znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 100/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   103/2007   a   jeho   výzvami   na   zaplatenie   súdnych poplatkov z 27. marca 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 322/2007 a jeho uznesením sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   z ktorej   obsahu   možno vyvodiť, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007 a jeho výzvami na zaplatenie súdnych poplatkov z 27. marca 2008, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 322/2007 a jeho uznesením sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   24.   októbra   2006 Okresnému súdu Trnava žalobu o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu škody proti sudcovi tohto súdu JUDr. Ľ. B. [v súčasnosti dočasne pridelenému na výkon funkcie sudcu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „odporca“)].

Sťažovateľ   v záhlaví   sťažnosti   označil za porušovateľa   svojich   práv krajský súd, ktorý podľa neho „v konaní sp. zn.: 19 Co/322/2007-110... rozhodol chybne a konanie – vec postúpil Okresnému súdu v Senici. Ide o konanie 4 C/103/2007 na OS Senica, ktorého odvolacím súdom je Krajský súd v Trnave, na ktorom sudca JUDr. Ľ. B., ktorý je v konaní 4 C/103/07 zažalovaný, tento na KS Trnava pracuje.

Krajský súd v Trenčíne rozhodol protizákonne, keď vec mal postúpiť Okresnému súdu Bratislava II ako miestne príslušnému, nakoľko ide o žalobu na ochranu osobnosti.“.

Podľa sťažovateľa porušuje jeho ústavou garantované práva aj okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007, ktorý „... vymáha protizákonné poplatky vo výške 83.660,-   Sk   a   300.000,-   Sk   a   súčasne   nepriznáva   žalobcovi   oslobodenie   od   poplatkov, pritom uvádza výšky satisfakcií od Európskeho súdu ako dôvod na nepriznanie oslobodenia od poplatkov, čím porušuje čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky...

Ďalej sudkyňa V. porušuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru – marí právo na spravodlivé súdne konanie bez zbytočných prieťahov. Evidentne nadŕža   účastníkovi   konania   sudcovi   –   kolegovi   a   chce   ho   zbaviť   zodpovednosti   za spôsobené škody.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Senici a Krajský súd v Trenčíne porušujú základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 právo na spravodlivé súdne konanie garantované medzinárodným dohovorom...

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výzvy na zaplatenie poplatkov vo výške 83660,-   Sk a 300.000,-   Sk a prikazuje   vec   postúpiť   Okresnému   súdu   Bratislava II   bez ďalších prieťahov...

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne 17 NcC/6/2007-77 zo dňa 02. 04. 2007...

Okresný súd v Senici je povinný zaplatiť zadosťučinenie D. B. vo výške 383.660,- Sk = 12736 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu.

Okresný úd v Senici je povinný zaplatiť trovy konania advokátovi a sťažovateľovi v lehote 15 dní.“

Sťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd aj o ustanovenie advokáta na konanie pred ústavným súdom z dôvodov, že „je plne invalidný, nositeľom ŤZP, nemá možnosť zárobku, majetok má na príťaž. Nemá peniaze na nákup advokáta.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   takéto   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí odôvodniť.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) a najmä jej petitom.

V danom prípade zo sťažnosti a petitu možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta

1.   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007;

2.   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom od sp. zn. 19 Co 322/2007;

3. porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výzvami   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov   z   27.   marca   2008   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007;

4. porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007.

Na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 4 C 103/2007, z ktorého zistil, že Okresnému súdu Trnava bola 24. októbra   2006   doručená   žaloba   sťažovateľa   vo   veci   ochrany   osobnosti,   náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady škody proti odporcovi. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 25 C 112/2006 a bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. D. V. Uvedená zákonná sudkyňa 13. novembra 2006 oznámila, že sú u nej dané dôvody, pre ktoré je ako sudkyňa vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci. Následne aj ostatní sudcovia Okresného súdu Trnava oznámili dôvody svojho vylúčenia predsedníčke tohto súdu.

Následne   Okresný   súd   Trnava   prípisom   z   20.   novembra   2006   predložil   spis Krajskému súdu   v Trnave na rozhodnutie   v   zmysle §   16   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajskému súdu v Trnave bol spis doručený 22. novembra 2006.

