znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   7. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   B., CSc.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. H., B., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. b) a c), ods. 3 a 4, čl.   6   ods.   1   a 3 písm.   d),   čl.   8,   čl.   13   a   čl.   17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uzneseniami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach vedených pod sp. zn. Ntv II 100/03 a sp. zn. 2 To 74/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. B., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. októbra 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   B.,   CSc.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1 písm. b) a c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 8, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. Ntv II 100/03 a sp. zn. 2 To 74/03.

Na základe výziev ústavného súdu z 13. novembra 2003, 15. januára a 9. februára 2004   sťažovateľ   doplnil   sťažnosť   z   24. októbra 2003   podaniami doručenými   ústavnému súdu 2. decembra 2003, 4. februára a 26. februára 2004.

K porušeniu označených práv malo podľa obsahu sťažnosti a jej doplnenia okrem iného   dôjsť   tým,   že   sťažovateľ   bol   protiprávne   vo   väzbe   od   11. októbra 2001 do 20. januára 2004.   Sťažovateľ   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   že   porušovateľom   ním označených   práv   je   najvyšší   súd,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   Ntv   II   100/03 zo 17. septembra 2003 rozhodol na návrh Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 18/02 o predĺžení väzby do 30. júna 2004, a uznesením sp. zn. 2 To 74/03 z 23. septembra 2003 rozhodol o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby. Uviedol, že najvyšší súd sťažovateľovi predĺžil väzbu v rozpore s § 71 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiadal ústavný súd o poskytnutie pomoci pri jeho snahe „... o prepustenie z väzby   na   slobodu,   už aj z toho dôvodu,   že   vo väzbe nemám možnosť brániť seba a svoju rodinu a vo väzbe boli vykonané viaceré pokusy o likvidáciu mojej osoby, (...) aby moja vec bola spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom, (...) o umožnenie rovnoprávneho dokazovania pred trestným senátom“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby:

„1. určil, že väzba sťažovateľa, nebola v súlade s § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku SR, a predĺženie väzby do 30. 6. 2004 nebola v súlade s § 71 ods. 2 Trestného poriadku SR, a preto väzba sťažovateľa bola protiprávna a nedôvodná.

2. určil,   že   výzva   zaslaná   sťažovateľovi   zo   dňa   23. 8. 2001   Krajským   úradom vyšetrovania PZ v Bratislave č. KÚV-132/OVEK 2000 na dobrovoľné vydanie 3 ks zmeniek akceptovaných   Západoslovenskými   vodárňami   a   kanalizáciami   vystavených   Brno- Trust, a. s. v celkovej hodnote 400 mil. Sk, nebola v súlade s § 78 a § 158 ods. 4 Trestného poriadku SR, a preto bola protiprávna.

3. určil,   že   sťažovateľovi   patrí   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho   práva   podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru uzneseniami najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. Ntv II 100/03 zo 17. septembra 2003 a pod sp. zn. 2 To 74/03 z 23. septembra 2003.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02) a tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane, a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v tomto prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označili sťažovatelia,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že sťažovateľ porušenie označených práv vidí   v   nezákonnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. Ntv   II   100/03   zo 17. septembra 2003, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 30. júna 2004, pretože ako uviedol „zmenky   bolo   možné   uplatniť   na   súde   len   v   lehote   do   11. februára 2004“ a tiež   v tom, že zamietnutie   jeho   sťažnosti   proti   neprepusteniu   z   väzby   na   slobodu   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 74/03 z 23. septembra 2003 bolo protizákonné a v rozpore s § 71 ods. 2 Trestného poriadku.

Väzba podľa sťažovateľa bola nástrojom na vynútenie vydania zmeniek, ktoré patrili obchodnej spoločnosti, ktorej bol jediným spoločníkom. Zmenky nepatrili sťažovateľovi ako fyzickej osobe, ale obchodnej spoločnosti Brno - trust, a. s. Napriek tomu sťažovateľ bol   23. augusta 2001   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   vyzvaný   na   vydanie   zmeniek bez konkrétneho uvedenia a špecifikácie.

V súvislosti   s rozhodovaním   všeobecných   súdov   o väzbe ústavný súd   už viackrát uviedol, že porušenie týchto práv sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba   z dôvodov   a na čas ustanovený   zákonom   a na základe rozhodnutia súdu, pričom ak niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad, obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností (II. ÚS 76/02).

