znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/2014-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. S., zastúpenej advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej J. S., a maloletej   E.   S.,   zastúpených   kolíznym   opatrovníkom   Úradom   práce,   sociálnych   vecí a rodiny Partizánske, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S., maloletej J. S. a maloletej E. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 z 13. augusta 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S. trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr.   PaedDr.   Ivana   Pecníka,   PhD.,   MBA,   Karloveská   3154/6C,   Bratislava,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2014 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), zastúpenej advokátom JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., MBA, Karloveská 3154/6C, Bratislava, maloletej J. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a maloletej E. S. (ďalej aj „sťažovateľka v 3. rade“, spolu   aj   „maloleté   sťažovateľky“),  ...   (ďalej   spolu   len   „sťažovateľky“,   v   citáciách   aj „sťažovateľ“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 P 123/2011   a   jeho   uznesením   zo   7. novembra   2011   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie   okresného   súdu“),   postupom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 381/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd viedol pod sp. zn. 1 P 123/2011 konanie o návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu. Návrh na začatie   konania   podal   otec   maloletých   detí,   sťažovateľka   v   1.   rade   je   ich   matkou a odporkyňou   v   napadnutom   konaní   okresného   súdu.   Okresný   súd   uznesením č. k. 1 P 123/2011-669 z 15. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 15. marca 2013“) nariadil návrat sťažovateliek v 2. a 3. rade do krajiny ich obvyklého pobytu – do Francúzskej republiky, pričom zároveň sťažovateľke v 1. rade nariadil, aby sťažovateľky v 2. a 3. rade vrátila do Francúzskej republiky do troch dní od doručenia tohto uznesenia, a pre prípad, že „matka maloleté deti v súlade s výrokom I. tohto uznesenia na územie Francúzskej republiky nevráti, je otec oprávnený maloletých detí B. M. G. D. po uplynutí tejto lehoty maloletú E. S. a J. S. prevziať za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu   maloletých   detí   na   územie   Francúzskej   republiky“. Okresný   súd   označeným uznesením   tiež   rozhodol,   že   žiaden   z   účastníkov   konania   nemá   právo   na   náhradu   trov konania, a taktiež nepriznal náhradu trov konania štátu.

Sťažovateľka v 1. rade podala proti uzneseniu okresného súdu z 15. marca 2013 v zákonnej   lehote   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   11   CoP   267/2013-760 z 13. augusta 2013 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Označené   uznesenie   krajského   súdu   z   13.   augusta   2013   napadla   sťažovateľka v 1. rade dovolaním. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 381/2013 z 28. novembra 2013 jej dovolanie odmietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

V sťažnosti sa v súvislosti s výhradami voči napadnutému uzneseniu okresného súdu a   postupu,   ktorý   prechádzal   jeho   vydaniu,   okrem   iného   uvádza: «súd   sa   dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých, pričom taktiež nesprávne skonštatoval, že sťažovateľka krajinu obvyklého pobytu nespochybňovala, nakoľko sa ku krajine obvyklého pobytu maloletých nevyjadrovala z dôvodu, pretože mala za to, že je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, avšak uvádzala okolnosti, ktoré mal súd zohľadniť pri   určovaní   obvyklého   pobytu   maloletých.   Mám   za   to,   že   odôvodnenie   uznesenia prvostupňového súdu je v tomto prípade nepreskúmateľné, nakoľko v ňom absentujú úvahy súdu, na základe ktorých mal za to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých je Francúzska republika.

Prvostupňový   súd   uznesením rozhodol o návrate maloletých detí do Francúzskej republiky, avšak v konaní nebolo prihliadnuté k najlepšiemu záujmu maloletých detí. Súd pri   svojom   rozhodnutí   nevychádzal   zo   starostlivo   zisteného   skutkového   stavu,   t.   j. dostatočne nezistil a neobjasnil všetky dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých detí do Francúzskej republiky.

Prvostupňový   súd   v konaní   zamietol návrh   na   vypracovanie   znaleckého   posudku z odboru detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenia maloletých detí   od   sťažovateľky   v   prípade   ich   návratu   do   Francúzskej   republiky,   t.   j.   by   objasnil prípadnú mieru negatívneho dopadu nariadeného návratu do Francúzskej republiky na obe maloleté deti, nakoľko mám za to, že návrat maloletých detí do Francúzskej republiky môže vystaviť   maloleté   deti   vážnej   duševnej   ujme   alebo   inak   neznesiteľnej   situácie,   čo   v konečnom dôsledku nie je v ich najlepšom záujme.

... Prvostupňový súd neprihliadol na skutočnosť, že maloleté deti sa na Slovensku nachádzajú od 27. 06. 2010, t. j. vyše 1300 dní. Za toto obdobie, ako je vyššie uvedené, sa adaptovali na nové prostredie, obe maloleté deti toho času navštevujú školské zariadenie v Slovenskej republike, komunikujú v slovenskom jazyku, t. j. v spisovnej podobe štátneho jazyka, dokážu viesť dialóg, samostatne hodnotiť vlastný výkon a zvládajú zásady učiva v školskom zariadení, na základe čoho by ich návrat do Francúzskej republiky znamenal ďalšiu,   podstatnú   zmenu   výchovného   prostredia,   pretrhnutie   rodinných,   sociálnych a výchovných väzieb, čo by malo negatívny vplyv na ich ďalší vývoj.

Sťažovateľka   vytvorila   na   Slovensku   pevné   a   stabilné   výchovné   prostredie,   po príchode na Slovensko maloleté deti spolu so sťažovateľkou žijú spoločne, v domácnosti starých rodičov. Obe maloleté deti sú na Slovensku dostatočne zabezpečené i po materiálnej a finančnej stránke, sťažovateľka maloletých detí dokáže obom maloletým deťom zabezpečiť každodennú osobnú starostlivosť.

Mám za to, že návratom oboch maloletých detí do Francúzskej republiky by bolo neprípustným   spôsobom   zasiahnuté   do   základných   práv   detí   zakotvených   v   Dohovore o právach dieťaťa prijatého Valným zhromaždením Spojených národov dňa 20. 11. 1989 (ďalej len „Dohovor o právach dieťaťa“), nakoľko by bolo porušené právo detí na zdravý duševný vývoj, lásku, porozumenie, starostlivosť a právo na prednostnú ochranu a pomoc ako   aj   neprípustným   spôsobom   zasiahnuté   do   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného   života   zakotveného   v   Dohovore   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných slobôd.»

Zo sťažnosti vyplýva, že «súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP, nakoľko na vec neaplikoval čl. 13 Dohovoru v zmysle ktorého   „bez   ohľadu   na   ustanovenie   čl.   12   Dohovoru   justičný   alebo   správny   orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že:

1.   osoba,   inštitúcia   alebo   iná   právnická   osoba,   ktorá   mala   dieťa   v   osobnej starostlivosti,   v   čase   premiestnenia   alebo   zadržania   opatrovnícke   právo   skutočne nevykonáva alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

2. existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

V   nadväznosti na   vyššie uvedené   súd   na vec   taktiež neaplikoval čl.   3 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí.

Vo všetkých konaniach, ktoré sa týkajú dieťaťa, bez ohľadu na spôsob, ako môže konanie začať, sa sleduje v činnosti súdu záujem dieťaťa a to tým, že ustanovenie § 120 ods. 2 OSP zakotvuje povinnosť súdu vykonať aj ďalšie dôkazy s cieľom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci, hoci ich účastníci nenavrhli.