Potom, ako aj sudcovia občianskoprávneho a obchodného kolégia Krajského súdu v Trnave oznámili dôvody svojho vylúčenia predsedníčke Krajského súdu v Trnave, bol spis vedený na tomto súde pod sp. zn. 24 NcC 7/2006 predložený 10. januára 2007 na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd   uznesením   sp.   zn.   3   Nc   6/2007   z   12.   februára   2007   rozhodol   o   vylúčení   sudcov Krajského   súdu   v   Trnave   z prerokovávania   a   rozhodovania   veci   v   konaní   sp.   zn. 24 NcC 7/2006, pričom rozhodnutie o tom, či sudcovia Okresného súdu Trnava sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania v konaní sp. zn. 25 C 112/2006, prikázal krajskému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007 rozhodol o vylúčení sudcov   Okresného   súdu   Trnava   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   vedenej   na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25 C 112/2006 a zároveň prikázal vec na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Okresný súd Trnava po doručení uznesenia krajského súdu (10. apríla 2007) následne postúpil spis okresnému súdu. Po jeho doručení 11. mája 2007 bola vec sťažovateľa na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 4 C 103/2007.

Uznesením sp. zn. 4 C 103/2007 zo 17. mája 2007 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby opravil a doplnil svoje podanie – návrh na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy   a na náhradu   škody   z   24.   októbra   2006,   ktoré   nespĺňalo   zákonom   predpísané náležitosti   riadneho   návrhu   na   začatie   konania.   Dňa   21.   mája   2007   bolo   doručené okresnému   súdu   doplnené   podanie   sťažovateľa   z   19.   mája   2007,   ktorým   však   neboli odstránené nedostatky   návrhu   v   súlade so   zákonom. Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd uznesením   z   11.   júna   2007   podanie   sťažovateľa   z   24.   októbra   2006   a   19.   mája   2007 odmietol.

Krajský   súd   v   Trnave,   ktorému   bol   spisový   materiál   predložený   na   rozhodnutie (27. júla 2007) o odvolaní sťažovateľa (doručenom okresnému súdu 4. júla 2007), z dôvodu, že   sudcovia   tohto   odvolacieho   súdu   opätovne   oznámili   dôvody   svojho   vylúčenia v predmetnej veci, predložil vec 20. septembra 2007 najvyššiemu súdu.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Nc   26/2007   z   26.   septembra   2007   boli sudcovia Krajského súdu v Trnave vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 23 Co 178/2007, pričom zároveň bola vec prikázaná krajskému súdu. Predmetné uznesenie bolo Krajskému súdu v Trnave doručené 10. októbra 2007 a okresnému súdu 11. októbra 2007.

Krajský súd, ktorému okresný súd doručil odvolanie sťažovateľa 2. novembra 2007, uznesením sp. zn. 19 Co 322/2007 zo 6. marca 2008 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 103/2007 z 11. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo veci vád podania sťažovateľa dospel k názoru, že označenie osoby odporcu (sudcu Okresného súdu Trnava)   chýbajúcim   bydliskom   a   štátnym   občianstvom   možno   prvostupňovým   súdom uskutočniť na pojednávaní vo veci samej. Za vadu podania, pre ktorú nemožno v konaní pokračovať,   odvolací   súd   nepovažoval   ani   nevyhovenie   výzve   okresného   súdu   na špecifikáciu výšky náhrady škody sťažovateľom. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 25. marca 2008.

Následne   okresný   súd   výzvou   z   27.   marca   2008   vyzval   sťažovateľa   na   úhradu súdneho poplatku za návrh na náhradu škody v sume 83 660 Sk. Výzvou z toho istého dňa okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   úhradu   súdneho   poplatku   za   návrh   na   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 300 000 Sk. Vo výzvach bol sťažovateľ poučený, že ak nebude súdny poplatok v určenej dobe (v lehote 10 dní od doručenia výzvy) zaplatený, súd konanie zastaví [§ 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“)].

