znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   spoločnosť   s ručením obmedzeným, K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   R.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 340/2010 z 23. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným,   K., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   R.   B.,   s.   r.   o.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B., ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 340/2010 z 23. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti N., B. (ďalej len „žalovaná“), domáhala na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) určenia platnosti zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 z 19. augusta 2005 (ďalej len „zmluva“) v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľka uviedla,   že «dňa   19.   augusta   2005   uzavrel   žalobca   s N. (žalovaná, pozn.) Zmluvu,   predmetom   ktorej   bolo   poskytnutie   finančných   prostriedkov   vo   výške 1.700.000.000,- Sk Žalobcovi, ktoré boli určené pre investičné zámery rôznych podnikov. Po   uzatvorení   Zmluvy   v   dôsledku   mediálneho   tlaku,   najmä   v   dôsledku   vyslovenia pochybností o transparentnosti verejnej súťaže, Žalobca dňa 25. augusta 2005 vrátil všetky finančné prostriedky vo výške 1.584.470.000,- Sk spolu s bankou vypočítanými úrokmi späť na   účet   N.,   a   to   najmä   z   dôvodu   predísť   podozreniam   z   možného   zneužitia   prijatých peňažných prostriedkov.

Vzniknutú situáciu navrhol N. riešiť uzavretím dohody o zrušení zmluvného vzťahu so Žalobcom, a preto dňa 10. septembra 2005 uzavreli Žalobca a N. Dohodu o zrušení zmluvy o   správe   rizikového   kapitálu   č.   G   20050801...   Skutočnosti,   ktoré   uviedol   N.   o transparentnosti, resp. netransparentnosti verejnej súťaže a ktoré viedli k uzavretiu Dohody o zrušení zmluvy o správe rizikového kapitálu, boli nepravdivé a do dnešného dňa neboli preukázané. Navyše N. v televíznej relácii odvysielanej dňa 16. mája 2006 vyslovil názor, že Žalobca spôsobil N. škodu vo výške 10,92 mil. Sk v súvislosti s vymáhaním finančných prostriedkov od Žalobcu pri riešení celej kauzy. Toto vyjadrenie považoval Žalobca za podstatné   porušenie   Dohody   o   zrušení   zmluvy   o   správe   rizikového   kapitálu,   pretože   v zmysle Preambuly, bodu II „zmluvné strany budú vzájomne a aj samostatne postupovať a konať   tak,   aby   nedochádzalo   k   prípadnému   poškodzovaniu   dobrého   mena“.   Uvedené vyjadrenie odvysielané v televízii jednoznačne poškodilo dobré meno Žalobcu, keďže sa vôbec   nezakladalo   na   pravde,   pretože   je   preukázané,   že   Žalobca   dobrovoľne   vrátil poskytnuté peňažné prostriedky bez vyzvania alebo akejkoľvek urgencie. V dôsledku tohto podstatného porušenia Dohody Žalobca listom zo dňa 23. októbra 2006 odstúpil od Dohody o zrušení zmluvy o správe rizikového kapitálu uzavretej dňa 10. septembra 2005. Podanou žalobou sa Žalobca domáhal určenia platnosti Zmluvy.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 Cb 244/2008 z 13. mája 2010 žalobu sťažovateľky zamietol. Podľa sťažovateľky okresný súd „poukazoval spravidla na preventívny charakter určovacej žaloby, ktorá má poskytnúť ochranu práva Žalobcu skôr než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Podľa názoru prvostupňového súdu Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení platnosti Zmluvy, keďže by podľa jeho názoru prípadné určenie platnosti Zmluvy nebolo spôsobilé zlepšiť právne postavenie Žalobcu. Žalobca sa podľa   jeho právneho názoru mohol žalobou domáhať napr.   nároku na náhradu škody, ochrany   dobrej   povesti   a   podobne.   Z   odôvodnenia   a   právnej   argumentácie   uvedenej v Rozsudku   Okresného   súdu   vyplýva   veľké   množstvo   potencionálnych   ďalších   sporov, okrem iného to však nerieši to, čo bola hlavným zámerom sledovaným pôvodnou Zmluvou. Prípadnou žalobou o plnenie, na ktorú Okresný súd Žalobcu v tejto súvislosti odkazuje by nebolo možné dosiahnuť realizáciu predmetu Zmluvy.“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Cob 340/2010 z 23. februára 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľky o nedostatočnom   právnom   zdôvodnení   prvostupňového   rozsudku   považoval   za neodôvodnené.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ako odvolací súd „dôsledne nepostupoval v intenciách   základných   procesných   zásad,   a   teda   nezistil   dostatočne   skutkový   stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci. Následne Porušiteľ v rámci preskúmacieho konania nezrušil napadnutý Rozsudok Okresného súdu, ako súdu konajúceho v prvom stupni, ktoré má tie isté právne vady. Týmto došlo zo strany Porušiteľa k porušeniu základných práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľka   podrobne opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali podaniu   jej   sťažnosti ústavnému súdu v jej právnej veci. Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v priebehu konania pred všeobecnými súdmi poukázala najmä na tieto skutočnosti:«1)   V   rozsudku   Krajského   súdu   sa   na   strane   3   odôvodnenia   uvádza: „V prejednávanej veci žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na určení platnosti Zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 nepreukázal.“