Prvostupňový   súd   dosiaľ   vôbec   nezistil   názor   maloletých   detí   prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí vo veci návratu do Francúzskej republiky. Poukazujem   na   to,   že   po   celú   dobu   trvania   predmetného   konania   všeobecné   súdy „komunikovali“   s úradom;   túto   skutočnosť   však,   ako je vyššie uvedené vôbec   nezistili. Z uvedeného   vyplýva,   že   súd   nezistil,   hoci   zisťovať   mal   a   mohol,   existenciu   vážneho nebezpečenstva, že návrat by maloleté deti vystavil vážnej fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Zodpovednosť   úradu   ani   súdu   nemôže   byť   nahradená   odkazom   na   vykonanie výsluchu ktorý prvostupňový súd vykonal na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj jeho závery, kde súd prvého stupňa nemohol tento dôkaz vyhodnotiť vzhľadom na jeho priebeh, reakcie detí, ich vek a rozumovú vyspelosť ako dôkaz nespochybniteľné právne významný   pre   svoje   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Tu   však   je   potrebné   poukázať   aj   na skutočnosť,   že   súdom   uvádzaný   ambivalentný   postoj   detí   k   otcovi   a   k   ich   návratu   do Francúzskej republiky nemožno bez ďalších vykonaných dôkazov hodnotiť ako následok konania sťažovateľky a jej najbližších príbuzných, nakoľko súd ani psychológ ani sociálny pracovníci ÚPSVaR Partizánske nie j sú znalcami v odbore detskej psychológie a preto posúdiť správanie sa maloletých detí ako následok postoja a správania sťažovateľky a toto vyhodnocovať   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   za   práve   významné   z   hľadiska   potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle č. 13 Dohovoru a čl. 11 ods. 4 Nariadenia Rady (ES) je možné označiť za neprípustné, ako aj za nesprávne a zmätočné. V okolnostiach danej veci preto je možné nevykonanie dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí,   ako   aj   nevykonanie   znaleckého   dokazovania   hodnotiť   ako   postup,   ktorým   bola maloletým deťom, odňatá možnosť konať pred súdom...».

V rámci sťažnostnej argumentácie sa osobitne zdôrazňuje, že „posúdenie najlepšieho záujmu detí je v konaní o návrat o to dôležitejšie, že deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky už viac ako tri a pol roka, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú viac ako 7 a 8 rokov, zžili sa s prostredím, vytvorili a udržiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do Francúzska pretrhnuté. Návrat do Francúzska spôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. Na uvedené upozorňuje aj dôvodová správa k Haagskemu dohovoru v bode 36, kde uvádza, že časový faktor je rozhodujúci a upozorňuje na psychologické problémy, ktoré môže spôsobiť návrat detí v prípade, ak je nariadený po dlhej dobe, najmä ak sa deti zžili s novým prostredím, ako je tomu aj v tomto prípade.

V   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   odvolací   súd   porušil   svojim postupom   článok   3   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   zároveň   vychádzal   z   nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii článku 13b Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťažkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do Francúzska a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺžke pobytu detí na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa článku 13b) Haagskeho dohovoru. V   takomto   prípade,   by   opatrenia   podľa   článku   11   ods.   4   Nariadenia   nemohli   byť považované za primerané.“.

Sťažovateľky ďalej vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ďalej   v sťažnosti   namietajú,   že „Odvolací   súd   sa nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   maloleté   deti   majú   nevlastného   brata...,   ktorého starostlivosť   a   výchovu   zabezpečuje   sťažovateľka   a   s   ktorým   udržiavajú   nadštandardné vzťahy a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho rovnako mohlo priviesť do neznesiteľnej situácie v zmysle Článku 13b Haagskeho dohovoru, hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý. Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli eliminovať   návrat   maloletých   detí   do   Francúzskej   republiky,   mali   byť   zisťované v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Zároveň nie je možné rozumne predpokladať,   že   sa   nevlastný   brat   vráti   s   maloletými   deťmi   do   Francúzska   vzhľadom k tomu že ide o dieťa z prvého manželstva sťažovateľky...“.

Podľa ich názoru vyjadreného v sťažnosti „nie je už naďalej možné naplniť účel Dohovoru   a navrátenie   detí   do   Francúzska   v   čase,   keď   začali   navštevovať   školské zariadenie a vytvorili si silné citové väzby k osobám, veciam a prostrediu na Slovensku... Plynutie času, ktorého dôsledkom je zžitie sa maloletých s prostredím bolo umožnené aj konaním   otca   maloletých,   ktorý   aj   napriek   tomu,   že   poznal   pobyt   detí,   podal   žiadosť o návrat   až   po   12 mesiacoch   od   ich   premiestnenia   na   Slovensko...   rozhodnutie   súdu o nariadení   návratu   je   nespravodlivé   a   v   rozpore   s   citovanými   právnymi   predpismi chrániacimi záujmy maloletých detí a v rozpore s ich najlepším záujmom. Je nepochybné, že v   tomto   prípade   zásada   rešpektovania   najlepšieho   záujmu   detí,   resp.   práva   detí   sú postavené pod práva rodičov a nie nad práva rodičov, nakoľko psychická ujma, ktorá hrozí maloletým v dôsledku ich premiestnenia do Francúzska, by bola nenapraviteľná...“.

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sa   sťažovateľky   domáhajú,   aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011- 296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013- 760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I.   zo   dňa   07.   11.   2011,   č.   k.   1   P/123/2011-296,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo. Právo   sťažovateľa   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP   267/2013-760   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávanými dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP   267/2013-760   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I. zo dňa   07.   11.   2011,   č.   k.   1   P/123/2011-296,   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP   267/2013-760   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo sťažovateľa na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07. 11. 2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013   sp.   zn.   11 CoP   267/2013-760 a   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   to,   aby   štátne   orgány   konali   iba   na   základe   ústavy,   v   jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   07.   11.   2011, č. k. 1 P/123/2011-296, postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP   267/2013-760   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   na   právo   dieťaťa   formulovať   vlastné   názory   a   byť   vypočutý v súdnom   konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo/381/2013   z   28.   novembra   2013 postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   07.   11.   2011,   č.   k.   1   P/123/2011-296 postupom Krajského súdu v Bratislave z 13. augusta 2013 sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   381/2013   zo   dňa 28. novembra 2013 porušené bolo.

Uznesenie Okresného sudu Bratislava I sp. zn. 1 P 123/2011-296 zo dňa 07. 11. 2011 ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 P 123/2011-669 zo dňa 15. 03. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013-760 zo dňa 13. augusta   2013   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo 381/2013 zo dňa 28. novembra 2013, sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie. Okresnému   súdu   Bratislava   I.   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 P 123/2011 konal bez zbytočných prieťahov.“

Sťažovateľky sa domáhajú aj úhrady trov konania.

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   100/2014-32   z 19.   februára   2014   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateliek v časti, ktorou namietajú porušenie svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013, prijal na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 P 123/2011 z 15. marca 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 267/2013 z 13. augusta 2013 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ústavný súd zároveň maloletej J. S. a maloletej E. S. ustanovil v tomto konaní za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr 3128/14 z 13. marca 2014, v ktorom poukázal na stanovisko predsedníčky príslušného senátu 11 CoP JUDr. B. G.; v tomto stanovisku sa okrem iného uvádza, že „súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí   uviedol rozhodujúci skutkový   stav,   primeraným   spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval   prijaté   právne   závery,   ktoré   primerane   vysvetlil.   Osobitne   vysvetlil   dôvody nevykonania   ďalšieho   dokazovania   svedkom   -   maloletým   synom   K.,   ako   aj   znaleckého dokazovanie na zistenie názoru maloletých detí. Odvolací súd pri stotožnení sa so závermi súdu prvého stupňa využil možnosť danú mu ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. podrobnejšie nezdôvodňovať   svoje   rozhodnutie   a   odkázať   na   dôvody   obsiahnuté   v prvostupňovom rozhodnutí. V súlade s citovaným procesným ustanovením, na zdôraznenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, vo svojom rozhodnutí uviedol ďalšie dôvody a zároveň sa   podrobne   vyporiadal   s   odvolacími   námietkami,   ktorými   je   odôvodňovaná   i   prijatá ústavná sťažnosť.“.

