znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 101/03-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   augusta   2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho vo veci sťažnosti P. P., bytom T., zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. S., M., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94, takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94 p o r u š i l základné právo P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Martine p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Martine p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Martine j e   p o v i n n ý   uhradiť P. P. trovy právneho zastúpenia v sume   13 200 Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. I. S., M., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 101/03-8   z 20.   mája   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   P.   P.,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   S., M.,   pre   namietané porušenie   základného práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili účastníci konania   -   okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr.   768/03   zo   4.   júla   2003   a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zn. A-14/94 zo 6. augusta 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Predmetom   konania   bolo   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 257/94 v právnej veci sťažovateľa proti žalovanému Slovenskej poisťovni, a. s., oblastnému závodu Zvolen, o určenie úrazu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Konanie na súde sa začalo 19. 12. 1994, k dnešnému dňu nie je ukončené. Uskutočnilo sa iba jedno pojednávanie dňa 7. marca 1995.   Bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   dvoma   znalcami,   pričom   ani   jeden   zatiaľ znalecký   posudok   nevypracoval.   Medzi   pojednávaním   dňa   7.   3.   1995   a rozhodnutím o nariadení   znaleckého   dokazovania   zo   dňa   12.   9.   1996   uplynulo   viac   než   osemnásť mesiacov,   počas   ktorých   súd   nekonal.   (...)   Ďalšie   uznesenie   o nariadení   znaleckého dokazovania vydal súd 22. 2. 1999 resp. 8. 4. 1999. Medzitým uplynula doba dvadsaťdeväť resp. tridsaťjeden mesiacov, počas ktorej súd nekonal. Od 8. 4. 1999 až do dnešného dňa súd znova nekoná, čo trvá už takmer tri roky a jedenásť mesiacov. (...) Znalec ma vyzval, aby som mu predložil prvotnú zdravotnú dokumentáciu z roku 1992. V Poliklinike v Martine ma informovali, že zdravotná dokumentácia z roku 1992 bola skartovaná. Tým je ohrozené vypracovanie znaleckého posudku a teda aj dokazovanie pred súdom.“

Dňa 11. augusta 1998 podal sťažovateľ predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predsedníčka súdu odpovedala listom z 18. augusta 1998, že sťažnosť sťažovateľa bude vybavená až po predložení spisu od znalca, u ktorého sa nachádza od 28. októbra 1996. Listom z 12. novembra 1998 túto odpoveď zopakovala. Neskôr podľa jej listu   z 22.   apríla   1999   uznala   sťažnosť   sťažovateľa   za   odôvodnenú,   zodpovednosť   za prieťahy však pripísala znalcovi.

Napriek sťažnostiam sa vo veci do podania sťažnosti ústavnému súdu nekonalo.

Z dôvodu   pretrvávajúcich   a   neodôvodnených   prieťahov   v   predmetnej   veci   na okresnom   súde   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   prikázal   okresnému   súdu pokračovať v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 257/94 bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   z tých   istých   dôvodov   žiadal,   aby mu   ústavný   súd   v súlade   s čl.   127 ods. 3 ústavy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 768/03 zo 4. júla 2003 uviedol chronologický prehľad postupu v konaní sp. zn. 8 C 257/94, na základe ktorého zaujal nasledovné stanovisko: „... konštatujem, že ústavná sťažnosť je opodstatnená, pokiaľ ide   o dobu   od   1.   1.   1997   (do   31.   12.   1996   sa   dá   reálne   uvažovať   ako   o dobe   pre vypracovanie posudku znalcom MUDr. D. podľa uznesenia z 12. 9. 1996) do 21. 2. 1999 a od 23. 3. 1999 doteraz. Hoci zo strany sudcov, ktorí vo veci konali, resp. i zo strany štátnej správy súdu, došlo viackrát k urgencii znalcov, títo nerešpektovali uznesenia súdu a nevypracovali   posudok   v primeranej,   resp.   stanovenej   lehote.   (...)   Za   týchto   okolností považujem nárok sťažovateľa na primerané finančné zadosťučinenie za oprávnený a to po výšku 30.000,- Sk, i po zohľadnení celkovej dĺžky konania a charakteru nároku.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním   zn.   A-14/94   zo 6.   augusta   2003,   v ktorom   uvádza: „S   vyjadrením   čiastočne súhlasím. Nazdávam sa, na rozdiel od okresného súdu, že aj v období od 8. februára 1995 (kedy bol zaplatený súdny poplatok), resp. od 7. marca 1995 do 31. decembra 1996 došlo k prieťahom v konaní. Súd rozhodol o potrebe znaleckého dokazovania na pojednávaní dňa 7. marca 1995, písomné uznesenie o jeho nariadení však vypracoval až 12. septembra 1996. Medzitým uplynulo viac než osemnásť mesiacov, počas ktorých súd nekonal. Takéto dlhé obdobie   nemožno,   podľa   môjho   názoru   ospravedlniť,   vzhľadom   na   to,   že   nariadenie znaleckého dokazovania je jednoduchý úkon bez potreby náročného rozhodovania.“