Ústavný súd preto preskúmava len dôvody a spôsob obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo   aj   skutkovými   okolnosťami,   o   väzbe   rozhodol   súd,   obvinený   bol   vzatý do väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu   vyjadrenú   v   §   67   ods.   1 písm. a)   až   c)   Trestného   poriadku   alebo   okolnosti   uvedené   v ods.   2   tohto ustanovenia a či osoba   bola   vzatá   a držaná   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o predĺžení   väzby.   Ústavný   súd   tiež v súlade   so   základným   princípom,   že   väzba   má   trvať   len   nevyhnutnú   dobu,   hodnotil, či ju najvyšší   súd   rozhodujúci   o   jej   predĺžení   predĺžil   na   dobu,   aká   sa   javí   v dobe rozhodovania ako nevyhnutná.

Z uvedených dôvodov ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv II 100/03, z ktorého vyplynulo, že najvyšší súd potvrdil pretrvávajúcu existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa, pričom uviedol, že:

„Návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   obžalovaného   Ing.   F.   B.   bol podaný v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 3 a 4 Tr. por., podľa ktorých v konaní pred súdom podáva návrh na predĺženie lehoty trvania väzby podľa odseku 2 § 71 Tr. por. predseda senátu a   návrh je   potrebné doručiť   najvyššiemu   súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty (s pripojením celého dosiaľ získaného spisového materiálu, ako prikazuje ustanovenie § 71 ods. 9 Tr. por.).

Zároveň najvyšší súd zistil, že sú v danom prípade splnené aj materiálne podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby uvedené v § 71 ods. 2 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd, a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. V predmetnej trestnej veci bolo dôvodom na vzatie obvineného Ing. F. B. do väzby nevydanie zmeniek, ktoré mal mať obvinený vo svojej držbe a ktoré mali byť predmetom použitým   na   spáchanie   žalovaného   trestného   činu   a z toho   prameniaca   obava, že by obvinený mohol pokračovať v trestnej činnosti, resp. dokončiť trestný čin, o ktorý sa mal pokúsiť.

Na tejto obave sa nič nezmenilo ani potom, keď sa objavili v obchodno-právnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave zmenky vydávané za pravé, teda tie, ktoré mali byť predmetom   skutku   uvedeného   v obžalobe   a boli   zaistené   na   účely   trestného   konania. Vzhľadom na to, že po vykonaní časti dokazovania v predmetnej trestnej veci vznikli vážne pochybnosti   o pravosti   zmeniek   zaistených   na   účely   trestného   konania,   obava, že pri existencii pravých zmeniek, ktoré by mohol mať k dispozícii obžalovaný Ing. F. B., by mohol pokračovať v trestnej činnosti, ak by bol prepustený na slobodu, sa ešte viac umocnila.

Na tomto dôvode väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., sa nič nemení ani v súčasnom   štádiu   konania,   keď   2. júla 2003   obhajca   obžalovaného   Ing.   F.   B.   vydal krajskému   súdu   zmenky,   ktoré   mu   odovzdal   vo   väzbe   obžalovaný   a o ktorých   tvrdí, že sú pravé.“

Ústavný   súd   ďalej   preskúmal aj uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   74/03 z 23. septembra 2003, ktorým najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. augusta 2003 sp. zn. 1 T 18/02 o prepustenie z väzby na slobodu. Z obsahu predmetného uznesenia vyplýva, že:

„Najvyšší súd preskúmal podľa § 147 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   a zistil,   že   sťažnosť   obžalovaného Ing. F. B. nie je dôvodná.

Preskúmaním   veci   dospel   k záveru,   že   dôvod   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c) Tr. por. nebol v prerokúvanej trestnej veci nástrojom na vynútenie vydania veci dôležitej pre trestné konanie - zmeniek. Väzba je zaisťovací úkon, a neslúži na vynútenie povinnosti na vydanie veci podľa § 78 ods. 1 Tr. por. Na to je iba hrozba a ukladanie poriadkovej pokuty podľa § 66 Tr. por., resp. inštitút odňatia veci podľa § 79 Tr. por.

Tvrdenie   obžalovaného   Ing.   F.   B.   obsiahnuté   v   sťažnosti,   že   vyšetrovateľ nepostupoval v súlade so zákonom, keď vydanie zmeniek žiadal 23. augusta 2001, čiže pred vznesením   obvinenia   12. septembra 2001   je   poukázaním   na eventuálnu   chybu pri zabezpečovaní   dôkazu.   S   touto   námietkou,   ktorá   ale   nemá   bezprostredný   vplyv na zákonnosť rozhodnutia o vzatí obžalovaného do väzby a na jej ďalšie trvanie sa musí vysporiadať procesný súd v rámci hodnotenia dôkazov na hlavnom pojednávaní.

Napriek   tomu,   že   obžalovaný   prostredníctvom   svojho   obhajcu   vydal   súdu   ďalšie tri zmenky   o   ktorých   tvrdí,   že   v   tomto   prípade   ide   už   o   pravé   zmenky,   na   existencii väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa nič nezmenilo, lebo až ďalším dokazovaním,   ktoré   bolo   nariadené   krajským   súdom,   bude   možné   spomenutú   okolnosť spoľahlivo objasniť.