Ďalej Porušiteľ uviedol: „Rozhodnutie súdu pozitívne určujúce, že predmetná zmluva je platná, nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne postavenie žalobcu.“

V   súvislosti   s   preukázaním   naliehavého   právneho   záujmu   Sťažovateľ   uvádza,   že sporný   naliehavý   právny   záujem   jednoznačne   vyplýva   už   z   povahy   samotnej   Žaloby o určenie platnosti Zmluvy. Porušiteľ právnu vec založil na nesprávnom právnom posúdení, nakoľko opomenul, že bez takéhoto určenia platnosti je postavenie Žalobcu neisté a má značný   dopad   na   jeho   postavenie   v   podnikateľských   kruhoch,   najmä   na   jeho   budúce podnikateľské aktivity.   Sťažovateľ totiž bez určenia platnosti Zmluvy nemôže vykonávať činnosti,   ku   ktorým   ho   uvedená   Zmluva   oprávňuje   a   zároveň   aj   zaväzuje.   Dosiahnuť elimináciu stavu právnej neistoty na strane Sťažovateľa nebolo možné dosiahnuť žiadnym iným   spôsobom   ako   určovacou   žalobou.   Určovacia   žaloba   prestavuje   v   tomto   prípade účinnejší   právny   prostriedok   na   ochranu   jeho   práv   a   oprávnených   záujmov   a   plne zodpovedá povahe vzťahu, ktorý medzi Sťažovateľom a N. vznikol... Určovacia žaloba by teda neviedla k zbytočnému množeniu sporov, ale práve naopak, určenie platnosti Zmluvy by upravilo neisté postavenie Žalobcu a N. vyplývajúce zo Zmluvy.

Porušiteľ ďalej uviedol, že určovacia žaloba je neopodstatnená všade tam, kde už došlo k porušeniu práva. Vo vzťahu k tejto právnej argumentácií si Sťažovateľ dovoľuje poukázať na skutočnosť, že zásada, podľa ktorej možnosť uplatnenia žaloby na plnenie spravidla   vylučuje   právny   záujem   na   žalobe   určovacej   nie   je   absolútna   a   nemožno   ju chápať   ako   všeobecne záväznú   a platnú.   Je neprípustné,   aby   bolo   účastníkovi   konania odopreté právo na súdnu ochranu prostredníctvom žaloby v zmysle ust. § 80 písm. c) OSP v tých prípadoch, ak preukáže naliehavý právny záujem na tom, aby bolo rozsudkom súdu určené   konkrétne   právo   alebo   právny   vzťah,   napriek   tomu,   že   mohol   žalovať   priamo žalobou na plnenie.

