znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. B. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009.

Zo   sťažnosti   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   dopravca   s licenciou na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu podaním z 3. júla 2006 žiadala príslušný správny orgán – Banskobystrický samosprávny kraj (ďalej len „správny orgán“) v správnom   konaní   o   znovuudelenie   dopravnej   licencie   na   linke   Banská   Bystrica, Rooseweltova nemocnica, – Zvolen a späť.

Správny   orgán   rozhodnutím   č.   3889/2006/ODS   z   8.   decembra   2006   zamietol sťažovateľke (vtedy pod obchodným názvom S., B., a. s.) dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej   pravidelnej   verejnej   autobusovej   dopravy   na prímestskej   linke   č.   601   414 Banská Bystrica, Rooseveltova nemocnica, – Zvolen. Sťažovateľka uviedla, že správny orgán takto rozhodol v rozpore so zákonom napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia konštatoval splnenie podmienok žiadateľom (sťažovateľkou) na udelenie dopravnej licencie ustanovených v § 39 a § 7 ods. 2 písm. a), b), c) a e) zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení platnom do 31. januára 2007 (ďalej len „zákon o cestnej doprave“).

O   odvolaní   sťažovateľky   rozhodlo   Ministerstvo   dopravy,   pôšt   a   telekomunikácií Slovenskej   republiky (ďalej len „ministerstvo“)   rozhodnutím č.   101402/2007-2110-ŠDÚ z 20. marca 2007 tak, že zrušilo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátilo na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa   sťažovateľky «Ministerstvo   dospelo   pri   svojom   skúmaní   zrušeného rozhodnutia   k   záveru,   že   BBSK   protiprávne   stanovil   dodatočné   hodnotiace   kritériá   na udelenia licencie, aby jedného zo žiadateľov (t. j. sťažovateľa) aj napriek skutočnosti, že spĺňa zákonné   podmienky na   udelenie   licencie,   vylúčil z udelenia licencie   (samozrejme nezákonne).

Podľa § 7 ods. 6 posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z. „Dopravná licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“ Predloženie všetkých relevantných dokladov, vrátane splnenia všetkých podmienok na udelenie licencie podľa § 39, § 7 ods. 2 písm.   a),   b),   c)   a   e)   Zákona   č.   168/1996   Z.   z.   konštatuje   samotný   správny   orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia. Napriek tej skutočnosti, že boli splnené podmienky podľa Zákona č. 168/1996 Z. z., správny orgán zamietol žiadosť na znovu udelenie licencie S. B., v rozpore   so   zákonom   podľa   §   7   ods.   6   posledná   veta   Zákona   č.   168/1996   Z.   z.,   bez akéhokoľvek konkrétneho a primeraného odôvodnenia, pričom text BBSK, v tak závažnej veci nemožno považovať za postačujúci.

Dôvodom pre zamietnutie žiadostí o znovu udelenie dopravnej licencie má byť podľa BBSK skutočnosť, že dopravca S. B. nenapĺňa najlepšie záujem samosprávneho kraja a dotknutých   obcí.   K   uvedenému   konštatovaniu   dospel   BBSK   údajným   „vyhodnotením“ dodatočných hodnotiacich kritérií (kvalita dopravcu a dopravného procesu, požiadavky na dotáciu, stanovisko dotknutej obce/obcí). Podľa ministerstva, uvedené dodatočné kritériá stanovil správny orgán bez akejkoľvek opory v zákone alebo v inom všeobecne záväznom predpise, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že správny orgán sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   ani   len   náznakom   nezmieňuje   o skutočnosti,   na   základe   čoho   si   prisvojil právomoc určovať dodatočné kritériá žiadateľom o udelenie dopravnej licencie, keď zákon jednoznačným spôsobom určuje podmienky, za ktorých je správny orgán povinný dopravnú licenciu udeliť.».

Rozhodnutím č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 správny orgán opätovne rozhodol tak, že neudelil sťažovateľke (dopravcovi) dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej   prímestskej   autobusovej   dopravy   na   linke   Banská   Bystrica,   Rooseweltova nemocnica, – Zvolen a späť.

