znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/2011-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd ustanoveniami čl. I bodu 1, časti bodu 26, ktorou sa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a časti bodu 97, ktorou sa do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov vložili ustanovenia § 52j ods. 8 až 10) a čl. III zákona č. 548/2010 Z. z. z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) ustanoveniami čl. I bodu   1,   časti   bodu   26,   ktorou   sa   zákon   č.   595/2003   Z.   z.   o   dani   z príjmov   doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a časti bodu 97, ktorou sa do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov vložili ustanovenia § 52j ods. 8 až 10) a čl. III zákona č. 548/2010 Z. z. z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj „zákon č. 548/2010 Z. z.“ alebo „namietaná novela zákona o dani z príjmov“).

Sťažovateľka označuje svoje podanie výslovne ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a za porušovateľa ňou uvedených základných práv podľa ústavy a listiny označuje Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), ktorá „tým, že nad rámec svojej právomoci prijala individuálne rozhodnutie vo forme normatívneho právneho aktu - Novely, ktorým svojvoľne zmenila rozhodnutie MŽ SR vydané vo forme NAP na roky 2008 – 2012 [Národný plán prideľovania kvót pre skleníkové plyny na roky 2008 – 2012 (ďalej aj „Národný alokačný plán“) vydaný Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.] o bezplatnom pridelení emisných kvót Sťažovateľovi.   Nasledovné   ustanovenia   Novely   predstavujú   podľa   názoru   Sťažovateľa individuálne rozhodnutie, ktoré je len svojou formou normatívnym právnym aktom, avšak svojim obsahom je individuálnym správnym aktom určeným presne vymedzenému okruhu adresátov...“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   obsahom   napadnutých   ustanovení   zákona č. 548/2010 Z. z. «je zavedenie novej majetkovej dane vo výške 80 % z určitých emisných kvót,   ktoré   boli   (budú)   Sťažovateľovi   bezodplatne   pripísané   na   účet   vedený   v   registri emisných   kvót   v   rokoch   2011   a   2012   na   základe   NAP.   Novou   80   %-tnou   daňou zákonodarca postihol hodnotu emisných kvót, ktoré boli Sťažovateľovi pridelené na základe NAP na roky 2011 a 2012, avšak ešte doposiaľ neboli pripísané na jeho účet emisných kvót, a ktoré Sťažovateľ v nasledujúcich dvoch rokoch predá alebo sám nespotrebuje. Aj keď zámerom   zákonodarcu   bolo   postihnúť   určený   Sťažovateľov   majetok   „iba“   80   %-tnou daňou, v dôsledku retroaktívnych účinkov Napadnutých ustanovení Novely a mimoriadne závažného zásahu do legitímnych očakávaní Sťažovateľa ďalšie uplatňovanie Napadnutých ustanovení Novely bude mať za následok, že majetok Sťažovateľa bude postihnutý vo výške rovnajúcej sa nie 80 %-tnému, ale 179 %-tnému zdaneniu. To, že Napadnuté ustanovenia Novely (zákona č. 548/2010 Z. z., pozn.) oprávňujú MŽ SR ľubovoľne stanoviť predpoklady, na   základe   ktorých   sa   následne   určí   základ   dane   z   emisných   kvót,   zároveň   stavia Sťažovateľa do ešte neistejšieho postavenia. Sťažovateľ preto nevie v súčasnosti predvídať, či mu bude odňatá „len“ tá časť jeho majetku, ktorú nadobudol bezplatne na základe NAP alebo či rozsah dopadov na jeho majetok bude ešte väčší.».

Sťažovateľka tvrdí, že skutočnosť,   že napadnuté ustanovenia zákona č. 548/2010 Z. z. „sú   svojím   obsahom   individuálnym   správnym   rozhodnutím   je   zrejmá   z   viacerých skutočností. Napadnuté ustanovenia Novely postihujú presne vymedzený okruh adresátov, a to   tých,   ktorých   práva   na   pridelenie   emisných   kvót   boli   založené   NAP,   ktorý   je individuálnym správnym aktom. Účelom takéhoto postupu bolo obídenie ustanovenia § 8 ods. 9 Zákona o obchodovaní s emisnými kvótami, podľa ktorého sa NAP po jeho prijatí Komisiou Európskej únie už nemôže meniť a po zverejnení na internete sa stáva platným a záväzným pre MŽ SR a pre príslušných účastníkov schémy obchodovania. Dôsledkom uplatňovania Napadnutých ustanovení Novely voči Sťažovateľovi je konfiškácia podstatnej časti jeho majetku.“.

