znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., H., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 55/2006 a jeho rozsudkom z 15. júna 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 371/2011 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   H.   (ďalej len „sťažovateľ“),   právne   zastúpeného advokátom JUDr. J. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 55/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 15. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 371/2011 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v napadnutom konaní vedenom okresným súdom žalobou z 20. marca 2006 domáhal proti Ž. (ďalej len „žalovaná“)   určenia   trvania   nájomnej   zmluvy,   zaplatenia   ušlého   zisku   a vydania bezdôvodného   obohatenia,   ako   aj   náhrady   trov   konania.   Okresný   súd   uznesením č. k. 26 C 55/2006-52 z 25. septembra 2006 priznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych   poplatkov,   avšak   ho „nepoučil   o...   možnosti   požiadať   o ustanovenie   zástupcu z radov advokátov“.   V tejto súvislosti   sťažovateľ   tvrdí,   že okresný   súd konal v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v § 30 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorej (v znení platnom a účinnom v aktuálnom čase, pozn.) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na   ochranu   jeho   záujmov.   O tejto   možnosti   súd   účastníka   poučí.   Uvedeným   postupom (nesplnením   poučovacej   povinnosti,   pozn.)   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   došlo podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základného   práva   na pomoc   v konaní   pred súdmi podľa   čl. 47 ods.   2 ústavy, ako aj „k odobratiu možnosti mi konať pred súdom a kvalifikovaným spôsobom uplatňovať si svoje právo na súdnu ochranu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„V dôsledku uvedeného som musel svoje práva od začiatku konania uplatňovať sám ako   právny   laik,   bez   zákonnej   možnosti   mať   súdnu   ochranu   v   osobe   kvalifikovaného zástupcu   –   advokáta.   V   priebehu   konania,   ktoré   v   žiadnom   prípade   nie   je   jednoduché už aj vzhľadom na vysoké peňažné žalobné nároky začal som ako právny laik pociťovať absenciu príslušných právnych vedomostí pre zvládnutie tohto sporu a preto som oslovil advokáta   JUDr.   J.   K.,   aby   ma   zatupoval   v   tomto   spore.   Uvedené   zastupovanie   trvalo od 03. 04. 2009 do 14. 11. 2009, a keďže moje pomery mi nedovoľovali, aby som platil odmenu za právnu pomoc, musel som zobrať moje zastupovanie späť, a tak som po 15. 11. 2009 opätovne nemal právne zastúpenie. V dôsledku uvedeného je zrejmé, že som nemohol ako právny laik vedieť o hmotnoprávnych dopadoch z mojich dispozitívnych úkonov, akým bolo aj moje späťvzatie časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý som učinil na ústnom pojednávaní dňa 11. 2. 2011 v dobrej viere po tom, čo som obdŕžal uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 159/99-13 z 3. 6. 2009, čo je zrejmé z môjho písomného prejavu zo dna 30. 10. 2009 zaslanému doporučene OS.

Ak   by   som   mal   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   ten   by   ma   nepochybne upovedomil   na   dôsledky   späťvzatia   časti   žalobného   návrhu   vo   výške   161.690,70   Eur, a ja by som takéto späťvzatie určite neučinil, nakoľko ma poškodzuje....

Na ústnom pojednávaní dňa 11. 2. 2011 po mojom späťvzatí časti žalobného návrhu na sumu 161.690,70 Eur, OS pripustil zmenu žalobného návrhu nie ako som to žiadal, ale v celom rozsahu vylúčil z ďalšieho prejednávania aj zostávajúce nároky na náhradu ušlého zisku v čiastke 90.383,56 Eur!!!

Týmto   uznesením,   proti   ktorému   nie   je   prípustné   odvolanie   a   tým   sa   stalo právoplatným   a   záväzným   pre   OS,   OS   zabránil   mi   v   ďalšom   konaní   domáhať sa zostávajúcej časti ušlého zisku, ktorý som nevzal späť, a to v sume 90.383,58 Eur spolu so 16,5 % ročným úrokom z omeškania od 1. 10. 2002 do zaplatenia, čo ku dňu 1. 11. 2012 spolu činí sumu (90.383,58 Eur + 150.370,67 Eur) = 240.754,23 Eur....

