jeho podanie, čím zo strany OS KE   I   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, právo na súdnu ochranu a spravodlivosť bol jej tým spôsobený stav právnej neistoty pretrvávajúci zo dňa 30. 5. 2011.“.

K námietke   miestnej   príslušnosti   okresného   súdu   sťažovateľka   predovšetkým uvádza, že „Okresnému súdu KE I k predmetnému spisu, bola podľa predsedníčky OS Prešov   doručená   námietka   sťažovateľky   zo   dňa   7.   6.   2011   proti   miestnej   príslušnosti OS KE I   (námietka   postúpenia   veci),   z   ktorou   podľa   predsedníčky   sa   mal   vysporiadať OS KE I v zmysle príslušných zákonných ustanovení. S predmetnou námietkou sa OS KE I však od 30. 5. 2011 doposiaľ teda až do 11. 12. 2012 nevysporiadal, nadriadenému súdu námietku nepostúpil a vo veci námietky neuskutočnil žiadne konanie, pričom aj za stavu dodržania sťažovateľkou zákonnej lehoty na jej podanie, čim zo strany OS KE I opakovane došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo na   súdnu   ochranu   a   spravodlivosť   a   opakovane   bol   jej   týmto   spôsobený   stav   právnej neistoty pretrvávajúcej zo dňa 30. 5. 2011. Ničím neopodstatnené prieťahy v namietanom konaní OS KE I pretrvávajú skoro 18 mesiacov, čím súd braní sťažovateľke v realizácie jej práva   na   súdnu   ochranu.   Zároveň   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   spôsobením   jej   stavu   právnej   neistoty a odmietnutím v súdnej ochrane došlo zo strany OS KE I k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým bola sťažovateľke odoprená spravodlivosť, pretože oneskorená spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. N. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011 porušené bolo.

2. Základné právo JUDr. N. P. na spravodlivé prejednanie veci zaručené v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011 porušené bolo.

3. Základné právo JUDr. N. P. na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C/138/2011 porušené bolo.

4. Okresnému súdu Košice I Ústavný súd prikazuje, aby v namietanej sťažovateľkou veci v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

5.   JUDr.   N.   P.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 tisíc Eur, ktoré je Okresný súd Košice I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Súčasťou   sťažnosti   je   vyhlásenie   sťažovateľky,   že „neovláda   slovenský   jazyk v dostatočnom rozsahu a využíva týmto svoje ústavné a zákonné právo... na komunikáciu v jej materčine – ruštine“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   z   hľadiska existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní z dôvodov,   že   do   času   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   okresný   súd „nedoručil Najvyššiemu   súdu“ dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn.   6   Co   71/2010,   6   Co   72/2010   a 6   Co   73/2010   z 8.   decembra   2010   (ďalej   len „uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010“) a nerozhodol o sťažovateľkou doručenej námietke „miestnej príslušnosti OS KE I“ zo 7. júna 2011.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba   využiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (porovnaj   napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu   namietaného porušenia označených práv.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala Okresný súd Prešov (pred postúpením veci z Okresného súdu Prešov na okresný súd s poukazom na § 84 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.) a následne okresný súd (po postúpení veci, pozn.) o poskytnutie informácií týkajúcich sa napadnutého konania v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na   prípis   predsedníčky   Okresného   súdu   Prešov „Poskytnutie   informácie   po   sp.   zn. 1 Spr 1/2012“ a   prípis   predsedu   okresného   súdu „Poskytnutie   informácií   podľa   zák. 211/2000 Z. z., pod sp. zn. 1 Spr 39/2012“, pozn.). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   žiadosti   „o   informáciu   o   stave   konania“,   aj   keď opakované, nemožno považovať za podanie kvalifikovaných sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch (pozri napr. IV. ÚS 137/2012).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila účinný právny prostriedok ochrany v podobe sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu sťažnosti, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti jej sťažnosti ako neprípustnej (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zameral aj na posúdenie, či nemožno považovať sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd preskúmal doterajší postup okresného súdu v napadnutom konaní, pričom z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil toto:

Predmetný   spis bol   okresnému   súdu   postúpený   prípisom   Okresného súdu   Prešov z 23.   mája   2011   (na   základe   žalovaným   vznesenej   námietky   miestnej   príslušnosti s poukazom na § 84 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.); súčasťou označeného prípisu bolo   aj   upozornenie   adresované   okresnému   súdu   o   sťažovateľkou   podanom   dovolaní zo 6. apríla 2011 a návrhu na vydanie predbežného opatrenia a na zabezpečenie dôkazu z 20. mája 2011.