Predseda krajského súdu ústavnému súdu v označenom prípise zároveň oznámil, že sa stotožňuje s vyjadrením predsedníčky senátu 11 CoP a netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Dňa   27.   februára   2014   vyzval   ústavný   súd   kolízneho   opatrovníka   sťažovateliek v 2. a 3.   rade,   aby   sa   vyjadril,   či   súhlasí   so   sťažnosťou   sťažovateliek,   ako   aj   s v nej uvedenými   dôvodmi.   Kolízny   opatrovník   v písomnom   podaní   sp.   zn.   SDD   143/10, PE1/OSPOASK/SPO/2014/3747   z 19.   marca   2014   oznámil,   že   v konaniach   pred všeobecnými súdmi „zastupoval a chránil práva a právom chránené záujmy týchto detí zákonným postupom a v súlade s platnou legislatívou“, a zároveň uviedol, že „ako kolízny opatrovník   maloletých   sťažovateliek   nenamieta   prerokovanie   a preskúmanie   skutočností uvádzaných v ústavnej sťažnosti“.

Ústavný   súd   27.   februára   2014   zaslal   právnemu   zástupcovi   otca   sťažovateliek v 2. a 3. rade na vedomie svoje uznesenie č. k. IV. ÚS 100/2014-32 z 19. februára 2014 (ďalej aj „uznesenie o prijatí sťažnosti“) s tým, že sa k nemu môže vyjadriť v lehote 10 dní od doručenia.

Právny zástupca otca sťažovateliek v 2. a 3. rade vo svojom vyjadrení k uzneseniu ústavného súdu o prijatí sťažnosti z 12. marca 2014 okrem iného uviedol:

„Obaja rodičia teda majú k Maloletým deťom rovnocenné práva a povinnosti. Otec však   nijakým   spôsobom   neparticipoval   na   podaní   sťažnosti   v   mene   Maloletých   detí, o podaní   sťažnosti   v   mene   Maloletých   detí   ani   len   nebol   informovaný.   Na   základe uvedeného   je   Otec   presvedčený,   že   právny   úkon   podania   sťažností   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky v mene Maloletých detí nie je platným právnym úkonom... V danom prípade   nedostatok   platnosti   právneho   úkonu,   ktorým   je   podanie   sťažnosti   v   mene Maloletých detí nemôže zhojiť ani ustanovenie kolízneho opatrovníka Maloletým deťom, nakoľko ide o rozhodnutie v konaní, ktoré platne ani len nemalo byť začaté (vo vzťahu k Maloletým deťom).

Vzhľadom na vyššie uvedené má Otec za to, že na základe neplatne uskutočneného právneho úkonu v mene Maloletých detí nie je možné viesť konanie pred Ústavným súdom a teda   je   nevyhnutné   sťažnosť   podanú   v   mene   Maloletých   detí   odmietnuť   ako   sťažnosť podanú neoprávnenou osobou...

K obsahu samotnej sťažnosti Sťažovateliek je potrebné uviesť, že dôvody, ktoré majú zakladať   porušenie   práv   Sťažovateliek   sú   vlastne   identické   s   dôvodmi,   ktoré   Matka uvádzala v konaní o nariadenie návratu Maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu a s ktorými sa súdy v odvolacom, ako aj dovolacom konaní náležité vysporiadali, ako je to zrejmé aj z jednotlivých súdnych rozhodnutí...

Tvrdenie   Sťažovateliek   o   arbitrárnosti   zhodnotenia   obvyklého   pobytu   vo   vzťahu k Maloletým   deťom   je   tak   celkom   jednoznačne   v   rovine   ich   subjektívnej   nespokojnosti s prijatými závermi súdov.. otec musí opätovne konštatovať, že tvrdenia o nerešpektovaní názoru Maloletých detí v súdnom konaní sú len v tej rovine, že Sťažovateľky nie sú spokojné so   závermi   súdov   de   facto   namietajú   skutočnosť,   že   sa   súdy   nestotožnili   s   Matkou predkladanými skutkovými závermi a teda takéto tvrdené porušenie základných práv nie je možné konštatovať...

Matka, ktorá svojvoľne vytrhla Maloleté deti z prostredia,   v ktorom sa narodili, v ktorom prežili   celý svoj doterajší život,   v ktorom si od útleho detstva vytvárali svoje sociálne väzby na okolitú rodinu, resp. v škôlke, v ktorom sa rozprávalo ich materinským jazykom (francúzštinou), Matka, ktorá odtrhla Maloleté deti od ich vlastného otca, s ktorým Maloleté deti boli zvyknuté bývať v spoločnej domácnosti, tvrdí, že navrátenie Maloletých detí je v rozpore s ich záujmami...

K vyššie uvedeným, tvrdeniam Matky o tom, že všeobecné súdy dokonca nesprávne právne   posúdili   prejednávanú   vec   o   nariadenie   návratu   Maloletých   detí   do   krajiny obvyklého   pobytu,   keď   nepoužili   príslušné   ustanovenia   Dohovoru   o   občianskoprávnych aspektoch   medzinárodných   únosov   detí,   či   Nariadenia   Rady   (ES)   č.   2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 Otec uvádza, že aj v týchto otázkach sa všeobecné súdy s použitím všetkých relevantných   ustanovení   náležite   vysporiadali   (vrátane   priamych   odkazov   na   konkrétne ustanovenia)   a   o   nariadení   návratu   Maloletých   detí   do   krajiny   ich   obvyklého   pobytu rozhodli so zhodnotením všetkých okolností prejednávanej veci - predovšetkým vo vzťahu k potenciálnym   rizikám,   ktoré   by   mohli   byť   spojené   s   navrátením   Maloletých   detí   do Francúzska, ako aj vo vzťahu k vykonaným opatreniam, ktoré tieto riziká eliminovali... Na základe uvedeného tak je Otec presvedčený, že ani vo vzťahu k namietanému nezohľadneniu najlepšieho záujmu Maloletých detí, resp. porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života Sťažovateliek nie je sťažnosť Sťažovateliek opodstatnená...

Otec   (má)   za   to,   že   v   súčasnosti,   kedy   takmer   jeden   celý   rok   po   nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o nariadení návratu Maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu exekučný súd toto rozhodnutie nevykonal, trvá zásah do práva Otca na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Na základe vyššie uvedeného má Otec za to, že súčasný stav predstavuje aj flagrantné porušenie práve práva Otca na rešpektovanie súkromného a rodinného života chránené   článkom   8   Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   kedy   na základe   protiprávneho   konania   Matky   a   udržiavania   tohto   protiprávneho   stavu   sú   mu upierané jeho rodičovské práva k Maloletým deťom.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   tak   má   Otec   za   to,   že   trvajúci   stav porušenia jeho práv je Rozhodnutím umelo predlžovaný - a to v rozpore nie len s právami Otca, ale aj s právami Maloletých detí a touto cestou žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie o odklade vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 1P/123/2011 zo dňa 15.03. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 267/2013 zo dňa 13.08. 2013 zrušil pred rozhodnutím vo veci samej.“

Dňa 22. apríla 2014 ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky v 1. rade vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3128/14   z 13.   marca   2014,   otca sťažovateliek v 2. a 3. rade z 12. marca 2014 a kolízneho opatrovníka z 19. marca 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci prijatej sťažnosti sťažovateliek konalo ústne pojednávanie.

