znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13 a č. 14 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove sp. zn. 11 Co 7/2011 z 28. apríla 2011, ako aj postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 171/2005 v spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 194/1992, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. júna 2011 doručené   podanie   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   možno   podľa   obsahu kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a č. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   11   Co   7/2011   z   28.   apríla   2011   a postupom   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 171/2005 v spojení s konaním vedeným pod sp. zn. 4 C 194/1992, ktoré mu podľa sťažovateľa predchádzalo.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že táto smeruje „proti porušovaniu základných a ľudských práv podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Európskeho dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 na riadnu súdnu ochranu a teda aj spravodlivý súdny proces, včítane účinných opravných prostriedkov a práva nebyť diskriminovaným a obeťou zvôle vlastného štátu a jeho arogancie“.

V ďalšej časti sťažnosti sa najmä uvádza:„S   právnou   mocou   a   účinnosťou   od   2.   VIII.   91   som   dokončil   súdny   spor   pod č. k. 4 C 184/89 so svojím štátom o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo 14. XI. 88, danej mi mojím býv. zamestnávateľom a štátnym úradom s účinnosťou od 1. III. 1989. A keďže v tomto spore som bol úspešný, titulom trvajúceho mi pracovného pomeru priamo zo zákona (ods.   1/,   §-u   61 ZP/   vzniklo mi   právo   na pridelenie práce   podľa   pracovnej zmluvy, ktorej som sa bohužiaľ ani v našom tzv. demokratickom a právnom štáte nedočkal ani   po   takmer   23-   rokoch  ...   Stalo   sa   tak   preto,   že   namiesto   práce   sa   mi   ušiel   ďalší vyhazovák, a to doslova bez príčiny a kvalifikovaného právneho dôvodu, ktorý platil od 1. I. 1992 po predchádzajúcom ma vykázaní na ulicu, zástupcom štatutára nového úradu, ktorý sa   mi   bol   povinný   o   prácu   postarať   a   ktorým   bol   vtedajší   Okresný   úrad   v   Bardejove a ktorého prednosta prekročiac svoje kompetencie mi údajne v mene štátu /?!/ dal dňa 2. IX. 91 ďalšiu neslýchanú a právne neprípustnú výpoveď, ktorú som napadol na našich súdoch aj týmto súdnym sporom pod č. k. 3 C 171/05, ale nepochodil som. Preto musí nasledovať ďalšia ústavná sťažnosť a po nej prípadnej aj na ESĽP....

1./ Nikdy som nežaloval Obv. úrad Prešov za štát ako sa tvrdí v rozsudku.

2./   V   rozsudkoch   sú   popísané   vyložené   nepravdy   a   nezmysly,   pretože   na   nič   mi nebola daná kvalifikovaná odpoveď na dôvody môjho odvolania z 2. 12. 10.

3./   Štát   /MV-SR/   písomne   určil ten subjekt,   ktorý   bol   povinný uspokojiť   aj   moje pracovnoprávne vysúdené nároky a tým bol Okr. úrad Bardejov. Súdy do tejto veci, ktorú riešil priamo zákon, nemali právo čo hovoriť!

4./ Všeobecné súdy sú povinné vedieť, že zaniknuté štátne organizácie sa nelikvidujú lebo majú svojich právnych nástupcov priamo zo zákona /§- 249/. Preto ani môj pracovný pomer nemohol automaticky po dni 31. 7. 91 zaniknúť!

5./   Nakoniec,   ja   som   v   čase   od   24.   XI.   90   do   31.   VII.   91   zamestnancom   ONV v Bardejove nebol a bol som teda v právnom postavení bez obliga, čo znamená, že v tomto čase sa na mňa nevzťahovali žiadne organizačné zmeny v zmysle ZP.