Sťažovateľ   18.   apríla   2008   oznámil   okresnému   súdu,   že   spĺňa   podmienky   na oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného dôvodu okresný súd prípisom z 30. apríla 2008   zaslal sťažovateľovi   tlačivo   „Potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových pomeroch“.   Sťažovateľ   vyplnené   a   potvrdené   tlačivo   o   majetkových   pomeroch   doručil okresnému súdu 14. mája 2008.

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 103/2007 z 5. júna 2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal dôvodnosť svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a navyše zrejme vedome zamlčal skutočnosť, že v priebehu konania získal finančné prostriedky v sume 10 000 € (priznaná nemajetková ujma rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2005 týkajúcim sa sťažnosti č. 46844/99) a v sume 4 800 € (priznaná nemajetková ujma rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. júna 2006 k sťažnosti č. 57678/00).

Dňa 17. júna 2008 sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2008 odvolanie. Odvolací krajský súd, ktorému bolo odvolanie sťažovateľa s celou spisovou   dokumentáciou   doručené   27.   júna   2008,   uznesením   sp.   zn.   19   Co   142/2008 z 26. februára 2009 uznesenie okresného súdu z 5. júna 2008 potvrdil. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 18. marca 2009.

Výzvou z 19. marca 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie doplatku súdneho poplatku z návrhu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 65 €. Prípisom z toho istého dňa okresný súd sťažovateľovi oznámil, že má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na náhradu škody v zmysle výzvy z 27. marca 2008 v sume 2 777 €, čo predstavuje sumu rovnajúcu sa vyrubenému súdnemu poplatku 83 660 Sk, a v zmysle výzvy z 27. marca 2008 za návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 9 958 €, čo predstavuje sumu rovnajúcu sa vyrubenému súdnemu poplatku 300 000 Sk.

Sťažovateľ odpovedal na výzvu okresného súdu prípisom zo 6. mája 2009, v ktorom okrem   iného   uviedol,   že „súd   a   sudkyňa   V.   vypaľujú   súdne   poplatky   protizákonným spôsobom, výška poplatku je protizákonná a OS Senica koná vo veci protizákonne, pretože nie je miestne príslušným súdom“.

Z   dôvodu   nezaplatenia   súdnych   poplatkov   sťažovateľom   okresný   súd   uznesením sp. zn. 4 C 103/2007 z 19. mája 2009 konanie vo veci samej zastavil.

O odvolaní sťažovateľa doručenom okresnému súdu 15. júna 2009 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 220/2009 z 27. augusta 2009 tak, že uznesenie okresného súdu o   zastavení   konania   potvrdil.   Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené 16. septembra 2009. Uznesenie okresného súdu o zastavení konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho krajského súdu sp. zn. 19 Co 220/2009 z 27. augusta 2009 nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2009.

Sťažovateľ   12.   októbra   2009   doručil   okresnému   súdu   dovolanie   proti   uzneseniu odvolacieho krajského súdu sp. zn. 19 Co 220/2009 z 27. augusta 2009 namietajúc, že v konaní došlo k vadám podľa § 237 písm. f) OSP.

Prípisom z 12. októbra 2009 okresný súd zaslal sťažovateľovi tlačivo „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov“ s tým, aby sťažovateľ vyplnené potvrdenie zaslal okresnému súdu k žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v dovolacom konaní.

Prípisom z 12. októbra 2009 okresný súd urgoval sťažovateľa, aby zaslal predmetné potvrdenie.

Sťažovateľ 11. januára 2010 síce doručil okresnému súdu odpoveď,   v ktorej mu vytýkal „neznalosť zákonov“, avšak požadované vyplnené potvrdenie nezaslal.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že namietané konanie pred okresným súdom sp. zn. 4 C 103/2007 trvalo od podania návrhu (24. októbra 2006) do právoplatného zastavenia konania bez rozhodnutia vo veci samej takmer tri roky. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že viac ako tretinu tohto obdobia (12 mesiacov) tvorilo rozhodovanie všeobecných   súdov   (Okresného   súdu   Trnava,   ktorému   bol   návrh   sťažovateľa   pôvodne doručený, Krajského súdu v Trnave, krajského súdu a najvyššieho súdu) o vylúčení sudcov Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave z prerokovávania a rozhodovania veci sťažovateľa, na základe ktorého sa príslušným na rozhodovanie vo veci sťažovateľa stal prvostupňový okresný súd (od 11. mája 2007) a odvolací krajský súd, čo malo objektívny vplyv na dĺžku namietaného konania. Uvedená dĺžka namietaného konania, zastaveného napokon pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom, by bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu mohla signalizovať, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane treba vziať do úvahy, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. V danom prípade   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   uvedené   súdy   (Okresný   súd   Trnava, Krajský súd v Trnave, krajský súd, ako aj najvyšší súd) sa objektívne museli zaoberať a vysporiadať   s   existenciou   dôvodov   vylúčenia   zákonných   sudcov   z   prerokovávania a rozhodovania veci sťažovateľa, čo si vyžaduje primeraný čas.