V stanovisku právneho zástupcu sťažovateľky v 1. rade k vyjadreniu otca maloletých sťažovateliek sa okrem iného uvádza: „nie je možné súhlasiť s tvrdením otca maloletých detí   a   to,   že   sťažnosť   podaná   na   Ústavnom   súde   Slovenskej   republiky   bola   podaná neoprávnenou osobou a preto je nevyhnutné ju zamietnuť. Máme zato, že sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, pričom je potrebné dodať, že otec maloletých detí sa môže domáhať postavenia vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom...

Pokiaľ ide o judikáty ESLP, ktoré je uvedené vo vyjadrení otca maloletých detí zo dňa   12.   marca   2014,   je   potrebné   dodať,   že   po   riadnom   oboznámení   sa   s   uvádzaným judikátom ESLP v prípade Levadna v. Ukrajina, je potrebné dodať, že pre uvádzanie platnej judikatúry je potrebné sa touto zaoberať komplexne a nie len vyextrahovať časť textu, ktorý je vhodný a zapadá do tvrdení otca maloletých detí...“

Právny zástupca sťažovateľky v 1. rade ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   v 1.   rade   a   predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte   pred   samotným   vecným   posúdením   sťažnosti   sťažovateliek   ústavný   súd považoval za potrebné zaujať stanovisko   k postaveniu   otca   sťažovateliek   v 2.   a 3.   rade v tomto konaní. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že aj keď sa rozhodnutie o sťažnosti sťažovateliek môže bezprostredne dotýkať otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, nemôže mu priznať postavenie vedľajšieho účastníka v tomto konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 21 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého vedľajšími účastníkmi konania sú osoby, ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

V období po nadobudnutí účinnosti novelizácie zákona o ústavnom súde vykonanej zákonom č. 226/2000 Z. z. (1. augusta 2000) zákon o ústavnom súde ale už na rozdiel od iných typov konaní (napr. konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, pozn.) nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom vzhľadom na citovaný text § 21 ods.   2 zákona o ústavnom   súde nemožno na tieto účely [na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá môže byť predmetným konaním a rozhodnutím ukrátená na svojich právach, resp. chránených záujmoch (ďalej len „dotknutá osoba“)] primerane použiť ani ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd na tento nedostatok v platnom a účinnom   znení   zákona   o ústavnom   súde   vo   svojej   právno-aplikačnej   činnosti   reaguje spravidla tak, že dotknutej osobe dá možnosť vyjadriť sa k sťažnosti, resp. príp. aj podávať procesné návrhy a následne ich pri svojej rozhodovacej činnosti primerane zohľadňuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd bezprostredne po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zaslal svoje uznesenie č. k. IV. ÚS 100/2014-32 z 19. februára 2014, v ktorom je reprodukovaná podstatná časť sťažnosti sťažovateliek, na vyjadrenie právnemu zástupcovi otca   sťažovateliek   v 2.   a 3.   rade.   Právny   zástupca   otca   sťažovateliek   v 2.   a 3.   rade vo svojom vyjadrení z 12. marca 2014, ktorého podstatné časti sú citované v časti I tohto nálezu,   v prvom   rade   namietal,   že   sťažovateľka   v   1.   rade   nebola   oprávnená   podať ústavnému súdu sťažnosť aj v mene maloletých detí, a v jeho ďalšej časti formuloval vecné výhrady voči námietkam sťažovateliek obsiahnutým v sťažnosti.

Vo vzťahu k námietke právneho zástupcu otca sťažovateliek v 2. a 3. rade, ktorou spochybňuje   oprávnenie   sťažovateľky   v 1.   rade   podať   sťažnosť   aj   v mene   maloletých sťažovateliek, ústavný súd konštatuje, že s touto otázkou sa vysporiadal (tak ako v iných porovnateľných   prípadoch; pozri napr. II.   ÚS 97/2013)   už pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, keď, rešpektujúc skutočnosť, že medzi sťažovateľkou v 1. rade a sťažovateľkami v 2.   a 3.   rade   môže   dôjsť   ku   kolízii   záujmov,   ustanovil   maloletým   sťažovateľkám   za kolízneho právneho zástupcu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Partizánske, ktorý ich zastupoval   už   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   a následne   mu   umožnil   vyjadriť   sa k sťažnosti.

Vecné   výhrady   právneho   zástupcu   otca   sťažovateliek   v 2.   a 3.   rade   k námietkam sťažovateliek   obsiahnutým   v sťažnosti   ústavný   súd   primerane   zohľadnil   pri   svojom rozhodovaní.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,   pričom   jeho   súčasťou   je   aj   ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha   ochrany   svojich   práv   pred   odvolacím   súdom   z   dôvodov,   ktorých   uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak   účastník konania splní predpoklady   ustanovené zákonom na poskytnutie   ochrany   v   odvolacom   konaní,   všeobecný   súd   mu   túto   ochranu   musí poskytnúť   v rozsahu,   v   akom   sa   preukáže   existencia   dôvodov   na   poskytnutie   súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických   osôb   a právnických   osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľky   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   pričom   formulujú   k nemu predovšetkým tieto námietky:

-   sťažovateľky   v súvislosti   s otázkou   určenia   obvyklého   pobytu   maloletých   detí namietajú,   že   krajský   súd   nevychádzal   zo   starostlivo   zisteného   skutkového   stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol (ďalej aj „prvá námietka“),

-   krajský   súd   bez   náležitého   odôvodnenia   zamietol „návrh   na   vypracovanie znaleckého posudku z odboru   detskej   psychológie,   ktorý   by   sa zaoberal   otázkou vplyvu odlúčenie   maloletých   detí   od   sťažovateľky   v prípade   ich   návratu...“ (ďalej   aj   „druhá námietka“),

-   neprihliadal   na   dĺžku   času,   ktorý   maloleté   sťažovateľky   strávili   v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby (ďalej aj „tretia námietka“),

-   nezistil   názor   maloletých   sťažovateliek   vo   vzťahu   k nariadeniu   ich   návratu   do Francúzskej republiky (ďalej aj „štvrtá námietka“),

-   pri   posudzovaní   dôvodov,   ktoré   by   mohli   eliminovať   návrat   maloletých sťažovateliek,   krajský   súd „nevychádzal   zo   starostlivo   zisteného   skutkového   stavu“ a neprihliadal na „najlepší záujem dieťaťa“ (ďalej aj „piata námietka“).

Podľa   čl.   1   písm.   a)   Dohovoru   o   občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané.

Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď   spoločne,   alebo   samostatne,   alebo   by   sa   takto   vykonávalo,   ak   by   nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke   právo   uvedené   v   písmene   a)   možno   nadobudnúť   najmä   priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného   štátu,   v   ktorom   sa   dieťa   nachádza,   neuplynula   odo   dňa   neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa   čl.   13   Haagskeho   dohovoru   bez   ohľadu   na   ustanovenie   predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a)   osoba,   inštitúcia   alebo   iná   právnická   osoba,   ktorá   mala   dieťa   v   osobnej starostlivosti,   v   čase   premiestnenia   alebo   zadržania   opatrovnícke   právo   skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak   by   to   nepripúšťali   základné   princípy   ochrany   ľudských   práv   a   základných   slobôd dožiadaného štátu.

Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie“) pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateliek, že krajský súd pri určovaní obvyklého pobytu   maloletých   detí   nevychádzal   zo   starostlivo   zisteného   skutkového   stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie sú obsiahnuté úvahy súdu, na základe ktorých rozhodol, ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu:

«... Súd prvého stupňa v tomto konaní v zmysle čl. 3 Dohovoru správne zameral svoje dokazovanie   na   zistenie   miesta   obvyklého   pobytu   maloletých   detí   a   existenciu opatrovníckeho práva, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Francúzsko, kde sa maloleté deti narodili a kde až do 27. 06. 2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka matky o dôslednom nezaoberaní sa otázkou obvyklého pobytu maloletých detí v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vychádzajúc z jeho obsahu je možné konštatovať,   že   ustálenie   obvyklého   pobytu   maloletých   detí   súdom   prvého   stupňa (Francúzska republika ) nie je založené len na tom, že matka maloletých detí ho v priebehu konania   nespochybnila,   ale   i   na   skutkových   zisteniach   vyplývajúcich   z   vykonaného dokazovania (skutočnosti, že maloleté deti sa vo Francúzsku narodili a až do 27. 06. 2010 žili v spoločnej domácnosti rodičov).