V citovanom   podaní   právny zástupca   žiadal o úhradu   trov   konania, ktoré   vyčíslil nasledovne: „Tri úkony právnej pomoci po 4.270,33 Sk podľa § 18 ods. 8 vyhlášky č. 591/02   Z.   z.   o odmenách   komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci   a tri paušálne náhrady po 128,11 Sk v zmysle § 19 ods. 3 citovanej vyhlášky. Po zaokrúhlení trovy konania predstavujú 13.200,- Sk.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   19.   decembra   1994   podal   okresnému   súdu   žalobu   proti   žalovanému Slovenskej poisťovni, a. s., oblastnému závodu Zvolen, o určenie úrazu.

Okresný súd výzvou z 23. januára 1995 vyzval sťažovateľa (žalobcu) na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby.

Súdny poplatok bol sťažovateľom uhradený 8. februára 1995.Okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. február 1995.Dňa 24. februára 1995 bolo na okresnom súde pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu neúčasti žalovaného odročené na 7. marec 1995.

Okresný súd 7. marca 1995 vo veci pojednával, pojednávanie odročil na neurčito s tým, že vo veci dôjde k nariadeniu znaleckého dokazovanie.

Okresný súd uznesením z 12. septembra 1996 ustanovil znalca MUDr. V. D.Na základe záznamu z 15. októbra 1996 uhradil sťažovateľ zálohu na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 28. októbra 1996 dal sudca pokyn na odoslanie spisu znalcovi.Z dôvodu   preloženia pôvodného zákonného sudcu na Krajský súd v Žiline došlo 1. júla 1997 k zmene zákonného sudcu.

Sťažovateľ listom z 2. apríla 1998 urgoval na okresnom súde urýchlené vybavenie veci.Súdny   znalec   listom   zo   7.   decembra   1998   vrátil   okresnému   súdu   spis   bez vypracovaného znaleckého posudku s návrhom, aby tento vypracoval ortopéd, eventuálne traumatológ, pretože jeho odbornosť je neurológ.

Na základe zmeny rozvrhu práce opatrením predsedu súdu z 10. februára 1999 bola vec sp. zn. 8 C 257/94 pridelená na ďalšie konanie a rozhodnutie novému predsedovi senátu okresného súdu.

Uznesením z 22. februára 1999 okresný súd ustanovil nového súdneho znalca MUDr. P. G.Proti uzneseniu podal sťažovateľ námietky doručené okresnému súdu 9. marca 1999 z dôvodu, že súdom ustanovený znalec je posudkovým lekárom žalovaného.

Na základe námietok sťažovateľa okresný súd uznesením z 8. apríla 1999 ustanovil vo veci nového znalca MUDr. J. M.

Dňa 6. mája 1999 dal sudca pokyn na odoslanie spisu znalcovi MUDr. M.Dňa 17. júna 2003 urgoval okresný súd predloženie znaleckého posudku.Dňa 25. júna 2003 vrátil znalec spis okresnému súdu bez vypracovaného znaleckého posudku a bez odôvodnenia svojho postupu.

Vo veci doposiaľ nebol vynesený rozsudok vo veci samej.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní,   v ktorom   vystupoval   ako   žalobca. Okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci právoplatne nerozhodol.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník konania, ktorý sa žalobou alebo iným návrhom na začatie konania domáha súdnej ochrany, prípadne je účastníkom v inom postavení než žalobca (navrhovateľ). Len začatím konania   pred   súdom   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   súdu neodstraňuje. Na jej odstránenie je zásadne potrebné právoplatné rozhodnutie súdu o otázke, ktorá sa stala predmetom konania, bez ohľadu na to, či pôjde o meritórne alebo len procesné skončenie veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný   súd   vykonával   procesné   úkony   bez   toho,   aby   tieto   procesné   úkony,   najmä rozhodnutia   smerovali   k právoplatnému   skončeniu   konania   pred   všeobecným   súdom. V posudzovanej veci je preto potrebné na odstránenie stavu právnej neistoty, aby všeobecné súdy v spore sťažovateľa nielen konali, ale predovšetkým právoplatne rozhodli v súlade s účelom Občianskeho súdneho poriadku vyjadreným v § 1 a nasl.