Som   toho   názoru,   že   uznesením   OS   zo   dňa   11.   2.   2011   došlo   k nezákonnému odobratiu mi práva dožadovať sa nielen uvedenej sumy 240.754,23 Eur od žalovaného... V náväznosti   na   uvedené,   ak   OS   dňa   15.   6.   2011   rozhodol   rozsudkom   tak, že vo výroku   č.   2   určil,   že   konanie   o zaplatenie   ušlého   zisku   vo   výške   161 690,71   Eur zastavuje, mám za to, že ide o zmätočné rozhodnutie, keďže uvedený výrok mal vyniesť OS rozhodnutím pred vydaním uznesenia zo dňa 11. 2. 2011, ktorým pripustil zmenu žaloby tak, ako som to vôbec nepožadoval a to v celej výške požadovaného ušlého zisku... Z uvedeného je zrejmé, že ak po 11. 2. 2011 predmetom konania už nebol žiadny zisk, tak nebolo možné zastaviť konanie vo výške 161.690,70 Eur.

Keďže podľa môjho názoru ide o nenávratný stav, ktorým mi OS podľa môjho názoru spôsobil škodu – nemožnosť domáhať sa v ďalšom konaní požadovaného ušlého zisku podľa pôvodného   žalobného   návrhu   zo   dňa   16.   marca   2006   od   odporcu,   týmto   žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky mi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 240.754,23.- Eur...“

Okresný   súd   o žalobe   rozhodol   napadnutým   rozsudkom,   proti   ktorému   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 371/2011 zo 16. októbra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Na základe skutočností uvedených v sťažnosti považuje sťažovateľ „za právne nesprávny“ aj napadnutý rozsudok krajského súdu.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo Ing. J. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky domáhať sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nestrannom   a nezávislom   súde ako aj právo podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdom a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle ust. čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   základných   ľudských   právach   a   slobodách   v znení   protokolu   č.   11 konaním   a   rozhodnutiami   Okresného   súdu   Košice   I.   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 26 C/55/2006   a   následne   rozhodnutím   vo   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v Košiciach pod sp. zn. 3 Co/371/2011 bolo porušené.

2.   Zrušuje   sa   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I.   zo   dňa   15.   6.   2011 č. k. 26 C/55/2006-460 a súčasne sa zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16. 10. 2012 č. k. 3 Co/371/2011-527.

3. Ing. J. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 240.754,23 Eur... ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I.   povinný   mu   zaplatiť   v   lehote   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   I.   je   povinný   zaplatiť   Ing.   J.   J.   trovy   konania   v sume 254,88 Eur... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 26 C 55/2006 z 15. júna 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 55/2006 a jeho rozsudok z 15. júna 2011, ktorým tento žalobu sťažovateľa v časti   o určenie   „trvania   nájomnej   zmluvy“   zamietol,   v časti   o zaplatenie   ušlého   zisku vo výške 161 690,70 € zastavil a v prevyšujúcej časti uplatňovaného ušlého zisku a v časti uplatňovaného bezdôvodného obohatenia vylúčil na samostatné konanie.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využil svoje právo podať proti napadnutému rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa proti napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   v   danom   prípade   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto orgánu verejnej moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m.   II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným   súdom   bol   náležite zistený   skutkový   stav a   aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v nej formuluje dve zásadné výhrady voči   postupu   a rozhodnutiam   okresného   súdu,   ktoré   krajský   súd   v odvolacom   konaní a v napadnutom rozsudku podľa jeho tvrdenia nenapravil:

a)   nesprávne   právne   posúdenie   námietky   nesplnenia   tzv.   poučovacej   povinnosti vyplývajúcej pre všeobecný súd z § 30 OSP v znení platnom a účinnom v relevantnom čase (ďalej len „prvá námietka“) a

b)   „pripustenie“   zmeny   žalobného   návrhu   v rozpore   s návrhom   sťažovateľa, v dôsledku čoho boli „z ďalšieho prejednávania vylúčené aj zostávajúce nároky na náhradu ušlého zisku v čiastke 90.383.56 Eur!!!“ (ďalej len „druhá námietka“).