Podľa   čl.   3   Dohovoru   sa   premiestnenie   alebo   zadržanie   dieťa   považuje   za neoprávnené,   ak   bolo   porušené   právo   starostlivosti   o   dieťa,   ktoré   nadobudla   osoba, inštitúcia   alebo   iná   právnická   osoba   buď   spoločne,   alebo   samostatne   podľa   právneho poriadku   štátu,   na   ktorého   území   malo   dieťa   svoj   obvyklý   pobyt   bezprostredne   pred premiestnením   alebo   zadržaním.   Premiestnenie   alebo   zadržanie   dieťaťa   sa   považuje   za neoprávnené,   ak   v   dobe   premiestnenia,   alebo   zadržania   bolo   toto   právo   skutočne vykonávané   spoločne   alebo   samostatne,   alebo   by   bolo   takto   vykonávané,   keby   nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že opatrovnícke práva   k   obom   maloletým   deťom   vykonávali   v   existujúcej   spoločnej   domácnosti   obaja rodičia,   keď   pri   tejto   úvahe   vychádzal   zo   skutkových   zistení,   ku   ktorým   dospel   po vykonanom   dokazovaní   prvostupňový   súd.   V   zmysle   ustanovení   francúzskeho   právneho poriadku (tzn. právneho poriadku štátu, na území ktorého sa obe deti narodili a mali tam obvyklý   pobyt)   zisteného   súdom   prvého   stupňa   prostredníctvom   Centra   pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže od francúzskeho ústredného orgánu Direction des   affaires   civile   set,   du   sceau,   rodičovskú   zodpovednosť   k   deťom   vykonávajú   obaja rodičia bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú zosobášení, či žijú oddelene, ak sa preukázalo ich rodičovstvo k dieťaťu do prvého roku veku dieťaťa. V danom prípade je z rodných listov maloletých   detí   vystavených   francúzskym   štátnym   orgánom   nepochybné,   že   E.   S.   bola uznaná matkou A. S. a otcom B. M. G. D. dňa 08. 11. 2005 a J. S. bola uznaná matkou A. S. 09. 10. 2006 a otcom B. M. G. D. 1963 dňa 05. 12. 2006. Uvedené znamená, že obaja rodičia - matka A.   S.   a otec B. M.   G.   D.   sú nositeľmi rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom E. a J. S. Pokiaľ ide o námietky matky produkované v priebehu konania týkajúce sa právneho posúdenia otcovstva k maloletým deťom vo vzťahu ku skutočnosti, že maloletá E. sa narodila matke počas trvania manželstva matky s p. D. D. a maloletá J. v čase, od ktorého od rozvodu tohto manželstva neuplynula doba 300 dní je možné uviesť len to, že podmienky rodičovskej zodpovednosti (vrátane určenia otcovstva) k maloletým deťom nie je možné v danom prípade posudzovať podľa slovenského právneho poriadku, keďže obe maloleté nemali na území Slovenskej republiky pred 27. 06. 2010 svoj obvyklý pobyt a obe sa narodili na území Francúzska. Okolnosť, že matka v priebehu konania o nariadenie návratu   maloletých   detí   predložila   aj   slovenské   rodné   listy   vydané   dňa   30.   03.   2011 Osobitnou matrikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, v ktorých je ako otec oboch maloletých zapísaných pod priezviskom E. D. a J. D. bývalý manžel matky p. D. D., je v tejto súvislosti bez akéhokoľvek právneho významu; z obsahu dokazovania vyplýva, že tieto rodné listy, pri ktorých matka poskytla štátnemu orgánu Slovenskej republiky nesprávne informácie,   vybavovala   v   súvislosti   s   prihlásením   detí   k   trvalému   pobytu   na   území Slovenskej republiky. Matkou predkladané dôkazy v sfére posúdenia opatrovníckeho práva aj odvolací súd posúdil ako účelové, keďže matka v rozvodovom konaní vedenom v čase po narodení E. S. na Okresnom súde v Nice č. rg. 05/06141 sama uviedla, že s manželom p. D. žijú od apríla 2004 oddelene a z manželstva sa narodilo len jedno dieťa K. Matka od narodenia detí až do začatia konania o nariadení ich návratu nespochybnila otcovstvo B. M. G. D. k maloletým deťom, dňa 05. 12. 2010 ho počas priebežného výsluchu pred Štátnou políciou, jednotkou v BTA Roqueseron súvisiaceho s oznámením o domácom násilí označila za otca oboch maloletých detí a dňa 15. 12. 2010 podala na Okresný súd Partizánske návrh na   určenie   vyživovacej   povinnosti   označeného   otca   k   obom   maloletým   deťom.   Postup Okresného súdu Bratislava I vo vzťahu k zadováženiu si stanoviska k výkladu ustanovení francúzskeho   právneho   poriadku   týkajúcich   sa   rodičovskej   zodpovednosti   k   maloletým deťom bol v súlade s ust. čl. 7 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, keď vyjadrenie sa ústredného orgánu Francúzska Direction Affaires civile set du sceau je možné bez akejkoľvek pochybnosti považovať za dostačujúce i s prihliadnutím k tomu, že ním predložený výklad ustanovení o rodičovskej zodpovednosti (čl. 312 - čl. 315 francúzskeho občianskeho zákonníka) korešponduje i s odbornými závermi advokátky D. k úprave rodičovských práv vo francúzskom občianskom zákonníku, ktoré v priebehu konania predložil otec maloletých.

V rámci výkonu opatrovníckych práv vysťahovanie maloletých detí do inej krajiny treba považovať za podstatnú vec súvisiacu s výkonom opatrovníckych práv čo znamená, že súhlas na vysťahovanie maloletých detí na územie iného štátu musia dať obaja rodičia. V prejednávanej   veci   matka   takýto   súhlas   zo   strany   otca   nepredložila,   a   pokiaľ   matka súhlas od otca nemala, treba súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že jej odchodom s deťmi   dňa   27.   06.   2010   došlo   k   neoprávnenému   premiestneniu   detí   z Francúzska   na územie Slovenskej republiky. Za súhlas otca aj podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani matkou tvrdené vyhlásenie otca, „aby si zbalila veci a odišla“. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že dlhodobejší pobyt matky aj s deťmi Slovensku počas letných prázdnin bol aj v minulosti bežným pobytom matky a detí, počas ktorého deti udržiavali kontakt s príbuznými zo strany matky. Samotné konanie matky, ktorá napr. neodhlásila maloletého K. zo školy ktorú navštevoval a ktorá tesne pred svojim odchodom dňa 23. 06. 2010   požiadala   francúzske   úrady   o   priznanie   francúzskeho   štátneho   občianstva,   potom smeruje k oprávnenej úvahe o tom, že matka sa rozhodla zostať na Slovensku až v priebehu pobytu na Slovensko, tzn. až po 27. 06. 2010. Pokiaľ ide o okolnosti udávané matkou vo vzťahu ku konaniu otca, ktorý mal matke počas neprítomnosti pobaliť veci, umiestniť ich do pivnice a vymeniť zámky na dverách rodinného domu (otec pobalenie vecí odôvodňoval maľovaním   rodinného   domu   počas   neprítomnosti   matky   a   detí)   a   námietkam   matky   k nevykonaniu navrhnutého dokazovania výsluchom jej brata a bratranca, s ktorými sa v auguste 2010 vrátila do Gilette pre svoje veci a veci detí je treba uviesť, že z obsahu ich čestných prehlásení doložených matkou do spisu vyplýva, že matka si okrem vecí z pivnice zobrala veci i z rodinného domu, v ktorom zotrvala asi hodinu len v prítomnosti otca detí. Keďže   svedkovia   by   v   rámci   prípadnej   svedeckej   výpovede   nemohli   preukazovať   iné okolnosti relevantné pre posúdenie prípadu (keď neboli osobne prítomní v rodinnom dome a na matku čakali v osobnom motorovom vozidle, neboli pri odchode matky z Francúzska dňa 27. 06. 2010), súd prvého stupňa správne v priebehu konania nepripustil návrh matky na vykonanie tohto dôkazu.»