Aj keď po odmietnutí návrhu sťažovateľa okresným súdom z dôvodu neodstránenia nedostatkov podania krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 103/2007 z 11. júna 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesením zo 6. marca 2008), tento nedostatok podľa názoru ústavného súdu nemá takú intenzitu, že by po prijatí sťažnosti v tejto   časti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   dospieť   k   záveru,   že   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 103/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukázal na   svoju   konštantnú   judikatúru,   z ktorej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 47/09). V prípadoch, keď   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, tak takúto sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   59/05, IV. ÚS 47/09).

Zároveň ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. V sporovom konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú   zodpovednosť   za   podanie kvalifikovaného návrhu na začatie konania, predkladanie dôkazov a včasnú realizáciu iných úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého   konania   vo   výraznej   miere   účastník (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

V   dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   pri   podaní   žaloby   bol   okresný   súd povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (čo   potvrdil   aj odvolací krajský súd) a sťažovateľ súdne poplatky za podané návrhy (na ochranu osobnosti, náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   náhradu   škody)   nezaplatil   ani   v   lehote   ustanovenej   vo výzvach okresného súdu. V okolnostiach prípadu uznesenie okresného súdu o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2009. V dôsledku uvedenej skutočnosti už okresný súd nemal možnosť ovplyvniť ďalší priebeh konania a rozhodnúť vo veci (a tým odstrániť právnu neistotu sťažovateľa).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   nedostatky   v   zákonom   predpísaných   náležitostiach návrhu   na   začatie   konania   (ktoré   bránia   súdu   konať   a   rozhodnúť   vo   veci   samej), nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenie procesnej povinnosti poskytnúť súdu náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní, patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva sťažovateľa (III. ÚS 81/05).

Je nesporné, že takýmto procesným zavinením sťažovateľ sám zapríčinil stav, pre ktorý   okresný   súd   nemohol   v   jeho   veci   (v   merite   veci)   rozhodnúť.   Takéto   konanie sťažovateľa   hodnotí   ústavný   súd   ako   nezlučiteľné   so   zmyslom   a   účelom   ústavou a dohovorom   garantovaných   práv   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej dobe, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania   po   postúpení   veci   okresnému   súdu   (11.   mája   2007)   dospel   ústavný   súd   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k   záveru,   že   sťažnosť   je   v   časti,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007 ústavný súd poukázal na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V   danom   prípade   mal   sťažovateľ   možnosť   namietať   porušenie   svojich   práv postupom   okresného   súdu   uplatnením   riadneho   opravného   prostriedku   –   odvolaním, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 322/2007

Sťažovateľ   sa   podľa   znenia   sťažnosti   a   jej   petitu   domáha   vyslovenia   porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 322/2007 (porušenie svojich práv už spomínaným uznesením krajského súdu sp. zn. 19 Co 142/2008 z 26. februára 2009 sťažovateľ v sťažnosti ani v jej petite nespomína, a teda ani nenamieta, pozn.)

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   príslušnej   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   konanie   vedené   pred   krajským súdom pod sp. zn. 19 Co 322/2007, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 11. júna 2007, bolo právoplatne skončené po doručení uznesenia krajského súdu sp. zn. 19 Co 322/2007 zo 6. marca 2008 okresnému súdu, t. j. 25. marca 2008. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu svoju sťažnosť až 14. mája 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola v tejto časti ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výzvami okresného súdu na zaplatenie súdnych poplatkov z 27. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 103/2007

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 4 C 103/2007 sťažovateľ v sťažnosti tiež tvrdí, že „Okresný súd v Senici... porušuje zákon a vymáha protizákonné poplatky vo výške 83.660,- Sk a 300.000,- Sk...“. V tejto súvislosti sťažovateľ v petite sťažnosti   žiada   zrušiť výzvy okresného súdu   na zaplatenie súdnych poplatkov z 27. marca 2008 v sume 83 660 Sk a 300 000 Sk.