Okresný súd prijatie veci   vedenej pôvodne Okresným súdom Prešov   pod sp. zn. 13 C 115/2010 potvrdil 30. mája 2011; vec sťažovateľky je okresným súdom vedená pod sp. zn. 37 C 138/2011.

Okresný súd uznesením č. k. 37 C 138/2011-182 z 20. júna 2012 návrh sťažovateľky na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol   (sťažovateľke   bolo   označené   uznesenie v slovenskom jazyku doručené 2. augusta 2012).

Sťažovateľka 20. júla 2011 doručila okresnému súdu podanie označené ako „Žiadosť o postúpení súdneho spisu do miestne príslušného Okresného súdu Prešov a doloženie dôkazov“, pričom 17. augusta 2012 doručila okresnému súdu opakovanú námietku miestnej nepríslušnosti.

Dňa   23.   júla   2012   okresný   súd   uznesením   č.   k.   37   C   138/2011-202   ustanovil prekladateľku na účely prekladu uznesenia okresného súdu sp. zn. 37 C 138/2011 z 20. júna 2011 z jazyka slovenského do jazyka ruského.

Dňa 24. júla 2012 okresný súd postúpil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o sťažovateľkou podanej námietke miestnej nepríslušnosti. Krajský súd uznesením č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012 námietkam sťažovateľky nevyhovel a rozhodol, že na konanie vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.   37   C   138/2011,   predtým   vedenej   Okresným   súdom   Prešov   pod   sp.   zn. 13 C 115/2010, je miestne príslušný okresný súd.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   37   C   138/2011-216   z   8.   októbra   2012   ustanovil prekladateľku   z   jazyka   slovenského   do   jazyka   ruského   na   účely   prekladu   uznesenia krajského súdu č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012.

Na   liste   č.   240   sa   nachádza   poznámka   zákonného   sudcu   z   27.   novembra 2012 o doručovaní   „rozhodnutí   z   č.   l.   182   a   210“   (uznesenie   okresného   súdu č.   k.   37   C   138/2011-182   z   20.   júna   2012   a   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 NcC 28/2012-210 z 5. septembra 2012, pozn.) preložených do ruského jazyka. Zo spisu   vyplýva,   že   uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu   boli   doručované   aj sťažovateľke, pričom zásielka bola vrátená ako nedoručená 4. januára 2013. Z doručenky vyplýva,   že   prvý   neúspešný   pokus   o   doručenie   s výzvou   na   opakované   doručenie   bol vykonaný 7. decembra 2012 a následne opakovane 10. decembra 2012, keď bola zásielka zároveň uložená na lehotu. Opätovné doručovanie označených uznesení uskutočnil okresný súd 14. januára 2013.

Dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010 bolo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) okresným súdom doručované 28. januára 2013.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že v období po postúpení veci okresný súd v napadnutom konaní nebol dlhodobejšie nečinný, keďže konal a rozhodoval o procesných   návrhoch   sťažovateľky   (námietka   miestnej   nepríslušnosti,   požiadavka prekladu súdnych rozhodnutí zo slovenského jazyka do ruského jazyka), pričom jeho postup mal logickú postupnosť spočívajúcu v potrebe zabezpečiť ešte pred doručením dovolania sťažovateľky   najvyššiemu   súdu   právoplatné   rozhodnutie   o jej   námietke   miestnej nepríslušnosti.   Na   ťarchu   okresného   súdu   nemožno   pripísať   ani neúspešné   doručovanie zásielky obsahujúcej uznesenie okresného súdu z 20. júna 2012 a uznesenie krajského súdu z 5. septembra 2012, ktorú   si sťažovateľka neprevzala ani v úložnej lehote, keďže táto zásielka bola sťažovateľke doručovaná riadne (v súlade so zákonom).

V nadväznosti na svoje zistenia ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04,   I. ÚS 38/04).   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   ani   jednorazová nečinnosť súdu v trvaní niekoľkých mesiacov nie je automaticky prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (pozri napr. II. ÚS 21/01, III. ÚS 52/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že sa postup všeobecného   súdu   v   napadnutom   konaní   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (či v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu v napadnutom konaní nebol síce dostatočne efektívny, ale podľa názoru ústavného súdu nespôsobil   také   prieťahy   v konaní,   na   základe   ktorých   by   mohol   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   ani   jej   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   neprípustnosti,   ako   aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011

Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   pričom   z   jej   argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazujúc na svoj záver vyjadrený v časti II.1 tohto   uznesenia,   v zmysle   ktorého   v   napadnutom   konaní   nie   sú   splnené   podmienky na vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   konštatoval,   že   z uvedených   dôvodov   rovnako   nemožno   vyhovieť sťažnosti ani v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013