znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho uznesením z 15. septembra 2005 a postupom Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05 a jeho uznesením z 27. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   D.   B. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaniami doručenými ústavnému   súdu   25. januára 2007   a   18. apríla 2007,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2,   čl. 47   ods. 2   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho uznesením z 15. septembra 2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05 a jeho uznesením z 27. februára 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   je   účastníkom   súdneho   konania o zaplatenie 24 177 Sk s prísl. vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 101/04 (pôvodne vedeného   pod   sp. zn.   32 Ro 3477/02   a   sp. zn.   40 Ro 4902/02)   v postavení   žalovaného. Podľa názoru sťažovateľa zákonná sudkyňa koná protizákonným a protiústavným spôsobom a v rozpore   s medzinárodnými   dohovormi.   Predmetné   konanie   malo   byť   podľa   neho „dávno zastavené“, lebo žaloba bola podaná po premlčacej lehote, keďže poistná udalosť sa stala   2. novembra 2000   a žaloba   bola   podaná   15. novembra 2002.   V tomto   konaní sťažovateľ žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Zákonná sudkyňa nevyhovela jeho žiadosti a uznesením sp. zn. 16 C 101/04 z 15. septembra 2005 mu nepriznala oslobodenie od súdnych   poplatkov,   čo   potvrdil   aj   krajský   súd   v uznesení   sp. zn.   8 Co 392/05 z 27. februára   2006.   Sťažovateľ   preto   19.   mája   2006   podal   dovolanie,   ktoré   však   bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 49/2007 zo 14. marca 2007 zastavené,   pretože   nebol   zastúpený   advokátom   a jeho   žiadosti   o ustanovenie   advokáta v dovolacom konaní prvostupňový súd nevyhovel.

Sťažovateľ okrem iného poukazuje aj na to, že zákonná sudkyňa v predmetnej veci rozhodovala o jeho oslobodení od súdnych poplatkov v inom konaní vedenom okresným súdom a jeho žiadosti vyhovela, pritom jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery boli totožné.

Podľa sťažovateľa boli postupom okresného súdu a krajského súdu porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava porušujú základné práva MUDr.   D.   B.   podľa   čl. 46   ods. 1   a   ods. 2,   podľa   čl. 47   ods. 2,   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 medzinárodného dohovoru.

II.B. Okresný   súd   Bratislava   II   a   Krajský   súd   Bratislava   sú   povinní   zaplatiť MUDr. D. B. každý sumu vo výške 50.000,- Sk do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu. II.C. Sudkyňa JUDr. A. S. je povinná zaplatiť MUDr. D. B. satisfakciu vo výške desaťnásobku sumy (ktorú požadovala K.) 24.177,- Sk plus úroky z omeškania vo výške 17.6 %   odo   dňa   12. 05. 2001   do zaplatenia,   všetko   do   15   dní   od doručenia   Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

II.D. Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   advokátovi, sťažovateľovi a Ústavnému súdu do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II.E. Ústavný súd Slovenskej republiky zastavuje konanie 16 C/101/04 na Okr. súde BA II!“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nečinnosťou, ako aj podľa neho nesprávnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 101/2004 a jeho uznesením z 15. septembra 2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 392/05 a jeho uznesením z 27. februára 2006.

Ústavný súd zistil, že tak sťažnosť sťažovateľa z 27. decembra 2006, ako aj jeho doplnené podania z 22. januára 2007 a zo 14. apríla 2007 obsahujú hrubo urážlivé výroky, dehonestujúce   a neopodstatnené   obvinenia   adresované   nielen   voči   viacerým   sudcom pôsobiacim   na   okresnom   súde („plevelná   sudkyňa“, „výkon   tejto   sudkyne   skutočne pripomína hrátky rozmaznaného mafiánskeho decka“), ktorý je druhým účastníkom tohto konania   (t. j.   odporcom   v tejto   veci),   ale   i voči sudcom   ústavného   súdu [„napokon sa do cesty postavil aj Ústavný súd osobou JUDr. (...), ktorý miluje výtržnosti sudkyne (...) a má z jej výčinov úprimnú radosť“, „mafiánske vyčínanie sudcov“]. Predmetné výroky a vyjadrenia sťažovateľa okrem iného neprimeraným spôsobom obviňujú sudcov ústavného súdu   z nespravodlivého   rozhodovania   vo   vzťahu   k poškodeným,   naznačujú   zaujatosť sudcov ústavného súdu pri ich rozhodovaní v prospech sudcov všeobecných súdov a pod.

Ústavný súd vo vzťahu k predmetnému správaniu účastníka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už vyslovil, že „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých   faktoch,   a rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk“ (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v jeho podaniach prekročil hranicu únosnej kritiky a hrubo urážal nielen druhého účastníka konania   (resp.   sudcov   tohto   súdu),   ale   i samotný   ústavný   súd,   resp.   jeho   sudcov, a to v rozpore   s   princípom   zachovávania   úcty   k   právam   iných,   ktorý   má   byť   v rámci občianskoprávneho   konania   v súlade   s   § 1   a   § 2   Občianskeho   súdneho   poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi konania, a z ktorého vyplýva i požiadavka, aby účastníci konania   rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov konania,   ale   i samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných, ako i verbálnych prejavoch.

Správanie   sťažovateľa,   ktorého   cieľom   je   uškodiť   reputácii   druhého   účastníka konania, ako i samotného rozhodujúceho súdu, je teda podľa názoru ústavného súdu možné označiť za zneužitie práva na podanie sťažnosti a je v rozpore s účelom takéhoto práva.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a z tohto dôvodu bolo už ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   jeho   žiadosti   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

Na záver možno preto uviesť, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania podaného ústavnému súdu   je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní, na čo už bol sťažovateľ rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 52/06 zo 14. februára 2006 upozornený, avšak napriek tomu vo svojom podaní tieto výroky opätovne použil.

V prípade hrubo neslušného alebo urážlivého obsahu takéhoto návrhu môže byť tento odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy   ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2007