V napadnutom rozsudku krajský súd k prvej námietke predovšetkým uviedol:„Druhým výrokom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 161.690,70 eur. Žalobca namieta, že došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, pretože nebol poučený o možnosti požiadať o ustanovenie advokáta, v dôsledku čoho je potrebné považovať všetky jeho procesné úkony za neúčinné.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobcovi   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych poplatkov uznesením z 25. 09. 2006. Z obsahu spisu tiež nie je možné zistiť, že by bolo dané žalobcovi   poučenie   o   možnosti   požiadať   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov po oslobodení od súdnych poplatkov do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Odvolací súd je však toho názoru, že napriek tejto skutočnosti nedošlo postupom súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti konať pred súdom žalobcovi.

Ustanovenie   zástupcu   na   žiadosť   podľa   § 30   O.   s.   p.   v   znení   účinnom   v   čase rozhodnutia o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov ustanovovalo, že účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo   poverený   zamestnanec   súdu   na jeho   žiadosť   zástupcu   z   radov   advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Citované   ustanovenie   vyžaduje   kumulatívne   splnenie   viacerých   zákonných predpokladov,   a   to   žiadosť   účastníka   konania,   skutočnosť,   že   tento   účastník   spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a ďalej to, že je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Súd je povinný skúmať splnenie týchto podmienok v každom štádiu konania. Skúmanie   okolností,   že   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   je   potrebné na ochranu záujmov účastníka, je potrebné skúmať napr. z pohľadu povahy veci, osoby účastníka konania, napr. jeho intelektových schopností a podobne.

Odvolací   súd   konštatuje,   že   nevykonanie   poučenia   o   možnosti   požiadať   o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nebolo takým postupom súdu, ktorým by došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Odvolací súd konštatuje, že v období od 03. 04. 2009 do 14. 11. 2009 bol žalobca zastúpený advokátom a i v tomto čase podával podania sám, z čoho je potrebné vyvodiť, že je spôsobilý chrániť svoje záujmy sám. Dispozitívny úkon, ktorým bolo späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie ušlého zisku vo výške 161.690,70 eur bolo vykonané na pojednávaní dňa 11. 02. 2011. Z obsahu zápisnice o pojednávaní vyplýva, že tento úkon bol vykonaný riadne, zo spisu nevyplýva, že by procesná spôsobilosť žalobcu bola obmedzená.

V prípade, že žalobca, ktorý je oprávnený disponovať predmetom konania vezme žalobu späť, je povinnosťou súdu zastaviť konanie podľa § 96 O. s. p. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví (§ 96 ods. 1 posledná veta O. s. p.).

Žalobca riadne vykonal dispozitívny úkon čiastočného späťvzatia žaloby, s ktorým žalovaný   súhlasil,   pretože   súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol,   ak   konanie   v   časti o zaplatenie sumy ušlého zisku vo výške 161.690,70 eur zastavil. Preto odvolací súd tento výrok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Sťažovateľ   namieta,   že   v   dôsledku   procesného   pochybenia   všeobecného   súdu (okresného súdu, pozn.), ktorý si nesplnil poučovaciu povinnosť vyplývajúcu z § 30 OSP v znení   platnom   a účinnom   v relevantnom   čase, „nemohol   ako   právny   laik   vedieť o hmotnoprávnych dopadoch z mojich dispozitívnych úkonov, akým bolo aj moje späťvzatie časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý som učinil na ústnom pojednávaní dňa 11. 2. 2011“.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m.   II.   ÚS   307/06),   preto   k   vyhoveniu   sťažnosti   dochádza   zásadne   iba   v   prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu   verejnej   moci   umožňujú prijatie záveru, že   proces   ako   celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva, v posudzovanom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

V posudzovanom   prípade   z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa s uvedenou námietkou sťažovateľa zaoberal, pričom pripustil   možnosť,   že   zo   strany   okresného   súdu   došlo   k   pochybeniu,   zároveň   však primeraným   spôsobom   odôvodnil,   z akého   dôvodu   toto   pochybenie   nemalo   najmä vzhľadom   na ďalšie skutočnosti   (neexistencia   nedostatku   procesnej   spôsobilosti,   právne zastúpenie sťažovateľa v určitej časti konania pred okresným súdom, pozn.) za následok odňatie   možnosti   sťažovateľa   konať   pred   súdom.   Za   daných   okolností   táto   námietka sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nezakladá dôvod na vyhovenie jeho sťažnosti, keďže nepreukazuje, že by postup krajského súdu, resp. jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, resp.   zjavne   neodôvodnené.   Naopak,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd sa v napadnutom   rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s prvou námietkou sťažovateľa.