V   odvolaní   proti   predmetnému   rozhodnutiu   sťažovateľka   vytýkala   správnemu orgánu,   že „zneužijúc   svoju   právomoc   pri   vydávaní   licencií,   svojim   postupom   vylúčil sťažovateľa zo slobodnej hospodárskej súťaže, najskôr nezákonným neudelením licencie (zamietnutím licencie) rozhodnutím BBSK zo dňa 8. 12. 2006 a následne po tom, ako udelil BBSK licenciu pre S. Z., a. s., pod č. k. 3305/2007/ODS zo dňa 24. 5. 2007, si BBSK vytvoril argument (avšak protiprávny), že keď už dopravu na tejto linke vykonáva iný dopravca (S. Z., a. s.), tak BBSK nemá viac záujem na vykonávaní dopravy na tejto linke.

Uvedený argument si však vnútorne logicky odporuje, keďže udelenie licencie na predmetnú linku inému dopravcovi dôkazne potvrdzuje potrebu autobusovej dopravy na tejto linke.“.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 na základe odvolania sťažovateľky, za účasti účastníka konania spoločnosti S., a. s., Z. (ďalej len „S. Z.,   a.   s.“),   rozsudkom   sp.   zn.   24   Sp   36/2007   z   19.   decembra   2007   zrušil   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   sťažovateľky „Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   po   vykonaní   dôsledného dokazovania   dospel   rozsudkom   zo   dňa   19.   12.   2007   č.   24   Sp/36/2007-48   k   správnym právnym   záverom,   že   pri   posudzovaní   žiadosti   navrhovateľa   o   udelenie   licencie   mal správny orgán postupovať podľa právneho režimu, ktorý tu bol v čase podania žiadosti. Novela Zákona č. 168/1996 Z. z., ktorá bola vykonaná Zákonom č. 43/2007 Z. z. v súvislosti s ustanovením § 14a neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala novela cestného zákona retroaktívne vzťahovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto novely. Pripustenie retroaktivity novely Zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave na právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou tejto novely by bolo v rozpore s Ústavou SR, ktorá   v zásade   retroaktivitu   nepripúšťa.   Ak   navrhovateľ   spĺňal   podmienky   zákona   pre udelenie   dopravnej   licencie   v   zmysle   §   7   Zákona   o   cestnej   doprave,   bolo   povinnosťou odporcu v zmysle § 7 ods. 6 Zákona č. 168/1996 Z. z. udeliť navrhovateľovi licenciu znovu bez ohľadu na to, či si podal žiadosť o udelenie licencie aj ďalší dopravca.

Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ustanovenie § 14a definuje dopravnú obslužnosť (ods. 1) a verejný záujem (ods. 2). Zákon o cestnej doprave v § 1 upravuje podmienky podnikania v cestnej doprave a pôsobnosť orgánov štátnej správy v cestnej doprave, samosprávnych krajov a obcí. Prvoradou úlohou správneho orgánu, ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktorá zodpovedá dopytu cestujúcich vzhľadom na frekvenciu a presnosť a pravidelnosť spojov. V záujme zabezpečenia   dopravnej   obslužnosti   zostavuje   samosprávny   kraj   plán   dopravnej obslužnosti.   Samosprávny   kraj   alebo   obec   vychádza   pri   udeľovaní   licencií   z   plánu dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že odporca má vypracovaný plán dopravnej obslužnosti, ktorý nebol súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by navrhovateľ alebo dopravca, ktorému bola udelená licencia – S. Z., a. s. nechcel vykonávať v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke. Z ničoho nevyplýva, že by zabezpečenie dopravnej obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo pre dopravcu, ktorému bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S. Z., a. s. zmluvy o výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s dopravcami na predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom sa vlastne bráni vytvoreniu konkurenčného prostredia a nevytvára sa tlak na dopravcov na zníženie nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných služieb občanov by nemalo byť paušálne a k ich uzatváraniu by sa malo pristupovať len v nevyhnutých prípadoch.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 sa odvolal účastník konania S. Z., a. s.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „Tento vedľajší účastník však právo odvolania nemal, pretože rozhodnutie sa nedotýkalo, ani okrajovo, žiadnych jeho práva ani povinností, ani v konaní o jeho právach či povinnostiach súd nekonal. Jeho práva zrušujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici ani nemohli byť nijak dotknuté, ani okrajovo žiadne jeho práva neboli riešené.“.