6./ Nie je pravdou, že na nikoho neprešli zamestnávateľské povinnosti z b. ONV, keď moja pracovná náplň zo zákona pripadla práve na Obv. úrad Prešov a ja som súdny spor vyhral a nie prehral, čo si naše súdy asi pomýlili, že z vyhratého súdneho sporu o prácu patrí jeho víťazovi práca a nie nový vyhadzovák, ako nárok štátu namiesto splnenia jeho povinnosti...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom takto rozhodne:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní vedenom Okresným súdom v Bardejove pod č. k. 3 C 171/05 v spojení s č. k. 4 C 194/92, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.

2)   Zrušuje   konečné   rozsudky   Krajského   súdu   v   Prešove   a   v   Košiciach   sp.   zn. 11/Co/7/2011-199   z   28.   IV.   11   a   16   Co   136/95-223,   zo   dňa   6.   III.   1996   v   spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 3 C 171/05-169, zo dňa 21. X. 10 a 4 C 194/92, zo dňa 10. I. 1995 a vracia mu tieto právne veci na nové konanie a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3)   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   33   tis.   EUR /slovom tridsaťtritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť.

4) Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spisy okresného súdu sp. zn. 3 C 171/2005 a sp. zn. 4 C 194/1992, z ktorých zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ   21.   júna   2005   podal   okresnému   súdu   žalobu   proti   neoprávnenému pozastaveniu výkonu pracovnej činnosti a diskriminácii vo vlastnom povolaní a zamestnaní proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky (žalovaný v 1. rade), Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (žalovaný v 2. rade) a Krajským úradom v Prešove (žalovaný v 3. rade).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 C 171/2005 z 21. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd namietaným rozsudkom sp. zn. 11 Co 7/2011 z 28. apríla 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   30.   mája   2011   podal   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu 28. apríla 2011 dovolanie, pričom žiadal aj o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní a oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   C   171/2005   z   8.   septembra   2011   neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov. Označené uznesenie krajský súd na základe odvolania   sťažovateľa   uznesením   sp. zn.   3   Co   29/2011   z   10.   augusta   2011   potvrdil. Následne   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3 C   171/2005   z   26.   januára   2012   vyzval sťažovateľa, aby doplnil svoje podanie z 30. mája 2011, ktoré označil ako dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 7/2011 z 28. apríla 2011, tak, aby obsahovalo všetky náležitosti dovolania v súlade s § 241 Občianskeho súdneho poriadku. Označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 3. februára 2012.

Dňa 6. februára 2012 bol spis vo veci sťažovateľa vedený pod sp. zn. 3 C 171/2005 na   základe   dožiadania   zaslaný   Okresnej   prokuratúre   Bardejov.   V   čase   predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 194/1992 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa v tomto konaní domáhal proti Okresnému úradu Bardejov určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru z 27. augusta 1991. Rozsudkom okresného súdu z 10. januára 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 136/1995 zo 6. marca 1996   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Uvedené   rozsudky   nadobudli   právoplatnosť 18. apríla 1996.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom   krajského súdu sp. zn. 11 Co 7/2011   z 28.   apríla   2011   a postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   sp.   zn. 3 C 171/2005 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 194/1992.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn. 3 C 171/2005

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 171/2005 okresný súd rozhodol rozsudkom z 21. októbra 2010, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti označenému rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 7/2011 z 28. apríla 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie (v ňom sa sťažovateľ domáha, „aby Najvyšším súdom SR boli mnou   napadnuté   rozsudky   dovolaním   bezpodmienečne   zrušené   ako   nehorázne   justičné omyly“,   pozn.),   o ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   najvyšší   súd   ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Aj pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej právomoci   rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej   uplatnenie   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (30. mája 2011)   ešte   predtým,   ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd   v ostatnom   období   aj   pod   vplyvom   judikatúry Európskeho   súdu pre ľudské práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí   o dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v tejto súvislosti   vo   svojej   judikatúre   uvádza (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09,   I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 194/1992

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   uplatňovanými   pracovnoprávnymi   nárokmi   namietal   aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 194/1992.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 194/1992 bolo právoplatne skončené 18. apríla 1996, pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 22. júna 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012