Podľa sťažovateľky národná rada napadnutými ustanoveniami zákona č. 548/2010 Z. z. priamo porušila jej „vlastnícke právo a právo na podnikanie, prijatím rozhodnutia o zmene   NAP   vo   forme   Novely   znemožnila   jeho   prieskum   súdom,   pripadne   iným oprávneným orgánom. Týmto konaním sa Národná rada dopustila aj závažného zásahu do práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   analyzuje   skutkový   stav,   ktorý   vznikol   po schválení Národného alokačného plánu, na základe ktorého jej boli pridelené emisné kvóty, ako aj dôvody, ktoré u nej viedli ku «vzniku „nadalokácie“ emisných kvót» a obchodovaniu s nimi, a zdôrazňuje, že schválením zákona č. 548/2010 Z. z. došlo k zmene Národného alokačného   plánu,   čo   má   priamy   dopad   na   jej   základné   práva   garantované   ústavou a listinou.

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že napadnuté ustanovenia zákona č. 548/2010 Z. z. boli do tohto zákona «včlenené prostredníctvom pozmeňovacieho návrhu poslancov Národnej rady SR. Pravdepodobne z časových dôvodov a zrejme aj z dôvodu obavy zo širokej diskusie a nesúhlasu potenciálnych daňovníkov so zavedením novej majetkovej dane

-   dane   z   emisných   kvót,   sa   poslanci   NR   SR   rozhodli   postupovať   formou   podania pozmeňovacieho   návrhu.   Pozmeňovací   návrh   však   obsahovo   ani   vecne   nesúvisel s pôvodným návrhom Novely, ktorý mal za cieľ novelizáciu niektorých ustanovení Zákona o dani z príjmov. Daň z emisných kvót je majetková daň, ktorá by mala byť upravená samostatným   zákonom,   keďže   je   svojou   povahou   odlišná   od   dane   z   príjmov   fyzických a právnických osôb. Ak by aj daň z emisných kvót nebola upravená samostatným zákonom, mala by byť systematicky zaradená do samostatnej časti Zákona o dani z príjmov a nie v spoločných, prechodných a záverečných ustanoveniach. Pôvodný návrh novely Zákona o dani z príjmov neobsahoval žiadne ustanovenia týkajúce sa zavedenia novej majetkovej dane. Zavedenie   dane   z   emisných   kvót   na   základe   pozmeňovacieho   návrhu   poslancov k Zákonu o daní z príjmov možno označiť za tzv. „prílepkovú“ metódu novelizácie zákonov. Pozmeňovací návrh v sebe obsahoval ustanovenia o zavedení novej majetkovej dane, ktorá by systematicky nemala byť zaradená do Zákona o dani z príjmov, keďže ide o dva rôzne druhy daní, ale mala byť upravená v samostatnom zákone. Tzv. „prílepkami“ sa obchádza štandardný   legislatívny   proces,   teda   spoločenská   diskusia   o   zákonoch.   Tento   postup   je jednoznačne v rozpore s princípom právnej istoty, s princípom predvídateľnosti zákona a jeho zrozumiteľnosti.».

Podľa   sťažovateľky   došlo   k   porušeniu   zákonom   ustanovených   pravidiel legislatívneho   procesu   aj   pri   opätovnom   prerokúvaní   a   schvaľovaní   namietanej   novely zákona o dani z príjmov, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

„Rozhodnutím prezidenta o vrátení návrhu Novely NR SR zo dňa 16. 12. 2010 bola Novela Zákona o dani z príjmov vrátená NR SR na jej opätovné prerokovanie. Predseda NR SR rozhodnutím zo dňa 17. 12. 2010 pridelil Novelu... Ústavnoprávnemu výboru NR SR a Výboru NR SR pre financie a rozpočet, ktorý zároveň určil za výbor gestorský. Predseda NR   SR   ďalej   určil   lehotu   na   prerokovanie   vráteného   zákona   vo   výboroch   vrátane gestorského   výboru   do   začiatku   rokovania   schôdze   NR   SR,   na   ktorej   bude   Novela prerokovaná.