Najvyšší súd konajúc o odvolaní účastníka konania S. Z., a. s., rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nezákonný, pretože „Najvyšší   súd   takto   konal   a   rozhodol   v   neprospech   sťažovateľa   na   základe odvolania osoby, ktorá právo podať odvolanie nemala. Odporca v konaní – BBSK – proti Rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica odvolanie nepodal.

Bolo takto porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je rozhodovanie súdov len o opravných prostriedkoch podaných oprávnenou osobou. Tvrdíme a jasne zdôvodňujeme, že S. Z., a. s. nebol rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici nijak dotknutý, nešlo ani o konečné rozhodnutie, jeho práv ani povinností sa rozhodnutie nedotýkalo.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   takto   mal   odvolanie   odmietnuť   ako   podané neoprávnenou osobou.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že «...   týmto   nesprávnym   rozhodnutím,   vychádzajúcim z nesprávneho právneho názoru, že pri splnení zákonných podmienok nie je právny nárok na znovu udelenie dopravnej licencie, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky poskytnúť právnu ochranu právu sťažovateľa, ktoré je dané ustanovením § 7 ods. 4 Zákona č. 168/1996 Z. z. v platnom znení (pôvodne v znení do 31. 1. 2007 bolo toto právo dané ustanovením § 7 ods. 6 Zákona č. 168/1996 Z. z.). Na udelenie dopravnej licencie pritom existuje právny nárok za splnenia zákonných podmienok a opačný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nesprávny... Tento právny názor je v rozpore so znením ustanovenia § 7 ods. 4 (resp. ods. 6) posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z., podľa ktorej: „Dopravná licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.“....

Správny orgán má takto v správnom konaní možnosť len skúmať splnenie podmienok (na udelenie licencie) podľa Zákona č. 168/1996 Z. z. a ak dospeje k záveru, že tieto sú splnené, licenciu musí udeliť znova (je to zrejmé zo slovného spojenia „dopravná licencia sa udelí znova...“).

Ako   je   zrejmé   z   Rozhodnutia   Banskobystrického   samosprávneho   kraja   číslo 3889/2006/ODS zo dňa 8. 12. 2006, správny orgán v rozhodnutí konštatoval, že: „Žiadateľ splnil stanovené podmienky pre udelenie dopravnej licencie stanovené v § 39, § 7 ods. 2 písmo   a),   b),   c),   e)   Zákona   č.   168/1996   Z.   z.   o   cestnej   doprave,   v   znení   neskorších predpisov.“.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že najvyšší súd „dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol správny orgán uplatniť inštitút správneho uváženia.

Inštitút   správneho   uváženia   správny   orgán,   samozrejme,   nemohol   použiť   pre rozhodnutie o neudelení dopravnej licencie, ktorú mal zákonnú povinnosť znovu udeliť po zistení splnenia podmienok podľa Zákona č. 168/1996 Z. z.

Odvolací súd vychádzal z nesprávneho právneho názoru, že zo Zákona č. 168/1996 Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení podmienok znovu vydať dopravnú licenciu.

Tvrdíme a zdôvodňujeme naopak, že znovu udelenie licencie je konanie nárokové, kde licencia musí byť znovu udelená v prípade splnenia zákonných podmienok. Správny orgán BBSK pritom ich splnenie nespochybňoval a výslovne ich konštatoval.

Správny orgán si však úplne mimo medzí a hľadísk ustanovených zákonom vyložil údajné nesplnenie podmienky záujmu samosprávneho kraja na znovu udelenie licencie po tom, ako samosprávny kraj sám licenciu udelil inému dopravcovi – S. Z., a. s. Tým je záujem   na   vykonávaní   tejto   konkrétnej   linky   potvrdený,   pričom   záujem   na   vykonávaní vnútroštátnej dopravy nezaniká tým, že aj iný dopravca takúto dopravu vykonáva. Udelenie dopravnej   licencie   aj   inému   dopravcovi   je   dôkazom   existencie   záujmu   na   vykonávaní vnútroštátnej dopravy.

Banskobystrický samosprávny kraj si úplne nezákonne, cez ustanovenie § 7 ods. 2 písm. d) Zákona č. 168/1996 Z. z., uzurpoval neexistujúce oprávnenie definovať záujem na vykonávaní dopravy len ním určeným dopravcom.