Za   súčasného   stavu   existuje,   v napadnutom   uznesení   konkretizovaná   obava z možného   nakladania   so   zmenkami   v prípade   prepustenia   obžalovaného   z väzby na slobodu,   najmä,   keď   nie   sú   známe   výsledky   nariadenej   expertízy,   zameranej na preverenie pravosti zmeniek.“

Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   v priebehu   konania   na   ústavnom   súde   bol   sťažovateľ z väzby prepustený na slobodu (20. januára 2004).

Ústavný   súd   podobne   ako   v prípadoch   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených   práv   sťažovateľov   všeobecným súdom   skúmal to,   či   uznesenia   označeného súdneho orgánu sp. zn. Ntv II 100/03 a sp. zn. 2 To 74/03 (v tomto prípade najvyššieho súdu) neboli svojvoľné alebo arbitrárne a či nezakladajú možnosť porušenia sťažovateľom označených   práv.   Z napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   aké   skutočnosti najvyšší   súd   uznal   za   základ   svojich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   najvyššieho   súdu, ktorými   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľovi   alebo   zamietol   jeho   sťažnosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv   II   100/03   zo   17. septembra 2003   a   sp.   zn.   2   To   74/03 z 23. septembra 2003   sú   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver o ich neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v   konečnom   dôsledku   o   porušení   práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. b) a c), ods. 3 a 4 dohovoru a práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Tieto články obsahujú základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavou vymedzených oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutkové okolnosti, ktoré   by   pripustili   záver   o porušení   ústavnoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu týchto základných práv väzobnými súdmi. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 5 ods. 1 písm. b) a c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru a postupom najvyššieho súdu v označených konaniach. Navyše podľa názoru ústavného súdu, ktorý vychádzal pri svojom rozhodovaní zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 83/03), väzobným konaním nemôže dôjsť k porušeniu   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   d)   dohovoru,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd sa zaoberal aj tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ žiadal ústavný súd,   aby   určil,   že   výzva   zaslaná   sťažovateľovi   z   23. augusta 2001   Krajským   úradom vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave na dobrovoľné vydanie troch zmeniek nebola v súlade s § 78 a § 158 ods. 4 Trestného poriadku a teda bola protiprávna.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie lehoty odpustiť ( § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že o výzve sa sťažovateľ dozvedel v auguste 2001.

Ústavný súd konštatuje, že od 23. augusta 2001, keď sťažovateľovi bola zaslaná predmetná výzva, do dňa podania jeho sťažnosti, ktorou žiadal ústavný súd, aby vyslovil, že   je   protiprávna,   t.   j.   26. februára 2004   uplynula   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa   o porušení   označených   základných   práv   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú oneskorene.

3. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie jeho práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 8, čl. 13 a čl. 17 dohovoru.

Ak ústavný súd primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde, ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a § 33 ods. 3 Trestného poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných   právach   a povinnostiach   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí   ho   aj   o tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou povinnosťou   sťažovateľa   výzvy   ústavného   súdu   a pokyny   na   opravu   alebo   doplnenie sťažnosti   v nej   obsiahnuté   rešpektovať.   V prípade   nerešpektovania   uvedenej   povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   trom   výzvam   ústavného   súdu (z 13. novembra 2003, 15. januára a 9. februára 2004)   nedoplnil   sťažnosť   tak,   aby obsahovala predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, napriek tomu, že   bol   kvalifikovane   zastúpený   advokátom   a citovanými   výzvami   bol   vyzvaný na odstránenie nedostatkov svojho podania.

V časti   namietajúcej   porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   3   dohovoru,   ktorý   zakazuje mučenie, neľudské zaobchádzanie a trestanie, ako aj ponižujúce zaobchádzanie a trestanie sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol   síce   dôvody   v čom   vidí   porušenie   čl.   3   dohovoru, ale nekonkretizoval v návrhu na začatie konania, ani v jeho petite porušovateľa týchto práv, pričom   ústavný   súd   je   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   petitom   viazaný.   Obdobne   sťažovateľ   v sťažnosti   nekonkretizoval porušovateľa   základného   práva   a neodôvodnil   namietané   porušenie   základného   práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v zmysle § 50 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.Ide o interpretačné pravidlo k ustanoveniam článkov dohovoru, z ktorého nevyplýva, (a tiež ani zo sťažnosti sťažovateľa) ako mohlo dôjsť k jeho porušeniu, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa namietaným porušením čl. 17 dohovoru a rovnako, keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími nárokmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004