Ústavnoprávny výbor NR SR a Výbor NR SR pre financie a rozpočet prerokovali pripomienky prezidenta Slovenskej republiky na svojich zasadnutiach dňa 21. 12. 2010, teda v ten istý deň, keď o Novele opätovne rozhodovala NR SR. Podľa názoru Sťažovateľa bola Novela navyše schválená v rozpore so Zákonom o rokovacom poriadku NR SR, keďže poslanci NR SR nemali dostatočný časový priestor na oboznámenie sa s podkladmi pre rozhodnutie a to najmä so správou gestorského výboru o prerokovaní Novely a pripomienok prezidenta Slovenskej republiky, čím došlo k porušeniu zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu ako požiadavky vyplývajúcej z princípu demokratického a právneho štátu garantovaného čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy SR...“

Podľa sťažovateľky namietaná novela zákona o dani z príjmov bude spôsobovať interpretačné a aplikačné problémy, keďže „je nejasná a neaplikovateľná najmä v prípade novelizačného bodu 95 Novely, ktorým sa do Zákona o dani z príjmov zaviedol § 51b odsek 3 a 12. Kým zákonodarca v ust. § 51 ods. 3 Zákona o dani z príjmov pri určovaní výšky základu dane z emisných kvót hovorí o aplikácii priemernej trhovej ceny emisných kvót, v ustanovení § 51 ods. 12 Zákona o dani z príjmov zákonodarca stanovuje priemerné ceny (bez   slova   trhové)   emisných   kvót   zverejnením   ich   výšky   na   webovom   sídle   MF   SR. Zákonodarca však nestanovil, ako má MF SR priemernú trhovú cenu, ktorú je povinné na svojom webovom sídle zverejniť, určiť.

Ďalším   problémom   je   aj   samotný   pojem   priemerná   trhová   cena   emisných   kvót. Trhová cena je určovaná ponukou a dopytom na určitom trhu. V tomto prípade však nie je stanovené o aký konkrétny trh pôjde. Vynímajúc to, že ide o trh emisných kvót (čo sa asi zákonodarcovi zrejme zdalo ako dostatočne určité vymedzenie), emisné kvóty sa obchodujú na   viacerých   medzinárodných   burzách   (napr.   European   Climate   Exchange   -   ECX, European Energy Exchange - EEX, Nord Pool), na ktorých sa generujú rôzne „trhové“ ceny. Napadnuté ustanovenia Novely o určení priemerných cien trhu s emisnými kvótami sú nielen nevykonateľné (ministerstvo nemá určené aké priemerné ceny má zverejniť), ale ak MF SR predsa len zverejní priemerné trhové ceny, urobí tak ľubovoľne, čím zasiahne do samotnej tvorby cien emisných kvót.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   zdanenie   emisných   kvót   80   %   sadzbou   dane   zavedené namietanou novelou zákona o dani z príjmov výrazne zasiahlo a zasiahne do jej práv, keďže „Emisné kvóty boli Sťažovateľovi na základe NAP (v súlade so zákonom o obchodovaní s emisnými kvótami a v súlade so smernicou č. 2003/87/ES) pridelené bezplatne. Napadnuté ustanovenia Novely zmenili NAP v tej časti, v ktorej NAP ustanovuje, že emisné kvóty sú prideľované   bezplatne   a   80   %-tnou   sadzbou   dane   v   skutočnosti   dodatočne   spoplatnili pridelenie emisných kvót. Odhliadnuc od konkrétnych dopadov Napadnutých ustanovení Novely   na   Sťažovateľa   (daných   kombináciou   osobitných   transakcií   uskutočnených v minulosti Sťažovateľom a medzier v novozavedenej právnej úprave), už aj samotné takéto dodatočné   spoplatnenie   je   závažným   zásahom   do   Sťažovateľovho   legitímnym   spôsobom nadobudnutého majetku, pretože retroaktívne zasahuje v dobrej viere nadobudnuté práva. Sťažovateľovo postavenie je značne zneistené aj v dôsledku toho, že konkrétna výška základu dane z emisných kvót sa odvíja od priemernej trhovej ceny určenej MF SR, ktoré navyše   nemá   stanovený   žiadny   spôsob,   ako   má   k   priemernej   trhovej   cene   dospieť. V prípade,   že   predajná   cena   emisných   kvót   podliehajúcich   dani   nedosiahne   priemernú trhovú cenu stanovenú MF SR dôjde k tomu, že suma, ktorú Sťažovateľ bude musieť odviesť štátu na dani z emisných kvót prevýši nielen 80 %, ale možno aj 100 % toho, čo predajom emisných kvót reálne nadobudne. Takýto zásah do Sťažovateľových práv je v závažnom rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR a v právnom štáte nie je prípustný.