Týmto spôsobom BBSK   hrubo   zasiahol   do   voľnej   hospodárskej   súťaže   a   priamo odňal práva sťažovateľovi na vykonávanie tejto dopravy, keď v rozpore so zákonom znova neudelil dopravnú licenciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim formálnym posúdením veci tento nezákonný stav potvrdil.“.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že „Právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivý proces   nezodpovedá   také   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   je odôvodnené len formálne a neobsahuje právne presvedčivé zdôvodnenie.“. V tejto súvislosti poukazuje na to, že najvyšší súd „odôvodnil svoj právny názor, že zo Zákona č. 168/1996 Z. z. nevyplýva povinnosť samosprávneho kraja bez priestoru na správnu úvahu pri splnení zákonných   podmienok   znovu   vydať   dopravnú   licenciu,   len   tým,   že   by   išlo   o   zásah   do právomoci správneho orgánu a správne konanie by tak bolo nadbytočným.

V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej tak absolútne absentuje právna argumentácia,   ktorá   by   presvedčivo   zdôvodňovala   jeho   rozhodnutie.   Takéto   právne nepresvedčivé a formálne odôvodnenie, aj vzhľadom na skutočnosť, že opačný právny názor zaujalo vo veci Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici, je zjavne porušením práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.“.

Za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sťažovateľka považuje neurčitý a nepreskúmateľný výrok rozsudku najvyššieho súdu, že «„Najvyšší súd Slovenskej   republiky   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 24 Sp 36/2007-48 zo dňa 19. decembra 2007 mení tak, že žalobu zamieta.“.

Nie je takto zrejmé, akú žalobu má odvolací súd na mysli, keď sťažovateľ podal proti rozhodnutiu   BBSK   Č.   786/2007/ODaK   z   26.   6.   2007   o   neudelení   dopravnej   licencie odvolanie zo dňa 19. 7. 2007, ktoré je opravným prostriedkom v zmysle § 250m ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľ vo veci zjavne nepodal žalobu.».

Podľa sťažovateľky postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   správneho orgánu   č.   786/2007/ODaK z 26.   júna 2007,   konajúc o   odvolaní účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007, sa jej „odňala možnosť konať pred súdom“. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   predovšetkým   netvrdil,   že   posúdenie   splnenia podmienok podľa Zákona č. 168/1996 Z. z. nie je vecou správneho uváženia správneho orgánu.

Krajský súd v Banskej Bystrici oprel svoje rozhodnutie o svoj právny názor, že keď sú splnené podmienky podľa Zákona č. 168/1996 Z. z., tak na udelenie dopravnej licencie existuje právny nárok (toto je v súlade s § 7 ods. 6 posledná veta Zákona č. 168/1996 Z. z. v znení do 31. 1. 2007, teraz § 7 ods. 4).

Krajský súd zrušil   rozhodnutie odporcu aj preto,   že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, bez možnosti vyjadrenia sa k takému názoru zo strany účastníkov konania, rozhodol na základe názoru, že správny orgán (podľa § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) rozhodnutie vydal na základe zákonom povolenej voľnej   úvahy   (správne   uváženie),   a   preto   má   odvolací   súd   preskúmavať   iba,   či   také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Predovšetkým zdôrazňujeme, že o také rozhodnutie správneho orgánu nešlo. Zákon výslovne v § 7 ods. 6 vymedzil, že sa licencia udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa Zákona č. 168/1996 Z. z. Takéto znenie obmedzuje skúmanie správneho orgánu len na otázky splnenia podmienok, ktoré správny orgán konštatoval ako splnené. Možnosť voľnej úvahy, či po takomto konštatovaní udeliť licenciu, v zákone neexistuje, preto nie je ani povolená, ako to vyžaduje ustanovenie § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na to, aby mohol odvolací súd uplatniť postup podľa § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto nebolo v právnom štáte ani právne predvídateľné, aby sťažovateľ začal prípadnú právnu argumentáciu sám prednášať v tomto smere.“.