Z predložených príloh, ako aj z príslušného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa svojím návrhom podaným pôvodne Okresnému súdu Trnava 24. októbra 2006 domáhal ochrany osobnosti, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 000 Sk, ako aj náhrady spôsobenej škody vo výške 1 394 345 Sk s príslušenstvom. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ si spolu s podaním žalobného návrhu nesplnil poplatkovú povinnosť.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky,   za   ktorých   môže   vo   veci   konať   (procesné   podmienky   konania).   Procesné podmienky teda určujú zákonný rámec na uplatnenie práva na súdnu ochranu v civilnom procese (čl. 46 a čl. 51 ústavy), t. j. vyjadrujú predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby súd mohol konať vo veci samej (IV. ÚS 87/07).

Podľa   § 104 ods.   2 OSP ak ide   o   nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Medzi odstrániteľné nedostatky procesných podmienok konania možno počítať aj nedostatok spočívajúci v nesplnení poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch vzniká podaním návrhu.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním   návrhu   na   začatie   konania,   prvostupňový   súd   vyzve   poplatníka,   aby   poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek   výzve   poplatok   nebol   zaplatený   v   lehote,   súd   konanie   zastaví.   O   následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Podľa § 12 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   vyzvaný   okresným   súdom   na   zaplatenie súdnych poplatkov za konanie výzvami z 27. marca 2008, ktoré mu boli doručené 14. apríla 2008, a to na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 300   000   Sk   [podľa   pol.   1   písm.   a) sadzobníka   súdnych   poplatkov   ako   prílohy   zákona o súdnych   poplatkoch   platného   v   čase   podania   návrhu   (ďalej   len   „sadzobník   súdnych poplatkov“)]   a   za   návrh   na   náhradu   škody   v   sume   83   660   Sk   [podľa   pol.   1   písm.   a) sadzobníka súdnych poplatkov]. Sťažovateľ bol poučený, že ak nebude súdny poplatok v určenej dobe zaplatený, súd konanie zastaví.

Sťažovateľ v lehote určenej okresným súdom súdne poplatky nezaplatil a prípisom z 18.   apríla   2008   podal   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd uznesením z 5. júna 2008 nepriznal sťažovateľovi v konaní o ochranu osobnosti, náhradu nemajetkovej   ujmy   a   náhradu   škody   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Na   základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 142/2008 z 26. februára 2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z dôvodu nezaplatenia súdnych poplatkov okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 103/2007 z 19. mája 2009 konanie zastavil, čo potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 220/2009 z 27. augusta 2009.

S prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci postupoval v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   a   zákona   o   súdnych   poplatkoch.   V   dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku sťažovateľom pri podaní žaloby bol okresný súd povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej povinnosti (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), čoho priamym dôsledkom bola reakcia sťažovateľa v podobe jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (aj keď jej nebolo vyhovené).

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej postup   a   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej procesnoprávnej, resp. hmotnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Preto   napadnutý   postup   okresného   súdu   (jeho   výzvy   sťažovateľovi   na zaplatenie súdnych poplatkov) nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v   súvislosti   s   namietaným porušením svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal aj postup a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007, ktorým prikázal   vec   sťažovateľa   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti namietal, že krajský súd rozhodol protizákonne, pretože príslušným na rozhodnutie vo veci ochrany osobnosti mal byť podľa neho Okresný súd Bratislava II. Žiadal zrušiť predmetné uznesenie a vec postúpiť Okresnému súdu Bratislava II.

Ako už bolo uvedené, jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu zistil, že namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 NcC 6/2007 z 2. apríla 2007 bolo sťažovateľovi doručené 30. apríla 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 14. mája 2009. Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010