Navyše,   keďže   Sťažovateľ   (v   súlade   s   vtedy   platnou   legislatívou   na   základe legitímnych očakávaní) uskutočnil s emisnými kvótami vyššie popísané Budúce obchodné transakcie, majú Napadnuté ustanovenia Novely na Sťažovateľa oveľa širší dopad ako na subjekty, ktoré sa rozhodli s emisnými kvótami im pridelenými neobchodovať.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že si je vedomá toho, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre „viackrát dospel k záveru, že prostredníctvom konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 Ústavy SR nie je možné vyvolať konanie o nesúlade podľa čl. 125 Ústavy SR“, zároveň však poukazuje na podstatnú odlišnosť svojho prípadu od doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu, ktorý spočíva v tom,   že „...   v   tejto   sťažností   nenamieta   nesúlad   Napadnutých   ustanovení   Novely   s Ústavou   SR   alebo   s   inými   zákonmi,   či   medzinárodnými   zmluvami,   ani   nemá   za   cieľ prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR vyvolať konanie o nesúlade podľa   čl.   125   Ústavy   SR.   Naopak...   v   tejto   sťažností   namieta   porušenie   svojich   práv individuálnym právnym aktom - rozhodnutím Národnej rady SR, vydaným nad rámec jej kompetencie a vo forme normatívneho právneho aktu.... jedinou skutočnosťou, ktorá spája Napadnuté   ustanovenia   Novely   s   normatívnymi   právnymi   aktmi   je   forma   v   ktorej   boli prijaté,   t.   j.   forma   zákona.   Toto   však   samo   osebe...   nie   je   postačujúce   pre   záver,   že Napadnuté   ustanovenia   Novely   sú   normatívnym   právnym   aktom.   Naopak,   Napadnuté ustanovenia Novely vykazujú viacero obsahových znakov na základe ktorých ich možno zaradiť skôr k individuálnym správnym aktom.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „pri   posudzovaní,   či v konkrétnom   prípade   ide   o   normatívny   alebo   o   individuálny   právny   akt,   je   potrebné prihliadať nielen na jeho formu, ale tiež na jeho predmet, obsah a účinky a až so zreteľom na   tieto   vlastnosti   v   každom   jednotlivom   prípade   posúdiť,   či   ide   o   individuálny   alebo o normatívny   právny   akt“,   a   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne uznávaná požiadavka generality právnej normy, ktorá sa vzťahuje tak na predmet úpravy, ako aj na adresáta právnej normy. «Pokiaľ   ide   o   adresáta   právnej   normy,   právna   norma   je   všeobecná,   ak   je   adresovaná neurčitému počtu subjektov, ktoré sú vymedzené druhovými, nie individuálnymi znakmi. O všeobecnosti z hľadiska predmetu úpravy možno hovoriť len, ak právna norma všeobecne predpokladá   určitú   modelovú   situáciu,   pod   ktorú   je   potom   možné   subsumovať   viaceré vopred   neurčené konkrétne situácie.   Ak   deklarovaným   alebo skutočným cieľom právnej normy je zbaviť určité konkrétne subjekty vlastníctva, časti atribútov vlastníckeho práva, motivácie   v   ich   doterajšej   podnikateľskej   činností,   prípadne   nájsť   „inú   cestu“   ako   ich zbaviť vlastníctva alebo jeho atribútov, t. j. inú, ako cestu jeho individuálneho vyvlastnenia, avšak s rovnakým dopadom (obmedzením vlastníckych a podnikateľských možností, ktoré dovtedy v súlade s právom mali), ide o akt, ktorý je prinajmenšom skryte určený konkrétnym subjektom, bez ambície riešiť modelovú situáciu, naopak s cieľom riešiť (upraviť) konkrétne práva a povinnosti konkrétnych subjektov. Takýto „predpis“ nie je potom fakticky zákonom, ale individuálnym rozhodnutím Národnej rady SR prijatým vo forme zákona, čo okrem iného   vedie   k   vylúčeniu   riadnej   (štandardnej)   možností   preskúmať   takéto   rozhodnutie v opravnom správnom alebo súdnom konaní.»