Sťažovateľka v súvislosti s tým, že najvyšší súd jej neposkytol právnu ochranu na znovuudelenie   predmetnej   dopravnej   licencie   na   linke   Banská   Bystrica,   Rooseweltova nemocnica, – Zvolen a späť, namieta aj porušenie svojho základného práva podnikať „na autobusovej linke z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena a spať, ktorú sťažovateľ ako jediný dopravca zabezpečoval na základe pôvodnej dopravnej licencie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo. Základné   právo   sťažovateľa   podnikať,   garantované   článkom   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009, porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo 49/2008, zo dňa 18. 3. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v   prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľky,   že   označeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009, najmä s tým, že najvyšší súd podľa jej názoru:

-   konal   a   rozhodoval   na   základe   odvolania   osoby,   ktorá   nemala   právo   podať odvolanie. Z uvedeného dôvodu mal najvyšší súd odvolanie účastníka konania S. Z., a. s., odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou,

-   nesprávne   právne   posúdil   právnu   nárokovateľnosť   znovuudelenia   dopravnej licencie pri splnení podmienok podľa § 7 ods. 6 zákona o cestnej doprave v znení platnom do 31. januára 2007, resp. podľa § 7 ods. 4 zákona o cestnej doprave v platnom znení, -   právne   uzavrel,   že   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   na   udelenie   licencie dopravcovi mohol správny orgán uplatniť inštitút správneho uváženia,

- zmenil rozsudok krajského súdu z 19. decembra 2007 a žalobu zamietol, aj keď sťažovateľka vo veci zjavne nepodala žalobu,

-   rozhodol   na   základe   okolností   a   dôvodov,   ktoré   neboli   v   konaní   sporné, a sťažovateľka nemala možnosť sa k nim vyjadriť, čím sa jej odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu   správneho   orgánu   č.   786/2007/ODaK   z   26.   júna   2007   rozhodol   o   odvolaní účastníka konania S. Z., a. s., proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 tak, že tento rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie odporcu č.   78612007/ODaK   zo   dňa   26.   júna   2007,   ktorým   odporca   navrhovateľovi   neudelil dopravnú   licenciu   na   vykonávanie   vnútroštátnej   pravidelnej   prímestskej   autobusovej dopravy na linke č. 601414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so zastávkami podľa cestovného poriadku, ktorý je prílohou rozhodnutia.

Zároveň rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľovi priznal ich náhradu. Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel v konečnom dôsledku k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistenie   skutkového   stavu   je   nedostačujúce   na   posúdenie   veci,   a   preto   napadnuté rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 OSP v spojení s § 250j ods. 2 písm. a) a c) OSP zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu prvoradou úlohou správneho orgánu, ktorý rozhoduje o udelení licencie je, aby boli zabezpečené a uspokojené prepravné potreby obyvateľov žijúcich na území samosprávneho kraja alebo na území obce, ktoré zodpovedajú dopytu   cestujúcich   vzhľadom   na   frekvenciu,   presnosť   a   pravidelnosť   spojov.   V   záujme zabezpečenia   dopravnej   obslužnosti   zostavuje   samosprávny   kraj   plán   dopravnej obslužnosti.   Samosprávny   kraj   alebo   obec   vychádza   pri   udeľovaní   licencie   z   plánu dopravnej obslužnosti. Samosprávny kraj alebo obec pri výbere dopravcu dbá na účelné a u celospoločenského hľadiska hospodárne zabezpečenie dopravnej obslužnosti.

Podľa názoru krajského súdu, vychádzajúc z uvedeného, z obsahu administratívneho spisu   nevyplýva,   že   odporca   má   vypracovaný   plán   dopravnej   obslužnosti,   ktorý   nebol súčasťou administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by navrhovateľ alebo   dopravca,   ktorému   bola   udelená   licencia – S.   Z.,   a.   s.   nechcel   vykonávať v požadovanom rozsahu dopravnú obslužnosť na danej linke.

Ako ďalej uviedol krajský súd z ničoho nevyplýva, že by zabezpečenie dopravnej obslužnosti bolo ekonomicky nevýhodné pre navrhovateľa, alebo pre dopravcu, ktorému bola udelená licencia, navrhovateľ ani nežiadal uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom záujme a napriek tomu správny orgán uzatvoril s iným dopravcom S. Z., a. s. zmluvy o výkone vo verejnom záujme, hoci nebola preukázaná potreba uzatvárať s dopravcami na predmetnú linku zmluvu o výkone vo verejnom záujme. Takýmto postupom sa vlastne bráni vytvoreniu   konkurenčného   prostredia   a   nevytvára   sa   tlak   na   dopravcov   na   zníženie nákladov a na zníženie cestovného. Uzatváranie zmlúv pri zabezpečení dopravných služieb občanov   by   nemalo   byť   paušálne,   a   k   ich   uzatváraniu   by   sa   malo   pristupovať   len v nevyhnutných prípadoch.“

Najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) [(§ 244 ods. 1, § 247 ods. 1, § 249 ods. 2, § 250i   ods.   1   a 3   a   §   250l   ods.   2),   zákona   č.   416/2001   Z.   z.   o   prechode   niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce v platnom znení (§ 3 písm. c/ bod 1.), zákona č. 302/2001 Z. z. o samosprávnych krajoch v platnom znení (§ 6 ods. 1 a § 22 ods. 2)], ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci) vykonal.

Po podrobnom oboznámení s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním,   pričom   dospel   k   záveru,   že „Správny   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či   vykonané   dôkazy,   z   ktorých   správny   orgán   vychádza,   nie   sú   pochybné,   najmä   kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia   a   postupu   správneho   orgánu   posudzuje,   či   správny   orgán   aplikoval   na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Podľa   §   250i   ods.   3   OSP   pri   preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa   ustanovení   tejto   hlavy sa   postupuje v prípadoch,   v   ktorých zákon zveruje súdom   rozhodovanie   o   opravných   prostriedkoch   proti   neprávoplatným   rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l ods. 1 OSP).

Podľa   §   250l   ods.   2   OSP   pokiaľ   nie   je   ustanovené   inak,   použije   sa   primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 3 písm. c) bod 1. zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na   obce v   platnom znení,   na samosprávne   kraje prechádzajú pôsobnosti na úseku cestnej dopravy – udeľovanie a odnímanie dopravných licencií na vnútroštátnu pravidelnú autobusovú dopravu.

V   danom   prípade   správny   orgán   rozhodoval   v   rámci   preneseného   výkonu samosprávy (§ 6 ods. 1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samosprávnych krajoch v platnom znení), a preto o odvolaní navrhovateľa správne rozhodoval v prvom stupni krajský súd v zmysle § 302/2001 Z. z, podľa ktorého proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde (§ 22 ods. 2 zákona č. 302/2001 Z. z.) Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   prvostupňový   súd   pri   rozhodovaní   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   nepostupoval   v   súlade   s   citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú správne súdnictvo. Ako   vyplynulo   z   obsahu   administratívneho   spisu   ako   i   výsledkov   doterajšieho priebehu   konania   predmetom   súdneho   preskúmania   bolo   rozhodnutie   žalovaného správneho orgánu zo dňa 26. júna 2007, číslo: 786/2007/ODaK, ktorým Banskobystrický samosprávny kraj so sídlom v Banskej Bystrici neudelil dopravcovi S., a. s. B. dopravnú licenciu na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke číslo 601 414 z Banskej Bystrice, Rooseweltova nemocnica do Zvolena so zastávkami podľa cestovného poriadku.

Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že navrhovateľ predloži1 na správny orgán dňa   17.   augusta   2006   návrh   na   začatie   konania   o   udelenie   dopravnej   licencie   na vykonávanie vnútroštátnej prímestskej autobusovej dopravy.

Správny   orgán   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviedol,   že   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z platnej právnej úpravy, ktorá mu dáva možnosť, a nie povinnosť žiadateľovi v každom prípade podaného návrhu vyhovieť.

V   odvo1acom   konaní   boli   medzi   účastníkmi   konania   sporné   tie   isté   otázky   ako v prvostupňovom   preskúmavacom   konaní.   Spornou   bola   jednoznačne   otázka   spojená s udelením dopravnej licencie, a to v tom smere, či na jej udelenie existuje právny nárok alebo nie.

Podľa § 37 ods.   1 zákona č.   168/1996 Z.   z.   na konanie podľa   tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 168/1996 Z. z. (v znení platnom do 1. februára 2007) dopravná licencia sa udeľuje vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave na osem rokov,   v   medzinárodnej   pravidelnej   autobusovej   doprave   na   päť   rokov,   ak   žiadateľ nepožiada o kratší čas. Platnosť dopravnej licencie zaniká uplynutím tohto času. Dopravná licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona.