... Sťažovateľ navrhnutými dôkaznými prostriedkami a svojimi vyjadreniami jasne preukázal, že v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti   a   ochranu   svojich   práv   a   oprávnených   záujmov...   Je   nepochybné,   že v predmetnom spore by sa v prípade, že by súd vyniesol rozsudok dosiahlo odstránenie spornosti, spočívajúcej v neistote existencie resp. existencie právneho vzťahu, t. j. platnosti Zmluvy.   Na   túto   skutočnosť   Porušovateľ   vôbec   neprihliadol   a   tým   spôsobil   porušenie základných práv Sťažovateľa.

2) V Rozsudku Krajského súdu sa na strane 3 okrem iného uvádza: „návrh žalobcu na   vykonanie   dôkazov   svedčiacich   v   jeho   prospech,   a   to   pripojením   trestného   spisu vedeného   na   Špeciálnom   súde   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   sp.   zn. BB   -   3   Tš 18/06   súd   zamietol,   nakoľko   dokazovanie   v   naznačenom   smere   považuje   za neúčelné a nadbytočné“...

Dôkazy, ktoré Sťažovateľ opakovane navrhoval vykonať by jednoznačne preukázali, že Sťažovateľ pri uzatváraní Dohody o zrušení Zmluvy konal pod vplyvom nepravdivých a zavádzajúcich   informácií   zo   strany   N.   a   pod   nátlakom   s   reálnou   hrozbou   začatia trestného stíhania, ako aj o tej skutočnosti, že predmetným konaním došlo k porušeniu dobrého mena Sťažovateľa.

Porušiteľ teda v rozpore s povinnosťami, ktoré mu Občiansky súdny poriadok ukladá nevykonal   dokazovanie   napriek tomu,   že vykonanie navrhovaných   dôkazov by   bolo pre predmetné konanie podstatné a prispelo by k dostatočnému objasneniu skutkového stavu. Porušiteľ porušil svoju povinnosť dostatočne zistiť skutkový stav, čo preukazujú aj vyššie citované   časti   odôvodnenia   rozsudku,   z   ktorých   nepochybne   vyplýva,   že   mal   vykonať dokazovanie a mal na tento účel použiť všetky dostupné prostriedky (ust. § 213 ods. 3 a 4 OSP).

3)   K   ďalšiemu   porušeniu   procesných   zásad   konania   na   strane   Porušiteľa   pri rozhodovaní a preskúmavaní Rozsudku Okresného súdu došlo v dôsledku nerešpektovania ust. § 118 ods. 2 OSP... Obsah ani jednej zápisnice v predmetnej právnej veci nedáva podklad pre záver, že súd prvého stupňa dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia. Citované ustanovenie ukladá povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú. Účastníkom   konania   sa   tak   vytvorí   možnosť,   aby   tomu,   s   čím   ich   oboznámil   súd, prispôsobili svoj ďalší procesný postup. V nedodržaní postupu v zmysle ust. § 118 ods. 2 OSP, ku ktorému došlo v danej veci, treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu...

4) Porušiteľ v rozsudku uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením Rozsudku Okresného súdu, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na strohé konštatovanie správnosti niekoľkých dôvodov napadnutého rozhodnutia... Požiadavky na obsah rozsudku stanovuje aj ust. § 157 OSP, podľa ktorého má súd povinnosť presvedčivo a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie a vysporiadať sa so všetkými námietkami účastníkov. Porušiteľ spolu   túto   svoju   povinnosť   pri   odôvodňovaní   Rozsudku   Krajského   súdu   náležite nerešpektoval.   Porušením   svojej   povinnosti   účastníkovi   odoprel   právo   dozvedieť   sa o príčinách   rozhodnutia   súdu...   Z   uvedeného   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   napadnuté rozhodnutie   Porušiteľa   je   arbitrárne...   Zo   strany   Porušiteľa   naviac   došlo   k   ďalším pochybeniam,   keď   nezrušil   Rozsudok   Okresného   súdu,   ktorý   zjavne   vychádzal z nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   prvostupňového   súdu   a   bol   postihnutý procesnými vadami, právnu vec nesprávne právne posúdil a predmetné konanie nevrátil na ďalšie konanie.