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd v citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   jasne a zrozumiteľne   vysvetlil,   prečo   sa   stotožnil   s vykonaným dokazovaním   i   argumentáciou súdu prvého stupňa vo vzťahu k určeniu obvyklého pobytu maloletých detí. Relevantnú časť napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za   neodôvodnenú   a   ani   za   arbitrárnu,   t.   j.   takú,   ktorá   by   bola   založená   na   právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel, preto sa ústavný súd s prvou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

V   nadväznosti   na   (druhú)   námietku   sťažovateliek,   že   krajský   súd   bez náležitého odôvodnenia   zamietol „návrh   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   z   odboru   detskej psychológie, ktorý by sa zaoberal otázkou vplyvu odlúčenie maloletých detí od sťažovateľky v prípade ich návratu...“, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia:

„Súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   aj   čl.   13   písm.   b/   Dohovoru   ako   výnimku z Dohovoru, ktorý upravuje situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu matka v konaní nepreukázala, že návrat by deti vystavil fyzickej, alebo duševnej ujme, alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Tak ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd poukazuje na to, že rodičia maloletých detí boli partnermi od roku 2004, až do návratu matky s deťmi dňa 27. 06.   2010   deti   trvalé   žili   vo   Francúzsku   v   rodinnom   dome   otca,   v   mieste   bydliska navštevovali predškolské zariadenia a prostredie v ktorom žili a vyrastali, považovali za svoj domov. Okolnosť existencie matkou tvrdeného domáceho násilia otca na matke nebola ani podľa názoru odvolacieho súdu preukázaná, keď matka maloletých počas viacročného spolužitia s otcom detí i napriek tomu, že vo Francúzsku žila 16 rokov, plynule ovládala štátny jazyk krajiny a mala dostatok času oboznámiť sa s prípadnými možnosťami, ktorými sa mohla proti prípadnej agresivite partnera za pomoci štátnych orgánov brániť, agresívne chovanie partnera až do decembra 2010 neoznámila a pomoc nežiadala. Treba prihliadnuť i k tomu, že matka trestné oznámenie na otca v súvislosti s domácim násilím podala na Štátnej polícii, jednotke v BTA Roqueseron až pol roka po návrate na Slovensko dňa 15. 12. 2010 a na to, že po preverovaní bolo trestné oznámenie matky vybavené tak, že vo veci neboli zistené dôvody ani len na začatie trestného stíhania.

Pokiaľ matka v priebehu doterajšieho konania vážnu ujmu maloletých detí v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru preukazovala obavou maloletých detí z otca podloženú Správami zo psychologického vyšetrenia oboch detí PhDr. Ľ. P., klinickým psychológom, nie je možné nezohľadniť to, že matka odbornú pomoc pre maloleté deti i napriek tvrdenému vážnemu dopadu na psychiku maloletých vyhľadala až v januári 2011, t. j. po siedmich mesiacoch od opustenia Francúzska v čase, kedy na území Francúzska začalo na podnet otca konanie vo veci rodičovských práv k maloletým deťom. S poukazom na povinnosť rodičov s najväčšou starostlivosťou dbať o zdravie svojich detí a o ich právo na nerušený vývoj, zohľadniac obsah   čestných   prehlásení   rodinných   známych   a   priateľov   rodiny   doložených   otcom, ktorými   osvedčoval   svoj   vzťah   a   chovanie   k   maloletým   v   čase   trvania   ich   spoločnej domácnosti v Gilette a nečinnosť matky pri ňou tvrdenej nutnosti odbornej pomoci pre maloleté deti až do januára 2011 nebolo možné mať tieto matkou tvrdené skutočnosti za preukázané.

V danom prípade je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že pri poskytnutí   záruk   predložených   otcom   v   spolupráci   s   mestom   Gilette   týkajúcich   sa zabezpečenia   možnosti   oddeleného   bývania   matky   a   maloletých   detí   po   ich   návrate v mestskom byte, za ktorého nájom bude uhrádzať otec maloletých, prispievania otca na výživu maloletých detí, možností maloletých detí navštevovať školské zariadenia a záruk Francúzskej republiky vyplývajúcich zo Správy Riaditeľstva civilných záležitostí a ochrany štátnej   pečate,   kancelárie   medzinárodnej   spolupráce   v   oblasti   občianskej   a   obchodnej Ministerstva   spravodlivosti   Francúzskej   republiky   zo   dňa   08.   03.   2013   týkajúcich   sa možností matky poberať v krajine obvyklého pobytu maloletých sociálne dávky vo výške 920 euro a rodinné prídavky vo výške 127,05 euro, možnosti využitia výchovnej pomoci pred   sudcom   špecializovaným   na   prípady   detí,   možnosti   využitia   sociálnej   pomoci prostredníctvom   určenej   sociálnej   pracovníčky   a   i   využitia   bezplatnej   psychologickej podpory   pre   ňu   a   pre   deti   je   možné   konštatovať,   že vo   vzťahu   k   maloletým   deťom   sa vykonali   primerané   opatrenia   na   zabezpečenie   ich   ochrany   po   návrate   (čl.   11   ods.   4 Nariadenia), pri preukázaní ktorých nie je možné odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru.“

Zo sťažnosti, ale i z vyžiadanej spisovej dokumentácie všeobecných súdov vyplýva, že sťažovateľka v 1. rade opakovanie žiadala o vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru   detskej   psychológie,   ktorý   by   sa   mal   v posudku   vyjadriť   k otázke,   či   by nariadením návratu maloletým sťažovateľkám nebola spôsobená psychická ujma, resp. či a aké dôsledky by malo nariadenie návratu na psychiku maloletých. Všeobecné súdy na oboch   stupňoch   (okresný   súd   i krajský   súd)   vykonanie   navrhovaného   dôkazu   zamietli. Ústavný súd rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd, ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje, že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup.

V posudzovanom prípade krajský súd uviedol, že návrh na vykonanie znaleckého dokazovania   zamietol,   keďže   smeruje   k preukázaniu   podmienok   na   možnú   aplikáciu ustanovenia čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, na ktoré však nie je možné prihliadať pri splnení predpokladu, že sa v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu — tak   ako   v prerokúvanom   prípade — preukázalo   vykonanie   primeraných   opatrení   na zabezpečenie ochrany maloletého dieťaťa po návrate v súlade s čl. 11 nariadenia.