Podľa sťažovateľky je zásadný rozdiel medzi materiálnym a formálnym chápaním rozdielov   medzi   normatívnymi   a   individuálnymi   právnymi   aktmi.   V   tejto   súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 354/08, v ktorom sa ústavný   súd   zaoberal   posúdením,   či   všeobecné   povolenie   na   poskytovanie telekomunikačných služieb treba považovať za normatívny alebo individuálny správny akt, a tvrdí,   že   podľa   jej   názoru   sú   závery   ústavného   súdu   v   označenej   veci „analogicky použiteľné aj pre posúdenie, či Novela vykazuje známky normatívneho právneho aktu alebo ide o individuálny správny akt“. V obdobných súvislostiach sťažovateľka poukazuje aj na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 95/03, ktorej predmetom bolo rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiam   Úradu   pre   reguláciou   sieťových   odvetví   (ďalej   len   „úrad“),   pričom „Skutočnosť, že Ústavný súd tieto rozhodnutia posudzoval v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   predznamenáva,   že   neakceptoval   výlučnosť   ich   normatívneho charakteru.“.

V prospech záveru, že napadnuté ustanovenia novely zákona o dani z príjmov nie sú normatívnym právnym aktom, ale individuálnym rozhodnutím, svedčia podľa sťažovateľky „aj samotné ich dôsledky spočívajúce v nepriamej zmene NAP. Na rozdiel od Napadnutých ustanovení Novely, je NAP individuálnym rozhodnutím nielen z pohľadu svojho obsahu a účinkov, ale aj z pohľadu formy v ktorej je obsiahnutý.

Cieľom NAP je pridelenie emisných kvót príslušným subjektom na vopred vymedzené časové obdobie. Aj emisné kvóty na roky 2011 a 2012 boli daňovníkom na účely dane z emisných   kvót   pridelené   bezplatne.   Prijatím   Novely   sa   predaj   emisných   kvót   a   aj nespotrebované   emisné kvóty   zdanili   80   %-tnou   sadzbou dane.   Takto   neúmerne   vysoké zdanenie   v konečnom dôsledku vedie k odovzdaniu majetkového prospechu   z bezplatne pridelených   emisných   kvót   štátu   prostredníctvom   odvedenej   dane.   Z   pohľadu   svojich dôsledkov teda Napadnuté ustanovenia Novely menia NAP tak, že subjektom, ktorým boli na   základe   NAP   priznané   individuálne   práva   a   povinnosti   (takýmto   subjektom   je   aj Sťažovateľ), a na základe ktorých Sťažovateľ uskutočnil viaceré obchodné operácie, tieto v časti odníma.“.

Sumarizujúc svoju argumentáciu k právnej povahe napadnutých ustanovení novely zákona o dani z príjmov sťažovateľka uvádza:

„Ak teda cieľom, účelom a aj konečným dôsledkom Napadnutých ustanovení Novely je   zmena,   prípadne   čiastočné   odňatie   individuálnych   práv   a   povinností   priznaných individuálnym rozhodnutím konkrétnym adresátom (vopred určeným v NAP), podľa názoru Sťažovateľa nemožno v prípade Napadnutých ustanovení Novely hovoriť   z pohľadu ich obsahu o normatívnom právnom akte. Možno teda uzavrieť, že Novela je v časti, v ktorej jej zámerom   a   nakoniec   aj   presadeným   dôsledkom   je   zmena/odňatie   konkrétnych   práv Sťažovateľovi   rozhodnutím,   aktom   aplikácie   práva.   Je   teda   zákonom   len   formálne, materiálne   je   však   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy   (resp.   vydaným   v   kompetencii, ústavne patriacej orgánom verejnej správy). Je teda individuálnym správnym aktom, hoci vydaným zákonodarným zborom.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne takto rozhodol:

„1.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   prijatím   individuálneho   rozhodnutia   vo forme ustanovení čl. I (konkrétne jeho bodu 1, časti bodu 26, ktorou sa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), bodov 35, 52 a 95 a Časti bodu 97, ktorou sa do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov vložili ustanovenia § 52j ods. 8 až 10) a čl. III zákona č. 548/2010 Z. z. z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým Národná rada Slovenskej republiky zmenila rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky - Národný plén prideľovania kvót pre   skleníkové   plyny   na   roky   2008   -   2012   vydaný   Ministerstvom   životného   prostredia Slovenskej republiky v zmysle § 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov - o bezplatnom pridelení emisných kvót Sťažovateľovi tak, že ich pridelenie v rozsahu platnom na roky 2011 a 2012 dodatočne spoplatnila daňou z emisných kvót, porušila základné právo sťažovateľa – P., a. s., a to vlastnícke právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd, právo na podnikanie zaručené v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozhodnutie Národnej rady Slovenskej republiky uvedené v bode 1 sa v časti týkajúcej sa Sťažovateľa zrušuje, a to tak, že ustanovenia čl. i (konkrétne jeho bod 1, časť bodu 26, ktorou sa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov doplnil ustanovením § 9 ods. 2 písm. x), body 35, 52 a 95 a časť bodu 97, ktorou sa do zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov   vložili   ustanovenia   §   52j   ods.   8   až   10)   a   čl.   III   zákona   č.   548/2010   Z.   z. z 21. decembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony,   strácajú účinnosť voči Sťažovateľovi dňom doručenia tohto rozhodnutia Národnej rade Slovenskej republiky.

3.   P.,   a.   s.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15.000   EUR (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré je Národná rada Slovenskej republiky povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Národná rada Slovenskej republiky je povinná nahradiť P., a. s. trovy právneho zastúpenia   k   rukám   jeho   právneho   zástupcu   do   pätnástich   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ústavy a čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 listiny napadnutými ustanoveniami   zákona   č.   548/2010   Z.   z.,   pričom   argumentuje,   že   nemajú   charakter normatívneho právneho aktu, ale individuálneho právneho aktu, prostredníctvom ktorého dochádza k novelizácii Národného alokačného plánu, ktorý má charakter individuálneho správneho   aktu.   Od   tohto   argumentu   sťažovateľka   odvádza   právomoc   ústavného   súdu rozhodnúť   o   jej   námietkach   proti   napadnutým   ustanoveniam   novely   zákona   o   dani z príjmov   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pričom   v   tejto   súvislosti argumentuje aj právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 354/08 a sp. zn. I. ÚS 95/03.

Vychádzajúc   z   argumentácie   sťažovateľky   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade posúdiť, či môže vzhľadom na platnú ústavnú   a   zákonnú   úpravu   jeho   postupu   pri   ochrane   ústavnosti   a   z   nej   vychádzajúcu judikatúru v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať jej námietky proti napadnutým ustanoveniam zákona č. 548/2010 Z. z., ktorými malo dôjsť podľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa ústavy a listiny.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru v obdobných veciach aj napriek tomu, že sťažovateľka v sťažnosti preukazuje, že ju pozná.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným súdom a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž   viazaný   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   došlo   priamo   ustanovením   normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti slúži   iný   typ   konania   (konanie   o   súlade   právnych   predpisov).   Z   tohto   dôvodu   takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore   medzi   typom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorý   sťažovatelia   zvolili, a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd zdôrazňuje, že je celkom   nepochybné,   že   jej   námietky   smerujú   proti   napadnutým   ustanoveniam   zákona č. 548/2010 Z. z., t. j. všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého ústavnosť (súlad s ústavou) možno preskúmať v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, teda v konaní o súlade právnych   predpisov.   Z   toho   vyplýva,   že   na   vec   sťažovateľky   sú   v   plnom   rozsahu aplikovateľné   uvedené   právne   názory,   ktoré   tvoria   súčasť   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu.