5) Tieto skutočnosti podľa názoru Sťažovateľa nepochybne preukazujú, že Okresný súd   dôsledne   nepostupoval   v   intenciách   základných   zásad   konania,   a   teda   nezistil dostatočne   skutkový   stav   a   nevykonal   dôkazy   nevyhnutné   na   dostatočné   posúdenie predmetnej právnej veci, následne Porušiteľ v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom stupni (Okresný súd), ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany Porušiteľa k porušeniu základných práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu...»

V súvislosti s namietanými pochybeniami okresného súdu a krajského súdu v jej právnej veci poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (obsiahnuté   v   rozsudkoch   sp.   zn.   4   Cdo   49/2003,   sp.   zn. 1 M Cdo 1/2009, sp. zn. 2 M Cdo 20/2007, sp. zn. 1 Cdo 91/2006, sp. zn. 3 Cdo 112/2004, sp. zn. 3 Cdo 137/1996) k otázke posudzovania existencie naliehavého právneho záujmu pri určovacích žalobách, ktoré podľa jej názoru preukazujú oprávnenosť ňou podanej žaloby.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   340/2010 z 23. februára 2011, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 25 Cb 244/2008 z 13. mája 2010, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko sťažovateľ náležite preukázal svoj naliehavý právny záujem na určení, že Zmluva je platná, keďže:

• predpoklad, že možnosť žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej nemožno chápať všeobecne a naliehavý právny záujem Sťažovateľa na určení neplatnosti právneho úkonu je preto potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel Sťažovateľom navrhovaného rozhodnutia;

• a priori preto nie je vylúčené, aby v odôvodnených prípadoch, kedy možno síce žalovať na splnenie povinnosti, bol daný aj naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva;

•   žalobou   na   plnenie   by   nebolo   možné   v   predmetnom   prípade   riešiť   celý   obsah a dosah sporného právneho vzťahu založeného Zmluvou a rozsudok súdu znejúci na plnenie by síce obsahoval určenie práva alebo právneho vzťahu, ale toto určenie by sa uviedlo iba v odôvodnení rozsudku ako predpoklad pre výrok na plnenie;

•   Sťažovateľ   by   v   danom   právnom   vzťahu   navrhovaným   určením   dosiahol odstránenie spornosti právneho vzťahu založeného Zmluvou a určovacou žalobou by sa vytvoril pevný právny základ pre právne vzťahy Sťažovateľa a N.   vzniknuté na základe Zmluvy;

• vzťah žaloby určovacej a žaloby na plnenie je vzťahom prejudiciality a rozhodnutie o   určovacej   žalobe   predstavuje   pre   súd   záväzne   vyriešenú   prejudiciálnu   otázku   a   súd rozhodujúci o žalobe na plnenie je ním viazaný.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„-   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.:   3   Cob/340/2010   zo   dňa 23. februára 2011 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na:

spravodlivé súdne konanie a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a

- zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.: 3 Cob/340/2010 zo dňa 23. februára 2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

- priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   je,   ako   už   bolo   uvedené,   oprávnený   a   povinný   posúdiť   ústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v   konaní   pred   nimi   došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich konania   (postupy)   a rozhodnutia   považovať   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 340/2010 z 23. februára 2011.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 25 Cb 244/2008 z 13. mája 2010, ktorým zamietol žalobu (sťažovateľky), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že «žalobca sa domáhal, aby súd určil, že zmluva o správe rizikového kapitálu z 19. 8. 2005 č. G 20050801 uzavretá medzi účastníkmi je platná.   Predmetom   zmluvy   bolo   poskytnutie   finančných   prostriedkov   v   sume 1.700.000.000,- Sk žalobcovi, ktoré boli určené pre investičné zámery rôznych podnikov. Žalovaný namietal neexistenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd   zistil,   že   účastníci   uzavreli   10.   9.   2005   dohodu   o   zrušení   zmluvy   o   správe rizikového kapitálu č. G 20050801 a žalobca listom z 23. 10. 2006 odstúpil od tejto dohody. Ako   dôvod   uviedol,   že   zo   strany   žalovaného   bola   porušená   Preambula   II.   dohody odvysielaním televíznej relácie 6. 10. 2006, ktorým žalovaný poškodil dobré meno žalobcu. Po   vykonanom   dokazovaní   súd   zistil,   že   žalobca   sa   podanou   žalobou   domáha určenia   platnosti   Zmluvy   o   správe   rizikového   kapitálu   č.   G   20050801   uzavretej   medzi účastníkmi konania, nakoľko došlo z jeho strany k odstúpeniu od Dohody, ktorou bola predmetná zmluva zrušená.

Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O. s. p.) má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť   ochranu   práva   žalobcu predovšetkým skôr,   než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.)]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti, treba vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života,   spornosť   nerieši   (neodstraňuje)   a   len   vedie   k   nárastu   počtu   súdnych   sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p., avšak neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu   samu,   ale   o   to,   čoho   (akého   určenia)   sa   žalobca   domáha   a   z   akých   právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny   záujem   na   ním   požadovanom   určení,   ide   o   samostatný   a   prvoradý   dôvod   pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany; práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania).

Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu   je   (nie   je)   právny   vzťah   alebo   právo   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 3 Cdo 112/2004, uverejnený v ZSP 81/2006).

V prejednávanej veci žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na určení platnosti Zmluvy o správe rizikového kapitálu č. G 20050801 nepreukázal. Rozhodnutie súdu   pozitívne   určujúce,   že   predmetná   zmluva   je   platná,   nemôže   byť   spôsobilé   zlepšiť právne   postavenie   žalobcu.   Ak   by   si   žalovaný   dobrovoľne   neplnil   svoje   povinnosti vyplývajúce mu z uvedenej zmluvy, žalobca by nemal inú možnosť, ako domáhať sa ich plnenia na základe žaloby o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.); určovacia žaloba by pritom mala byť spôsobilá predísť prípadným ďalším žalobám. Žalobca tiež nepreukázal, aký dopad by malo mať takéto určenie na jeho postavenie v podnikateľských kruhoch, ako aj na jeho podnikateľské aktivity.

Rovnako je neopodstatnená určovacia žaloba tam, kde už k porušeniu práva (podľa žalobcu   k   poškodeniu   jeho   dobrého   mena)   došlo.   V   takom   prípade   sa   žalobca   mohol žalobou   domáhať,   napr.   nároku   na   náhradu   škody,   ochrany   dobrej   povesti   a   pod. „Naliehavý   právny   záujem   na   určení   je   daný   vtedy,   ak   je   tu   aktuálny   stav   objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia   a ktorý   možno   týmto právnym prostriedkom odstrániť.   Ak však   k porušeniu práva už došlo a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia vyplýva (§ 80 písm. b/ O. s. p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. žiadny zmysel a význam. Vo väčšine prípadov preto v takomto prípade nemôže mať žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah je alebo právo je, alebo nie je.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 49/2003, uverejnený v ZSP 75/2003).

Keďže žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení predmetnej zmluvy, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V neposlednom rade súd poukazuje na tie skutočnosti, že Dohoda o zrušení zmluvy bola podpísaná dňa 10. 9. 2005, pričom k odstúpeniu od tejto dohody došlo listom zo dňa 23. 10. 2006, čo je päť mesiacov po udalosti (televízna relácia odvysielaná dňa 16. 5. 2006), v dôsledku ktorej od Dohody odstúpil. Samotná žaloba na určenie platnosti Zmluvy bola na súd podaná dňa 14. 8. 2008, čo je tri roky po jej uzavretí a takmer 22 mesiacov od odstúpenia od Dohody, ktorou bola táto Zmluva zrušená.

Návrh žalobou na vykonanie dôkazov svedčiacich v jeho prospech, a to pripojením trestného spisu vedeného na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-3Tš   18/06   súd   zamietol,   nakoľko   dokazovanie   v   naznačenom   smere   považuje   za neúčelné a nadbytočné.».