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   i z predloženej   spisovej   dokumentácie ústavný súd zistil, že všeobecné súdy skúmali ako možnú „hrozbu“ alebo „ujmu“, ktorá by maloletým   sťažovateľkám   prípadne   mohla   hroziť   po   nariadení   ich   návratu,   výlučne okolnosti   týkajúce   sa   domáceho   násilia,   z ktorého   sťažovateľka   v 1.   rade   obvinila   otca maloletých   detí.   Krajský   súd   konštatoval,   že   sťažovateľka   v 1.   rade   neuniesla   dôkazné bremeno — domáce   násilie   nebolo   v   konaní   preukázané — a   primerané   opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate deklarované otcom považoval za adekvátne (primerané). Ústavný súd v tejto súvislosti ale zistil, že ide prevažne o opatrenia materiálnej povahy týkajúce sa napríklad zabezpečenia oddeleného bývania pre maloleté sťažovateľky a ich   matku,   potvrdenia   o tom,   že   sťažovateľka   má   nárok   na   dávku   zo   sociálneho zabezpečenia, že maloleté sťažovateľky budú mať zabezpečenú školskú dochádzku atď.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   neposkytol   právam   sťažovateliek požadovanú   ochranu,   keď   zameral   svoju   pozornosť   výlučne   na   dokazovanie   domáceho násilia   v rodine   a opomenul,   že   ujma,   ktorá   maloletým   sťažovateľkám   môže   hroziť   po nariadení ich návratu, môže byť i psychická zvlášť za situácie, keď matka avizovala možné nepriaznivé dôsledky už správami psychológa a opakovane navrhla vykonať k tejto otázke znalecké dokazovanie.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   žiaduce   poukázať   aj   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v porovnateľných veciach, ako je vec sťažovateliek, predovšetkým rozsudok ESĽP č. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru.

V   konaní,   ktoré   predchádzalo   vyhláseniu   označeného   rozsudku   ESĽP,   sa   otec maloletého dieťaťa pred príslušnými orgánmi Lotyšska domáhal nariadenia jeho návratu do Austrálie,   odkiaľ   ho   matka   neoprávnene   premiestnila.   Krajský   súd   v Rige   potvrdil rozhodnutie súdu   prvého stupňa,   ktorý   nariadil   návrat maloletého dieťaťa   do   Austrálie, pričom   neprihliadal   na znalecký   posudok   vypracovaný psychológom   na žiadosť   matky, v ktorom   sa   konštatovalo,   že   v prípade   okamžitého   oddelenia   dieťaťa   do   matky   môže vzniknúť u dieťaťa psychologická trauma. Svoje rozhodnutie neprihliadať na predložený znalecký   posudok   odôvodnil   Krajský   súd   v Rige   tým,   že   sa   týka   merita   konania o opatrovníckom práve, ktoré nebolo súčasťou konania o návrat dieťaťa.

Európsky   súd pre ľudské práva najskôr vo všeobecnosti   konštatoval, že dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci   je   najlepší   záujem   dieťaťa.   V predmetnej   veci   rozhodol,   že   lotyšské   súdy nedodržali   procesné   požiadavky   čl.   8   dohovoru   z dôvodu,   že odmietli   posúdiť   tvrdenie o „vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia návratu do Austrálie. Zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

Európsky súd pre ľudské práva Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila   odvolaciemu   súdu   v Rige   posudok   vypracovaný   psychológom,   ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia dieťaťa od matky môže vzniknúť u dieťaťa psychická   trauma,   odvolací   súd   sa   s ním   nevysporiadal.   Podľa   názoru   ESĽP   bolo neprijateľné, aby súd rozhodol o neprípustnosti tohto dôkazu z dôvodu, že sa týkal viac merita   opatrovníckeho   konania   ako   merita   konania   o návrat.   V tejto   súvislosti   ESĽP zdôraznil,   že   psychologický   posudok   upriamoval   pozornosť   na   riziko   vzniku   vážnej psychickej traumy, ktorá bola priamo spojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané vo svetle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Krajský súd v Rige   mal   preto   umožniť   účastníkom   konania   vyjadriť   sa   k tomuto   dôkazu   alebo zabezpečiť vypracovanie druhého znaleckého posudku z vlastnej iniciatívy. Európsky súd pre   ľudské   práva   zdôraznil,   že   potreba   dodržiavania   krátkych   lehôt   stanovených v Haagskom   dohovore   nezbavovala   lotyšské   orgány   zodpovednosti   vykonať   účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateliek aplikovateľné kľúčové právne názory ESĽP vyjadrené vo veci X v. Lotyšsko. Krajský súd odmietol   návrh   sťažovateľky   v 1.   rade   na   nariadenie   znaleckého   dokazovania   z odboru detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy psychológa signalizovali možnosť vzniku   psychickej   traumy   (ujmy)   nariadením   návratu   maloletých   detí   do   Francúzskej republiky bez náležitého odôvodnenia. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k „najlepšiemu záujmu   dieťaťa“   mal   krajský   súd   tvrdenie   matky   maloletých   detí   o možnosti   vzniku psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť „primeraných opatrení na ochranu“ navrhnutých otcom.

Ústavný súd na základe uvedeného zastáva názor, že druhá námietka sťažovateliek je opodstatnená a spolu s ďalšími námietkami (k tomu pozri ďalej) signalizuje možný záver o neprípustnom   zásahu   krajského   súdu   do   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľky   tiež   namietajú,   že   odvolací   súd   neprihliadal   na   dĺžku   času,   ktorý maloleté sťažovateľky strávili v Slovenskej republike, na ich adaptáciu, novonadobudnuté rodinné a sociálne väzby. Krajský   súd   v odôvodnení napadnutého uznesenia   vo vzťahu k tejto (tretej) námietke uviedol: „V súvislosti s v odvolaní matky poukazovaním na dĺžku obdobia, počas ktorého sú maloleté deti na Slovenku, kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili si tu sociálne väzby je treba uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu ani táto skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí, pretože inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním (použitie rozhodnutia ESĽP z 27. 04. 2010 v prípade Levadna v. Ukrajina, sťažnosť č. 7354/2010).“

Ústavný   súd nespochybňuje názor   krajského súdu,   podľa   ktorého   dĺžka   obdobia, počas   ktorého   sa   maloleté   sťažovateľky   nachádzajú   bez   súhlasu   ich   otca   v Slovenskej republike,   nie   je   sama   osebe   dôvodom   na   nenariadenie   ich   návratu.   V posudzovanom prípade je ale potrebné čo najstarostlivejšie preskúmať skutkový stav a zohľadniť nielen samotnú dĺžku   ich   pobytu, ale tiež sociálne pomery, najmä to, kto   zabezpečuje výživu a výchovu detí, aké sú vzájomné citové väzby medzi deťmi navzájom, ako aj medzi deťmi a osobami, ktoré zabezpečujú starostlivosť o ne, prípadne vzťahy so širšou rodinou, vek detí a stupeň ich vyspelosti, ich zdravotný stav, súrodenecké vzťahy, faktory psychologickej povahy a pod.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v súvislosti   s treťou   námietkou sťažovateliek nevyhodnotil dostatočne konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, keď na ňu reagoval zjavne len zjednodušenou všeobecnou úvahou, podľa ktorej ak by mal dôsledne skúmať, posudzovať a vyhodnocovať už uvedené faktory, mohol by „ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadržiaval dieťa, zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním“,   čím   mal   na   mysli   najmä   časovú   náročnosť   takéhoto   skúmania   a tiež možnosť „zneužitia“ tohto inštitútu rodičom — únoscom.

S treťou   námietkou   súvisí   i ďalšia   (piata)   námietka   sťažovateliek,   podľa   ktorej krajský   súd   pri   posudzovaní   dôvodov,   ktoré   by   mohli   eliminovať   návrat   maloletých sťažovateliek, „nevychádzal zo starostlivo zisteného skutkového stavu“ a neprihliadal na „najlepší záujem dieťaťa“.

Cieľom Haagskeho dohovoru je podľa jeho čl. 1 zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré   boli   neoprávnene   premiestnené   do   niektorého   zmluvného   štátu   alebo   sú   v   ňom zadržiavané, pretože to zodpovedá najlepšiemu záujmu dieťaťa.

