znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   S.,   Írsko,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   M.,   S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   2   Co   45/2010 z 8. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011 doručená sťažnosť A. S., Írsko (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. M., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 45/2010 z 8. decembra 2010.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   rozsudkom   Okresného súdu   Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 709/1999-133 z 28. februára 2008 bol sťažovateľ určený za otca maloletého S. B., a bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého v období od 1. apríla 2005 sumami určenými vo výroku označeného rozsudku. Zároveň bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť na účet okresného súdu sumu 500 Sk.

Ešte   pred   vydaním   označeného   rozsudku   okresný   súd   uznesením č.   k.   6   C   709/1999-112   z   25.   januára   2008   ustanovil   sťažovateľovi   za   opatrovníčku JUDr. N.   P.,   vyššiu   súdnu   úradníčku   (ďalej   len   „opatrovníčka“).   Opatrovníčka   sa   proti rozsudku   okresného   súdu   z 28.   februára   2008   neodvolala,   a preto   tento   nadobudol právoplatnosť 22. apríla 2008.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   8.   marca   2010 odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   namietaným   uznesením   tak,   že   ho   odmietol z dôvodu, že bolo podané oneskorene; namietané uznesenie krajského súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 19. januára 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že v konaní pred okresným súdom neboli splnené podmienky na ustanovenie opatrovníčky v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže okresný súd nevynaložil dostatočné a zákonom predpokladané úsilie na zistenie pobytu sťažovateľa a nedostatočne prešetril okolnosti pobytu sťažovateľa. Okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje   súd,   ktorý   musí   vyčerpať   všetky   možnosti   na   zistenie,   či   je   pobyt   účastníka skutočne   neznámy.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   v jeho   prípade   okresný   súd   takto nepostupoval.   Navyše   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   okresný   súd,   ak   sa   už   rozhodol postupovať v zmysle § 29 ods. 2 OSP, mal mu za opatrovníka ustanoviť niekoho z jeho rodiny, prípadne obec.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   uvedené   tvrdí,   že „Tým,   že   súd   ako   opatrovníka ustanovil svoju zamestnankyňu, znemožnil žalovanému účasť v konaní a možnosť domôcť sa svojich práv.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   tým,   že   za   dátum   doručenia   rozsudku okresného   súdu   považoval   jeho   doručenie   opatrovníčke,   a   nie   až   jeho   doručenie sťažovateľovi v roku 2010, v dôsledku čoho odmietol odvolanie podané sťažovateľom ako oneskorene podané, zasiahol neprípustným spôsobom do jeho základných práv.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na možnosť konať pred súdom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/45/2010 zo dňa 8. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/45/2010 zo dňa 8. decembra 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. M., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že nesprávnym postupom okresného súdu, ktorý mu v konaní bez splnenia zákonných podmienok ustanovil opatrovníčku, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnakého pochybenia sa dopustil aj krajský súd, ktorý akceptoval ustanovenie opatrovníčky sťažovateľovi okresným súdom, keďže považoval odvolanie podané sťažovateľom za oneskorene podané, pričom vychádzal z dátumu   doručenia   predmetného   rozsudku   okresného   súdu   z 28.   februára   2008 opatrovníčke, a nie sťažovateľovi, čím aj krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských   práv   a povinností,   alebo o   pozastavení ich   výkonu,   o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   nepodal   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 45/2010 z 8. decembra 2010 dovolanie.

V ustanovení § 237 OSP sú   taxatívne vypočítané procesné vady   konania takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   povahu,   resp.   predmet   konania.   Navyše,   záver o prípustnosti dovolania v danom prípade podporuje aj text § 238 ods. 4 OSP, keďže išlo o konanie, v ktorom sa rozhodovalo o určení rodičovstva (otcovstva).

Z uvedeného zjavne vyplýva, že ak sťažovateľ zastával názor, že postupom krajského súdu v spojení s postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal možnosť napadnúť namietané uznesenie krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním podľa § 237 OSP z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm.   f)   OSP.   Ak   sťažovateľ   proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie nepodal, nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený.

Meritórne   preskúmanie   sťažnosti   sťažovateľa   ústavným   súdom   v   situácii,   keď sťažovateľ nevyužil právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne poskytuje, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011