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateľky   vyjadreným   v   odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na   zdôraznenie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozsudku   i   s   prihliadnutím   na tvrdenia žalobcu v odvolaní, odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil s názorom odvolateľa o nedostatočne vykonanom dokazovaní pred súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodujúce a prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvého stupňa stotožnil a tiež považuje za neúčelné a nadbytočné pre rozhodnutie v danej veci vykonať dôkaz pripojením trestného spisu vedeného na Špeciálnom súde v Pezinku sp. zn. BB - 3 Tš 18/06 a taktiež za neúčelné považuje vykonanie výsluchu štatutárneho zástupcu žalobcu na okolnosti uzavretia Zmluvy a Dohody o zrušení zmluvy.

Ďalší dôvod, ktorý žalobca na preukázanie naliehavého právneho záujmu uviedol, že zmluva nezakladá len nárok na finančné plnenie, ale i jeho povinnosť vykonávať určité činnosti dohodnuté v zmluve, je dôvodom právne irelevantným pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právo alebo právny vzťah existuje alebo nie. Každá zmluva totiž sama osebe zakladá dvojstranný vzťah medzi účastníkmi v tom smere, že za peňažné plnenie sa poskytuje protihodnota vo výkone niečoho, dodávke tovaru a pod.“

Rovnako za nedôvodné krajský súd považoval námietky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. V tejto súvislosti uviedol, že „právne závery súdu prvého stupňa sú plne v súlade s rozhodovacou praxou, čo osobitne vyplýva i z citácie rozsudkov NS SR, uvedený v napadnutom rozsudku a z § 80 písm. c/ O. s. p., podľa   ktorého   súd   prvého   stupňa   rozhodol.   Napadnuté   rozhodnutie   svojou   jasnou a výstižnou   argumentáciou   v   právnych   záveroch,   preto   odvolací   súd   už   nedopĺňal a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie uvedené na str. 5, 6 a 7 napadnutého rozsudku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd svoje rozhodnutie síce   stručne,   ale   napriek   tomu   primeraným   spôsobom   odôvodnil,   keď   sa   stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje   na   §   219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   považuje   za   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spôsob, akým sa krajský súd ako odvolací súd a pred ním okresný súd ako súd prvého stupňa vysporiadali s vykonanými dôkazmi   v   rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach.

Z namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa pritom podľa názoru ústavného súdu zjavne vyplýva, že krajský súd sa s podstatnými námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v podanom odvolaní (a ktoré tvoria aj   podstatnú   časť   argumentácie   sťažovateľky   v   sťažnosti   predloženej   ústavnému   súdu) zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal.

Právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zahŕňa nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (IV. ÚS 132/2011). Je vecou ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy   všeobecných   súdov,   aby   chránili   zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Za kľúčový v danom prípade treba považovať právny záver krajského súdu, v zmysle ktorého sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. V tejto súvislosti ústavný súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na určení platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu nemá každý, kto v rámci konkrétneho právneho sporu tvrdí, že ide o platný, resp. neplatný právny úkon.

Spôsob posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) OSP   krajským   súdom   by   sa   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   mohol   stať   predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa krajský súd   pri   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   (m.   m. I. ÚS 17/01). Podľa názoru ústavného súdu ale výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate do záveru, že ani prípadné určenie platnosti zmluvy nemôže byť spôsobilé zlepšiť právne postavenie sťažovateľky vo vzťahu k jej podnikateľským aktivitám, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd na jeho meritórne preskúmanie nie je oprávnený. Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z (citovaných) právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení namietaného rozsudku krajského   súdu   k jednotlivým   odvolacím   námietkam   sťažovateľky   a k hodnoteniu odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   ako   celku   nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského   súdu   sa   aj   vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštitúciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1   OSP,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov ustanovených   v čl. 46   až   čl.   50   ústavy,   ktorých   ustálený   výklad   vyplýva   z   doterajšej judikatúry   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   to,   že   nie   je   súčasťou   systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych   predpisov   všeobecnými súdmi len v prípadoch,   keď sa   ich   výklad vyznačuje svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (IV.   ÚS   188/09).   Keďže   ústavný   súd   v namietanom rozsudku   krajského súdu   takéto nedostatky   nezistil,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012