Podľa   §   245   ods.   2 OSP   pri   rozhodnutí,   ktoré   správny orgán   vydal na základe zákonom   povolenej   voľnej   úvahy   (správne   uváženie),   preskúmava   súd   iba,   či   také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho uváženia.

Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle.

Odvolací súd sa zaoberal len posúdením, či správny orgán pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi mohol uplatniť inštitút správneho uváženia. Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správneho orgánu dospel k záveru, že odporca pri rozhodovaní, pokiaľ navrhovateľovi dopravnú licenciu neudelil s odôvodnením, ako bolo uvedené, že na jej udelenie neexistuje právny nárok, vychádzal z nesprávneho právneho názoru.

Podľa odvolacieho súdu zo žiadneho ustanovenia zákona č. 168/1996 Z. z. v znení platnom   do   1.   februára   2007   nevyplýva   len   povinnosť   obce   pri   splnení   zákonných podmienok vydať dopravnú licenciu bez priestoru na správnu úvahu. To by bol zásah do právomoci   správneho   orgánu   a   správne   konanie   by   tak   bolo   nadbytočné.   Navrhovateľ napadnutým rozhodnutím nebol ukrátený na svojich právach.

V danom prípade správny orgán vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci a na vec aplikoval správny právny predpis. Taktiež napadnuté rozhodnutie je zrozumiteľné a náležite zdôvodnené a to osobitne na aplikovaný inštitút správneho uváženia a je logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení.

Pokiaľ správny orgán v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval ustanovenie § 14a zákona č. 168/1996 Z. z., ktoré v čase podania žiadosti, a teda podľa stavu, podľa ktorého mal správny orgán rozhodovať, uvedený zákon ešte neobsahoval, nejedná sa o takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Krajský   súd   dospel   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   k   nesprávnemu   právnemu názoru, že otázka posúdenia splnenia podmienok pre udelenie licencie nie je vecou voľnej úvahy   správneho   orgánu   a   rozhodol,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného správneho orgánu došlo k porušeniu zákona a chránených záujmov navrhovateľa. Tento názor považoval odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za nesprávny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.“.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy OSP) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie odvolania sťažovateľky proti rozhodnutiu správneho orgánu (a o ktorých v prvom stupni   rozhodoval   krajský   súd),   nerozhodol   svojvoľne   a   arbitrárne,   odôvodnenie najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou uvedených základných práv a slobôd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, ktoré boli v rozsahu odvolacích námietok účastníka konania S. Z., a. s., predmetom preskúmania v odvolacom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní, ako   aj   právne   posúdil   sťažovateľkine   námietky   (týkajúce   sa   ňou   tvrdeného   zákonného nároku   na   znovuudelenie   dopravnej   licencie,   ak   sú   splnené   podmienky   podľa   zákona o cestnej doprave). Najvyšší súd pritom podrobne odôvodnil, ktoré otázky oproti krajskému súdu odlišne právne posudzoval (otázka spojená s udelením dopravnej licencie, a to v tom smere,   či   na   jej   udelenie   existuje   právny   nárok,   alebo   nie,   otázka   uplatnenia   inštitútu správneho uváženia pri posudzovaní splnenia podmienok na udelenie licencie dopravcovi).

Ústavný súd preto konštatuje, že odvolací súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal   námietkami   sťažovateľky,   ktorých   posúdenie   bolo   relevantné   na   rozhodnutie o veci   a   závery   rozsudku   sú   dostatočne   odôvodnené.   Výklad   príslušných   zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie odvolaním namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo v právomoci najvyššieho súdu. Jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú aj   primerane   odôvodnené,   a   preto   týmto   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Ústavný súd uznáva, že právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasne však konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľky,   že   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu podala osoba, ktorá „právo podať odvolanie nemala“ (účastník konania S. Z., a. s.), ústavný súd konštatuje, že v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku v konaní, v ktorom sa rozhoduje o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, sú podľa § 250m ods. 3 OSP účastníkmi konania tí, ktorí nimi sú (boli) v konaní pred správnym orgánom, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.

Z obsahu rozhodnutia správneho orgánu č. 786/2007/ODaK z 26. júna 2007 ústavný súd zistil, že účastníkom konania pred správnym orgánom o udelenie dopravnej licencie na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej prímestskej autobusovej dopravy na linke č. 601 414 začatého na návrh sťažovateľky okrem nej ako žiadateľa je v súlade s § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov aj S. Z., a. s.