V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí čoraz častejšie   prejavuje   názor,   že   „návrat   dieťaťa   nemá   byť   v prípadoch,   keď   je   Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí   byť   posudzovaný   v každom   jednotlivom   prípade   a závisí   od   škály   individuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností.   Z procesného   hľadiska   má   národný   orgán   konať   na   základe   úplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej   a pod.   povahy“   (rozsudok   ESĽP   č.   41615/07,   Neulinger   a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

Uvedené   naznačuje,   že   ESĽP   vyžaduje   preskúmanie   najlepšieho   záujmu   dieťaťa v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13, resp.   čl.   20   Haagskeho   dohovoru,   teda   výnimky   z povinnosti   nariadiť   návrat.   Rozsah posudzovania   najlepšieho   záujmu   dieťaťa   a rozsah   dokazovania,   ktoré   sú   vyvoditeľné z aktuálnej judikatúry ESĽP, nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   zohľadnený.   Krajský   súd   nesplnil   požiadavku   čo   najdôslednejšieho zisťovania skutkového stavu a hoci vykonal dokazovanie, jeho výsledky nezohľadnil pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa v širšom kontexte. Ústavný súd na tomto základe zastáva názor, že aj tretia a piata námietka sťažovateliek sú opodstatnené.

Vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateliek, že krajský súd nezistil názor maloletých sťažovateliek vo vzťahu k nariadeniu ich návratu do Francúzskej republiky, krajský súd v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uviedol: „K   námietkam   matky súvisiacim s hodnotením výsluchu oboch maloletých detí vypočutých súdom prvého stupňa dňa   13.   03.   2013   v   prítomnosti   kolízneho   opatrovníka   a   psychológa   Úradu   práce, sociálnych   vecí   a   rodiny   je   treba   prisvedčiť   úvahe   súdu   prvého   stupňa   o   tom,   že s prihliadnutím na deťmi neprirodzene až kŕčovito deklarované negatívne postoje voči ich otcovi   prezentované   nielen   pred   súdom,   ale   i   v   priebehu   asistovaného   styku prostredníctvom psychológa a sociálnych pracovníkov ÚPSVaR Partizánske (vyplývajúcich z listinných dôkazov - Záznamov zo stretnutí otca s maloletými) nie je možné oboma deťmi deklarovaný   ambivalentný   postoj   k   otcovi   a   ich   návratu   do   Francúzska   vyhodnotiť   za právne významný z hľadiska potreby posudzovania podmienok pre nenariadenie návratu v zmysle čl.   13   Dohovoru a   čl.   11   ods.   4 Nariadenia   Rady (ES).   Vychádzajúc   z obsahu Zápisnice   o výsluchu   maloletých   detí   zo   dňa   13.   3.   2013   a   z   obsahu   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je treba uviesť, že súd prvého stupňa k zhodnoteniu výsluchu maloletých pristupoval diferencovane, zvážil ich dosah najmä s ohľadom na vek, rozumovú, ale i emocionálnu vyspelosť maloletých a v spojení so zisteným skutkovým stavom ho aj správne   vyhodnotil.   Pokiaľ   ide   o   námietky   matky   týkajúce   sa   spôsobu   realizovaného výsluchu maloletých detí je treba uviesť, že je právom súdu posúdiť a rozhodnúť, akým spôsobom (závisiacim od všetkých ním posúdených okolností prípadu) výsluch maloletých detí vykoná... V prejednávanom prípade bol obom maloletým deťom na ochranu ich práv v konaní   ustanovený   kolízny   opatrovník   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom žiadané podklady potrebné pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaných stykoch otca s maloletými a ktorého zástupca sa   zúčastnil   i   výsluchu   maloletých   detí   pred   súdom   uskutočneného   dňa   13.   03.   2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, že súd prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou (§ 100 ods. 3 O. s. p.).“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo sa stotožnil s názorom súdu   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   v 1.   rade   požadovaným   výsluchom maloletých sťažovateliek. Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   všeobecného   súdu   pri   vykonávaní   dokazovania výsluchom maloletých a jeho právne závery nemožno považovať za neodôvodnené alebo svojvoľné, preto sa ústavný súd s touto štvrtou námietkou sťažovateliek nestotožnil.

Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ uvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i požiadavky na dôslednú ochranu práv maloletých a na tomto (podľa názoru ústavného súdu zjavne nedostatočnom) základe formuloval v napadnutom uznesení skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

II.2 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Porušenie označených základných práv podľa ústavy podľa tvrdenia sťažovateliek malo spočívať v „nevykonaní dôkazu výsluchom maloletých detí ako účastníkov konania prostredníctvom   príslušného   orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí,   ako   aj   nevykonaní znaleckého dokazovania“.

Rovnosť   účastníkov   v   občianskom   súdnom   konaní   všeobecný   súd   zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci   účastníci   konania   majú   rovnaké   práva,   ktoré   uplatňujú   a   plnia   za   rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného práva však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci   umožňuje sudcovi   vykonať len tie dôkazy,   ktoré podľa   jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   princíp   rovnosti   zbraní   vyžaduje,   aby   každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   ako   v   ktorej   je   jej   odporca (Komanický   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   6.   2002,   bod   45).   Právo   na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický, bod 46).

Ústavný   súd   v   okolnostiach   danej   veci   po   preskúmaní   spisovej   dokumentácie všeobecných   súdov   aj   v nadväznosti   na   už   formulované   závery   k štvrtej   námietke sťažovateliek   v časti   II.1   tohto   nálezu dospel   k záveru, že   v   súvislosti   s „nevykonaním dôkazu   výsluchom   maloletých   detí   ako   účastníkov   konania   prostredníctvom   príslušného orgánu   sociálnoprávnej   ochrany   detí,   ako   aj   nevykonaní   znaleckého   dokazovania“ nezakladá   dôvody   na   vyslovenie záveru   o porušení   základných   práv   sťažovateliek vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

K uvedenej námietke sťažovateliek ústavný súd uvádza, že sa stotožňuje s tvrdením krajského   súdu,   ktorý   v napadnutom   uznesení   okrem   iného   uviedol: „Právomoc   konať o veci ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie   skutkového   stavu   sú   potrebné,   a   akým   spôsobom   sa   zabezpečí   dôkaz   na   jeho vykonanie   (I.   ÚS   52/03).   Posúdenie   návrhu   účastníkov   na   vykonanie   dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je teda vždy vecou konajúceho súdu (§ 120 ods. 1, 2 O. s. p.), a nie účastníkov konania.“

Z vyžiadaných spisov okresného súdu sp. zn. 1 P 123/2011 a krajského súdu sp. zn. 11   CoP   267/2013   ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajský   súd   obmedzil   právo   účastníkov konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   či   porušil   zásadu   rovnosti účastníkov v konaní pred súdom spôsobom, ktorý by postačoval na to, aby vyslovil, že základné   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   porušené   boli, a preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateliek   zaručených   im   čl.   8 dohovoru a čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý   vyplýva   z   jeho   subsidiárneho   postavenia   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd. Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   182/06, IV. ÚS 311/08)   z   toho,   že   v   nadväznosti   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateliek   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu a zrušením tohto uznesenia (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu) sa otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených   práv   podoprených   ústavnými   princípmi,   ktoré   sú   imanentnou   súčasťou základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto ani v tejto časti sťažnosti sťažovateliek nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 267/2013 a jeho uznesením z 13. augusta 2013 bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateliek aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní v konaní o návrat maloletých sťažovateliek do krajiny ich obvyklého pobytu, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky v 1. rade, ktoré jej   vznikli   v   súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   PaedDr.   Ivanom Pecníkom, PhD., MBA.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods.   3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu za písomné vyjadrenie doručené ústavnému súdu 12. mája 2014 ústavný súd nepriznal,   prihliadajúc   na   jeho   obsah,   ako   i   skutočnosť,   že   si   ju   právny   zástupca sťažovateľky v 1. rade neuplatnil.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľky   v 1.   rade   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014