Sťažovateľka argumentuje, že ústavný súd zvolil odlišný prístup, aký uplatňuje vo svojej stabilizovanej judikatúre v konaní o sťažnostiach vedených pod sp. zn. I. ÚS 95/03 a sp. zn. I. ÚS 354/08. S touto argumentáciou sa ústavný súd nestotožňuje; ide totiž o veci, ktoré nie sú   porovnateľné s právnym problémom, ktorý   sťažovateľka nastolila v tomto prípade.

Vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 95/03 posudzoval ústavný súd porušenie ústavou garantovaných   práv   sťažovateľov   rozhodnutiami   úradu   vydávaných   na   základe   zákona č. 276/2001 Z.   z. o   regulácii   v   sieťových   odvetviach   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o regulácii“). Rozhodnutiu o tejto sťažnosti ale predchádzalo konanie o súlade právnych predpisov iniciované skupinou poslancov národnej rady vedené pod sp. zn. PL. ÚS 28/03, v rámci ktorého bol napadnutý nesúlad rozhodnutí úradu s čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy, pričom ústavný súd rozhodol v tejto veci uznesením sp. zn. PL. ÚS 28/03 z 5. mája 2003 tak, že návrh skupiny poslancov národnej rady odmietol pre nedostatok svojej právomoci, pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že „napadnuté rozhodnutia   úradu   nie   sú   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   a   preto   ústavný   súd nedisponuje právomocou rozhodnúť o nich v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy“.

Vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 354/08 ústavný súd riešil otázku preskúmateľnosti všeobecného povolenia vydaného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky (ďalej len   „všeobecné   povolenie“)   podľa   §   13   zákona   č.   610/2003   Z.   z.   o   elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov v správnom súdnictve ako správneho aktu, ktorý „obsahuje v sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov“; t. j. ani v tomto prípade ústavný súd nerozhodoval v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o porušení ústavou garantovaných práv sťažovateľa všeobecne záväzným právnym predpisom,   ktorý   má   právnu   formu   zákona,   a   nevyjadroval   sa   kladne   k   otázke   jeho meritórneho preskúmania v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Naopak, z judikatúry sú známe prípady, keď v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy ústavný súd preskúmal ústavnosť ustanovení zákona, ktoré nespĺňali požiadavku generality (všeobecnosti) právnej normy, t. j. skutočnosti, že sa nevzťahuje na neurčitý počet prípadov rovnakého druhu, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky, ale na vopred určený okruh prípadov (pozri napr. konanie vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 19/05 a PL. ÚS 18/06), čo je základná námietka sťažovateľky proti napadnutým ustanoveniam   zákona   č.   548/2010   Z.   z.   Z   toho   nepochybne   vyplýva,   že   aj   námietky sťažovateľky   proti   napadnutým   ustanoveniam   novely   zákona   o   dani   z   príjmov   sú preskúmateľné v konaní podľa čl. 125 ústavy, t. j. v konaní o súlade právnych predpisov.

Ústavný súd si je vedomý toho, že sťažovateľka nepatrí do okruhu subjektov, ktoré môžu kvalifikovaným spôsobom iniciovať pred ústavným súdom konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Nedostatok svojej aktívnej procesnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ale sťažovateľka môže preklenúť iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy prichádza najmä podanie podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické osoby iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov,   alebo   podanie   podnetu   verejnému   ochrancovi   práv   podľa   §   13   zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské   práva   a   základné   slobody   vyplývajúce   z   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy [čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy]. Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľka uvedené možnosti využila.

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) považoval za potrebné ešte zdôrazniť, že je pri výkone svojej jurisdikcie tiež viazaný ústavným princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto môže uplatňovať   svoje   právomoci   iba   v   zákonnom   a   ústavnom   rámci,   čo   sa   považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. IV. ÚS 306/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha vo svojej podstate konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto jej sťažnosť v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. marca 2011