Z predmetného rozhodnutia správneho orgánu, ako aj z rozsudku krajského súdu sp. zn.   24   Sp   36/2007   z   19.   decembra   2007   ústavný   súd   zistil,   že   túto   skutočnosť sťažovateľka nenapadla ani v samotnom správnom konaní, ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho   orgánu   (dokonca   tvrdila,   že   sama   mala   byť   účastníkom   správneho   konania, v ktorom sa rozhodovalo o žiadosti o udelenie licencie pre S. Z., a. s.). Krajský súd z tohto dôvodu v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu nemal právny dôvod zaoberať sa touto námietkou sťažovateľky a v súlade s § 250m ods. 3 OSP konal za účasti S. Z., a. s., ako účastníka konania (nie vedľajšieho účastníka, ako tvrdí sťažovateľka). V súlade s § 18 OSP účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Oprávnenie S. Z., a. s., ako účastníka predmetného konania podať odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 19. decembra 2007 vyplynulo z § 201 OSP. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi namietaným postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu o odvolaní účastníka konania S. Z., a.   s.,   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   24   Sp   36/2007   z 19.   decembra   2007   a sťažovateľkou uplatnenou námietkou.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj svojím postupom, keď „rozhodol na základe okolností a dôvodov, ktoré neboli v konaní sporné a navrhovateľ nemal možnosť sa k nim vyjadriť“, a tvrdí, že „sťažovateľovi sa postupom odňala možnosť konať pred súdom“.

Vzhľadom   na   už   uvedený   účel   konania   v   správnom   súdnictve   podľa   V.   časti Občianskeho súdneho poriadku, podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní „zákonnosti“ rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave (tretia hlava – Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov, pozn.) nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa zistenia ústavného súdu z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 49/2008 z 18. marca 2009 vyplýva, že najvyšší súd prerokoval predmetnú vec v zmysle § 250ja ods. 2 prvej vety OSP bez nariadenia pojednávania, avšak súčasne v súlade s § 156 ods. 1 OSP   pre   účely   vyhlásenia   rozsudku,   ktorý   sa   musí   vyhlasovať   vždy   verejne,   nariadil pojednávanie na 18. marec 2009. Vzhľadom na to, že na pojednávaní 18. marca 2009 sa nevykonávalo   dokazovanie,   nemohlo   byť   podľa   názoru   ústavného   súdu   porušené   ani základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu, keď štátne orgány (v danom prípade najvyšší súd) konajú v súlade s platným a účinným právnym predpisom, nemôže týmto ich postupom dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 197/07).

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky   o   porušení   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   výrokom   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   zmenil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 24 Sp 36/2007 z 19. decembra 2007 tak, že žalobu zamietol, pričom sťažovateľka „zjavne nepodala žalobu“, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach prípadu je nesporné, že krajský súd preskúmal označené rozhodnutie a postup správneho orgánu v zmysle § 244 a nasl. OSP napadnuté opravným prostriedkom – odvolaním sťažovateľky, teda nie žalobou.

Treba však uviesť, že podľa § 250m ods. 1 OSP konanie podľa tretej hlavy V. časti Občianskeho   súdneho   poriadku   začína   na   návrh,   ktorým   je   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiu správneho orgánu. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd potom, ako dospel k právnemu záveru o potrebe zmeniť rozsudok krajského súdu, nemal zamietnuť   žalobu,   ktorú   sťažovateľka   v   skutočnosti   nepodala,   ale   mal   rozhodnúť o opravnom   prostriedku   (odvolaní   z   19.   júla   2007   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu z 26. júna 2007).

Ústavný súd v súvislosti s predmetnou námietkou sťažovateľky však konštatuje, že toto   pochybenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nemôže   zakladať   porušenie ústavnosti   (v   danom   prípade   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   keďže   ide o formálne pochybenie, ktoré nemalo vplyv na vecnú správnosť predmetného rozhodnutia. Takýmto výrokom najvyšší súd ako odvolací správny súd podľa názoru ústavného súdu nemohol porušiť právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. V nadväznosti na tento záver ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neodpostatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl.   35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k   tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozsudok krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o   jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú,   a   preto   ju   z   tohto   dôvodu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010