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa:a) zložitosti veci, b) správania účastníka konania,c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 257/94   sa   vedie   od   19.   decembra   1994   súdny   spor   medzi   sťažovateľom   a Slovenskou poisťovňou, a. s., oblastným závodom Zvolen, „o určenie úrazu“ z 28. júna 1992. Spor nie je právne zložitý, pretože predmet súdneho konania je upravený stabilnou právnou úpravou, ktorá   je   analyzovaná   v ustálenej   judikatúre   všeobecných   súdov. Vec   je   však   skutkovo komplikovaná,   pretože   znalci   nemajú   k dispozícii   prvotnú   zdravotnú   dokumentáciu sťažovateľa.   Táto   skutková   komplikácia   však   nebránila   súdu,   aby   pri   nariaďovaní znaleckého   dokazovania   postupoval   dôslednejšie   a vopred   so   znalcami   konzultoval objektívnu možnosť podania posudku (§ 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) tak, aby nariadenie znaleckého posudku smerovalo k jednoznačným záverom. Doterajší postup súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania považuje ústavný súd za neefektívny a bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo veci samej.

b)   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   úkony   sťažovateľa žiadnym právne významným spôsobom neprispeli k zbytočným prieťahom vo veci.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol v určitých štádiách konania nečinný, resp. ak konal,   postupoval   značne   neefektívne   a v rozpore   s účelom   jeho   postupu   v sporovom konaní. Vyplýva to z prehľadu úkonov, ktoré v spore zatiaľ vykonal. Tieto úkony doposiaľ nevytvorili reálny základ na rozhodnutie vo veci samej. Ústavný súd ďalej konštatuje, že medzi úkonmi okresného súdu uplynuli dlhé obdobia nečinnosti, ku ktorým treba počítať aj obdobia, v ktorých okresný súd ponechal vec u znalcov bez účinného úkonu na urýchlenie znaleckého úkonu.

Z týchto   dôvodov   nemožno   vôbec   zohľadniť   postoj   okresného   súdu   k sťažnosti, ktorý pripisuje v sporovom konaní vinu znalcom, ktorí však v konaní vždy postupujú podľa pokynov súdu a podkladov, ktoré musí pripraviť na znalecké dokazovanie všeobecný súd.

Ústavný súd po vyhodnotení uvedených kritérií uzavrel, že nečinnosť a neefektívne konanie okresného súdu treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto označené základné právo sťažovateľa bolo porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Preto ústavný súd uložil okresnému súdu, aby v konaní o návrhoch   sťažovateľa   konal   a rozhodol   bez   zbytočných   prieťahov   v súlade   s normami Občianskeho súdneho poriadku [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodu   pretrvávajúcich   a neodôvodnených prieťahov žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   s prihliadnutím   na odôvodnenie sťažovateľa (najmä z pohľadu tvrdenia vzniku morálnej ujmy a pretrvávajúcej právnej   neistoty)   a   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50 000   Sk.   Priznaná   suma   je adekvátna   aj tomu,   že sťažovateľ od roku 1994 čaká na rozhodnutie v jeho veci, predmetom ktorej je otázka úrazu, a postup   súdu   nenaznačuje,   že   by   sa   vo   veci   postupovalo   tak,   aby   to   u sťažovateľa vzbudzovalo   dôveru,   že   všeobecné   súdnictvo   v jeho   spore   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil náhradu   trov   konania   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   v sume 13 200 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci. Hodnotu jednotlivých úkonov právnej pomoci vyvodzoval   právny   zástupca   sťažovateľa   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej len „vyhláška č. 591/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom komerčným právnikom JUDr. I. S., M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v hodnote 13 200 Sk, a to za tri úkony právnej pomoci v roku 2003 v hodnote 4 270 Sk   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   č. 591/2002   Z. z.   Úkonmi   právnej   pomoci   boli príprava   a   prevzatie   veci, písomné   vyhotovenie   sťažnosti   a stanovisko   k   vyjadreniu okresného súdu zo 6. augusta 2003. Základom za úkony právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk.   Ústavný   súd priznal právnemu zástupcovi   sťažovateľa   trikrát   náhradu režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 ods. 3 vyhlášky č. 591/2002 Z. z.).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2003