Nad rámec uvedeného   ústavný   súd dodáva, že   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti (konanie vedené ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 102/07) zistil, že sťažovateľ v konaní vedenom   Krajským   súdom   v   Prešove   pod   sp.   zn.   1   Co   73/04,   v   ktorom   vystupoval v procesnom   postavení   žalovaného,   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   Okresného   súdu Humenné sp. zn. 5 C 395/99 zo 6. mája 2004, ktorým tento rozhodol o zámene účastníkov na strane žalobcu. Z ďalších zistení vyplýva, že sťažovateľ následne odvolanie 23. júna 2004 vzal späť, na základe čoho Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 1 Co 73/04-60 zo 6. júla   2004   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolacie konanie zastavil. Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ si „v čase späťvzatia časti žalobného nároku v sume 161.690,70 Eur, ktorý učinil na ústnom pojednávaní dňa 11. 2.   2011“,   musel   byť   vedomý   právneho   účinku   (zastavenia   konania,   pozn.),   ktorý sa spája   s uvedeným   právnym   úkonom.   Aj   z tohto   dôvodu   ústavný   súd   považuje   jeho argumentáciu za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   aj druhá   námietka   sťažovateľa   týkajúca sa „pripustenia“   zmeny   žalobného   návrhu   v   rozpore   s jeho   návrhom,   v   dôsledku   čoho boli „z ďalšieho prejednávania vylúčené aj zostávajúce nároky na náhradu ušlého zisku v čiastke   90.383.56   Eur!!!“,   zjavne   neopodstatnená.   Sťažovateľ   vyjadruje   nespokojnosť s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým bola jeho žaloba „v prevyšujúcej časti uplatňovaného ušlého zisku a v časti uplatňovaného bezdôvodného obohatenia...“ vylúčená na samostatné konanie (výrok č. 3 napadnutého rozsudku, pozn.). Sťažovateľ predovšetkým namieta, že „týmto uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie a tým sa stalo právoplatným...   OS zabránil   mi   v ďalšom konaní domáhať sa   zostávajúcej časti   ušlého zisku,   ktorý   som   nevzal   späť   a to   v sume   90.383,58   Eur   spolu   so   16,5   %   úrokom z omeškania...“.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa obsiahnutej v jeho odvolaní proti napadnutému rozsudku   okresného   súdu   smerujúcej   proti   vylúčeniu   zostávajúcej   časti   uplatňovaného ušlého zisku krajský súd uviedol, že odvolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, proti ktorému   nie   je   prípustné.   V napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   sa   k tomuto predovšetkým uvádza: „Podľa § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania. Rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie podľa § 112 O. s. p. je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania. Aj keď tento výrok je obsiahnutý vo forme rozsudku, nestráca povahu uznesenia a keďže zákon vylučuje   možnosť   podať   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   je   vylúčený   aj   odvolací prieskum takéhoto rozhodnutia bez ohľadu na odvolacie dôvody.“

O   spojení   vecí   a   vylúčení   vecí   na   samostatné   konanie   rozhoduje   všeobecný súd uznesením,   proti   ktorému   nemožno   v   súlade   s   §   202   ods.   3   písm.   a)   OSP   podať odvolanie. Krajský súd teda postupoval správne, keď odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku   okresného   súdu   o   vylúčení   zostávajúcej   časti   uplatňovaného   ušlého   zisku na samostatné konanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, keďže smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že okresný súd mu   vylúčením   jeho   žaloby   v   prevyšujúcej   časti   uplatňovaného   nároku   na   ušlý   zisk a v časti uplatňovaného   bezdôvodného   obohatenia   nemohol,   ako   to   tvrdí   sťažovateľ, zabrániť „domáhať sa zostávajúcej časti ušlého zisku, ktorý som nevzal späť a to v sume 90.383,58 Eur spolu so 16,5 % úrokom z omeškania“, keďže táto (zostávajúca časť ušlého zisku, pozn.) bude predmetom preskúmavania zo strany všeobecného súdu v samostatnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol   reálne   dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   v tejto   časti pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013